« Späť

Úcta a uctievanie

Ak sa tieto dve spoja, sme Kristovou vôňou v tomto svete.

V každom oddeľovaní sa je kus pýchy. V každom spájaní sa je kus pokory. Ohlasovanie nikdy nebude spočívať v ukazovaní prstom na chyby a nedostatky ostatných. Buďme si vedomí, že sme Jeho milovaní, ale pokorme sa, posaďme sa na posledné miesta, aby mohol prísť sám Kráľ, ktorý nás povýši a oslávi. Hľadajme úctu v každodennej obyčajnej realite. Ak by naša radosť spočívala iba v pocite "Vďaka ti, Bože, že už nie som ako tamten (mýtnik - je úplne jedno, koho meno by tam v tvojom prípade bolo)!", prežijeme život v ilúzii, že sme spoznali pravdu. Akúkoľvek múdrosť máme a akékoľvek poznanie, čokoľvek si myslíme, že nám Boh zjavil, ak sa to všetko nepremení na lásku, nemá to hodnotu, len nás to nafúkne (možno aj rozdrapí) a ešte viac vzdiali od toho, čo je Božou túžbou.

Včera som počúvala kázanie Krisa Vallotonna, ktorý síce nie je katolík, ale veľmi vyzdvihol to, že katolíci sa počas svojej histórie rozdelili "len trikrát" (informáciu mal od nejakého historika). 

Vždy, keď premýšľam nad denomináciami, rozdelenou cirkvou, spormi v teológii, crikevnej praxi, či výklade Biblie, uvedomujem si, ako veľmi sa tento stav bije s mnohými veršami Biblie. Pavol výrazne protestoval, keď sa bratia v cirkvi sporili o to, kto je Pavlol a kto Apolov.

O to väčšie nadšenie prežívam na Božím dielom, ktoré vidím okolo seba, pretože poznám stovky, možno z videnia aj ticíce mladých ľudí len v našej krajine, ktoré hranice denominácií dokázali dávno zbúrať v spoločnom uctievaní jediného Boha. Je úlohou ekumenických teológov hľadať koncepty a teologické pravdy, na ktorých sa môžem zjednocovať, pre bratov (teda nás) sú však dôležité iné veci, napríklad "zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja." Celá 4. kapitola listu Efezanom je niečo, čo mi je veľmi blízke v pohľade na kresťanov okolo mňa. Verím, že to, o čom sa tam píše, prichádza aj prostredníctvom dvoch vecí: vzájomnej úcty, v ktorej jeden druhého považujeme za hodnejšieho a navzájom sa predbiehame v úctivosti, a spoločného uctievania - modlitby, v ktorej niet "teologických ťažkostí", problémov s praxou, modlitba, kde neexistujú hranice, nech už rozdelenie postavilo akékoľvek hranice.

Je nevyhnutné, aby cirkev (a teraz myslím cirkev v najširšom slova zmysle - Kristovo telo, Božie deti, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia) vstupovala do spoločného uctievania kedykoľvek je to možné. Je úžasné, že obrovská časť mladej generácie na Slovensku horí pre Boha a nehľadí na to, odkiaľ prichádza brat, či sestra. Som si istá, že toto Otcovi robí obrovskú radosť.

Ekumenizmus, to je pre mňa vidieť v bratovi, sestre bohatstvo darov Ducha a obrovskú lásku, ktorou ho/ju miluje Boh, ako prijíma, objíma, vyučuje, zjavuje sa. Na záver ešte dodám, že okrem toho, že sa cirkev pre pýchu delí, rovnako sa pre pýchu oddeľuje aj od "necirkvi", teda od ľudí, ktorí ešte nepoznajú Boha. Som presvedčená, že jednota kresťanov nespočíva primárne v teologickom dialógu (hoci aj ten je potrebný). Spočíva vo vzájomnej úcte a spoločnom uctievaní. Boh už nás predsa dávno presvedčil, že koná na každom mieste, kde ho ľudia hľadajú, bez ohľadu na nálepku, či názov. Požehnanie prichádza z mnohých denominácií, kútov sveta, mladých spoločenstiev či obrovských hnutí. Duch nepozná hranice, ktoré staviame my.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Irmuš, ale ja som tvoje príspevky čítala. Už predtým. Škoda, že si ich dala odstrániť, lebo boli dobré.

Ja si myslím, že všetci sa tu snažme - viac, alebo menej, ako kto vie - o vzájomnú lásku. Len niekedy sa človek vyjadrí neobratne. Niekedy písmenká nedokážu vyjadriť všetko správne. Niekedy druhý nepochopí... A niekedy nepochopí ten "prvý" - vo svete písmeniek sa to stáva častejšie ako v živote, kde si hneď môžeme vysvetliť veci, a kde vidíme, ako sa druhý tvári, takže význam slov si môžeme doplniť aj mimikou.
Odoslané 6.5.2013 9:09 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
"Uctievanie, to je v prvom rade liturgia, až potom dvíhanie rúk pri pesničkách"

Peter nepáči sa mi forma ako si to napísal. Som katolík.. a isteze suhlasim že pre mna je na prvom mieste sv. omša.
Ale DVIHANIE RUK PRI PESNICKACH??? to je trosku nevhodne napísané.
Treba opatrne formulovat slova - davat do toho nie len rozum ale aj citlivost voci tvojim bratom a sestram s inou spiritualitou emoticon Ja nechodím na piesne kde dviham ruky. Chodim na modlitby chvál.. a tam postoj v mojom srdci vyjadrím tým ze dám napr, hore ruky.
Tak isto ako mama obíjme svoje dieta. je to ludske emoticon +
Odoslané 18.5.2013 11:59 ako reakcia na Peter Rusyniak.
Ukazujem 41 - 42 z 42 výsledkov.
z 3