« Späť

Životopisy svätých

Panna Mária Karmelská /Škapuliarska/

PANNA MÁRIA KARMELSKÁ (ŠKAPULIARSKA) Panna Mária so škapuliarom v ruke V kresťanskej epoche sa na hore Karmel už od 6. storočia zdržiavali pustovníci. Dejiny karmelitánskeho škapuliara sa však začínajú až v 12. stor. Po prechodnom oslobodení Sv. zeme križiakmi sa vytvorila okolo r. 1155 na Karmeli väčšia mníšska komunita z pútnikov a niektorých križiakov. Boli nimi duchovní synovia proroka Eliáša a prezývali sa bratmi Nasvätejšej Panny Márie z hory Karmel. Jeruzalemský latinský patriarcha im niekedy v rokoch 1206-1214 zostavil stanovy, ktoré v r. 1226 schválil pápež Honorius III. Prví karmelitáni tvorili vo Svätej zemi komunitu, no žili ako pustovníci v oddelených celách, kde sa venovali modlitbe a práci. Stretali sa v oratóriu iba na spoločnú modlitbu a bohoslužbu. Žili v mlčaní, pôste a konali tvrdé skutky pokánia. Zvlášť si uctievali Pannu Máriu. Po ústupe križiakov z Palestíny bol však ich pobyt na hore Karmel nebezpečný. Kvôli prenasledovaniu sa v 13. stor. rozhodli presídliť do Európy (okolo r. 1240, niektorí predpokladajú prv). Odplávali na Cyprus, Sicíliu, do Francúzska a Anglicka. Tam sa prispôsobili západokresťanskému typu kláštorných mníchov v žobravých rádoch. Mariánska úcta karmelitánskej rehole našla zvláštne vyjadrenie v tzv. škapuliari Panny Márie. Ako vieme, škapuliar (z lat. scapulare - náplecník) v pôvodnom význame je súčasť rehoľného, predovšetkým mníšskeho odevu. Je to pás látky (okolo 40 cm široký s otvorom pre krk a hlavu), ktorý splýva z pliec vpredu i vzadu. To je riadny, veľký škapuliar. Menší alebo stredný škapuliar nosia členovia tretieho rádu patričnej rehole. Ten pozostáva z dvoch štvorcových kusov látky (vo farbe rehoľného škapuliara) spojených dvoma stuhami na okrajoch tak, aby sa dal prevesiť cez hlavu, pričom jeden kus látky je na prsiach a druhý na chrbte. Tretí, malý škapuliar, pozostáva z dvoch malých štvorčekov takej istej látky (spojených tenkými stužkami alebo šnúrkami) a je určený pre nečlenov rehole. Prijímajú ho pri osobitnom zasväcujúcom obrade a nosia ho pod svojím normálnym oblekom. Cirkev uznala pravidlá ich života, a tým dala právny začiatok karmelitánskeho rádu. Rád sa rýchle rozvíjal a vyznačoval sa príkladným životom. V Anglicku sa mimoriadnou svätosťou preslávil sv. Šimon Stock. Keď spozoroval nebezpečenstvo hroziace rádu, prosil Najsvätejšiu Pannu o pomoc. V noci z 15. na 16. júla 1251 uzrel Najsvätejšiu Pannu Máriu v sprievode anjelov, Panna Mária mu podala škapuliar hnedej farby. Vtedy počul tieto Máriine slová: "Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho rádu ako znak môjho bratstva, výsadu pre teba a všetkých karmelitánov. Kto v ňom zomrie, nebude trpieť vo večnom ohni. Je to znak spásy, záchrana v nebezpečenstvách, znamenie pokoja a večného záväzku." Začiatkom 14. storočia sa Najsvätejšia Panna Mária ukázala pápežovi Jánovi XXII. a odporúčala mimoriadnu starostlivosť o "jej karmelitánsky rád". Sľúbila hojné milosti a spásu tým, čo patria do rádu a verne zachovávajú svoje sľuby. Podobne aj tým, čo patria do Bratstva sv. škapuliara, zachovávajú cnosť čistoty podľa stavu a modlia sa za Cirkev. Nakoniec sľúbila všetkým mimoriadnu milosť, známu pod názvom "sobotná výsada": "Ja, ich Matka, ich v prvú sobotu po smrti vyslobodím z očistca a zavediem na horu večného života." Pápež Ján XXII. potom v roku 1322 vydal bulu "Sacratissimo uti culmine", ktorou potvrdil spomenutý druhý prísľub sobotnej výsady. Niektorí cirkevní historici pokladajú správu o zjavení sa Panny Márie sv. Šimonovi Stockovi za legendu z neskoršieho obdobia a pochybujú aj o hodnovernosti spomenutej buly. Apoštolská stolica zaradila škapuliar medzi sväteniny. Svojou mocou potvrdila výsady škapuliara, opierajúc ich účinnosť o modlitby celej Cirkvi. Uvedomovala si, že vytrvalé nosenie tohto znaku osobitného zasvätenia stále pripomína veriacemu plnenie kresťanských povinností a robí ho účastným na duchovných dobrodeniach karmelitánskej alebo inej rehole. Okrem toho druhý uvedený prísľub sa viazal na podmienky vedúce k väčšej kresťanskej dokonalosti: na čistotu života primeranú svojmu stavu a na dennú modlitbu tzv. malých hodiniek k Panne Márii. Toto recitovanie mariánskeho breviára môže splnomocnený kňaz (príp. spovedník) zameniť za inú modlitbu alebo za pôst či iný druh sebazaprenia podľa možností toho-ktorého jedinca. Škapuliar sa popri ruženci stal jednou zo základných mariánskych pobožností. V súčasnosti je pobožnosť k sv. škapuliaru známa nielen v Európe, ale na celom svete. Treba pripomenúť, že pápež Ján Pavol II. nosí sv. škapuliar od detstva. Keďže nepretržité nosenie pláteného škapuliara sa vo viacerých povolaniach (baníci, hutníci, vojaci...) stretalo s vážnymi ťažkosťami, pápež sv. Pius X. dovolil (16. dec. 1910) namiesto pláteného škapuliara nosiť škapuliarsky medailónik. Ten má na jednej strane obraz Božského Srdca a na druhej obraz Panny Márie. Malý škapuliar sa stal taký populárny, že okrem karmelitánskeho vznikli aj škapuliare iných rehoľných spoločností a bratstiev (napr. trinitárov, servítov, františkánov, lazaristov a i.). Sviatok Panny Márie Karmelskej bol pôvodne ďakovným sviatkom karmelitánskej rehole za dobrodenia dosiahnuté prostredníctvom Panny Márie. Vznikol pravdepodobne r. 1387. Idea škapuliara sa k nemu pripojila až neskôr. V 17. storočí pápeži dovolili sláviť sviatok v niektorých katolíckych krajinách. Napokon 24. septembra 1726 pápež Benedikt XIII. rozšíril toto dovolenie na celú Cirkev. Zdroj:Literatúra: ZAWADA, M. - FEDUŠ, M.: Svätý škapuliar - dar Matky Božej. Lúč Bratislava 1993. ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
20 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie