Poznáte príbeh o márnotratnom synovi? Dnes sa chcem s vami podeliť o niečo nové, čo mi týmto príbehom rozpovedal Boh. O vzťahu brata k bratovi.
Poznáte príbeh o márnotratnom synovi? Dnes sa chcem s vami podeliť o niečo nové, čo mi týmto príbehom rozpovedal Boh. Všetci poznáme tú časť, ktorá tak veľa hovorí o hlbokej láske otca k svojmu stratenému synovi, o objatí, ktoré predchádza priznanie viny, o láske, ktorá predbieha dokonca i prejav ľútosti. Mnohí sme už asi počuli viaceré pohľady na to, akú chybu vo vzťahu k otcovi asi spravil starší brat, keď sa tak hneval, že jeho brata otec prijal, hoci ten chalan bol lajdák, smilník a nepodarenec.
Chcem dnes napísať o inom. O vzťahu brata k bratovi. Ten mladší spravil nevídanú vec. Požiadal otca o podiel na dedičstve. Akoby už ani nemal žiť. Veď normálne sa dedí až po mŕtvom. V tomto čine je obsiahnuté niečo podobné zrieknutiu sa vlastného otca, vlastnej rodiny, vlastnej krvi, akéhokoľvek pripútania sa. Otec mu dal, o čo žiadal a mladík odišiel.
Starší syn ostal doma. Pracoval na pozemkoch svojho otca, staral sa o dobytok. Určite cítil zodpovednosť, záväzok voči otcovi. Možno ešte o to viac, že videl, ako otec trpí odchodom svojho mladšieho syna, ako sa trápi nad tým, že je zrazu v dome prázdno. Možno mu chcel spraviť radosť a vyvážiť to a snažil sa o to viac, pracoval aj za dvoch. Chcel upriamiť otcovu pozornosť na seba. Možno aj to, že videl, ako sa otec pre chlapca trápi, ho priviedlo k horkosti, hnevu a pohŕdaniu svojím bratom. Usiloval sa zaujať otca svojou šikovnosťou, ochotou, pracovitosťou, úspechmi, starostlivosťou o otcov dom. Chcel počuť z jeho úst “Aspoň ty si sa mi vydaril, synak. Aspoň ty si ostal.” Ibaže videl, že žiadne jeho úsilie nedokáže vymazať z otcovho srdca bolesť nad stratou toho mladšieho. Začal mať pocit, že otec má mladšieho brata radšej. Počítal dni, kedy mu otec nepoďakoval za jeho prácu tak, ako si predstavoval, počítal dni, kedy drel od svitu do mrku a predstavoval si, ako jeho brat niekde leňoší alebo dokonca hýri a užíva si život tak, ako on nikdy nemohol. Nič ho netešilo, naopak, bol deprimovaný a mal pocit, že nech urobí čokoľvek, nikdy to pre otca nebude dosť dobré. Nenávisť voči bratovi v ňom rástla. V okamihu, keď ho otec spomenul, zúril, hoci mlčky počúval. Otcova túžba po mladšom bratovi mu bola odporná a nepochopiteľná. Videl, že otec ho miluje a sám ho považoval za odporného zradcu nehodného akejkoľvek pozornosti. Mal jediné prianie. Ešte aspoň raz toho sopliaka stretnúť a dať mu riadne do zubov za to, čo spravil.
A potom raz, keď bol už totálne unavený z práce celého dňa, začul z otcovho domu zvuk oslavy. Všetko sa v ňom zachvelo, pretože odkedy brat odišiel, otec oslavy nerobil. Začal mať zlé tušenie, ale pre istotu sa spýtal sluhov, čo sa deje. Ich radostné slová “Tvoj brat sa vrátil!” mu stiahli žalúdok. Otočil sa a tak, ako prišiel, chcel odísť. Otec ho však zbadal a vybehol von za ním, aby ho pozval dnu. Plný radosti mu povedal: “Tvoj brat sa vrátil… bol stratený a našiel sa… bol mŕtvy a ožil… poď, raduj sa spolu so mnou!”
Všetka horkosť, ktorú mladík cítil voči tomu zradcovi sa vyrútila von z jeho srdca. Všetka bolesť, sklamanie, súd a pohŕdanie, neodpustenie a zlosť, sklamanie a úzkosť, pocit vlastnej neschopnosti získať si priazeň otca svojou snahou sa búrili v jeho vnútri. Tak strašne to bolelo. Ihneď dal na váhy na jednu stranu svoje obrovské úsilie všetko zachrániť a na stranu druhú obrovskú ľahkosť, s ktorou jeho brat všetko zahodil, zničil, stratil a teraz prišiel, akoby nič. Neznesiteľné pomyslenie. Nedokázal si vybojovať otcovu lásku, a tento odporný smrad ju nikdy nestratil, napriek tomu, že všetko spravil zle.
Nie, nemohol vôjsť. Nemohol sa na neho pozrieť. Zabil by ho, alebo by ho osobne vyniesol za plot. Dal by mu pocítiť, že nič z toho, čo je v dome mu už nepatrí, lebo sa o to nestaral. Vytmavil by mu, ako zachoval. Ponížil by ho. Dal by mu to kvalitne vyžrať. Vyhnal by z domu kozmickou rýchlosťou so striktným zákazom návratu a akejkoľvek snahy získať si otca. Odpustenie by bolo príliš jednoduchým, neprípustným riešením. Na oslavu neprišiel. Namiesto toho sa zavrel do samoty. Odmietol svojho brata, pohŕdal ním, už nikdy ho nechcel vidieť, nikdy ho nechcel prijať, chcel aby raz a navždy zmizol a už nikdy sa neopovážil vrátiť.
Boh mi dnes ráno povedal… že títo dvaja bratia žijú vo mne, jeden stojí proti druhému. Jeden druhého súdi, odmieta a trestá. Pozval ma pozrieť sa na nich oboch Jeho očami. Prejaviť milosrdenstvo jednému i druhému. Urobiť všetko preto, aby bol v rodine pokoj. Zmieriť brata s bratom. Aby sa objali. Aby si odpustili. Povedal mi, že mi s tým chce pomôcť. Že nechce, aby ktorýkoľvek z nich musel odísť a ostať vo vyhnanstve. Odpúšťam mladšiemu bratovi vo mne, že zlyháva, padá, topí sa v hriechu a potom len tak príde k otcovi, a chce sa tešiť z jeho objatia. Odpúšťam staršiemu bratovi, že toho mladšieho vo mne chce z otcovho objatia vyhnať. Že sa na neho nechce pozerať, nechce aby existoval, nechce ho poznať a odpustiť mu. Odpúšťam staršiemu bratovi v mojom srdci, že si chce zaslúžiť Ockovu pozornosť výkonom, prácou a snahou, aj to, že má pocit, že si ju získať musí. Odpúšťam mu, že sa mu hnusí ľahkosť, s ktorou Boh objíma toho hriešnika.
Zo všetkého najviac si prajem, aby sa brat na brata vo mne pozrel s láskou, aby si padli do náručia, aby pochopili, ako veľmi spojení sú, ako nemôžu byť jeden bez druhého, a najmä a najviac, aby obaja pochopili, že nekonečne potrebujú odpustenie a lásku svojho Ocka. Pretože ten starší si nikdy nevšimol, ako veľmi je Ockovi ľúto tej nenávisti, horkosti a zloby, ktorú cítil voči svojmu bratovi. Nikdy nechápal, že nenávisť medzi nimi je Ockovou najväčšou bolesťou, ktorú chce úplne zahojiť.
