Svätý Anton Paduánsky, kňaz, učiteľ Cirkvi /13. 6. 2019/ * okolo 1195 Lisabon, Portugalsko † 13. jún 1231 Arcella, dnes časť mesta Padova, Taliansko Význam mena: prvorodený; bojujúci v čele proti nepriateľom (lat.) Atribúty: Dieťa Ježiš, ľalia, ryba, osol, monštrancia, hostia, plameň Patrón chudobných, sociálnych pracovníkov, manželov, žien, detí, pekárov, baníkov, cestovateľov, pastierov svíň; pri hľadaní stratených veci, pred morom, horúčkou; pred mocou diabla

Svätý Anton Paduánsky, kňaz, učiteľ Cirkvi Sv. Anton Paduánsky sa narodil okolo roku 1195 v Lisabone v zbožnej šľachtickej rodine. Krstným menom sa volal Ferdinand. V pätnástich rokoch začal vážne premýšľať, v ktorom povolaní by najlepšie slúžil Bohu. Na radosť svojich rodičov sa rozhodol vstúpiť do kláštora augustiniánov neďaleko Lisabonu. Nenašiel tu však úplný pokoj, rušili ho návštevy príbuzných a priateľov. Asi po dvoch rokoch so súhlasom predstavených odišiel do kláštora sv. Kríža v Coimbre. Tam ho pravdepodobne roku 1219 aj vysvätili za kňaza. Neďaleko Coimbry v tom čase vznikol františkánsky kláštor. Ferdinand obdivoval túto rehoľu a zatúžil vstúpiť do nej, a tak sa ešte viac snažiť o dokonalosť. Najprv ho jeho prior nechcel pustiť, ale po čase predsa len súhlasil. Roku 1220 si teda Ferdinand obliekol rúcho sv. Františka a prijal meno Anton. Čoskoro nato ho predstavení poslali na misie do Afriky medzi Saracénov, do Maroka. Anton však dostal silnú horúčku, ktorá ho trápila celú zimu. Keď sa o tom predstavení dozvedeli, prikázali mu vrátiť sa domov. Búrka však zahnala loď na Sicíliu. Tam sa Anton dopočul, že sv. František zvoláva na Turíce r. 1221 všetkých bratov svojho rádu do Assisi. Zaumienil si, že pôjde tam. Bol medzi nimi asi jediný Portugalec. Po skončení stretnutia sa dostal do rímskej provincie. Brat Gracián, predstavený, ho poslal do malého kláštora sv. Pavla pri Forli. Tam býval v pustovni, robil tie najnižšie práce, žil prísnym životom a bol šťastný, že nikto nepozná jeho pôvod ani vzdelanie. Raz však zasiahla Božia prozreteľnosť. Keď biskup svätil nových dominikánskych a františkánskych bratov na kňazov, vyzval ich, aby jeden z nich kázal. Nikto nechcel, všetci sa vyhovárali. Napokon predstavený kláštora rozkázal Antonovi. Ten sa síce tiež vzpieral, ale potom z poslušnosti, nepripravený vystúpil na kazateľnicu. Všetci žasli, keď počuli ohnivé slová múdrosti. Antona potom ustanovili za učiteľa budúcich kňazov vo františkánskom ráde. Bol vymenovaný za kazateľa vo svojej provincii. Deväť rokov účinkoval na kazateľnici a vykonal veľa dobrého pre spásu duší. Mal výbornú pamäť aj talent. Doplnil si teologické vzdelanie. Hovoril plynule po francúzsky aj po taliansky. V r. 1223 sa stal profesorom teológie v Bologni, neskôr v Toulouse, Montpellier a v Padove. Aj ako profesor zostal pokorným rehoľníkom, nevynechával modlitbu a rozjímanie. K tomu viedol aj svojich žiakov. Za katedrou však nezostal dlho. Sv. František mu prikázal, aby sa celkom venoval kazateľskému úradu. Anton sa stal veľmi známym a vyhľadávaným kazateľom. Niekedy mal až tridsaťtisíc poslucháčov. Vtedy kázaval aj na námestiach alebo na lúkach. Roku 1227 na generálnej kapitule ho vymenovali za provinciála územia celého severného Talianska. R. 1230 úrad zložil a vrátil sa do Padovy. Tam v r. 1231 pokračoval v kázaní a v písaní kázní. 13. júna 1231 nečakane zamdlel. Cítil, že sa blíži jeho posledná hodina. Vyspovedal sa a prijal sviatosť pomazania chorých. Potom zaspieval pieseň O, gloriosa Domina (Ó, preslávna Pani), ktorú sám zložil. Plný radosti s pohľadom na nebo povedal: „Vidím svojho Pána.“ Pomodlil sa kajúce žalmy a počas tejto modlitby ako tridsaťšesťročný zomrel. Pochovali ho 17. júna v chráme Panny Márie v Padove. Vďaka početným zázrakom, ktoré sa začali diať pri jeho hrobe ho necelý rok po smrti, 30.mája 1232, pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého. Úcta k nemu sa veľmi rozšírila, je len málo kostolov, kde sa nenachádza jeho socha. Tradične sa vzýva pri hľadaní stratených vecí. Zdroj:www.životopisysvatych.sk