František Urban

Prototyp praveho studenta

2013-11-29T16:11:30Z

V máji som mal tú česť viesť vstupné pohovory do Sokratovho inštitútu. Štyridsaťpäťkrát som sa dookola opýtal tie isté otázky a snažil sa vnímať odpovede; niektoré nápadité, iné banálne. Prekvapilo ma, ako sa skupiny ľudí na seba navzájom podobajú: skauti na skautov, technici na technikov, umelci na umelcov. Akoby nejestvoval len jediný druh človeka, ale viacero od seba jasne odlíšených poddruhov, ktoré si v Strednej Európe a v dvadsiatom prvom storočí zvolili celkom odlišné stratégie prežitia.

A stretol som tiež niekoľko študentov a študentiek, vďaka ktorým vo mne dozrel tento text. Títo uchádzači mali skvelý životopis, vyjadrovali sa inteligentne, na otázky odpovedali zmysluplne, ani znalosti im nechýbali. A predsa na nich bolo čosi tak nepríjemné, tak odpudzujúce, že sme mali - v komisii sme sedeli štyria či piati - problém vydržať s nimi polhodinku v tej istej miestnosti. Keď následne onen študent či študentka odišli, jednohlasne sme si vydýchli; naša úplná zhoda nás nenechala na pochybách, že na ona kvalita chladu, vnútornej rozostrenosti či pokrytectva, týmto mladým ľuďom tak vlastná, bola čímsi reálnym, a nie len výmyslom či freudovským prenosom niektorého z nás. A predsa ju nešlo objektívne zmerať; títo študenti boli podľa všetkých merateľných atribútov jednoducho skvelí.

Nedokázal som obliecť do slov, vysvetliť sám sebe túto záhadnú skúsenosť. Až potom mi napadlo spásne slovo: mimikry. Spomenul som si na chameleóna, ktorý číha na vetvičke a mení svoju farbu, aby sa podobal lístiu. Na pruhy tigra v poraste. Na falošné oko na chvoste akvarijnej rybky. Na osičku, malú mušku, ktorá sa pýši osím pruhovaním. Mimikry.

Spomenul som si i na slovenské príslovia, varujúce pred rýchlymi súdmi. Pod sviečkou je najväčšia tma. Cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami. Spomenul som si na falošné bankovky a falošné zbrane. Na tenisky a bundy značky ABIBAS. Na ženský billboardový úsmev, na ktorom je vždy vidno i spodné zuby.

Čo sa falšuje? Sfalšovali by ste radšej tisíckorunáčku alebo dvojkorunu? Sfalšovali by ste radšej zlato alebo hliník? Sfalšovali by ste radšej pas USA, alebo pas Konga? Odvahu alebo malomyseľnosť? Lásku alebo sebectvo?

Falšuje sa vždy to najvzácnejšie a najcennejšie. To najlepšie. Pod sviečkou je najväčšia tma. V blízkosti najväčšieho dobra je najväčší hnus. Nie v blízkosti priemernosti, v blízkosti najväčšieho dobra. Na slovách ako „láska", „Boh", „duša" či „sloboda" cudzopasia tisícky parazitov, krytí dokonalými mimikrami. V zátiší demokracie, pomoci deťom a v blízkosti svätých miest sa váľajú nacicaní cudzopasníci, starší bratia démonov.

Keď sa povie „sloboda", „cirkev", „nezištná láska" či „manželstvo", ľudia (rozhodne teda ľudia, ktorí píšu komentáre do diskusií na SME) sa obvykle rozdelia do dvoch nezlučiteľných táborov. Tí prví tvrdia, že nič naozajstné s takým krásnym menom nejestvuje, a že ide len o bluf, ktorý je používaný na zakrývanie pravého stavu vecí. Že teda niet naozajstne slobodných ľudí, že niet cirkvi, ktorá by naozaj žila podľa evanjelia, že manželstvo ako zväzok dvoch ľudí až do smrti nemá zmysel. Že láska je chyba v programe, prípadne evolúciou podmienený koktail endorfínov.

Tí druhí naopak akosi podvedome tvrdia, že všetko, čo sa pýši nálepkou „cirkev", „manželstvo", „sloboda" (prípadne „pomoc", „kresťanský" či „demokratický"), je dobro samo, ktoré nesmie byť kritizované. Veď čo môže byť zlé povedzme na pomoci deťom v krajinách tretieho sveta? A ako by sa mohol pápež mýliť?

Obe tieto odpovede mi pripadajú jednostranné a akosi neuspokojivé. Po každej z nich ostáva vo mne podivný hlad. Možno jestvuje tretia odpoveď: mimikry. Áno, jestvuje láska; a v tesnej blízkosti lásky násilie a manipulácia. Áno, jestvuje svätá cirkev; a v jej tesnej blízkosti klamanie a ponižovanie ľudí. Áno, jestvuje nezištná charita; a o vlas ďalej kradnutie na úkor darcov. Áno, jestvuje sloboda; a o milimeter ďalej naivná a deštruktívna svojvôľa. Áno, jestvuje krásne manželstvo, a v jeho tieni koncert utrpenia pre dva hlasy.

Boli by sme radi, keby to dobré a to zlé boli od seba ďaleko ako nebo a zem, oddelené od seba bezpečným vankúšom vzdušných vrstiev. Keby boli od seba tisíc míľ ďaleko. Bohužiaľ tomu tak nie je. Zlo je vždy v tesnej blízkosti dobra, zrastené s ním ako siamské dvojča. A hranicu, ktorou by bolo treba viesť skalpel, nie je vidno voľným okom, ani sa o nej nepíše v žiadnej z lekárskych kníh.

Tú hranicu strácame a nachádzame každý sám za seba a každý deň nanovo. Často nám ju intuitívne ukáže naše srdce, ktoré má s týmito záležitosťami najväčšie skúsenosti. A niet sa čomu diviť.

Veď i ono sídli v blízkosti dobra.

Na koho to hodit?

2013-07-27T17:52:33Z

Zas je to tu. Zima sa mení na leto. Je tu jar. Zas tá krátka jar, vraj. Ale trt!

Jar vôbec nie je krátka. Teda, aspoň nie tak krátka, ako som si myslel. Áno, človeka to pletie, že už nie je 5 - 10°C. Myslíte si, že je leto. Večer postačí mikina... Hovoril som si v piatok, keď som išiel z koncertu. A aj stačila. Zima mi nebola, cítil som sa v poriadku. A vonku som bol dokopy ani nie minútu... Zákon schválnosti: keď už-už máte pocit, že je teplo - tak nie je.

Aj tak som v sobotu z postele vstať nemohol. Nie, nebolo to alkoholom, aj keď som Slovák, ja nepijem. Mne také ku šťastiu netreba. Ale choroba, to ma prinútilo ostať ležať v posteli. Do druhej-tretej poobede. Do konca soboty som si neuvedomil, že som chorý. Len, že som unavený, nič sa mi nechce... A ½ víkendu za nami...

Choroba, teplota. Nedeľa, omša. Všetky tieto štyri veci dohromady. Chorý sa ťarchám do Dómu sv. Martina. Áno, ak to tam poznáte, hovoríte si: „Čo je on blázon, veď tam je kosa!“ Možno som blázon, ale zároveň o chvíľu aj „dospelý kresťan” - ako sa hovorí. V sobotu ma čaká birmovka. A Červený panter páter (pardón), nás chce pár nedelí za sebou aspoň vidieť. Podľa mňa pomerne rozumné, pochopiteľné... Zas sme však na omši boli asi piati. Nuž a ešte okrem tohoto - v utorok a v stredu duchovná obnova v Smoleniciach (aktualizácia, 14:45: keď sa niečo serie, tak aspoň poriadne! duchovná obnova sa zrušila deň pred konaním). Áno, tá nádcha ma nemohla nájsť v lepšiu dobu...

Okrem choroby, ktorá ma štve asi najviac zo všetkého, je veľa malých drobností, ktoré tú zlú náladu vedie prenádherne vybrúsiť. Či už ma serie kamarát, alebo práca od mamy, alebo to, že niekto stále namiesto „Nazdravie!”, hovorí „Ticho!”, proste, je toho veľa...

Dnes v škole sa nálada trochu zlepšila. USB kľúč, ktorý som si vďaka mojej skleróze zabudol v piatok v škole (jedna z ďalších vecí, čo mi cez víkend zhoršovala náladu), som si nepoškodený našiel na tom istom mieste, kde som ho nechal - v školskom počítači.
Riaditeľka prišla sprdnúť sfúknuť (pri takých dôležitých ľuďoch si treba nájsť tie najslušnejšie slová) ľudí, čo neboli v nedeľu na omši (ja som bol v suchu). Super škola, nebyť opäť niektorých ľudí, ktorí mi lezú na nervy. Opäť si viaceré brzdy mysleli, že sú záchranné. Normálne mi až ľúto bolo, že som nemohol ostať v škole, vyzeralo to byť na v pohode deň. Ale ja som sa po dvoch hodinách porúčal domov pre tú hlúpu chorobu... Cez Billu. Bolo treba čokoládu...

Nuž, je veľa ľudí, čo majú svoje problémy, čo ich majú i oveľa horšie. Ja sa len potrebujem vykecať. Niekomu nie-blízkemu. Nebudem kaziť náladu tým, čo sa majú super. A tých ľudí je navôkol veľa, čo je pre mňa prekvapenie. Proste, buď sú ľudia, čo sa majú super alebo zle. Nikdy to však nie je tak, aby som sa mohol vykecať. Preto sa vykecávam tu, na Worde, v spoločnosti čaju a čokolády. A verím, že ma aspoň chvíľu nik sprdávať nebude.

Ako bolo na Pohode

2013-07-21T13:17:08Z

10 min pred padom stanu si v nom s holkou a dvoma kamosmi sedime a klepeme sa. V tom SKVOSTNA myslienka ist sa najest kym este neprsi a potom sa semka vratime , lebo tu to bude urcite bezpecne a nebude tu prsat. Zacina hrat skupina AMO no este pred nim vyhlasuju organizatory ze sa blizi strasna burka a ze mozno budu muset evakuovat stan, zarovno vyzyvaju ludi aby ak mozu odisli domov pre svoju vlastnu bezpecnost. Odchyzdame zo stanu a ideme sa najest. Po par minutach uz sme zaveseni na jednom zo stankov fast fuuudu a drzime ho aby ho neufuklo. Zacinaju zvonit telefony vola mama ze co sa stalo? Nikto nic nevie po par minutach sa dozvedame ze O2 arena spadla,.. vela zranenych,... jeden mrtvy! What the hell is that? Nasi doma vyplaseny asi ako niekolko tisíc rodicov po celom slovensku. Media v telke a na nete prinasaju informacie o neskutocnej panike na letisku a neviem o com vsetkom. Sanitky sa nemozu dostat k zranenym a pod. odchadzame sa balit a ideme domov len cestou ku stanu som videl asi 10 sanitiek lietat hore dolu. Dalsia z informacia dava svetu naznamost o neuveritelnom chaose v autoparku. Ano pripustam ,.. ale kazdy normalny a racionalne uvazujuci clovek musi uznat ze zastavenie premavky bolo nevyhnutne. Nedokazem si dost dobre predstavit tie tisece aut ktore by sa naraz vyvalili cez jeden vychod. " ludia v panike bezmocne cakaju vo svojich autach" docital som sa. No a co??

Jednou z dalsich veci ktore som dost nepochopil je akym sposobom sa media postavili k organizatorom. Organizátori nezvladaju situaciu na trencianskom letisku- pise dalsi portal! Dovolim si milion krat nesuhlasit. Myslim ze taku situaciu aka nastala nemohli zvladnut lepsie. A tyka sa to vsetych veci. Myslim ze keby som zodpovedny za 33tisic ludi asi by ma tiez netrapili dost stupidne otazky nasich medii ktore ako musim aj ked nerad priznat zo vsetkeho potrebuju doslova vyzmykat maximum, aj ked to mozno stoji paniku a slzi v ociach niekolko tisíc matiek doma pred televiznymi prijimacmi a obrazovkami pocitacov. Mrzi ma to co sa stalo, a hlavne ma mrzi to ako to bolo prezentovane verejnosti.

Ako vsetci viete zrutil sa stan O2. firma ktora do pohody ako takej investovala tisice €. Len stavba stanu a celkove naklady na jeho prevadzku stali obrovske prachy. Od stvrta ste mohli v areály stretnut ludi, ktori mali na sebe lacne panske tricko O2. "O2 anjelov" ktory vam ponukali karty na telefonovanie,... a milion inych atrakcii a marketingovych prostriedkov. Nanestastie sa cela tato komunikacia znacky O2 doslova ZRUTILA v sekunde. Aj ked sa sice vravi ze aj negativna reklama je reklama myslim ze v tomto pripade tak ako pre znacku O2 ako aj pre celu POHODU toto tvrdenie pouzit zarucene nemozeme,...

Bolo skvelé urobiť kamarátovi radosť

2013-07-10T21:32:54Z

Nedávno sme ho boli s priateľkou pozrieť, teda vlastne mu iba zatrúbiť lebo návštevy má povolené zriedka. Boli sme tam na našej motorke značky v-strom v našom slengu „stromovi“. Zatrúbili sme pod oknom, zavrčali motorom a kričali jeho meno. Za chvíľu sa z jedného okna cez malý otvor vysunula tmavomodrá pánska mikina. Trčal iba kúsok. Nevideli sme ho ani on nás. Na okne má mliečne sklo a za ním mrežu. Cítili sme, že je to on. A on vedel, že sme to my.

Za týždeň sme dostali list. Stálo v ňom veľkými písmenami: ĎAKUJEM, potešili ste ma!

Martin nie je motorkár, nikdy nejazdil ale je to kamarát, má rád hory a lesy a obaja vieme, že „stromy“ liečia. Aspoň na chvíľu sme vyliečili jeho smútok.
Ako hovorím, stálo to za to.