Peťka Onderčinová

Vždy šťastný

2012-04-17T19:11:33Z

Každý neustále hľadá svoje šťastie, ale čoje to vlastne šťasite?

Ako deti túžime byť čo najskôr dospelými a žiť život po svojom. Keď sa zaradíme do pracovného procesu a zakúsime tempo života, presviedčame samých seba, že život bude lepší, keď sa raz vydáme alebo oženíme, budeme mať deti atď. Potom nám prekáža, že naše deti nie sú dosť veľké a čakáme, že všetko bude lepšie, keď budú staršie. Potom sme zasa otrávení, že sú v puberte a musíme s nimi vychádzať a veríme, že budeme šťastnejší, keď z nej vyrastú. Hovoríme si, že náš život bude lepší, keď si kúpime krajšie auto, keď pôjdeme na dovolenku, keď budeme v dôchodku...

Pravda je taká, že nikdy nie je lepší čas byť šťastný ako práve teraz. Keď nie teraz, tak kedy? Život bude vždy plný starostí a povinností - je preto lepšie ho žiť hneď teraz a nečakať na vhodnejší okamih.

Mnohokrát sa nám zdá, že život môže začať práve teraz. Skutočný život. Ale akosi stále sú na ceste nejaké prekážky; musíme sa na niečo pripravovať, podstúpiť skúšky, dokončiť začatú prácu, niečomu venovať čas, zaplatiť účet... A odrazu si uvedomíme, že práve tieto prekážky sú život. Tento uhol pohľadu nám umožní zistiť, že žiadna cesta k šťastiu neexistuje - cesta JE šťastie.

Tak teda, prežite túto chvíľu. Prestaňte čakať - kým skončí škola, kým sa vrátite do školy, kým schudnete päť kíl, kým priberiete päť kíl, kým sa začne práca, kým bude piatkový večer, kým bude nedeľné ráno, kým budete mať nové auto, kým bude pôžička zaplatená, kým bude jar, kým bude leto, jeseň, zima, kým bude prvého alebo pätnásteho v mesiaci, kým zahrajú vašu pesničku v rádiu, kým umriete, kým sa znovuzrodíte... kým sa rozhodnete byť šťastní. Šťastie je cesta - nie jej cieľ! Niet lepšej chvíle, kedy byť šťastný ako... TERAZ!

Diabol sa nebojí tých, ktorí pracujú pre Boha

2011-07-25T13:45:37Z

Diabol sa nebojí tých, ktorí pracujú pre Boha

Na úvod sa chcem ospravedlniť za taký bulvárny štýl nadpisu. Slúži len nato, aby upútal pozornosť :-). A aj keď možno znie divne, je pravdivý. Satan sa totiž naozaj nebojí tých, ktorí pracujú pre Boha. On sa bojí tých, ktorí sú s Bohom spojení. Je v tom rozdiel. Z jeho pohľadu je totiž úplne jedno, či človek pracuje alebo nepracuje pre Boha (napríklad ako animátor, kňaz a pod.). Ak totiž nie je s Bohom v spojení, satan má už dopredu vyhraté. Vidíme teda, že nestačí pre Boha pracovať, ale treba byť v spojení s ním. Byť zjednotený s ním.

V Jánovom Evanjeliu nám Ježiš hovorí: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von, ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria." (Jn 15, 5-6) Ak nebudeme napojení na Boha, čiže nebudeme mať s ním spojenie, uschneme a budeme hodení do ohňa - satan vyhral... No ak budeme na Ježiša naštepení ako ratolesti na viniči, budeme prinášať veľa ovocia a satan nás neporazí. Nebude mať šancu, lebo kto je väčší ako Boh?

Táto satanova stratégia odpojiť nás od Boha je veľmi jednoduchá, no veľmi účinná. Niekde som o tom čítala príbeh: V pekle sa konala porada všetkých zlých duchov. Témou bolo, ako čo najrýchlejšie a najefektívnejšie dostať ľudí do zatratenia. Slova sa ujal satan: „Mám perfektný plán ako ľudí extrémne jednoducho dotiahnuť sem, do pekla...“ Všetci čerti zvedavo zbystrili pozornosť. Satan pokračoval: „Ako dobre vieme, situácia je veľmi vážna. Čoraz viac ľudí sa pridáva na stranu Boha a my by sme s tým mali niečo robiť. Vymyslel som teda môj geniálny plán. Nie, nevymyslel som nejaký nový, lepší spôsob navádzania na hriech. Ani nevyvoláme otvorený boj proti Cirkvi. To sme už raz spravili a k ničomu to neviedlo. Mám lepší nápad. Jednoducho zaplníme ľudom čas rôznymi starosťami, udalosťami a všeličím možným. Zaplníme im ho tak, že im už nezostane čas na Boha!“ Celé peklo sa ozývalo od búrlivého potlesku. „Nech si ľudia ďalej chodia do kostola, nech sa ďalej angažujú v Cirkvi, nech sa ďalej vydávajú za kresťanov... Ak im nezvýši čas na Boha, vyhrali sme...“

Takto nejako to bolo v tom príbehu. Ale nepripomína vám to niečo? Ráno človek vstane, ledva sa stíha naraňajkovať a beží do školy. Tam strávi polovicu dňa a keď príde domov, povie si: „Teraz si musím oddýchnuť.“ Sadne si pred počítač či telku alebo ide von. Vráti sa, spraví si narýchlo úlohy a nasleduje zábava. Večer si ešte povie: „No, už by som sa mohol aj niečo pomodliť. Ešte si však musím pozrieť tento film. Modliť sa môžem aj potom.“ Po filme, neskoro v noci si sadá na posteľ, a už je "strašne unavený". V krátkosti sa pomodlí Otčenáš, alebo desiatok ruženca a polomŕtvy zaspáva. Ďalší deň bez spojenia s Bohom je za ním...

Všimli ste si to aj vy? Celý deň máme vyplnený rôznymi povinnosťami, akciami, stretkami, školou a iným "programom" a tak si pre Boha veľmi často nedokážeme nájsť čas. Spokojne si nažívame a vravíme si, ako duchovne rastieme. Duchovný rast sa však nemeria počtom stretiek za týždeň! A my na to tak často zabúdame. Stavebný kameň nášho vzťahu s Bohom je modlitba.

Rovnako, ako je to aj vo vzťahu k ľuďom okolo nás. Viete si predstaviť, ako by niekto mohol byť vaším najlepším priateľom, ak by ste s ním strávili jednu hodinu mesačne? A s Bohom je to u nás často podobne. Chodíme do kostola, na chvály, stretká...

No skúsme si položiť otázku, ako dobre ho poznáme. Ako dobre poznáš Boha? Koľko svojho času venuješ len a len Jemu? Ak si myslíš, že to s tebou nie je práve najlepšie, povzbudzujem ťa: „Hor sa do toho! Spoznaj Boha. Neodkladaj čas pre modlitbu na posledné miesto. V našom živote jej patrí prvé!“

Ježiš je náš vzor, tak si skúsme všimnúť, ako tomu bolo u neho, kým žil na tejto Zemi: „Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil.“ (Mk 1, 35) - Ježiš nedbal na únavu a hneď skoro ráno vstal a šiel sa modliť. Modlitba bola preňho podstatnejšia ako dlhý spánok. Niektoré preklady Písma dokonca uvádzajú že keď vyšiel von, bola ešte tma! „A hneď prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď a išli na druhý breh k Betsaide, kým on rozpustí ľud. Keď ich rozpustil, odišiel na vrch modliť sa.“ (Mk 6, 45-46) Môžeme sa diviť, prečo prinútil učeníkov, aby sa odplavili preč. Prekážali by mu vari pri rozpúšťaní ľudu? Je pravdepodobnejšie, že jednoducho chcel byť sám, keď sa bude modliť. Vyhnal učeníkov, aby sa mohol modliť osamote! „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom.“ (Lk 6, 12) Stalo sa to pred vyvolením dvanástich. Ježiš sa modlil celú noc! „Cez deň učil v chráme, ale na noc vychádzal von a zdržiaval sa na hore, ktorá sa volá Olivová.“ (Lk 21, 37) Tu vidíme, koľko času venoval modlitbe Ježiš. Cez deň slúžil ľuďom a so svojím Otcom sa stretával pravidelne - asi každú noc. Ako On musel poznať Boha, však?!

Týmto som nechcela naznačiť, že musíme celé noci prebdieť na modlitbách. Vidíme tu však, akú dôležitosť pripisoval modlitbe Ježiš. Modlitba je v našom duchovnom živote najdôležitejšia. Ale je tomu tak aj naozaj? Ja sa musím priznať, že u mňa často krát nie.

Ak však chceme, aby bol Boh naplno v našich životoch, aby skrze nás konal, aby sme boli "nástrojmi" v jeho rukách - ak ho chceme dobre poznať a túžime aby bol naším najlepším priateľom, nejestvuje iná cesta ako modlitba. Žiadneho človeka nespoznáme lepšie inak, ako keď sa s ním budeme rozprávať osobne a tráviť s ním veľa času. Nechcime Boha poznať len z rozprávania iných! My chceme na vlastnej koži „skúsiť a presvedčiť sa aký dobrý je Pán“ (Ž 34, 9).

Tak do toho! Vyčleň si počas dňa čas, ktorý budeš mať len a len pre Boha. Daj si pozor na veci, kvôli ktorým presúvaš modlitbu na neskoršie. Väčšinou sa potom totiž stáva, že ti na ňu neostane čas. Keď si unavený a vyčerpaný, máš dve možnosti. Môžeš si povedať: „Som zničený, zdrvený... Nemám chuť sa modliť... Presuniem modlitbu na inokedy...“ Ale môžeš si povedať aj toto: „Som unavený... No aj napriek tomu sa chcem modliť!“ Koniec koncov, aj Ježiš vraví: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. (...) A nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (Mt 11, 28-29) Ako sa však máme presvedčiť o pravdivosti jeho slov, keď pri únave svoju modlitbu odkladáme na inokedy?

Povedali sme si, že máme vždy dve možnosti, ako sa postaviť k niečomu, čo nám bráni v modlitbe. Nikto nám nebude vravieť, ktorú z nich si máme vybrať. Je to na nás... Podľa toho ktorú z nich si vyberieme však očakávajme aj výsledky...

Kedy sa modliť? Podľa mňa je najlepší čas na modlitbu skoro ráno. Stačí si trošku privstať a človek má hneď dostatok času pre Boha. Navyše ráno je človek čerstvý a menej unavený ako večer. Tak si príď pre požehnanie, ktoré má pre teba Boh ráno pripravené! Niekde som počula, že On celú noc premýšľa, čo ti ráno povie a čo ti dá. Je len na tebe, či si pre to prídeš...

Modlitba: Pane Ježišu, chcem stále udržovať spojenie s tebou. Pomáhaj mi, aby som ho nikdy nestratil. Ani v časoch trápenia, ani vtedy keď nemám chuť sa modliť. Daj mi silu modliť sa, keď som unavený, zatrpknutý alebo roztržitý. Chcem sa s Tebou rozprávať z tváre do tváre. Príď do môjho života ešte viac! Ja túžim po Tebe Pane...

Tichý zabiják

2011-07-24T13:31:44Z

Je neskoro večer, sedíš so svojimi kamarátmi v bare pri pulte. Všade počuješ hlučnú hudbu, oplzlé slová, dívaš sa na tváre okoloidúcich, ktorí si myslia, že svet im leží pri nohách. Tvoji kamaráti sa hlučne zabávajú. Držíš v ruke ciga-retu a pred tebou stojí zopár prázdnych pohárov od alkoholu. Na tvojej tvári je úsmev, cítiš sa „svetovo“. Ešte si však neuvedomuješ, že tvoj život sa rúti do záhuby. Predtým by ti ani nenapadlo, že takto skončíš. Snažil si sa jedno-ducho splynúť s davom. Stratil si náklonnosť svojej rodiny, priateľov a hlavne si stratil sám seba pre takú úbohú chvíľku blaha. Stojí to naozaj za to? Má tvoj život vôbec nejaký zmysel? Jedinou tvojou priateľkou je fľaša alkoholu. A ty, ktorý čítaš tieto riadky a čuduješ sa, o čom to vlastne píšem, aj ty môžeš raz podľahnúť. Najhoršie na tom však je, že alkohol je taký nevinný. Povieš si, čo sa mi môže stať, keď si zopár pohárikov dám? Potrebujem sa „dostať do nálady“. Ja ti teda hovorím, že sa môžeš stať závislým. Ty to určite vieš, ale nezaujíma ťa to. Povieš si: „Je to moja vec, veď tým ubližujem maximálne sebe...“ Nemáš však pravdu, ubližuješ tým hlavne ostatným.

Napísať tieto riadky som sa rozhodla po tom, ako som si prečítala jednu poviedku od Mariany Komorovej zo zbierky Sklenená ovečka. Písalo sa v nej: Na cintoríne sedel starec na ďalekej opustenej lavičke. Díval sa do prázdnoty zjavne nešťastný so svojím životom. Vtom sa pri ňom pristavil muž, v obno-senom oblečení a s nepríčetným výrazom. Prisadol si k nemu a rozprával, ako mu žena vzala všetky peniaze, ako čaká na svoju výplatu a ako si nemôže kúpiť žiadnu fľašu. Spoliehal sa na to, že azda tento starec mu nejaké peniaze dá a možno si aj spolu vypijú. Starec však akoby nereagoval na jeho slová. Po chvíľke sa postavil a dlho sa díval do neba. Muž v ošúchanom kabáte sa mu predstavil a čudoval sa, čo na tej oblohe vidí. Vtom starec prehovoril: „Myslíš si, že chodím na toto miesto len tak, náhodou? Veru nie.“ Povedal: „Mám tu pochovanú dcéru.“ A muž sa začal vypytovať, čo sa jej stalo. On odvetil: „Zabil som ju.“ Muž sa zatváril vyľakane a už-už chcel odísť, keď ho starec zastavil, že spolu pôjdu do krčmy. Samozrejme, muž sa nechal nahovoriť, veď išlo o pitie zadarmo. Začudoval sa , keď si jeho spoločník nedal ani glg. Starec sa ho spýtal: „Zľakol si sa mojich slov na cintoríne?“ Muž prikývol a keby ho tu nedržal alkohol, tak by s týmto bláznom už dávno nesedel. „Žena mi kázala, aby som postrážil našu malú dcérku, ale ja som ju zabil. Bol som opitý a nedokázal som ju ustrážiť. Zrazilo ju auto,“ riekol smutne starec. Ukázal mu, čo všetko spôsobuje alkohol a poradil mu, aby prestal. Potom odišiel. A ako to dopadlo s tým mužom? Prestal s alkoholom pre závažnú chorobu.

Nič strašne sa nestalo, odpúšťam Ti

2011-07-24T13:25:30Z

Nič strašné sa nestalo, odpúšťam ti

Každý z nás sa už stretol s pocitom, že zlyhal. Keď sme spravili niečo zle, urazili priateľa, stratili lásku alebo spôsobili katastrofu. S pocitom plným beznádeje by sme povedali: „Kiežby som mohol všetko vrátiť späť, kiežby som dostal ešte druhú šancu.“ Verím tomu, že keby sme mali možnosť všetko napraviť, nenájde sa ani jeden, ktorý by ju nevyužil. Nič vám nespôsobí toľkú radosť, ako keď vám niekto povie – nič strašné sa nestalo, odpúšťam ti. Dám ti ešte druhú šancu, nech sa to však viac nezopakuje...

Takúto šancu nám dal aj Boh. No stále sme slepí... Prvým hriechom Adama a Evy sme sa pripravili o život v raji. Dal nám slobodnú vôľu a my sme sa rozhodli. Bohu sa však nepáčilo, že človek bol odsúdený na večné zatratenie aj kvôli činom našich prarodičov, preto nám poslal svojho syna, aby všetko napravil. Jeho láska nás vyslobodila. On je tá druhá šanca – šanca na večný život. Dáva ju nám, ľuďom, ktorí sme boli stratení. Čo viac ešte chceme? Táto šanca je stále pred nami, tak prečo ju nevyužijeme?

Čoskoro je tu Veľká noc. Pre mnohých ľudí tento sviatok vôbec nič neznamená... Pardon, znamená: znovu len upratovanie, pečenie, trápne vyčkávanie na šibačov, oblievanie dievčat vodou, atď. Je to naozaj pravý pohľad na Veľkú noc? Mnohí ľudia dokonca tvrdia, že Veľkú noc neznášajú. Znamená to že nenávidia, keď im dá niekto druhú šancu? Neznášajú Ježišov kríž? Priznávam, keď som bola menšia, tiež som nemala rada tento sviatok. Nevidela som zmysel v tom, že nejaký chlapec príde, poriadne ma „vyšľahá“, hodí do vane a ja sa mám tváriť, že sa mi to páči. A ešte mu dať za to sladkosti a peniaze? Nehorázna nespravodlivosť. Bola som však hlúpa a nerozumela som, že pravou podstatou tohto sviatku je obeta Ježiša Krista - za mňa a aj za všetkých ľudí. Dnes už chápem, že tá osoba na kríži je náš Spasiteľ, že jeho obeta je dôkazom neuveriteľnej lásky.

Tak si to uvedom! On je ten, ktorí ti vraví: „Nič strašné sa nestalo, odpúšťam ti.“