BL. PETER FAVRE /2. 8. 2017/ rehoľník (1506 - 1546)

BL. PETER FAVRE rehoľník V staršej literatúre je známy pod menom Peter (Pierre) Faber. Pochádzal zo Savojska na francúzsko-švajčiarskom pohraničí. Narodil sa 13. apríla 1506 v alpskej dedinke Villaret medzi francúzskym mestom Chamonix a švajčiarskou Ženevou. Rodičia mali chudobné horské hospodárstvo, pri ktorom museli vypomáhať aj deti. Peter ako chlapec pásol ovce, ale veľmi túžil za školou. Jeho slzy napokon obmäkčili rodičov, takže mu dovolili ísť do latinskej školy, ktorú v neďalekom mestečku La Roche viedol vynikajúci kňaz abbé Veliard (čít. vejár). Peter sa v škole spriatelil so starším vážnym mládencom, ktorý sa volal Claude Jay (čít. klód žé). Obidvaja sa dobre učili, takže kňaz ich po skončení latinského kurzu čiastočne oboznámil s teológiou. Claude dokončil teológiu v Savojsku a stal sa kňazom, kým Peter na podnet a s podporou strýka, ktorý bol rehoľným priorom, odišiel na jar 1525 na Parížsku univerzitu. Peter Favre bol jemný a nábožný, ale nezameriaval sa na kňazstvo. V Paríži študoval spočiatku filozofiu, ktorá mu otvárala cestu k viacerým povolaniam. A Peter sa dlho nevedel rozhodnúť, či má byť lekárom, advokátom, profesorom alebo kňazom, či rehoľníkom. Rozhodujúci vplyv na jeho ďalší život malo stretnutie s baskickým invalidom Ignácom Loyolským, ktorý prišiel študovať filozofiu do toho istého kolégia a stal sa Petrovým spolubývajúcim. Býval s nimi aj ich profesor. Na jeho žiadosť Peter pomáhal o 15 rokov staršiemu Ignácovi v štúdiu filozofie. Naopak zase Ignác, ktorý prešiel veľkou duchovnou premenou, pomáhal riešiť Petrovi jeho duchovné problémy a napokon v ňom získal najcennejšieho spolupracovníka pri zakladaní jezuitskej rehole. Na jeseň 1533 Peter odcestoval do svojej alpskej domoviny, aby oboznámil rodičov a súrodencov so svojím dôležitým životným rozhodnutím. Pritom navštívil aj svojho priateľa Clauda Jaya. Presvedčil ho, aby si doplnil štúdium v Paríži. Claude sa čoskoro tiež zaradil medzi spoločníkov Ignáca Loyolského. Po návrate do Paríža si Peter začiatkom r. 1534 urobil pod Loyolovým vedením celomesačné duchovné cvičenia. Bolo vidno, že sa chce obetovať Bohu s veľkodušnosťou, ktorá celkom potláča osobné záujmy a chúťky. Hoci bola tuhá zima, nekúril si v miestnosti, kam sa utiahol, a v noci ležal iba ľahko oblečený na polenách, ktoré mu mali slúžiť na kúrenie. Okrem toho prvých šesť dní nič nejedol. Je obdivuhodné nielen to, že jemný Peter čosi také dokázal, ale že to vôbec prežil. Keď ho Ignác po šiestich dňoch hladovky a mrznutia navštívil, kázal mu ukončiť pôst a sám mu zakúril. Dňa 30. mája 1534 Peter Favre prijal kňazskú vysviacku a 22. júla (na sviatok sv. Márie Magdalény) slúžil prvú sv. omšu. Dňa 15. augusta toho istého roku zložil s Ignácom Loyolským a s ďalšími piatimi spoločníkmi sľub, že pôjdu do Svätej zeme a tam budú v chudobe pracovať na Božiu oslavu a pre dobro duší. Keby sa však plánovaná cesta nemohla uskutočniť, po roku čakania sa ponúknu do služieb pápežovi ako Kristovmu zástupcovi na zemi. Tento pamätný úkon vykonali v kaplnke na svahu kopca Montmartre za parížskymi hradbami, a to pri sv. omši, ktorú slúžil Favre ako jediný kňaz skupiny. Po skončení štúdia teológie sa celá skupina, doplnená tromi novozískanými členmi, vydala v novembri 1536 na cestu do Benátok, kde sa v januári 1537 stretla so svojím vedúcim Ignácom Loyolským, ktorý ta prešiel cez Španielsko. Pre vojnové napätie medzi Tureckom a Benátkami v tom roku neplávala nijaká pútnická loď do Sv. zeme. Parížski magistri využili rok čakania na službu v nemocniciach, na duchovnú obnovu, na získanie kňazskej vysviacky a na apoštolovanie v niekoľkých mestách severného Talianska. Keď zlyhala nádej na cestu do Svätej zeme, Ignác Lovolský s Petrom Favrom a tretím spoločníkom Diegom Laínezom sa vydali v novembri 1537 do Ríma, kam za nimi na jar 1538 prišli aj ostatní. Podľa sľubu na Montmartri sa dali k dispozícii pápežovi, ktorým bol v tom čase Pavol III. Pápež dal Favra a Laíneza vyučovať teológiu na rímskej univerzite Sapienza, neskôr, v júni 1539, ich poslal s osobitným poverením do Parmy a Piacenzy. Medzitým sa spoločníci dohodli na založení novej rehole "Compagnia di Gesú", po latinsky "Societas Jesu", po slovensky "Spoločnosť Ježišova". Členovia rehole sa všeobecne nazývajú jednoducho jezuiti. Pápež Pavol III. schválil túto rehoľu ústne začiatkom septembra 1539 a písomne osobitnou bulou 27. septembra 1540. Krátko po oficiálnom schválení rehole pápež poslal Petra Favra s cisárovým poverencom v Ríme dr. Ortizom do Nemecka. Tam sa mali zúčastniť na ríšskych snemoch a náboženských rozhovoroch, na ktorých sa rokovalo o náboženskej kríze vyvolanej protestantizmom. Favra vybral pápež preto, lebo v ňom sa spájali solídne teologické vedomosti s nadpriemernou nábožnosťou a s láskavým vzťahom ku všetkým ľuďom bez rozdielu. Tak ako iní ani Favre nezastavil šírenie protestantizmu, no prispel k zmierneniu ostrosti náboženských zápasov a pomáhal vybudovať solídne základy katolíckej obnovy v strednej Európe. Pri náboženských diskusiách v Nemecku Favre dospel k presvedčeniu, že tu už nič nevyriešia dišputy ale svätý život a duch obetavosti. Vývoj udalostí dosiahol bod, kedy "sa nedá urobiť veľa čírym poučovaním; svet dosiahol už taký stupeň nevery, že potrebuje dôkazy skutkov a krvi..." Tak písal v máji 1541 parížskym jezuitským klerikom. Veľký význam pre jezuitskú rehoľu i pre katolícku obnovu v Nemecku malo Favrovo nadviazanie spolupráce s kolínskymi kartuziánmi a získanie mladého Petra Kanízia pre rehoľu. Sám Favre úprimne spolucítil s Nemeckom a chcel mu venovať všetky svoje sily. Ale vôľa predstavených bola iná. Už koncom júla 1541 musel ísť s dr. Ortizom do Španielska. No ani tam sa dlho nezdržal. Bolo treba sa vrátiť do Nemecka, odtiaľ do Portugalska a znovu do Španielska. Tam ho zastihol rozkaz generálneho predstaveného, že sa má pripojiť k ďalším dvom jezuitom na Tridentskom koncile, ktorý sa začal v r. 1545. Favre sa necítil dobre, ale vybral sa na cestu. Do Ríma prišiel v druhej polovici júla 1546. Na ďalšiu cestu mu už neostalo sily. Zomrel o niekoľko dní - 1. augusta 1546 - vo veku štyridsiatich rokov. Bola to citeľná strata pre mladú rehoľu. Peter Favre bol učený, ale pritom skromný. Úprimnou a nenútenou láskavosťou ľahko nadväzoval styky s rozličnými ľuďmi. Ignác Loyolský a jeho spoločníci ho pokladali za najschopnejšieho vysvetľovateľa a vodcu duchovných cvičení. Bol mužom modlitby s osobitnou úctou k Eucharistii, anjelom a svätým. Od júna 1542 si písal duchovný denník nazvaný "Memoriale". Z neho vidno, že Peter Favre napriek mnohým prácam a povinnostiam bol mystik pohrúžený v Bohu. Zložil viaceré písomné poučenia, ako napr. "Pokyny o viere a mravoch", "O bratskej láske", "Pokyny na cestu", "Poučenie o spovedaní", "O súkromnej náprave nejakého človeka". Petra Pavra vyhlásil za blahoslaveného pápež Pius IX. v septembri 1872. Jeho liturgická spomienka pripadá na 1. augusta (výročie smrti), ale v jezuitskej reholi sa slávi 2. augusta. Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995 V staršej literatúre je známy pod menom Peter (Pierre) Faber. Pochádzal zo Savojska na francúzsko-švajčiarskom pohraničí. Narodil sa 13. apríla 1506 v alpskej dedinke Villaret medzi francúzskym mestom Chamonix a švajčiarskou Ženevou. Rodičia mali chudobné horské hospodárstvo, pri ktorom museli vypomáhať aj deti. Peter ako chlapec pásol ovce, ale veľmi túžil za školou. Jeho slzy napokon obmäkčili rodičov, takže mu dovolili ísť do latinskej školy, ktorú v neďalekom mestečku La Roche viedol vynikajúci kňaz abbé Veliard (čít. vejár). Peter sa v škole spriatelil so starším vážnym mládencom, ktorý sa volal Claude Jay (čít. klód žé). Obidvaja sa dobre učili, takže kňaz ich po skončení latinského kurzu čiastočne oboznámil s teológiou. Claude dokončil teológiu v Savojsku a stal sa kňazom, kým Peter na podnet a s podporou strýka, ktorý bol rehoľným priorom, odišiel na jar 1525 na Parížsku univerzitu. Peter Favre bol jemný a nábožný, ale nezameriaval sa na kňazstvo. V Paríži študoval spočiatku filozofiu, ktorá mu otvárala cestu k viacerým povolaniam. A Peter sa dlho nevedel rozhodnúť, či má byť lekárom, advokátom, profesorom alebo kňazom, či rehoľníkom. Rozhodujúci vplyv na jeho ďalší život malo stretnutie s baskickým invalidom Ignácom Loyolským, ktorý prišiel študovať filozofiu do toho istého kolégia a stal sa Petrovým spolubývajúcim. Býval s nimi aj ich profesor. Na jeho žiadosť Peter pomáhal o 15 rokov staršiemu Ignácovi v štúdiu filozofie. Naopak zase Ignác, ktorý prešiel veľkou duchovnou premenou, pomáhal riešiť Petrovi jeho duchovné problémy a napokon v ňom získal najcennejšieho spolupracovníka pri zakladaní jezuitskej rehole. Na jeseň 1533 Peter odcestoval do svojej alpskej domoviny, aby oboznámil rodičov a súrodencov so svojím dôležitým životným rozhodnutím. Pritom navštívil aj svojho priateľa Clauda Jaya. Presvedčil ho, aby si doplnil štúdium v Paríži. Claude sa čoskoro tiež zaradil medzi spoločníkov Ignáca Loyolského. Po návrate do Paríža si Peter začiatkom r. 1534 urobil pod Loyolovým vedením celomesačné duchovné cvičenia. Bolo vidno, že sa chce obetovať Bohu s veľkodušnosťou, ktorá celkom potláča osobné záujmy a chúťky. Hoci bola tuhá zima, nekúril si v miestnosti, kam sa utiahol, a v noci ležal iba ľahko oblečený na polenách, ktoré mu mali slúžiť na kúrenie. Okrem toho prvých šesť dní nič nejedol. Je obdivuhodné nielen to, že jemný Peter čosi také dokázal, ale že to vôbec prežil. Keď ho Ignác po šiestich dňoch hladovky a mrznutia navštívil, kázal mu ukončiť pôst a sám mu zakúril. Dňa 30. mája 1534 Peter Favre prijal kňazskú vysviacku a 22. júla (na sviatok sv. Márie Magdalény) slúžil prvú sv. omšu. Dňa 15. augusta toho istého roku zložil s Ignácom Loyolským a s ďalšími piatimi spoločníkmi sľub, že pôjdu do Svätej zeme a tam budú v chudobe pracovať na Božiu oslavu a pre dobro duší. Keby sa však plánovaná cesta nemohla uskutočniť, po roku čakania sa ponúknu do služieb pápežovi ako Kristovmu zástupcovi na zemi. Tento pamätný úkon vykonali v kaplnke na svahu kopca Montmartre za parížskymi hradbami, a to pri sv. omši, ktorú slúžil Favre ako jediný kňaz skupiny. Po skončení štúdia teológie sa celá skupina, doplnená tromi novozískanými členmi, vydala v novembri 1536 na cestu do Benátok, kde sa v januári 1537 stretla so svojím vedúcim Ignácom Loyolským, ktorý ta prešiel cez Španielsko. Pre vojnové napätie medzi Tureckom a Benátkami v tom roku neplávala nijaká pútnická loď do Sv. zeme. Parížski magistri využili rok čakania na službu v nemocniciach, na duchovnú obnovu, na získanie kňazskej vysviacky a na apoštolovanie v niekoľkých mestách severného Talianska. Keď zlyhala nádej na cestu do Svätej zeme, Ignác Lovolský s Petrom Favrom a tretím spoločníkom Diegom Laínezom sa vydali v novembri 1537 do Ríma, kam za nimi na jar 1538 prišli aj ostatní. Podľa sľubu na Montmartri sa dali k dispozícii pápežovi, ktorým bol v tom čase Pavol III. Pápež dal Favra a Laíneza vyučovať teológiu na rímskej univerzite Sapienza, neskôr, v júni 1539, ich poslal s osobitným poverením do Parmy a Piacenzy. Medzitým sa spoločníci dohodli na založení novej rehole "Compagnia di Gesú", po latinsky "Societas Jesu", po slovensky "Spoločnosť Ježišova". Členovia rehole sa všeobecne nazývajú jednoducho jezuiti. Pápež Pavol III. schválil túto rehoľu ústne začiatkom septembra 1539 a písomne osobitnou bulou 27. septembra 1540. Krátko po oficiálnom schválení rehole pápež poslal Petra Favra s cisárovým poverencom v Ríme dr. Ortizom do Nemecka. Tam sa mali zúčastniť na ríšskych snemoch a náboženských rozhovoroch, na ktorých sa rokovalo o náboženskej kríze vyvolanej protestantizmom. Favra vybral pápež preto, lebo v ňom sa spájali solídne teologické vedomosti s nadpriemernou nábožnosťou a s láskavým vzťahom ku všetkým ľuďom bez rozdielu. Tak ako iní ani Favre nezastavil šírenie protestantizmu, no prispel k zmierneniu ostrosti náboženských zápasov a pomáhal vybudovať solídne základy katolíckej obnovy v strednej Európe. Pri náboženských diskusiách v Nemecku Favre dospel k presvedčeniu, že tu už nič nevyriešia dišputy ale svätý život a duch obetavosti. Vývoj udalostí dosiahol bod, kedy "sa nedá urobiť veľa čírym poučovaním; svet dosiahol už taký stupeň nevery, že potrebuje dôkazy skutkov a krvi..." Tak písal v máji 1541 parížskym jezuitským klerikom. Veľký význam pre jezuitskú rehoľu i pre katolícku obnovu v Nemecku malo Favrovo nadviazanie spolupráce s kolínskymi kartuziánmi a získanie mladého Petra Kanízia pre rehoľu. Sám Favre úprimne spolucítil s Nemeckom a chcel mu venovať všetky svoje sily. Ale vôľa predstavených bola iná. Už koncom júla 1541 musel ísť s dr. Ortizom do Španielska. No ani tam sa dlho nezdržal. Bolo treba sa vrátiť do Nemecka, odtiaľ do Portugalska a znovu do Španielska. Tam ho zastihol rozkaz generálneho predstaveného, že sa má pripojiť k ďalším dvom jezuitom na Tridentskom koncile, ktorý sa začal v r. 1545. Favre sa necítil dobre, ale vybral sa na cestu. Do Ríma prišiel v druhej polovici júla 1546. Na ďalšiu cestu mu už neostalo sily. Zomrel o niekoľko dní - 1. augusta 1546 - vo veku štyridsiatich rokov. Bola to citeľná strata pre mladú rehoľu. Peter Favre bol učený, ale pritom skromný. Úprimnou a nenútenou láskavosťou ľahko nadväzoval styky s rozličnými ľuďmi. Ignác Loyolský a jeho spoločníci ho pokladali za najschopnejšieho vysvetľovateľa a vodcu duchovných cvičení. Bol mužom modlitby s osobitnou úctou k Eucharistii, anjelom a svätým. Od júna 1542 si písal duchovný denník nazvaný "Memoriale". Z neho vidno, že Peter Favre napriek mnohým prácam a povinnostiam bol mystik pohrúžený v Bohu. Zložil viaceré písomné poučenia, ako napr. "Pokyny o viere a mravoch", "O bratskej láske", "Pokyny na cestu", "Poučenie o spovedaní", "O súkromnej náprave nejakého človeka". Petra Pavra vyhlásil za blahoslaveného pápež Pius IX. v septembri 1872. Jeho liturgická spomienka pripadá na 1. augusta (výročie smrti), ale v jezuitskej reholi sa slávi 2. augusta. Zdroj:Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995