Jarka Blahová

Ja mám tak rád „domovie“

2014-06-10T12:08:36Z

V predvečer, keď slnko oslabne, radi si posedíme na hojdačke a naplno vnímame dar života a jeho úžasné premeny sledujúc ako rastú naše deti, pred chvíľočkou v perinke a teraz šplhajúce po lane na čerešňu.

Z bazéna sa ozýva detský džavot a výskanie pri boji s nafukovacím krokodílom, do toho spievajú drozdy a ponad hlavami nám preletí hrdlička s „manželom“. Oj, to bolo tesné! Kúpanie strieda skákanie na trampolíne spolu s pojedaním jahôd a hrachu a varením trávovej polievky v starom hrnci od babičky. Naša záhrada a dvor majú veru ďaleko od vyšperkovaných a dôsledne upravených plôch pri nových domoch. No ukrýva veľa tajomstiev. Detský chodníček siedmich trpaslíkov, týždňové mláďatká zajkov v zajačníku, látkovú hojdačku na orechu, jazierko s leknom aj lukostrelecký kútik. Deti tu trávia svoje destvo s ústami od malín a strapatými vlasmi, pobehujúc za kocúrom Murom a stavajúc si hrady z piesku. Ako to nazvať? Šťastie?

V srdci mi znie tichý povzdych vďačnosti za to všetko zdanlivo malé, no také významné, až sa mi do očí tisnú slzy. „Ďakujem Pane, ďakujem Ocko za to naše „domovie“.“

Hold deťom

2014-05-30T10:11:17Z

Priniesli mi ten malý uzlíček a ja som ho cez slzy nemohla ani rozoznať. Plakala som ako malá od nesmierneho dojatia a zázraku, ktorý sa stal. Bolo to také silné, že sa to slovami ani nedá opísať. Bol drobučký, nevedel ani poriadne otvoriť očká, zabalený v perinke, s červenou tváričkou ako po ťažkom boji. Moje dieťa! Také neuveriteľné, že to funguje! Veď ešte pred pár hodinami bol v mojom brušku a teraz je tu a normálne žije, dýcha, je k svetu. A ja síce ubolená, ale šťastná ako snáď nikdy predtým. Aj teraz po dvoch rokoch, keď si na to pomyslím, tlačia sa mi slzy do očí. Dnes je z neho už „veľký“ chlap, ktorý si vie povedať, čo chce. J

Deti si naozaj zaslúžia mať svoj vlastný medzinárodný deň. Dokážu už len tým, že existujú, meniť svet, ľudí, vyčariť úsmev, spôsobiť slzy dojatia a radosti, otvoriť zákutia srdca a lásky, o ktorých sme dovtedy, kým sme ich nemali, ani netušili. VZDÁVAM IM VEĽKÝ HOLD.

Za to, že už keď sú v mamičkinom brušku, spôsobujú zmeny. Vedú nás k lepšiemu, zdravšiemu a plnšiemu životu. Nútia nás viac sa nad ním zamýšľať, ďakovať za každý nový deň, keď bolo všetko v poriadku, ďakovať za život a lásku. Pomáhajú nám už vtedy premáhať seba samých a zriekať sa niektorých vecí, ktoré by im (nám) mohli uškodiť. Tým nás vlastne učia mať pevnejšiu vôľu, pracovať na sebe, stávať sa zrelšími a stálejšími ľuďmi.

Za to, že nás učia byť citlivejšími k ľuďom okolo nás, ale aj k sebe samým. Rozprávame sa s nimi (skrytými pod naším srdcom), aj keď nevieme ako vlastne vyzerajú a milujeme ich, aj keď sme ich ešte nevideli „naostro“. Nie je to zázrak?

Za to, že nám svojím narodením prinášajú niečo úplne nové a nepoznané. Aj lekciu, že zvyčajne všetko čo stojí za to, sa nezískava ľahko. Je to veľký boj priviesť na svet dieťa. Slzy a bolesť, utrpenie a ťažké dni, zvykanie si na seba navzájom, na papkanie, ošetrovanie, nový spánkový režim. Nič jednoduché, ale aj tak sa nevieme na ne vynadívať. Tešíme sa z každého pokroku, úsmevu zo spánku, aj reakcie na náš hlas či opätovaného pohľadu. Učia nás všímať si maličkosti a vážiť si ich ako veľké veci.

Za to, že nám dávajú jasne najavo, akí sme pre ne dôležití. Sú nám úplne odovzdané a dôverujú nám. Načahujú sa za nami, túžia po objatiach, pohladeniach, prejavoch nehy a lásky. Plačú, aby nás privolali a keď ich držíme v náručí, sú zvyčajne spokojné. Sme pre nich jednoducho naj. Existuje lepší pocit?

Za to, že nás učia trpezlivosti, zhovievavosti, nadhľadu a vytrvalosti. Plnením povinností okolo detí budujeme seba samých. Pomáhajú nám rozlišovať, ktoré veci sú naozaj dôležité a ktoré nie. Znovu a znovu ich láskať a čičíkať, aby zaspali, aby sa utíšili, uspokojili. Rozprávať im, aj keď nám ešte neodpovedajú, spievať im, zabávať ich, robiť „šašoviny“, ale aj trpezlivo v noci vstávať, kŕmiť ich, masírovať bruško, keď si nevedia „puknúť“, prebdieť noci, keď nám ochorejú.

Za to, že nás učia tešiť sa zo života. Vidieť a čudovať sa nad „všednými“ vecami, ktoré sú v ich očiach neobyčajné. „Hádzať kamene do jody“, vidieť vlny a penu na vode, sledovať labutu“ (labuť) ako letí alebo pláva a potom o tom celé dni rozprávať. Tešiť sa, keď môžeme ísť na „nápuk“ (nákup) a s očami naširoko otvorenými spomínať na to, ako sme videli ovečku, ktorá robila „béééé“. Okamihy na nezaplatenie, čo poviete?

Je iste mnoho vecí, ktorým nás deti učia. Jedno je však isté, bez nich by bol svet fádny, jednotvárny a smutný, vlastne by ani nebol. Vzdávam im teda hold a ďakujem, že môžem mať pri sebe takéto veľké poklady.

Tak veľmi vás potrebujeme

2014-05-28T18:36:36Z

V dave šumí tiché očakávanie. Dnes má prísť Kráľ. Neuveriteľné! Príde k nám, do nášho mesta! Kto by to bol povedal, že si vyberie práve nás. Ničím sme si tú výsadu nezaslúžili, možno skôr naopak. Ale On sa predsa rozhodol prísť.

Sme teda tu – vpredu sedia, stoja či kľačia deti, za nimi v tesnom závese ich rodičia, po stranách, v strede, vzadu mladí a starší všade pomedzi. Zišlo sa nás tu hojne, snáď okolo 300. Mnohí stoja aj vonku, s kočíkmi alebo deťmi na rukách, aj tí, ktorým býva vnútri zle, aj tí, ktorí sa trochu boja davu... Ticho rozmýšľam, akí sme to tu vlastne ľudia, čo máme v sebe, v srdciach, prečo sme tu?

Celý týždeň je človek zavalený povinnosťami, mnohí prišli s vráskami na čele, lebo ich malé či veľké deti ochoreli, iní sa trápia v práci s termínmi, dodávkami, účtovníctvom. Niektorých bolí hlava, lebo na nich niečo lezie, iní sa z choroby práve dostali a potom sú tu takí, ktorých netrápi nič, ale tuším je ich menej. Aha, práve tam sedia tí, ktorých sužuje jedine láska - J zaľúbenci a tamto obďaleč mladomanželia ruka v ruke so srdcom plným toho najnežnejšieho citu. Poniektorí mladí majú úsmev na tvárach a cítiť, že je im s kamarátmi dobre. Iní sú zas zamyslení, skrúšení alebo ich trápi nenaplnené srdce. Smútok kvôli vzťahom, zmarenej skúške, straty vecí alebo dokonca blízkej osoby sa dá vyčítať v očiach viacerým. Je tu tiež mnoho tých, čo sa boja. Áno, boja – ľudí, pocitov, chorôb, smrti, seba samých a niektorí aj Boha. Najhoršie na tom je snáď to, že to možno nikdy nikomu nepovedia.

Vo vzduchu visí očakávanie...Tehotná mamička si práve podvedome pohladila bruško a jej bielo-zelená tvár prezrádza, že by potrebovala viac vzduchu. Viac je takých, ktorí s niečím zápasia. Napr. tamtomu pánovi sa v tvári zračí veľká strata, zomrela mu žena, s ktorou prežil 40 rokov a mladík na schodoch nespravil skúšku, drvil sa na ňu celé týždne. Mnohé mamičky si pretierajú oči, pretože v noci spali dokopy dve hodiny - buď dojčili alebo museli bdieť pri vracajúcom či v horúčke sa zmietanom dieťati. Študenti zas zhltli za noc celé skriptá a teraz majú problém s trávením. Babičku trápi bolesť v rukách, nohách, chrbte... všade? Je tu aj on – opustila ho žena. A aj ona – zistila, že manžel ju podviedol...

Je nás tu mnoho. Koľko ľudí – toľko príbehov. Všetci prišli a čakajú na Kráľa. Uverili v Neho a zverili mu svoje životy. Jeden nedávno, iný pred mnohými rokmi. Sú tu však aj takí, ktorí neveria a predsa prišli, lebo... ich niekto zavolal, prinútil, poslal, pritiahol. A možno sú len zvedaví a chcú... veriť, ale....

Mnohí sme tu a čakáme. Sme veselí aj smutní, odovzdaní aj zúfalí, plní lásky, aj ľahostajní, počúvajúci aj unavení počúvať, dychtiaci po slove, aj obrnení múrom skepticizmu... Kto nás bude súdiť?

Od stien sa zrazu odrazí výkrik ročného dievčatka: „tata dě je?“. Všetci sa pousmiali, teda – skoro všetci. A už je to tu! Prichádza, ale... To predsa nie je... Vraj poslal niekoho vo svojom mene. Príde aj On, ale ešte nenastal ten správny čas, ešte nie. Ešte je čas na niekoho - in persona Christi. Na kňaza.

Jeho otvorené náručie naznačuje objatie. Je to objatie kňaza alebo Kráľa? Oboje? Víta nás, pozdravuje, povzbudzuje, aby sme sa stíšili a pomysleli si na Neho – na nášho milovaného Kráľa. Je to zvláštne, ale aj keď neprišiel, cítim, že je tu. Poslal človeka, krehkého ako sme my a predsa je v niečom celkom výnimočný. Ako povedal sv. Ján Vianney „Boh ho poslúcha: vysloví len dve slová a náš Pán na jeho hlas zostúpi z neba a uzavrie sa do maličkej hostie...“

V srdci mi znie volanie: Tak veľmi vás potrebujeme drahí kňazi!! Potrebujeme vaše srdcia. To, aby ste boli s nami, aby ste nás prijímali s takou láskou ako Kristus – náš drahý Kráľ. Aby ste mysleli na to, že sme slabí, často neschopní sa po všetkom tom „trápení“ vo svete sústrediť, sme takí rôzni a rozhodne nie dokonalí. Ale všetci, ktorí tu sme, máme niečo spoločné – dychtíme po láske a prijatí. Deti, ktoré sa plazia pod oltárom aj tie, čo sedia v laviciach a nevedia sa koncentrovať dlhšie ako 10 min, mládež kritizujúca temer všetkých a všetko, ale rovnako intenzívne milujúca, slobodní túžiaci po vzťahu, aj manželia snažiaci sa vytrvať vo vernosti a láske, ľudia v produktívnom veku, ktorí žijú vo frmole dní a práce, aj mamičky na materskej často zmorené nedostatkom spánku a strachom o svoje deti, starenky s ružencom v rukáve a deduškovia, ktorí slabšie počujú. My všetci sme tu a potrebujeme vás. Prosím darujte nám slová, ktoré nás inšpirujú, zobudia, povzbudia, darujte nám činy, ktoré nás budú motivovať a modlitby, ktorými nás budete neustále porúčať Jemu – tomu, v ktorého sme všetci uverili. A možno nie všetci, ešte nie... tam v rohu stojí chlapec a zvedavo čaká, čo sa bude diať....