Ešte jedna retrospektíva. Myslím, že je dôležité, aby som o týchto veciach hovorila otvorene. Azda niekomu padnú vhod a povzbudia, nasmerujú, či potešia niekoho srdce :).
Posledné mesiace sa mi strácala nádej, že svitne deň, kedy zvládnem prijať samu seba. Už veľmi dlho som to vnímala tak, že prijať samu seba musí znamenať začať si o sebe myslieť, že som dokonalá a nič netreba zmeniť. Možno to niekde hlboko v tebe drieme tiež. Ibaže keď som nazrela do svojho vnútra, pozrela sa na svoje skutky, myšlienky, zlyhania, slabosti a hriechy… to všetko kričalo úplne jednoznačne, že prijať samu seba skrátka nemôžem, lebo všetky tie veci tomu prekážajú. Ak sa neviem zmieriť s nimi – a to jednoducho nemôžem, len tak mávnuť rukou a povedať si, že všetky tie veci sú okej – nemôžem ani prijať samu seba.
Boh do tohto bludného kruhu neprijatia a zlyhania vstúpil s jednoduchou informáciou.
V Bohu som krásna vnútri, hoci nedokonalá, dobrá, hoci slabá, milovaná, hoci nehodná a milujúca, hoci sama zo seba vlastne neschopná lásky čistej a ozajstnej. Vtedy, keď On prebýva vo mne. Keď je vo mne Jeho láska. Aké veľmi osobné je pre mňa dnes : “A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.” 1 Jn 4, 16
Je možné, že pre mňa i pre teba prijať seba samého je vlastne uveriť, že nech sme akí sme (slabí, biedni, nedokonalí, sebeckí, pyšní atď.), to čo môže zmeniť Jeho láska a Jeho prítomnosť je zázrak nad zázrak… a to, ako sa potom môže skrze nás On priblížiť k niekomu, zmeniť mu život, skrátka urobiť teba, mňa požehnaním, je istotne vec, o ktorú sa oplatí bojovať.
Uvedomila som si, že nejde o moju dokonalosť – ide o Jeho dokonalosť. Boh sám sa tak rozhodol, že chce vyniknúť v našej slabosti. A to, nakoľko sme my nedokonalí a ako veľmi potrebujeme Jeho milosť a prítomnosť, aby sme dokázali milovať, umocňuje zjavenie Jeho slávy v našich životoch. Moja slabosť dáva vyniknúť Bohu. Moja krehkosť a potreba lásky dávať vyniknúť Jeho láske. Moje neustále hľadanie pokoja dosvedčuje, že nič pozemské ma neuspokojí. Moja túžba po láske je svedectvom, že ma stvoril, aby som bola milovaná. Ním.
Učím sa vidieť samu seba novými očami. Nežiari mi každý moment, ale Boh vniesol pokoj. Je mi ľúto ceny, ktorú museli zaplatiť tí, čo mi boli skutočne blízko. V modlitbách im vraciam ich lásku. A mám nádej, že hoci minulosť vymazať neviem, ani svoje skutky, slová, nároky a obvinenia (vyslovené i nevyslovené), Boh je milostivý a všetky prejavy mojej slabosti, prikryje láskou oveľa väčšou, než je moja. Verím, že vynahradí každú smutnú chvíľu, pocit odmietnutia, nepochopenia alebo môjho nezáujmu. Dokonca verím, že láska, ktorú vložil do mňa bude zdrojom upokojenia v ich srdciach, pretože ich chcem ľúbiť láskou dávajúcou seba.
