« Späť

Životopisy svätých

Svätý Bystrík, biskup a mučeník /24. 9. 2017/ (?-1046) Emblém: loďka a meč

Svätý Bystrík, biskup a mučeník V stredovekých záznamoch a prameňoch dejepisci Bystríka uvádzajú v latinskom znení tiež ako Beztertus Nitriensis, Bestredius, Bestridus, Bestricus, Bistridus, Bistritus. Slovenský historik J. Kompánek (1836-1917) ho po dôkladných štúdiách ako prvý nazýva Bystrík. Maďarskí autori ho citujú ako Beszteréd, Besztrik. Presné miesto a čas narodenia svätého Bystríka nepoznáme, ako však tvrdia historické záznamy, pochádzal z vyššieho rodu z okolia Nitry, kde bolo silné kresťanské slovienské etnikum, ktoré si uchovalo svoju vieru od čias pôsobenia vierozvestov sv. Cyrila a Metoda a aj po zániku Veľkomoravskej ríše v roku 907. Môžeme predpokladať, že sv. Bystrík absolvoval učilište sv. Hypolita na Zobore, založené ešte za čias Veľkej Moravy. O rehoľníkoch a žiakoch zo zoborského kláštora, ako pokračovateľoch štafety sv. Cyrila, sv. Metoda a sv. Gorazda, vieme, že sa snažili o šírenie slovienskej liturgie. Po zániku Veľkej Moravy sa o christianizáciu dnešného Maďarska starali okrem nemeckých kňazov aj kňazi zo spomínaného učilišťa sv. Hypolita na Zobore. Okrem sv. Bystríka k nim patrili Astrik, sv. Benedikt, sv. Maurus, Prokop, Radla a sv. Svorad. Práve sv. Bystrík a sv. Maurus zanechali trvalé kresťanské stopy na celom území Pilíšu v dnešnom Maďarsku. Nečudo, že ak prichodiaci cisterciáni v 12. a 13. storočí hľadali miesto, kde by postavili honosný kláštor, rozhodli sa pre Mlynky (Pilisszentkereszt). Vybudovaním kláštora a kostola sa Mlynky stali sídlom kultúry a umenia širokého okolia od pravého brehu Dunaja až po Budín. Stopy, ktoré v tamojšom obyvateľstve zanechali svätci, odchovanci nitrianskeho benediktínskeho kláštora sv. Bystrík a sv. Maurus, sa naďalej rozvíjali. Politická, hospodárska, kultúrna a náboženská situácia v uhorskom kráľovstve v prvej polovici 11. storočia bola veľmi zložitá. Nástupcom sv. Štefana, ktorý zomrel bez potomka v roku 1038 (jeho jediný syn Imrich zomrel v roku 1031), sa na kráľovskom tróne stal jeho synovec Peter Orseolo z Benátok. Proti nemu však povstal príbuzný Samuel Aba, ktorý vyhnal Petra z Uhorska. Po viacerých vojnových stretnutiach nemecký cisár Henrich III. v roku 1044 opäť dosadil Petra na uhorský trón, ktorý spravoval ešte tri roky. V Uhorsku považovali Petra za votrelca a v roku 1046 vypuklo proti nemu povstanie. Nespokojenci pozvali na trón synov Vazula, nešťastného bratranca kráľa Štefana, ktorého oslepili na Nitrianskom hrade, pretože pripravoval vzburu. Za Vazulom vtedy stála pohanská časť národa. Nastalo obdobie poznačené vnútornými náboženskými nepokojmi, ktoré vyústilo do krvavých zrážok. S prestávkami trvalo skoro tridsať rokov, Vazulovi synovia Ondrej, Belo a Levente boli ešte za čias kraľovania Štefana poslaní do vyhnanstva na Kyjevskú Rus. Ondrej sa dal v Kyjeve pokrstiť a stal sa zaťom Jaroslava Múdreho, práve on sa mal stať budúcim uhorským panovníkom. Všetko skomplikovali pohanskí vzbúrenci pod vedením vodcu Vathu, ktorí medzitým začali ohrozovať kresťanstvo v podunajských oblastiach, kde ničili kostoly, kláštory a iné kresťanské pamiatky. Vathovci udreli najprudšie na Nitru v lete 1046. Biskup Bystrík so županom Salamierom a so Slovienmi z Ponitrianska a Považia, zahnali pohanov za Dunaj. Kresťanské obyvateľstvo slovenského územia sa postavilo na obranu svojej viery. Chcelo zastaviť nápor nepriateľských síl a prispieť takto na pomoc svojím kresťanským bratom v Zadunajsku. Vathovci medzitým opanovali celé Zadunajsko, územie medzi Dunajom, Tisou a Zátisie odkiaľ zutekali biskupi Gerhard, Buldus a Benetus ponáhľajúc sa do Stoličného Belehradu (Székesfehérvár). Po správe, že sa kráľoviči Levente a Ondrej blížia k Pešti, sa biskupi rozhodli, že ich pôjdu privítať. Väčšia legenda o sv. Gerhardovi z 13. storočia spomína sv. Bystríka ako spoločníka umučenia svätého Gerharda za pohanského povstalca Vathu v roku 1046. Podľa tejto legendy sa v posledný deň cesty zo Stoličného Belehradu do Budína biskupi Gerhard, Buldus, Benetus a Bystrík zastavili v dedinke Diósd, kde stál kostolík sv. Sabíny. Ktoré diecézy biskupi spravovali? Gerhard, benediktín pochádzajúci z Benátok pôsobil od roku 1030 v novozaloženom biskupstve v Čanáde, Buldus v Jágri, Benetus v Ostrihome a Bystrík podľa Annales ecclesiastici regni Hungariae (1644) a Jozefa Wuruma (1835) pôsobil od roku 1034 ako biskup v Nitre. Biskupi tu čakali na kráľovičov Leventeho a Ondreja, prichádzajúcich z Kyjevskej Rusi, ktorých pozvali späť do Uhorska, aby niektorého z nich, pravdepodobne Ondreja, korunovali za kráľa. Ako hovorí legenda, biskup Gerhard predniesol ohnivú kázeň o viere v Boha a o obetách, ktoré má kresťan prinášať pre Krista. Na konci kázne so slzami v očiach dodal: „Bratia, dnes sme pozvaní na hostinu Božieho Baránka. Bez otáľania sa ponáhľajme zomrieť za Krista!“ Potom im vysvetlil, že v predchádzajúcu noc videl Pannu Máriu, ktorá ich prijímala do svojho náručia. Biskupi sa vzájomne vyspovedali, posilnili vo viere a pripravili na smrť. Jeho predpoveď, že okrem ostrihomského arcibiskupa Benetu všetci čoskoro podstúpia mučenícku smrť, sa splnila. Sotva prišli k Dunaju, vojsko pohanského Vathu ich dostihlo. Gerharda priviazali na voz, ktorý spustili z hory do Dunaja, a keďže po páde do hlbiny ešte žil, rozrazili mu hlavu o kameň a hruď prebodli kopijou. Kopec na tomto mieste je dnes pomenovaný na jeho pamiatku, leží na pravom brehu Dunaja v dnešnej Budapešti a v maďarčine sa nazýva Gellért (Gellérthegy). Biskupa Buldu tiež kameňovali. Bystrík sa spolu s Benetom a županom Salamierom usilovali prejsť člnom na druhý breh Dunaja pri peštianskom brode Kelenfolde. Na peštianskej strane už mali byť v bezpečí, pretože tam malo byť vojsko kráľoviča Ondreja prichodivšieho z Kyjevskej Rusi. Aké bolo ich prekvapenie, keď našli na druhom brehu tiež povstalcov, ktorí Bystríkovi spôsobili mečom smrtelné zranenia, na následky ktorých na tretí deň zomrel. (Scriptores rerum Hungaricarum, Budapest 1937: Legenda sancti Gerhardi episcopi: …Bestricum episcopum ad mortem vulneraverunt, qui tertia die postmodum mortuus est…Chronicon Rhytmicum H. de Mügeln:…Budlinus saxis, gladio Bezfridus cruciatur, sed in hoc stragis stadio Bentho presul servatur…). Stalo sa to koncom augusta 1046, dva dni po smrti biskupa Gerharda (29.8.1046). Svätý Gerhard, patrón Budapešti a vychovávateľov, bol kanonizovaný zásluhou kráľa Ladislava v roku 1083 pápežom Gregorom VII. a spolu s ním boli svätorečení aj jeho spoločníci Buldus a Bystrík. Ich dnešný spoločný sviatok 24. septembra stanovila Sabolčská synoda v roku 1092. V 17. a 18. storočí sa ozývali hlasy, že Bystrík nebol nitrianskym biskupom, ale vraj len veľkoprepoštom katedrálnej kapituly alebo kapitulným vikárom. Ale schematizmy nitrianskej diecézy sv. Bystríka jasne spomínajú ako biskupa. Najstarší historický prameň, ktorý označuje Bystríka za biskupa v Nitre sú Annales ecclesiastici regni Hungariae (1644). V 17. storočí vydala nitrianska kapitula jeho vyobrazenie a životopis spolu s krátkou modlitbou. Pre nás je osobnosť svätého Bystríka zaujímavá tým, že bol obrancom, pokračovateľom a šíriteľom vzácnych cyrilometodských tradícií. Šírením jazyka našich predkov sa svätý Bystrík priradil k tým dejateľom, ktorým odkaz Cyrila a Metoda nebol ľahostajný. V etnickom integračnom procese, v rámci ktorého sa z potomkov veľkomoravských Slovienov formovala stredoveká slovenská národnosť, zohral nemalú úlohu. Stal sa nitrianskym biskupom pre svoj slovensky pôvod. Jeho meno je jednoznačne domáce, pôvodné, a nemá nič spoločné s neslovanským osobným menom. Práve pre svoj slovensky pôvod a šírenie liturgie v slovienčine sa svätý Bystrík neobjavoval častejšie v uhorských kronikách a legendách. Svätého Bystríka uctievali od jeho smrti najmä v Nitre, od roku 1880 sa ale silný maďarizačný prúd usiloval jeho pamiatku zatemniť. Po roku 1918 v Nitre znovu ožila oprávnená úcta k nemu. V súčasnosti sa meno Bystrík vyskytuje len v slovenskom občianskom kalendári, kde sa dostalo zo Svätovojtešského kalendára v polovici 20. storočia. Spomienka svätého Bystríka pripadala v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku na 24. septembra. Po 2. vatikánskom koncile bola snaha „prečistiť“ liturgický kalendár od málo uctievaných svätcov. A tak jeho spomienka z liturgického kalendára „vypadla“. Vďaka iniciatíve, ktorá vzišla v roku 2000 z Konferencie biskupov Slovenska a Klubu Bystríkov, sa pripravuje v blízkej dobe znovuzaradenie sv. Bystríka do liturgického kalendára na Slovensku. V liturgickom kalendári u gréckokatolíkov jeho spomienka zostala 24.9. (v niektorých gréckokatolíckých kalendároch je jeho spomienka 17. júla). V Maďarsku je 24.9. sviatok svätého Gerharda, kedy sa pripomínajú i jeho spolumučeníci – teda i sv. Bystrík. V ich direktóriu nachádzame jeho sviatok aj 13. novembra, keď sa slávi 41 svätých a blahoslavených, ktorí nemajú samostatný liturgický deň. V zozname svätcov je sv. Bystrík (v maďarčine Beszteréd) uvedený na štvrtom mieste. Atribútmi sv. Bystríka sú loďka a meč. Býva vyobrazený s biskupskou berlou a mitrou či palmovým listom, ktorý je symbolom mučeníkov. Životom svätého Bystríka sa intenzívne zaoberal Albert Masár (1915-1987), farár v Lysej pod Makytou, jeho práca o sv. Bystríkovi ostala v rukopise nedokončená. Zdroj:www.životopisysvatych.sk

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
20 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie