« Späť

Životopisy svätych

Svätá Ružena Limská, panna, mystička /23. 8. 2017/ * 20. apríl 1586 Lima, Peru † 24. august 1617 tamtiež Význam mena: ruža Atribúty: veniec ruží alebo kytica ruží Patrónka záhradníkov a kvetinárov; pri poraneniach, pôrode; Ameriky, Peru, Filipín, Západnej Indie, Limy

Svätá Ružena Limská, panna, mystička Sv. Ružena sa narodila 20. apríla 1586 v Lime (hlavné mesto Peru v Južnej Amerike). Jej rodičia boli bohatí Španieli Gašpar Flores a Mária de Oliva. Pri krste dostala meno Izabela (Alžbeta). Keď bola ešte v kolíske, pre jej výnimočnú krásu ju indiánska pestúnka pomenovala Rosa (Ruža) a toto meno jej potom aj ostalo. Opätovne jej ho dal Limský arcibiskup sv. Turibius de Mongrovejo pri birmovke. Ružena bola výnimočné dieťa, bola nesmierne trpezlivá. Raz si poranila prst, lekár jej ho musel odrezať. Ona ani nevykríkla a nenaľakala sa. Inokedy jej museli operovať ucho. Bez slova sa poddala. Od malička žila tichým a nenápadným životom, hoci ju rodičia nútili, aby sa pekne obliekala a krášlila. Čítala spisy mystikov, postila sa, túžila po rehoľnom živote. Mala veľa pytačov, no všetkých odmietla. Ctila si najmä sv. Katarínu Sienskú. V auguste roku 1606 si obliekla rúcho tretieho rádu sv. Dominika, keďže kláštor vtedy v Lime ešte nejestvoval. Mnoho času trávila v modlitbe, dlhé hodiny strávila v kostole pred Sviatosťou Oltárnou. Stále sa postila. Nejedávala mäso, v piatok a sobotu jedla iba chlieb a vodu. Neskoršie začala jedávať jedlo bez príchutí – bez soli a korenia. Každú noc sa bičovala železnou reťazou. Všetko to obetovala Bohu za Cirkev, štát, duše v očistci, za hriešnikov. Mnoho si vystála pokušení od diabla. Napádal jej čistotu, vieru, spôsoboval duševné utrpenie a bezútešnosť. No Boh jej denne dával pocítiť svoju prítomnosť a ochranu. Ružena veľmi často rozjímala o umučení Pána Ježiša. Umŕtvovala sa aj tak, že spávala na posteli z kusov dreva, ktoré pospájala povrazmi. Medzery vyplnila kúskami tehál a hlinených nádob tak, aby ostrými hranami trčali nahor a spôsobovali jej bolesti. Takto spávala až do konca svojho života. Spať na takom lôžku však takmer vôbec nemohla a práve nespavosť bola pre ňu jedným z najťažších umŕtvovaní. Spovedníci jej v tom viackrát chceli zabrániť, no vždy ich Boh svojím vnuknutím zastavil. Ružena dokonca prosila Boha, aby nebolo na nej vidieť, že sa tak veľmi umŕtvuje. A Boh ju vyslyšal. Jej tvár, ktorá bola poznačená tvrdým pokáním, dostala žiarivý výzor a zdravú farbu. Dokonca sa jej niektorí posmievali, že sa iba robí svätou, zaiste chodí niekam na hostiny. Po čase sa rozhodla postaviť v záhrade svojich rodičov pustovňu. S pomocou brata sa jej to podarilo. Tam potom žila v samote. Dvanásť hodín denne venovala modlitbe, desať hodín práci a dve hodiny spávala. Šila, priadla, obrábala záhradu a predajom vlastných výrobkov podporovala rodičov, ktorí medzitým upadli do núdze. Pri modlitbe mávala často extázy a videnia. Veľa sa modlievala za misijné územia a často hovorievala, že keby bola mužom, išla by na misie. Podporovala misionárov svojimi modlitbami. Modlila sa aj za to, aby do Peru prišli dominikánky. Boh jej zjavil, že sa tak stane. Naozaj, kláštor po jej smrti v Lime založili a prvá, ktorá vstúpila do tohto kláštora, bola jej matka, v tom čase už vdova. Ružena jej to aj predpovedala. Posledné tri roky svojho života prežila Ružena u správcu financií vicekráľa dona Gonzala de la Maza a jeho manželky, ktorí ju mali radi ako svoju vlastnú dcéru a obdivovali jej život. Rok vopred predpovedala svoju smrť. Umrela 24. augusta 1617. Mala vtedy 31 rokov. Pochovali ju v kostole sv. Dominika v Lime. Po jej smrti sa na jej príhovor udialo veľa zázrakov. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Klement IX. v roku 1667. O dva roky neskôr ju vyhlásil za hlavnú patrónku Ameriky, Filipín a Západnej Indie. Pápež Klement X. ju v roku 1671 vyhlásil za svätú ako vôbec prvú z celej Ameriky. V Lime stojí na jej počesť najväčší pomník v Peru. Zasvätených jej je veľa kostolov, kláštorov, miest a dedín po celej Amerike. Iný, dlhší životopis: Svätá Ružena sa narodila v Lime v Peru, a to 20. apríla, v roku 1586, ako desiate dieťa svojich rodičov. Ruženka mala 12 súrodencov. Jej otec Gaspar Florez a jej matka Mária Olivia, boli obaja vysoko postavení šľachtici s nezanedbateľným bohatstvom. Emigrovali do Latinskej Ameriky dávno pred jej narodením. Samotné okolnosti narodenia Ruženky boli zázračné. Jej matka bola často v nebezpečenstve smrti, kvôli nepokojom na hraniciach, ale nikdy jej nič nehrozilo počas tehotenstva s Ruženkou. Samotná Ruženka sa narodila „zabalená“ v dvojitej placente, podobne ako krásna ružová ruža, ktorá sa pomaly rozvíja z jasne zelených listov. Bola pokrstená menom Isabela, ale toto meno jej nemalo patriť. Jej matka tri mesiace po jej narodení pochopila, že meno, ktoré vybrala pre svoju dcéru sa Bohu nepáči. Pri zvláštnej vízii, keď sa skláňala tvárou v tvár k svojej dcére, ktorá spala, uvidela nad jej kolískou vznášať sa prekrásnu ružu. Takto napomenutá, nazvala svoju dcéru menom tohto kvetu. Aj keď jej arcibiskup z Limy dal to isté meno pri jej birmovke, napriek tomu Ruženka mala zvláštny zármutok vždy keď ju takto oslovili. Nebolo to meno, ktoré dostala pri krste, a tiež sa bála, že by to mohlo slúžiť jej márnosti. Trápila sa svojím menom až kým jej Božia Matka neodovzdala Božiu vôľu. Jeden deň odišla do kostola kazateľských bratov, hodila sa k nohám Svätej Matky v ružencovej kaplnke a vylievala si zmätok, ktorý cítila. Matka Božia prijala jej žiadosť, utešila Ruženku a požiadala ju, aby prijala meno Ruža. Panna Mária jej povedala, že toto meno ruže je príjemné jej Synovi Ježišovi Kristovi a na dôkaz lásky, mala byť od tejto chvíle nazývaná Ruža svätej Márie. Jej detstvo bolo mimoriadne trpezlivé a poslušné a výrazne sa podobalo tomu, ktoré prežívala aj svätá Katarína Sienská. Je zaznamenané, že keď bola ešte dieťaťom, už dala dôkaz o tejto hrdinskej trpezlivosti v utrpení, ktoré sa čoskoro stalo pravidlom v jej živote. Niekto nedopatrením prudko zatvoril krabicu a zachytil v nej palec malej Ruženky. Namiesto toho, aby začala hlasno a žalostne kričať, ako ostatné deti, vynaložila maximálne úsilie na utajenie utrpenia, ktoré sa jej dostalo. Keď sa jej zhoršilo zranenie a ona stratila časť nechtu, chirurg bol nútený amputovať jej palec. Utrpenie a bolesť tejto operácie prešla s takou výnimočnou sladkosťou, že lekár poznamenal, že ani raz nevykríkla a dokonca ani nezmenila výraz tváre, ktorý by bol považovaný za prirodzený, dokonca aj u osoby, ktorá trpí roky. Ruženka začala s asketickým životom v neuveriteľne nízkom veku. Mala iba päť rokov, keď sa rozhodla, že sa bude každý druhý deň postiť. V šiestich rokoch si do sviatočnej korunky, ktorú nosila vo vlasoch schovala ihly, aby potlačila márnivosť. Úprimne sa desila hriechu, preto pre ňu silné odriekanie a fyzické obete boli samozrejmosťou. Jej malý brat bol nástrojom od Boha, aby ju naučil posúdiť márne veci tohto prechodného sveta. Jedného dňa sa s ňou hral, ​​náhodou jej hodil na krásne, zvlnené vlasy množstvo bahna. Ruženka bola upravená a oblečená veľmi úhľadne a mimoriadne pekne, bola preto prirodzene hrdá na svoj vzhľad a na svojho brata sa veľmi nahnevala. Jej brat však s nečakane hlbokým hlasom, ktorý akoby pochádzal od samotného Boha povedal: „Moja drahá sestra, nehnevaj sa na mňa pre túto nehodu. Natočené vlasy dievčat sú ako pekné šnúrky, ktoré obklopujú srdcia ľudí a nešťastne ich priťahujú do večného plameňa.“ Ruženka počúvala tieto slová, ako keby ich vyslovil svätý kazateľ Boží, alebo ako slová z neba. Ponorila sa do seba, vzdala sa tohto sveta navždy, darovala sa s celou oddanosťou Bohu. Od tejto chvíle dostala dar modlitby. Deň a noc sa venovala tejto svätej konverzácii s Bohom a dokonca ani spánkom neprerušovala svoje modlitby. Počas odpočinku, keď spala, jej predstavivosť maľovala toľko živých obrazov jej Pána a Spasiteľa, s ktorými sa jej myseľ bavila, že mohla povedať, že sa nikdy neprestala modliť. Práve takto dostala od Boha výzvu, aby nasledovala cestu svätej Kataríny zo Sieny. Ponorená v Duchu Svätom zasvätila sa neodvolateľným sľubom vo veku piatich rokov svojou čistou Všemohúcemu Bohu a slávnostne sľúbila, že nikdy nebude mať žiadneho iného partnera, iba Pána samotného. Ruženka vyrástla vo výnimočne krásne dievča. Rodičia ju preto chceli vydať za bohatého mladíka. Ona ale bola pevne rozhodnutá dať prednosť duchovnému životu. Aby zmarila svoj plánovaný sobáš, ktorého sa jej matka tvrdohlavo držala, Ruženka si ostrihala svoje krásne, dlhé vlasy, ale tiež si údajne potierala tvár korením a ruky si máčala vo vápennom liehu. Bála sa, že by jej krása mohla i ďalej vzbudzovať u druhých pokušenie. Mala zvyk, že si šúchala oči pimentom, druhom pálivej indickej papriky, po ktorej mala oči červené ako oheň a tak bolestivé, že nemohla zniesť svetlo. Matke, ktorá sa na ňu hnevala, odpovedala: „Bolo by lepšie pre mňa, drahá moja matka, byť slepá po celý môj život, než aby som bola nútená pozerať na márnivosti sveta!“ Keď bola požiadaná o manželstvo jediným synom istej najvýznamnejšej dámy z mesta, odišla do Canta, malej dediny v blízkosti jednej z najslávnejších baní v Peru a zostala tam celé štyri roky bez toho, aby opustila dom. Návrh bol veľmi príjemný pre jej matku, ktorá takto túžila zabezpečiť svoju rodinu, ale Ruženka dala svoje panenstvo Bohu a s dokonalým odmietaním myšlienky o manželstve otvorene vyhlásila, že nikdy nebude súhlasiť. Aby porazila plány nepriateľov svojej čistoty, rozhodla sa vstúpiť do rehole. Toto povolanie bolo potvrdené dvoma zázraky. Pochybovala o svojom povolaní a mala úmysel vstúpiť do kláštora Vtelenia, kde ju rehoľné sestry už očakávali. No predtým, ako sa vydala na cestu, išla sa rozlúčiť s našou požehnanou Pannou do ružencovej kaplnky, patriacemu ku kláštoru sv. Dominika. Zostala na kolenách v modlitbe dlhý čas na úpätí oltára a keď dokončila svoju modlitbu, pokúsila sa vstať, ale nemohla. Zavolala svojho brata, aby jej pomohol, no zrazu pocítila ruku, ktorá ju prudko zadržala a nikto ju nemohol odviesť z miesta. Okamžite pochopila, že ide o znamenie z neba, aby neopúšťala svätého Dominika. Dospela k rozhodnutiu, že vstúpi do tretieho rádu sv. Dominika a úplne bez problémov sa dokázala postaviť a opustiť kaplnku. Druhým zo znamení, ktoré potvrdilo jej povolanie bola samotná príroda. Na rozľahlých pláňach Limy, lieta nespočetné množstvo motýľov. Obzvlášť jeden je krásne sfarbený do čierno-biela, presne farbami rádu sv. Dominika. Jeden z týchto motýľov prilietal a neustále sa krútil okolo Ruženky. Znovu tak nasledovala kroky sv. Kataríny zo Sieny a vstupuje do tretieho rádu sv. Dominika. Dňa 10. augusta v roku 1606 sa jej konečne splnilo želanie a stala sa dominikánskou terciárkou. Mala vtedy 20 rokov. V záhrade svojho rodného domu si zriadila drevenú chyžu, v ktorej od tej doby žila a modlila sa. Takmer už neprijímala potravu a takmer nikdy nespala. Najťažšie duševné a telesné bolesti znášala s nevýslovnou trpezlivosťou. Opakovane sa jej dostávalo prejavov mystických milostí. Často sa modlievala: „Pane, rozmnož moje utrpenie, ale aj moju lásku!“ V malej izbe, ktorú s pomocou brata postavila z holých dosiek a platanového lístia, mala iba skromné, asketické lôžko, ktoré sa skladalo zo siedmych polien spojených remeňmi a medzi ne nasypala črepiny a kamienky. V tomto útočisku sa oddávala čítaniu duchovných kníh a dlhým modlitbám, ktoré jej priniesli celý rad mystických zážitkov. Vo chvíľach svojho najhlbšieho oddania sa Bohu nosila košeľu z vlásia, kovanú tŕňovú korunu a bičovala sa koženými remienkami. Takmer neprijímala potravu a spávala iba dve až tri hodiny denne, zvyšok času sa venovala práci alebo modlitbe. Jej hlboká spiritualita a extrémne pokánie vzbudzovalo u obyvateľov Limy úžas i pohoršenie. Niektorí ju považovali za bláznivú, iní ju naopak začali navštevovať. Nikdy neprestala veriť tomu, čo jej v jej víziách zveril Ježiš Kristus: bez utrpení a odriekania nie je možné dosiahnuť Božiu milosť a spasenie. Najčastejším predmetom jej rozjímaní bol Kristov kríž, ku ktorému často smeroval jej pohľad. Chodila sa starať o chorých, zúbožených a odstrkovaných. Sama fyzicky zmučená prežila dlhých pätnásť rokov duchovnej vyprahlosti a skľúčenosti. Prežívala nesmierne fyzické i duševné utrpenie uprostred mystických zážitkov. Všetko svoje trápenie obetovala za obrátenie hriešnikov. Dostalo sa jej takej sladké a vznešenej útechy, najmä zo slov samotného Pána: „Ruža môjho srdca, buď mojou Nevestou!“ a podivuhodne dôverného vzťahu s Anjelom strážnym, svätou Katarínou Sienskou a Matkou Božou. Často zostala sedem týždňov bez toho, aby vypila čo i len kvapku vody alebo inú tekutinu. A ku koncu svojho života prežila niekoľko po sebe nasledujúcich dní celkom bez jedenia alebo pitia. Jej nadprirodzená zdržanlivosť od jedla bola všeobecne známa všetkým obyvateľom Limy: všeobecne sa verilo, že prešla týždňami bez jedenia alebo pitia a že keď ju okolnosti prinútili, aby utíšila horiace teplo, ktoré ju stravovalo, pila teplú vodu, aby zmiernila potešenie zo studenej vody. Nebola dokonca spokojná ani so samotným telesným pôstom. Denne z jej tela prúdili prúdy krvi spôsobené železnými reťazami a inými nástrojmi pokánia. Po tom, ako sa stala rehoľníčkou, nebola spokojná s bežnou disciplínou. Vyrobila si dve železné reťaze, s ktorými si každú noc vyrábala strašné rany, že jej krv pokropila stenu a prúdila doprostred miestnosti. Umŕtvovala sa sedemkrát: za svoje vlastné hriechy, za duše, ktoré sa dopúšťajú hriechov, za naliehavé potreby cirkvi, za obdobie, keď bolo Peru alebo Lima ohrozované veľkým nešťastím, za duše v očistci, za tých, ktorí sa nachádzali v smrteľnej agónii a ako odškodnenie za urážky voči Bohu. Keď jej spovedník, rozrušený nad množstvom umŕtvení nariadil, aby prestala používať železné reťaze, omotala si ich do troch radov a nosila ich na tele. Reťaz zamkla na visiaci zámok a kľúč hodila do rohu, kde ho nikto nenašiel. Reťaz jej však veľmi skoro prešla cez kožu a zaryla sa tak hlboko pod mäso, že jej rany ostali viditeľné až do smrti. V jednu noc cítila od bolesti strašnú agóniu, až omdlela a bola takmer na pokraji smrti. Marianna, pomocníčka, ktorá sa prebudila na jej výkriky, jej rýchlo utekala na pomoc. Rose bola teraz nútená povedať pravdu a poprosila ju, aby jej pomohla reťaz sňať skôr ako by matka prišla do miestnosti. Mariana však nemohla zlomiť visiaci zámok. Utekala teda do záhrady, aby našla kameň a nejako ju prelomiť. Zatiaľ čo bola preč, Rose dostala strach, že matka vojde do miestnosti. Začala sa modliť. Keď Mariana vstúpila s kameňom do miestnosti, videla už len visiaci zámok oddelený od článkov reťaze! Ruženke sa podarilo všetko bez veľkej bolesti a veľkej straty krvi. Jej rany sa skoro vyliečili, no reťaz si natiahla znova. Ale akonáhle sa začala vrezávať do jej tela, spovedník jej nariadil, aby mu ju poslala. Poslúchla, ale utrpela pritom rovnakú bolesť a stratu krvi ako predtým. Po jej smrti uchovávala Mária z Usategui niekoľko ohniviek tejto krvavej reťaze, ktoré vydávali takú sladkú vôňu, že všetci ju uznali za nadprirodzenú. Okrem tejto reťaze nosila najťažšiu vlásočnicu plnú ihiel. Bičovala sa žihľavami a tŕňmi, čím sa na jej tele vytvorilo množstvo rán a pľuzgierov. Neúnavná v túžbe po bolesti sa rozhodla presnejšie kopírovať svojho Pána a Spasiteľa, ktorého korunovali tŕním. Keď bola veľmi mladá, vyrobila si cínovú korunu s malými ostrými špicatými klinčekmi. Nosila ju niekoľko rokov nevinného života. Neskôr si vyrobila korunu zo strieborných plátkov širokú ako tri prsty, do ktorej umiestnila 3 rady ostrých hrotov, ktoré predstavovali 33 rokov života Ježiša na zemi. Vlasy si ostrihala, aby sa hroty lepšie vryli do hlavy. Korunu nosila pod habitom takým spôsobom, aby jej aj najmenší pohyb tela spôsobil, že tieto železné tŕne jej zrania telo na 99 miestach. Každý piatok si priväzovala túto korunu pevnejšie nižšie na čelo, až kým na mnohých miestach neprepichla chrupavky uší. Od svojho detstva vymýšľala veľa spôsobov, ako si spraviť posteľ tvrdšou, až kým ju matka neprinútila spávať s ňou. Dokonca aj vtedy pokračovala v pokore a poslušnosti. Hneď ako matka zaspala, zhrnula perie zo strany postele, na ktorej ležala, aby ležala na drevenej konštrukcii a pod hlavu si položila kameň. Po dlhom čase jej matka, hoci v nespokojnosti, dovolila spať tak, ako sa jej páčilo. Potom si urobila posteľ vo forme truhlice a naplnila ju hrubými kameňmi rôznych veľkostí. Posteľ sa jej však zdala byť príliš mäkká, preto pridala tri zväzky dreva a priestor zaplnila tristo kusmi rozbitých dlaždíc, ktoré boli umiestnené tak, aby sa telo zranilo a potrhalo. V tomto strašnom kríži sa nikdy nechvela ani netriasla, zatiaľ čo krv akoby zmrzla vo jej žilách. Pri týchto príležitostiach sa jej Ježiš Kristus často zjavoval, aby ju utíšil a hovoril sladkou a milostivou rečou: „Pamätaj si, moje dieťa, že kríž, na ktorom som zomrel kvôli tebe, bol ťažší, užší a bolestivejší ako to, na čom ležíš. Premýšľajte o žlči, ktorú som vypil kvôli vám, a pamätajte na klince, ktoré prerazili moje ruky a nohy. Až potom budeš cítiť útechu v strašných bolestiach, ktoré prežívaš na svojej posteli.“ Aby mohla žiť úplne oddelene od mužov, často sa zdržiavala iba v malej pustovni v záhrade svojho otca, kde zažila mnohé vízie a zázraky. Medzi inými sa jej raz zjavil Ježiš Kristus a vzal si ju za svojho nevestu za prítomnosti Najsvätejšej Panny a povedal jej: „Ruža môjho srdca, beriem si ťa za svoju nevestu.“ Prostredníctvom duchovnej modlitby, v ktorej sa cvičila v najhlbšej láske k Bohu, dosiahla najbližšie a najintímnejšie spojenie s Ním a nikdy nebola mimo Jeho svätú prítomnosť. Samotné vtáky cítili vplyv jej svätosti a pripojili sa k jej oddanosti. Jedného dňa, keď bola chorá, priletel malý vtáčik a posadil sa vedľa okna jej izby a začal spievať, čo ju natoľko uchvátilo, že úprimne uvažovala nad Božou dobrotou, ktorá dala tomuto vtáčikovi tak sladké noty, aby spieval Bohu chvály. To ju uviedlo do extázy, v ktorej zotrvala od deviatej ráno až do večera. V roku jej smrti, iný vtáčik, ktorého spev znel najkrajšie, sedel počas celého pôstneho obdobia pred jej izbou. Hneď ako vyšlo slnko, požehnaná Ružena mu prikázala, aby zanôtil na chválu Boha. On ju poslúchol a pozdvihol svoj hlas, zaspieval všetkou svojou silou, až kým táto Kristova slúžka, ktorá nechcela zostať pozadu, ponúkla Bohu chválospev a požehnanie. Začala veľmi sladko spievať na jeho slávu hymny. Keď skončila, tento malý chór začal znova, a tak spolu zložili zbor, v ktorom spolu spievali striedavo chvály Bohu. O šiestej hodine ho prepustila až do nasledujúceho dňa. Vždy priletel v presnom čase. Naša svätá milovala Ježiša Krista a Jeho Najsvätejšiu Matku, Pannu Máriu, svätú Katarínu zo Sieny a svojho anjela takou horlivou láskou, že ju odmenili. Často ju navštevovali a hovorili s ňou v priateľskom tóne. Naučili ju, ako získať víťazstvo nad zlými duchmi, ktorí sa jej objavili a pokúšali ju k hriechu, zjavovali sa jej vo zvláštnych zjaveniach. Takto sa dozvedela, že má zomrieť v deň svätého Bartolomeja. Nevedela, že po dosiahnutí 31. roku života zomrie, ba nevedela ani to, že v posledných chvíľach života bude musieť znášať neuveriteľné trápenia. Prvého augusta vošla do svojej izby v noci v perfektnom zdraví. Ale o polnoci ju bolo počuť žalostne plakať a manželka Dona Gonzaleza, do domu ktorého sa nasťahovala pred svojou chorobou, ju našla napoly mŕtvu na zemi, studenú, bez pulzu, bez pohybu, pričom sotva dýchala. Lekári ju prišli navštíviť v tomto stave a spolu so svojím spovedníkom, ktorý sa obával, že jej pokora jej bráni v tom, aby objasnila povahu a rozsah utrpenia, jej prikázal na základe poslušnosti, aby opísala lekárom svoje pocity a bolesti, ako najlepšie vie. „Zdá sa mi,“ povedala, „akoby ohnivá guľa vrazila do mojich spánkov, zostúpila do nôh a prešla cez môj ľavý bok po pravej strane v neznesiteľnej horúčosti – ​​ako keby moje srdce bolo roztrhané horiacou dýkou. Neviditeľná ruka, ktorá ju drží, ma ňou niekedy prepichne od hlavy k nohám a potom sa prechádza zo strany na stranu a vyryje podobu kríža na mojom tele s týmto nástrojom, ktorý ma páli najhorúcejším ohňom. Mám pocit, ako by mi niekto roztrhol črevá s horiacimi kliešťami a moja hlava mi horí, akoby na nej bolo žeravé uhlie vzaté z horiacej pece. V skutočnosti verím, že keď zomriem, moje kosti nájdu spálené na popol a dreň vysušená účinkom horiaceho tepla, ktoré som vydržala.“ Všetci prítomní pripustili, že tieto utrpenia boli zázračné a Ružena im povedala, že majú pravdu, a sú preto aby ich pochopili; Pretože všetky prišli len od Boha a poslané boli ako osobitná priazeň, aby sa mohla viac pripodobniť jej Pánovi a Majstrovi. Hoci si toľko vytrpela, prosila svojho Božského ženícha, aby nezmierňoval jej bolesti. Naopak prosila Ho s celým svojím srdcom, aby ich zintenzívnil, aby ju prísne potrestal za zločiny, o ktorých sa domnievala, že predstavujú hriech v očiach Božieho majestátu. Milosrdný Boh mal súcit s Jeho služobníčkou a jej slzami a stonaním bol pohnutý. Jej myseľ udržiaval zdravú až do posledného dychu uprostred depresií, ktoré jej horúčka vnútorných orgánov posielala do mozgu a ktoré spôsobovali časté delíriá. Ďalšiu láskavosť, ktorú jej dožičil bola jej schopnosť vypovedať všetky svoje myšlienky o svojich pocitoch, hoci veľmi trpela. Počas svojich posledných dní ju často ju videli akoby bez zmyslov alebo v extáze, v ktorej jej duša zrejme opúšťala telo, aby sa viac zjednotila s Bohom. Napriek tomu, že trpela extrémnym smädom, neokúsila ani kvapku vody, aby ho utíšila. Podľa príkladu jej ženícha, požiadala len o žlč a ocot, aby si tak zvýšila utrpenie. Počas svojej choroby zvyčajne vyznávala svoje hriechy každý deň. A aby sa lepšie pripravila na smrť, vykonala si generálnu spoveď z celého svojho života s takými známkami hlbokého rozhorčenia, že jej žiaľ a náreky boli počuť v priľahlých izbách. Tretí deň dostala sväté viatikum a posledné pomazanie. Keď jej priniesli Najsvätejšiu sviatosť, zmenila farbu. Jej tvár sa rozžiarila a zapálila a uprostred radosti, ktorá ju naplnila, padla do extázy. Po prijatí tohto chleba anjelov zostala nehybná a úplne spočinutá v Bohu. Všemohúci Boh jej zjavil, že jej duša po odchode z tela okamžite prejde do neba a nemusí trpieť bolesti očistca. Často sa nechávala počuť, že je kresťanom a chce žiť vo viere Cirkvi a že je dcérou veľkého svätého Dominika. Na dôkaz toho bozkávala s úctou škapuliar a v chorobe ho mala vždy na sebe. Aby napodobňovala lásku Syna Božieho, modlila sa celým svojím srdcom za tých, ktorí ju urazili slovom alebo skutkom, a prosila, aby ich naplnil svojimi milosťami a ukázal im to isté milosrdenstvo, ktoré zažívala ona sama. Držala v ruke svätý kríž, nemohla sa upokojiť bez toho, aby ho pobozkala, a jemne pritom opakovala: „Otče, odpusť im.“ Prosila o milosť pre všetkých sluhov v dome so slzami v očiach. Donovi Gonzálezovi povedala o sebe, že bude čoskoro oslobodený od tohto nešťastného hriešnika (myslela samú seba), ktorý spôsobil toľko nepokoja a problémov celej svojej rodine. Všetko sa premietlo do sĺz v hlbokej pokore tejto nevesty Ježiša Krista. O polnoci svojej smrti začula tajomný hluk, ktorý jej oznámil príchod Pána. Prijala ho s radosťou a požiadala svojho brata, aby odstránila opierku spod jej hlavy a namiesto toho umiestnil kus dreva. Ako keby čakala, že aj tieto kusy dreva zomrú na kríži. Dvakrát povedala: „Ježišu, buď so mnou, Ježišu, buď so mnou!“ A hneď potom jej čistá duša opustila jej smrteľné telo a vzlietla do Božieho lona, aby získala nebeské dedičstvo pripravené pre ňu od večnosti. Zomrela 24. augusta na sviatok svätého Bartolomeja v roku 1617 vo veku 31 rokov a päť mesiacov. Zdroj:www.životopisysvatych.sk

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
20 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie