« Späť

Princezné a princovia z maštale (3. časť)

Keď sa kráľovské deti ešte nezačali cítiť ako princezné a princovia, možno ich stále diabol drží v klamstve, že sa môžu len pozerať, a ničoho sa nesmú dotknúť... lebo čo ak ich kvôli tomu z paláca vyhodia a budú sa musieť vrátiť do chudoby svojej minulosti?

Časť I: TU.               Časť II: TU.

Kráľ ukázal na dokonale čistú bielu sedačku. Miestnosť sa vďaka nej zdala svetlejšou, taká bola čistá. Juraj sa zháčil, lebo si bol istý, že ak si raz na ňu sadne, buď ostane sedieť naveky, ale naveky ostane na tej sedačke otlačok jeho... zadku. 
"Ďakujem, radšej postojím," povedal trochu zahanbene.
"Nie, to rozhodne nie, posaď sa. Niet sa čoho báť. Stavím sa, že sa ti to bude páčiť! Trvám na tom, chcem ti ponúknuť to najlepšie," protirečil mu kráľ neoblomne.

No, ty si tu šéf, pomyslel si Juraj a sadol si na pol zadku, iba na okraj. Nervózne si držal ruky v lone, zdali sa mu pridlhé, príliš mozoľnaté, stále viac si uvedomoval konktrast seba samého a prostredia, v ktorom sa ocitol. Náhle sa pristihol v celkom novom pocite - tá sedačka bola neuveriteľne pohodlná. Oveľa lepšia, než všetky drevené lavice, na akých doteraz sedel! Taký pocit... a zrazu ho z neho vytrhli kráľove slová:

"Na túto chvíľu som dlho čakal. Chcem, aby si sa v tu cítil ako doma, pretože toto je aj tvoj domov. To, čo ti teraz poviem... je naozaj dôležité, aby si si to zapamätal. Nepremýšľaj nad tým hlavou. Nereaguj príliš prudko. To, čo ti chcem povedať je, že okrem toho, že si Juraj, si princ. Si princ, pretože ja som tvoj otec... a Ježiš... je tvoj brat."

Vír myšlienok v Jurajovej hlavne nemal koniec. Ako otec? Môj otec je Jozef Zápotočný. A moja mama je Júlia. Zápotočná samozrejme. A môj brat sa predsa volá... Maroš.

"Poznám svojich rodičov. Vychovávali ma, kŕmili a starali sa, aby mi nebola zima," reagoval s vytreštenými očami. "Vy, vy ste tam neboli, keď som vyrastal, ani keď som sa bál strašidiel pod posteľou, ani keď... Chcete povedať, že som adoptovaný? Alebo že môj otec nie je môj otec? Alebo čo???"
Kráľ v tej chvíli vstal a prisadol si k nemu. Položil mu ruku na plece.
"Dobre poznám tvojich rodičov. Sú to poctiví ľudia. Avšak v tej tajomnej chvíli, keď ťa s láskou počali... bol som tam. Moje kráľovstvo je trochu iné kráľovstvo, než si si myslel. Poslal som svojho syna, aby ťa priviedol, pretože je dôležité, aby si sa dozvedel celú pravdu o tom, kým je Juraj Zápotočný. Je to len prvá polovica tvojho mena. Nie, nie si adoptovaný. V skutočnosti si syn svojich rodičov a môj syn zároveň. Jednoducho si Juraj Zápotočný - Boží. Keď budeme spolu viac, lepšie tomu porozumieš..."

"Otec, hotovo? Už vie všetko, čo treba? Môžeme si to tu už konečne ísť spolu obzrieť?" ozval sa miestnosťou zvučný hlas. Ježiš rázne vkročil do miestnosti, so širokým úsmevom a rukami vbok... a Juraja oblial studený pot. Nielen, že mal v hlave zmätok, bolo jasné, že sa priblížila chvíľa, kedy bude musieť vstať z gauča a zverejniť otlačok. 
"Poďme, poďme, trochu života do toho umierania. Je čas na zábavu," ťahal ho za ruku, aby sa rozhýbal. Juraj vstal a obzrel sa. Gauč bol dokonale biely. Dokonale. Žiadny otlačok. Neveriacky ho pohľadom skontroloval dvakrát. Keď zbadal v náprotivnom zrkadle svoj odraz, zistil, že celý jeho odev je taký biely, akoby ho vyprali v Perwolle. Čože???

Keď sa mu podarilo odtrhnúť oči od toho, čo videl, vzdal sa všetkej snahy porozumieť a jednoducho sa rozhodol nechať sa unášať prúdom. Toto dobrodružstvo sa mu tak trochu začínalo páčiť, hoci všetky slová mu vŕtali v hlave. Môj otec? Prečo tento kráľ tvrdí, že je tiež môj otec? Čo to je za čudné priezvisko Boží? A prečo sa tento Ježiš ku mne správa, ako by sme sa poznali odjakživa? Kedy sa budem môcť vrátiť domov?