Ľudovít Pokojný

Ďalšie znamenie na ceste

2011-09-06T04:45:33Z

Pred nejakým časom mi jedna dobrá duša poslala mailom tieto slová Borisa Filana. Po prečítaní som sa potešil, lebo je to ďalší lúč svetla do tejto doby, ktorá sa nás pomaly, ale s istotou snaží odviesť od seba samých a zaviesť do blata medzi svine (porov. Lk 15,11-30).

Blíži sa koniec roka a s ním prichádzajú rôzne predpovede. Niektoré z nich sa týkajú budúcnosti Baracka Obamu, iné toho, že sme sa len neučili v škole ruštinu zbytočne. Ja mám jednu predpoveď, ktorá je dlhodobá: Pamätajme si!

Raz príde doba, keď sa vynoríme z tohto šialenstva, ktoré nám vzbĺklo v hlavách a budeme sa za seba strašne hanbiť. Budeme sa prepadať od hanby, keď si spomenieme, na čo sme sa pozerali, čo sme čítali a čo sme počúvali. Ako sme dovolili, aby nás pár šikovných zvrhlíkov dostalo k novinám, časopisom a televíziám, ktoré sú žumpa plná zvratkov a výkalov.

Nebudeme chápať, ako bolo možné profitovať na chorobách a nešťastí našich blížnych. Nebudeme schopní vysvetliť našim deťom a vnukom, ako sme to dopustili. Budeme sa snažiť nemyslieť na to, akých blbcov a hlupane sme to považovali za celebrity. Budeme sa hanbiť za dobu, keď boli denne na prvých stránkach nagelovaní pajáci a usmievavé opice, ktoré neznášali väčšie série orgazmov s tým istým partnerom. Budeme hovoriť, že na vine vtedy boli oni, akýsi neurčití oni, a tí budú medzi nami a budú ukazovať prstom na niekoho neexistujúceho.

Ale my sme spolupáchatelia tohto hnusu, nie iba tí, čo to píšu, vydávajú a vysielajú. My s nimi ochotne kolaborujeme tým, že to pozeráme, počúvame, čítame a kupujeme. Iba toľko som vám chcem povedať, respektíve nie chcel, ale musel, lebo už mi praskne hlava od toho mlčania. (Boris Filan, 30.7.2011)

Príhovor v predvečer sviatku bl. Zdenky Schelingovej, 29.7.2011

2011-07-30T10:36:03Z

Začnem netradične. Európa prežila vo svojich dejinách veľa krásnych chvíľ, ale aj nemálo bolestných. Bolestných vždy, keď sa predstavitelia štátov a rôznych politických strán rozhodli za každú cenu uspokojiť svoje rozmary. Vtedy sa Cirkev odvážila chrániť človeka, ktorému dal Boh jeho dôstojnosť tým, že ho stvoril na svoj obraz a podobu. Preto Cirkev, keďže sa priečila mocenským záujmom, musela byť umlčaná: človek už nemal mať ľudsko-božskú dôstojnosť, nemal byť slobodný a radostný, nemal mať čas myslieť a zabávať sa, mal byť iba anonymným členom ovládateľnej masy, mal pracovať alebo bojovať, no najmä závidieť a nenávidieť. Mal byť iba zviera.

Kresťanská Európa, ktorá trpela vo vojne a vyšla z nej, sa zotavovala a žiadala riešenie z Evanjelia. Z ruín sa ozvala veľká nádej a očakávanie voči Cirkvi: akoby ruky natiahnuté ku krížu, aby kríž vyzdvihol ľudí z atmosféry smrti, kríž ako jediná opora sklamaného a strateného človeka a rodín.

Títo ľudia, zradení, vykrvácaní, život ktorých bol hrozný vďaka hlúposti nemorálnej politiky, žiadali iné čo žili predtým: žiadali nový systém života, iné spolužitie, iný komunitný život prinášajúci radosť, a to s vôňou solidarity, jednoty a spoluzodpovednosti.

Toto veľké očakávanie nielen jednotlivcov, ale aj celých národov čakalo nie odvar evanjelia, evanjelium zmanipulované a prispôsobené osobným chúťkam (ako to bolo s komunizmom), ale evanjelium čisté a číre: evanjelium, ktoré by obnovilo sociálne zmýšľanie vďaka sviatostiam a Božiemu slovu, čakali ľudí, ktorí by priniesli do prirodzených povinností božský prvok. Ľudí ktorí by, inými slovami, svojou nevinnosťou v láske k blížnym prinášali lásku Boha. Lebo nevinnosť zjednocuje, kým hriech rozdeľuje.

I dnes sme v podobnej situácii. Európa akoby naťahovala ruky ku kresťanskému Bohu a prosila od neho o autentické príklady a autentické učenie ako žiť zjednotení v rozdielnostiach, ktoré nás zasypávajú. O čom inom ako o túžbe po Ježišovej ľudskosti vo vzťahoch, po citlivosti medzi susedmi, hovoria tragédie posledných dní: Nórsko alebo Devínska N. Ves? Akoby láska zbytočne klopala, ako vlny na útes, pri nohách egoizmu nadutých v duchu. A vyjadrujú to nielen slová, ale aj sochárske či výtvarné umenie, hudba či vedecké objavy. Akoby z každej strany bolo počuť: Príď, pane Ježišu!

My sme tu pri sr. Zdenke a s ňou. V tejto atmosfére máme pár dní, kedy si sami povieme: dosť už naháňania sa! Zastavím sa a venujem sa Bohu a mojim blízkym. Zdenka, čo my chceš dnes povedať?

Sr. Zdenka píše vo svojom Zápisníku:

Vernosť je spoľahlivým skúšobným kameňom pravej lásky. Ako málo duší je dokonale verných v maličkostiach! Ako málo je Boh na zemi milovaný! A viac než inokedy Ježiš túži po láske. A ako málo je sŕdc i medzi jeho vyvolenými, ktoré by sa oddali bez akejkoľvek výhrady nežnosti jeho nekonečnej lásky.

Otvoriť srdce svojmu Bohu ako priepasť a priať si, aby táto priepasť bola nekonečná, aby pohltila všetky plamene Božej lásky, ktoré väčšina ľudí odmieta. Tak veľmi rad by som zomrela strávená týmito plameňmi, a tak poskytla Bohu úľavu.

A toto je aj to, čo sme počuli v čítaniach: Boh nám ponúka pekné a dobré veci. No ľudia často odporujeme; Boh nám napr. vytvára dni „osláv a sviatkov“, no my ich často nepochopíme správne, ba sa nimi pohŕda.

Určite nie sme stvorení, aby sme žili banálne. Sme stvorení, aby sme sa tešili zo života, aby sme mali radosť a vedeli si ju v pokoji užiť. Len je tu jedna podmienka. Je vyjadrená v tomto úryvku z evanjelia: ľudia z Nazareta neprijímajú, že by Ježiš mohol byť veľkým prorokom, a preto ho redukujú na jednoduchého syna tesára.

Nesmieme si myslieť, že Ježiš je voči tejto spoločnosti bezmocný, že je na ňu krátky a nemá jej čo povedať. Ak náhodou sa takáto myšlienka objavuje v nás, tak je to vplyv tejto spoločnosti, ktorá chce Boha a Cirkev vylúčiť z verejného života. Tento „mŕtvolný chlad“ typický pre ľudí s týmto názorom, nesmie byť v nás. Sr. Zdenka sa s ním stretla zoči voči! A zaujala voči nemu jasné stanovisko:

V pokušení proti viere sa obrátim chrbtom k pokušeniu. Utekám k Ježišovi a hovorím mu, že som ochotná vyliať svoju krv do poslednej kvapky, len aby som dosvedčila, že existuje nebo (...) Ó, aká to slasť slúžiť Ježišovi v noci skúšky! Nemáme nič, iba tento krátky život na to, aby sme žili z viery.

Keď som prázdna, neschopná konať čnosti, ani sa modliť, snažím sa svojmu Ježišovi robiť radosť maličkosťami, ale vždy s úsmevom, láskavým slovom aj vtedy, keď sa mi práve chce mlčať. Často mu opakujem, ako ho milujem, a to aj vo chvíľach keď nemám na to príležitosť. Iba vtedy naozaj milujeme, ak seba samých celkom obetujeme.

Kto sa chce stat svätým, musí robiť to, čo je dokonalejšie, a pritom zabúdať na seba. Každá duša sa musí podľa svojej vôle rozhodnúť, či chce iba málo alebo mnoho urobiť pre Ježiša. Môže si voliť z obetí, ktoré Boh od nej žiada. Preto aj vtedy volám k Ježišovi: Nechcem byť svätou iba napoly, nebojím sa pre teba trpieť. Bojím sa len jednej veci – svojej vlastnej vôle. Vezmi si ju, lebo chcem všetko, čo Ty chceš.

„Chcem všetko, čo chceš ty“, povedala Zdenka.

Ježiš hovorí, že jeho bremeno je ľahké. Je ľahké a príjemné vďaka jeho láske, ale je stále bremenom. Je to ťarcha kríža, pod ktorým je život ako výstup na Kalváriu a pri ktorom niektorí plačú, niektorí sa uškŕňajú a väčšina je ľahostajná. Kristus je našim Šimonom z Cyrény. Ale diabol a s ním jeho posluhovači potrebujú, aby sme padli pod bremenom a už viac nevstali, aby sme nie zapreli Ježiša, ale aby sme boli voči nemu ľahostajní!

Čo máme vtedy robiť?

Obrátiť náš pohľad na oltár. Ako sr. Zdenka: uvedomiť si ako sa Kristus obetuje na našich oltároch. Tam prísť a prijať Božie telo a krv, nech Kristova krv koluje v našich žilách. Všade tam, kde prídeme, takto vnesieme božskosť, krásnu, citlivú, tichú, ale silnú lásku, svetlo, ktorým Zdenka žiarila aj vo väzení, v tom pekle neľudskosti. Podstata Boha bola v nej: mala lásku voči ľuďom, ktorých videla, a vniesla do nich lásku k Bohu, ktorého oni nevideli.

Týmto spôsobom sa jej osobnosť posilňovala až potiaľ, že mohla odolávať neustálym útokom nielen neviditeľného Antikrista, ale aj jeho viditeľným posluhovačom.

Dejiny, ktoré žijeme, sú posvätné. Je to ako liturgia, ako omša: pracovné povinnosti, spoločnosť a masy ľudí, ľahostajnosť, pohŕdanie, obchody a zábavy, električky a úrady, tvoria akoby katedrálu, v ktorej prinášame v obetu seba, naše telo a vylievame našu krv na odpustenie hriechov našich alebo iných. Týmto vnášame lásku. Na túto liturgiu sa pozerajú anjeli, sväté, blahoslavené, ale aj odsúdené duše. A účastníkmi tejto liturgie, tejto omše sme my všetci: bohatí i chudobní, zdraví i chorí, mladí i starí.

Aj keď pracujeme pri páse alebo v kancelárii, môžeme žiť tak ako sr. Zdenka. Je to krásny, hlboký život, odmenený od Boha pokojom a vyrovnanosťou. Karl Rahner povedal, že „3. tisícročie buď bude kresťanské, alebo už nebude vôbec. A keď bude, tak len vďaka mystikom.“

Teda dejiny sú v našich rukách. V akej miere bude naša odpoveď Božím slovám a Eucharistii, v takej miere bude Ježišov život kolovať v nás a medzi nami, a On tak bude viditeľný. A bude príťažlivý. Vtedy ponúkneme Ježiša ľudstvu nielen vo Svätom Písme a sviatostiach, ktoré strážime, ale najmä našim životom: sprítomníme tak Boha ako Darovanie sa, ako Lásku, ako Spoločenstvo. Ľudstvo nesmierne túži po tomto Bohu, túži po skutočnom Ježišovi, ale nevie ho nájsť: lebo často takýto Boh nie je v nás. Ľudstvo nájde Ježiša cez nás, v ktorých bude žiť Boh ako Dar, ako Láska, tak ako ho my nachádzame v bl. Zdenke.

Dať svetu Boha, ktorý žije v nás a medzi nami ako prameň nového života a nových vzťahov. Toto je odpoveď na iniciatívu Boha. Toto je dnes priorita pre Cirkev, ako to žiadal už pápež Ján Pavol II. a žiada aj terajší pápež Benedikt XVI.

Som presvedčený, že ľudstvu sa cnie po Ježišovi. Tak im ho dajme. Sr. Zdenka je nám príkladom. Ona o tom hovorí:

Iba jedno je potrebné robiť každý deň, ba aj každú noc tohoto života: milovať Ježiša, milovať ho zo všetkej sily i celým srdcom. A zachraňovať pre neho duše, aby ho milovali. Nie však to, aby som hriešnikom zaistila večné šťastie, ale aby som Ježišovi získala lásku týchto zachránených duší.

Relikvia sv. Cyrila

2011-01-31T06:05:31Z

V mesiaci január 2011 začala putovať po Slovensku relikvia Konštantína-Cyrila, jedného z dvoch solúnskych bratov, ktorí v r. 863 prišli na územie Veľkej Moravy, a bude putovať 2 roky. Táto udalosť vzbudila záujem nielen mnohých občanov, ale aj médií.

Slovenský výraz relikvia pochádza z latinského reliquus, čo znamená zostatok, a používa sa najmä v kresťanskej terminológii. Myslí sa tým to, čo zostalo z tela nejakého svätca. V širšom zmysle sa týmto výrazom označujú aj odevy a iné veci, ktoré ten ktorý svätec používal. A nakoniec je to aj kus látky či iné predmety na čas priložené na relikviu tela svätého.

Táto úcta sa môže javiť ako niečo morbídne; a naozaj sa takým môže stať ak človek preženie svoje správanie. Pre takýchto, ako sa hovorí, nič nie je sväté. Ale v skutočnosti to tak nie je. Bežne si totiž uchovávame predmety, ktoré majú pre nás hlboký význam, lebo sa viažu na niekoho milovaného či na niečo pre nás dôležité. Sú citeľným znamením nepretržitej prítomnosti, čiže znamením rodiny, ktorá s láskou uchováva relikvie rodičov či milovaných osôb a za ktorých sa nepretržite modlí.

Samotná úcta k relikviám má dlhú históriu, prakticky tak dlhú ako je staré kresťanstvo. Nielen od čias prvých apoštolov boli telá mučeníkov objektom osobitnej úcty, kedy už aj dotyk tela svätca či jeho šiat priniesol účasť na jeho svätosti a milosti. Ale tak to bolo dokonca aj u samého Ježiša z Nazaretu, ktorého samého alebo obruby jeho šiat sa chceli dotknúť, čím túžili dostať bohaté telesné i duchovné dobrodenia. Často to bol dar zázračného uzdravenia, či oslobodenia od vplyvu Zlého, ale nielen. Toto je ten podstatný, ba povedal by som zázračný rozmer relikvie.

Oveľa hlbší je ale iný význam, a povedal by som význam moderný. Relikvia svätca je vlastne zostatok tela, ktoré bolo nástrojom jeho hrdinských čností, inak povedané, predstavuje premietnutie jeho samého do aktuálneho kontextu. Preto úmyslom putovania relikvie svätého Cyrila je sviatostne sprítomniť jeho osobu tu a teraz.

To, čo patrilo k jeho telu, nám ho teda robí prítomným tak, ako bol, úplne preniknutý božským svetlom. Toto pretvárajúce svetlo, akási energia, môže uzdraviť a oslobodiť, nakoľko pochádza priamo od Boha. Relikvia tela svätca, ktoré sa počas života týmto svetlom preduchovnilo, umožňuje mať účasť na tejto milosti tomu, kto toto telo uctieva, pretože v určitej miere túto energiu ono ešte obsahuje.

Bohužiaľ často sa pri uctievaní relikvií zostáva len pri fyzickom kontakte, pričom cieľom kontaktu materiálneho je spomenutý kontakt spirituálny s Kristom cez svedectva svätcovho života. Relikvia svätca teda môže priviesť do priameho kontaktu s jeho skúsenosťou Boha pre dobro ľudstva. Myslel som práve na toto, keď som v nedávnej televíznej relácii povedal, že Cyril a Metod sú pre nás Slovákov cestou.

Bol to pápež Ján Pavol II., ktorý vytušil význam ich posolstva nielen pre Slovákov, ale pre aktuálnu Európu. V decembri r. 1980 ich zviditeľnil a vyhlásil ich za patrónov celej Európy slovami, ktoré vďaka jeho prorockému chápaniu reality prezradili jeho túžbu, povedal by som jeho sen: aby sa Cirkev ešte rozhodnejšie vydala na jedinú cestu, ktorá Európe a celému ľudstvu prinesie pokoj a dobro. V tomto svetle totiž novým spôsobom pochopil dedičstvo solúnskych bratov Cyrila a Metoda, nepretržite tisíc rokov chránené v mysliach a srdciach slovanských národov. Následne, o päť rokov neskôr, predstavil ich dielo v encyklike Apoštoli slovanov, aby si ľudia na celom svete mohli všimnúť tieto dve postavy novým spôsobom – zrelším a hlbším. Relikvia sv. Cyrila, ktorá začala putovať po Slovensku, nám má v tomto pomôcť.

Misie v Bratislave 2010

2010-09-29T16:58:23Z

Celomestské misie, ktoré sa budú konať v tomto mesiaci, sú veľkou výzvou pre Cirkev v Bratislave. Misie sú časom na zastavenie, na hľadanie odpovedí, na uzdravenie zo zranení zo vzťahov v rodine, so susedami či medzi dlhoročnými priateľmi. Je to teda cez Cirkev dar od samého Boha pre všetkých.

Starší si pamätajú na ľudové misie rozšírené po Slovensku, na veľa a pekných príhovorov, modlitieb, spovedania, na zvláštnu atmosféru, ktorá vládla v rodinách.

Teraz sme v novej situácii. Sme svedkami bolestného užívania slobody – čím viac si užiješ alebo môžeš dovoliť, tým viac si obdivovaný a uznávaný. Výsledok je naozaj dramatický: rozšírené násilie (v rodinách, medzi susedmi, na uliciach, štadiónoch,...); mnohí mladí bez odvahy uzatvoriť manželstvo či zasvätiť sa Bohu pre dobro blížnych; častý pocit zbytočnosti, bezmocnosti, strachu či depresií, a to plodí samotu; dolieha na nás aj tieň nemorálneho konania niekoľkých Bohu zasvätených osôb; atď.

Dalo by sa uvažovať: čo už, je to tak a už sa to nezmení. Aj keď sa niekto utieka k modlitbe, buď je vysmiaty, dokonca aj od najbližších, alebo ho prenikne sklamanie, že modlitby sú nevypočuté.

Neviem ako vy, ale mne to pripomína situáciu v biblickom Raji: diabol ako slizký had spochybňoval slová Boha, oberal ľudí o istotu dôvery v Boha, ktorý jediný im zaručil harmóniu vzťahu, a následne radosť zo života. Dôsledok bol, že sa ľudia začali navzájom ničiť.

Je to ako dnes. Spochybňujúc Boha, vytláčajúc ho von z ľudského rozhodovania, človek prestáva čerpať zo svojho božského prameňa a stáva sa iba konzumentom. Najistejší spôsob ako duchovne zabiť človeka je teda sťať mu hlavu, spochybniť Krista, vysmiať Krista, ktorý je hlavou človeka. Tam, kde človek nie je viac obrazom Boha, stráca na hodnote, je obyčajným cicavcom. Ba čo viac: nemá žiadnu cenu a môžeme ho odstrániť. Potrat či eutanázia sú vyjadrením tejto mentality. Degradácia človeka sa teda vykonáva pomalým, ale trvalým odstraňovaním božského.

Na druhej strane, toto všetko ukazuje, čo je pravý humanizmus, čo je ľudské. Že človek sa od ľudoopa odlišuje svojou dušou, ktorá ho robí podobným Bohu, že človek je tak povediac malým tajomným vtelením Boha!

Celomestské misie v Bratislave sú ikonou pre Slovensko. Cirkev v Bratislave sa aktivizuje, vychádza von ako apoštoli v Jeruzaleme, aby hovorili o Kristovi. Možno sme udivení, čo to chce byť, práve ako apoštoli v Jeruzaleme, keď im povedali, že Kristus vstal z mŕtvych. Samozrejme oni museli prekonať strach z výsmechu a prenasledovania, ale chceli spoznať viac Ježiša a čím to zasa začínal byť zaujímavý. Ruka v ruke s tým šiel aj pocit nápravy z toho, že ho opustili či zapreli, ochotní urobiť hocičo len aby sa s ním, ktorého predtým obdivovali, opäť stretli a milovali. Áno, aby ho milovali! Cítili totiž, že je pre nich oveľa viac ako ktokoľvek iný. A tým rástla aj ich ochota za Krista a zodpovednosť za jeho Cirkev.

Misie teda: čas rásť v poznaní Ježiša, toho, čo vlastne on má povedať človeku, odvážne mu odovzdať chvíle nechápania či zaprenia. Takto otvorení dôjsť k odpovediam na mnohé otázky a prežívanie viery už nebude tradičné, akoby vliate do nás z našich rodín.

Aj v Bratislave sa vraciame ku prežívaniu viery ako to bolo na počiatku kresťanstva, inak povedané: chcem osobne prežívať vieru, chcem ju spoznať, lebo ma oslovuje, lebo ma priťahuje, lebo chcem patriť tomu Bohu, ktorého cítim ako garanta môjho života a živého v spoločenstve jeho detí. To je postoj mnohých mladších či starších keď prídu za nami kňazmi. Ich slová a názory sa dajú zhrnúť do biblickej vety: Chceme vidieť Ježiša!

A preto kresťanstvo nie je iba užitočné, ale je nepostrádateľné pre budovanie pravdivého ľudského rozvoja! Či v oblasti školstva a výchovy, či v oblasti ekonomiky a spoločnosti, či v oblasti technológii a ochrany prírody. Kristus totiž, tým, že zjavuje tajomstvo Boha a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie (GS 22). Čiže Kristus nepotlačuje schopnosti človeka, ale ich umocňuje a otvára do novej a plnšej zrelosti.

Mária z Nazaretu, tak ako Cirkev, je akoby prístav či záhrada pre človeka, miesto odpočinutia a nových rozhodnutí pre veľké ideály. Človek, ktorý takto znova nadobudne svoju dôstojnosť od Krista, je v spoločnosti už nie ako knísavé dieťa, ale ako pán a tvorca sociálneho poriadku!

Kresťanská viera je teda veľmi dynamická. Pravý kresťan svojimi skutkami prameniacimi z jednoty s Bohom a s inými kresťanmi humanizuje spoločnosť a je akoby znamením Boha. V tomto sme podobní Márii z Nazaretu. Ona je na našej strane, celobratislavské misie sú pod jej ochranou.