« Späť

Prvá svätá spoveď v dejinách

Prvá svätá spoveď v dejinách

Keď som sa dnes púšťala do rozjímania, spievali sa mi v hlave naraz dve piesne: "Teraz vchádzaš, Pane, cez zavreté brány..." a do toho "Tak otvor bránu, lebo ju rozbijem!"...obidve vychádzali z veľkej potreby, aby si sa dostal k môjmu srdcu cez všetok ten neporiadok, ktorý je vo mne nahádzaný. Cez všetko moje presvedčenie, že sama bránim, aby si prišiel. Veď ak hocikto dokáže rozbiť bránu kvôli nejakej dievčine.. (Jn 8,1-11)

Som tam, keď chladnokrvne vlečú k Tebe tú úbohú ženu. Som tam a pozorujem Ti Tvár. Kriví sa bolesťou. Dovliekli ju priamo pred Teba a obstúpili zo všetkých strán. Nemá kam ujsť - v tušení smrti, v strašnom ponížení, v chráme, obkolesená bezchybnými a pred Tvojou Tvárou. Neviem, či existuje väčšia hanba, než práve cíti, lebo... lebo Ty ju predsa poznáš.
Uvedomila som si to tak jasne, ako keby niekto rozsvietil. Veď Ty tú ženu poznáš! Už ste sa stretli, na niektorej hostine, u niekoho, och, teraz si nespomeniem presne, ale dobre viem, že nie je pre Teba neznáma. Vieš, ako sa volá, predsa ste spolu vtedy hovorili, poznáš jej príbeh.. plním sa horkosťou a vzburou voči týmto farizejom, až ma trasie. Aká miera podlosti! Dobre predsa vedia, že nedáš ukameňovať ženu, ktorú poznáš..
Ktorú miluješ.
Ja si pamätám, ako si vtedy plakal pre jej bolesť.

Zatínam päste nad ich zákernosťou. Teda toto pripravili, aby Ťa mohli obžalovať? Och, žiada sa mi povedať škaredo..
Zohnutý píšeš po kamennej dlažbe. Slovo. Slovo, čo mizne, len čo pohneš prstom ďalej, akoby nebolo. Slovo, čo sa nevrýva, čo nenecháva stopu. To sú oni, tvrdí, kamenní, odolní voči Tvojmu dotyku. SLOVO, čo má moc meniť, sa po nich kĺže a akoby nebolo.. píšeš, plne zameraný na svoju ruku. Možno len prenášaš pozornosť, robievam to tak, keď ma príliš pohlcujú emócie. Zohýnam sa, aby som Ti videla do Tváre, muž bolesti. Bolesť nad jej hriechom. Bolesť nad jej ponížením. Bolesť nad ich bezhraničnou podlosťou, pýchou, bolesť.. bolesť, lebo aj ich miluješ. Čítam Ti to z Tváre, hoci nerozumiem, ako to dokážeš. Viem však, že je to tak.
Dorážajú. Čas, ktorý si im dal na uvedomenie si, čo robia, v nich naopak podnietil zúrivosť. Domáhajú sa svojej podlosti. Sú stále agresívnejší. Ale keď si sa vzpriamil, vzpriamil sa v Tebe Kráľ. Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí... pokojný a mocný hlas. Pohľad, ktorý každému z nich pripomína, že nie - nemajú najmenšieho práva stavať sa na tú stranu ďalej od múru.
Myslím, že cítia, že si hotový pomenovať aj nahlas každý jeden dôvod, pre ktorý by si zaslúžili kameňom. Počnúc staršími..

Ich pýchu si porazil, ale ostáva tu ona, utopená v hanbe, ponížená, obnažená, vysmiata celým svetom. Žena, nik ťa neodsúdil. Uvedom si to, vyslov to - že nie sú lepší ako ty. Nik z nich nie je lepší. Nik nemal právo toto ti urobiť. Všetci mali stáť tu s tebou v strede.. Nik ťa neodsúdil. Ani ja.


Neraz ma takto vlečú pred Ježiša moje hriechy. Moje výčitky. Moje pýchy. Moje nenávisti. Moje viny. Žalobcovia. Hodia ma poníženú pred Neho, obkolesia a presviedčajú, že ma MUSÍ odsúdiť. Taký je zákon. Nedovolia dúfať, že by sa mohol ku mne verejne priznať. A už vôbec zastať sa ma. Vieme všetci - On, ja aj moje výčitky - čo som si zaslúžila. Vieme to všetci. Zabíjajú ma. Neviem sa ubrániť.
Je to len Tvoje Slovo, čo ich prinúti odo mňa odísť. Tvoja Láska. Tvoje Srdce, ktoré ma pozná aj pred nimi. Tvoje "Ani ja ťa neodsudzujem. Choď. Smieš ísť."


Znovu vidím tú ženu. Privliekli ju hriechy, obžalovali... a Ty si ich poslal preč, oslobodil si ju, a neodsúdil. Odišla ľahká ako vtáča. Premenená. Čítam si to dokola, a tak mi pomaly dochádza... že to bolo ako prvá svätá spoveď v dejinách.