Rudolf Bananyi

Aspon v niecom sme dobri

2014-07-02T09:39:00Z

Hokejbal, pre niektorých ešte stále šport, ktorý stojí na hlinených nohách, ktorý sa hráva na bedničky od vajec s tenisovou loptičkou, pre niekoho šport, kde sa do lopty dokonca kope a prehadzuje sa cez sieť. Tí, „viac“ znalí ho urážlivo nazývajú hokejom chudobných. Pre tých znalejších je to však šport, ktorý sa čoraz viac v našej malej krajine rozrastá, naberá na popularite a ma skvele sportove vysledky.

Tento článok má poukázať na to, že hokejbal si zaslúži obrovskú podporu a pozornosť, nie len finale nba o ktorom sa teray hovorilo vela. Minulý víkend sa konalo u nás v Bratislave podujatie, ktoré sa zapísalo do histórie a nemá v našom športe obdobu. Bratislava hostila Majstrovstvá sveta v hokejbale v kategóriách U16, U18 a U20.

Na začiatok treba poznamenať, že toto podujatie sa nesmierne vydarilo, po organizačnej stránke bolo všetko svedomito pripravené, organizátori obetovali kus seba, davali basketbal live, zúčastnené krajiny našli v hlavnom meste Slovenska absolútnu pohodu a mohli sa tak venovať súbojom, z ktorých vzišli noví majstri sveta.

Prezidentom Slovenskej hokejbalovej únie je Jozef Stümpel, bývalý skvelý hráč svetovej úrovne, momentálne hráč Nitry. Ten si pred šampionátom prial tri kovy, bližšiu lesklosť a farbu nešpecifikoval. Ten, kto hokejbal aspoň trochu pozná vie, že Majstrovstiev sveta sa zúčastňuje v priemere šesť až osem tímov, no absolútnu svetovú špičku tvoria tri - štyri tímy. V každej kategórii, či už tých juniorských alebo aj mužskej sa spomínajú pred každým šampionátom hlavne – Slovenská republika, Česká republika, Kanada a USA.

Tak tomu bolo aj teraz. Očakávalo sa, že práve tieto tímy si medaily rozdelia, pričom na jedného z nich ostane tzv. Čierny Peter. Pred dvomi rokmi na MS U20 sa zemiaková medaila „ušla“ práve našim reprezentantom. V kategórii U18 naši chlapci teraz v Bratislave obhajovali zlato.

Naši reprezentanti na minuloročných majstrovstvách sveta v mužskej kategórii získali zlatú medailu. Aktuálne sme teda krajina majstrov sveta, naša hokejbalová extraliga naberá každým rokom na kvalite, jednotlivé mužstvá sa vyrovnávajú, a dokážu zbierať úspechy aj na medzinárodnej úrovni.

Juniori to nakoniec zvládli! Ten husársky kúsok, o ktorom som na začiatku hovoril a v našom športe nemá obdobu je zisk titulov majstrov sveta vo všetkých troch kategóriách! Stümpelove prosby boli vyslyšané, nakoniec však majú všetky medaily tú najvyššiu hodnotu. Turnaj bol napínavý do posledných sekúnd, U16 zvíťazila vo finále 2:1 nad Kanadou, U18 porazila Česko 2:0, gólom v prvej a poslednej minúte, no a náš výber do 20 rokov si poradil vo finále taktiež s našimi susedmi, a to v pomere 5:3.

Juniori teda celému svetu dokázali, že kráčajú v šľapajách seniorskej reprezentácie a aktuálne sme teda krajina majstrov sveta vo všetkých štyroch najvyšších kategóriách, čo je pre našu malú krajinu neskutočný úspech!

Neprajníci si povedia, že - no a čo, veď je to „iba“ hokejbal. Áno, pravdou je, že momentálne je to „iba“ hokejbal, teda stále amatérsky šport, ktorý sa hráva poväčšine pod holým nebom a za každého počasia. Sám aktívne hokejbal hrávam, som brankárom extraligového družstva inter bratislava, viem teda, čo treba hokejbalu obetovať a koľko času stojí sa tomuto športu venovať v maximálnej miere. Vacsina chlapcov bolo y timu bc prievidza.

Hokejbal hráva mnoho súčasných alebo bývalých hokejistov, ale aj chlapcov, ktorých hokejbal oslovil úplne spontánne. Byť hráčom na extraligovej úrovni znamená obetovať zo svojho času porciu niekoľko desiatok hodín za týždeň. Rovnať sa s tými najlepšími znamená tvrdý tréning dva, tri, niekedy štyri krát za týždeň, plus absolvovať jeden, dva zápasy za víkend. Stojí to množstvo času, plus keď si k tomu prirátame cestovanie po celom Slovensku, z víkendov aktívnym hráčom neostáva mnoho času na život bežného človeka.

Reprezentant Slovenskej republiky v hokejbale musí mať okrem tejto tvrdej driny ešte aj niečo „navyše“. Musí byť talentovaný, musí vedieť zvládať náročné a vypäté zápasy, aby urobil čo najmenej chýb a bol platným hráčom, ktorý sa dokáže za svoju krajinu „pobiť“.

Z môjho klubu sa do jednotlivých výberov dostalo viacero skvelých hráčov, týmto by som im chcel poblahoželať k obrovskému úspechu, ktorý si za svoju snahu zaslúžili. Tak ako v každom športe, aj v tomto sa našlo aj pár takých, ktorí nakoniec na šampionát necestovali, i keď by si to za svoje výkony taktiež zaslúžili.

Slovenský šport je biedny. Naša krajina získava nepravidelné úspechy na svetových fórach a neustále sa slovenský fanúšik dostáva do pozície akéhosi čakateľa na úspech. Hokejisti nám čas od času vyčaria úsmev na tvári, futbalisti pravdepodobne „vydýchli naposledy“ pred štyrmi rokmi, hádzanári, basketbalisti, či volejbalisti získavajú úspechov pomenej. Okrem toho vystúpi niekedy zo šedého priemeru nejaká Cibulková, či Sagan a to je asi tak všetko.

Za naše dva najúspešnejšie odvetvia by som preto považoval vodné športy, a práve hokejbal. Mená ako Martikán, Kaliská, Dukátová, bratia Hochschornerovci, či Škantárovci sú mená, ktoré vedia pravidelne „kosiť“ medailovú žatvu. V hokejbale získavame na medzinárodnej úrovni taktiež pravidelné úspechy, a preto sa pýtam, kedy a či s tým začneme niečo robiť?

Kedy si uvedomíme, že tu máme konečne šport, v ktorom môže Slovensko dominovať dlhé roky? Prečo sa nesnažíme vytvárať pre mladých podmienky pre to, aby mohli tomuto športu úplne prepadnúť a aby v ňom našli doslova zmysel svojho športového života? Prečo nevenujeme tomuto športu dostatočnú pozornosť, prečo neinvestujeme do neho peniaze, prečo nestaviame kryté haly, v ktorých by sa talent jedinca mohol rozvíjať v priebehu celého roka?

Tých otázok - prečo sa s tým niečo nerobí je veľa...veľmi veľa. Je mi jasné, že tu môj milovaný hokejbal propagujem trochu zasnene, je mi jasné, že tých peňazí sa na šport celkovo veľa nedáva, a že týmto článkom isto nerozpútam petičnú vojnu na podporu hokejbalu na Slovensku.

Týmto článkom mi išlo iba o to, aby si opäť pár ľudí navyše, ktorí tieto informácie nemajú, uvedomilo, že aj v ťažkých podmienkach, s ktorými sa tento šport borí, dokážeme byť absolútnou svetovou špičkou. A keby sme sa pokúsili o prerozdelenie „športového budgetu“ tak, aby si už aj ten malinký a „nepodstatný“ hokejbal niekto „TAM HORE“ všimol, mohli by sme sa pokúsiť o jeho prerazenie v očiach širokej verejnosti.

Tým by sme docielili záujem mládeže o tento šport, dokázali by sme im postaviť kryté štadióny, viedli by sme tréningové jednotky špičkovými a študovanými odborníkmi a dokázali by sme sa tak udržať na vrchole, pretože naše amatérske podmienky sa s niektorými ostatnými krajinami nedajú porovnať.

Toto je však stále utópia a zbožné prianie nás, hokejbalových nadšencov.

Dokedy sa budeme tomu prihliadat?

2014-06-06T08:10:46Z

Hneď na úvod by som vo vás rád zažehnal pocit pokoja, laxnosti a ľahostajnosti. Je obrovské klamstvo sebe samej nahovárať, že všetko to zlé sa deje niekde inde, niekde vonku, v bezpečnej vzdialenosti. Že je to všetko iné ako vo filme a taká strašná krutosť a bezohľadnosť nie je predsa možná v reálnom živote a v správach to občas radi preháňajú, na obraz akčných filmov. Mnoho žien si myslí, že ich je na svete tak veľké množstvo, že je nepravdepodobné, alebo nemožné, aby sa práve im niečo mohlo stať. Ale uisťujem vás, že nebezpečenstvo hrozí neustále a je nablízku.

Nebudem hlásať možnosti sebaobrany a používanie roznych obranných a ochranných pomocok, pretože je iné trénovať s chladnou hlavou, alebo čeliť priamo kritickej situácii, v prekvapení, panike a strachu. Existujú stovky roznych programov sebaobrany a návodov, ako čeliť útočníkovi, no treba si uvedomiť, že útočník nejedná s chladnou hlavou a jeho úmysel je ublížiť, nie trénovať, alebo zastaviť svoj útok na písknutie rozhodcu. Je rovnako nemožné v momente, keď prsty násilníka zvierajú ženské hrdlo, rozipsovať kabelky, vytiahnúť z nej slzný sprej a zneškodniť ním protivníka. Je to časovo a fyzicky nemožné, aj keď si mnoho žien myslí, že majú fyzickej sily dosť, že sú rýchle, či rozvážne.

Riziko sexuálnych útokov na ženy je možné v každom veku, napriek tomu tie mladšie generácie majú z tejto problematiky zábavu. Osveta a informácie sú však veľmi doležité už v skorom veku. Sexuálne motivovaných násilných činov pribúda, hlavne teraz cez leto, ked maju zeny na sebe sexy šaty a topanky a prevencia a príklady zo života, aj keď sú drastické, je nutné predkladať, ako skutočnosť a že to nie je nereálna hrozba a následky sú trvalé, ako na tele, tak na duši.

Poznám desiatky znásilnených žien a v ich rozprávaní je zhodné to, že tušili, že k znásilneniu dojde a v mnohých prípadoch k tomu došlo tak, že násilníka k činu provokovali, aj keď len zozačiatku. Je doležité nebrať takéto tušenia a pocity na ľahkú vahu. Je tým možné predísť prípadnému útoku, ako aj ďalšími možnosťami prevencie.

Treba si uvedomiť, že človek má v sebe zakorenené zvieracie pudy, ktoré v sebe potláčal postupom času tým, ako sa vyvíjal zákon a obmedzoval ho v roznych činnostiach, ktoré mohol slobodne vykonávať v praveku, či stredoveku. Ak človek po niečom zatúžil, jednoducho si to vzal, beztrestne a bez akéhokoľveko odsúdenia, či opovrhnutia. Ak chlap zatúžil po žene, tak ju schmatol nasilu a ona sa mu musela oddať. To sa časom potlačilo zákonom a vštepením morálnych a spoločenských zásad. Samozrejme až na niektoré primitívne krajiny, kde je normálne ženy mlátiť, či znásilňovať. Aj v civilizovanom svete, kde spoločnosť a zákon drží ľudí na uzde, sa nájde dostatočné množstvo jedincov, ktorí podľahnú nutkaniu, potrebám, zvieracím pudom. Po spáchaní násilného činu, alebo činu iného charakteru zakázaného zákonom mnohí z nich nájdu opojenie, naplnenie, pocit zadosťučinenia a radosti a tohto pocitu sa nechcú vzdať, ale chcú ho opakovať. Preto nie je celkom správne spoliehať sa na to, že nám niekto neublíži len preto, že mu ruky zvazuje zákon, alebo pravidlá spoločenského správania , bontónu či kresťanských zásad.

Podľa mojho názoru je najdoležitejšia prevencia a nepodceňovanie situácií, z ktorých by sa mohol vyvinúť útok. Ženy rady chodia do spoločnosti, kde možu vyniknúť, kde možu prezentovať svoje niekoľkohodinové úsilie pred zrkadlom. Chcú sa páčiť a byť sexy. Ak žena usiluje o to, aby bola sexy, znamená to, že chce v chlapoch vzbudzovať sexuálnu túžbu. Rady dráždia pri tanci chlapov, ktorí sa okolo nich krútia, dávajú im falošné nádeje, nechajú sa obchytkávať, či bozkávať. Je však ľahkovážne myslieť si, že v tom húfe chlapov nie je ani jeden taký, ktorého zvieracie pudy ovládnu a rozhodne sa dohrať hru do konca.

To čo vyniká, može vzbudzovať záujem, pozornosť a túžbu. Byť výstredná, nápadne oblečená, s výstredným, vyzývavým správaním, to všetko sú riziká a možné popudy k tomu, aby sa tej krásy niekto chc el zmocniť. Všetky tie tmavé miesta a uličky sú príležitosťou a priestorom pre násilníka. Je až príliš odvážne chodiť v noci sama, na miestach kde nie je ruch, kde nie sú kamery. Ísť s myšlienkou, „prečo práve mne sa može stať“, je smiešna. To, že stačí násilníka kopnúť medzi nohy, je prehnaná predstava, pretože štatisticky z desiatich kopov medzi nohy, len dva sa podaria. Omnoho efektívnejšie je jednoducho začať kričať. Násilník nechce, aby na miesto činu padla pozornosť a je samozrejme, že netúži po svedkoch, alebo záchrancoch a radšej to vzdá.

Zhrnul by som to tak, že žena, ktorá vzbudzuje túžbu svojim vyzývavým správaním, výzorom, oblečením, riskuje, že sa jej bude chcieť niekto zmocniť. Niekto,kto v sebe neudrží tú potrebu, ktorá je stará od nepamati a krotená len zákonom a možnými následkami na potrestanie, či odsúdenie verejnosťou. Je to ako s peknou vecou, ktorá sa zapáči zlodejovi a ten vie využiť príležitosť a ukradne ju pre seba. Ak teda žena ide s úmyslom páčiť sa, mala by rátať s tým, že sa niekto nemusí udržať. Že niekde blízko je zrúda, ktorá ju pozoruje a čaká na príležitosť. Zrúda, ktorá si vyberá na základe niečoho, čo jej udrie do očí, niečo čo je iné, čo vyčnieva, niečo čo je extra.

Znásilnenia nemajú vyhranenú vekovú kategoriu, aj keď štatisticky je prevažne cielena na určitú vekovú hranicu. Obeťami však sú aj deti, či ženy v pokročilom veku. Tam už je to zverstvo na maximálne ohavnej úrovni. Doležité je preto, neostávať sama, nechodiť v noci bez doprovodu, na miestach, ktoré su menej rušné, alebo kde už sa podobné činy stali, nepozývať k sebe novú známosť, alebo neprijať jeho pozvanie k sebe, nenechávať svoje bezbranné deti samé hrať sa bez dozoru. Nič nebrať na ľahkú váhu. Riziko je tu a je reálne.

Príklad zo života:

Čakal som po práci v neskorých nočných hodinách na električku. Neďaleko je turistická ubytovňa, ktorá poskytuje strechu nad hlavou roznym individuám. Všimol som si, ako cez park ide atraktívna mladá dáma, v minisukni a nejakom torze tricka a oproti nej sa tackajú traja mladíci. Keď sa s ňou na chodníku míňali, tak jeden z nich za ňou obdivne zapískal. Ona ihneď pohotovo zareagovala a začala vyzývavo vrtieť zadkom. To jeden z podgurážených mladíkov vzal ako výzvu, spolu s kumpánmi ju dobehol, chytil za ruku a začal ťahať hlbšie do parku, medzi stromy, do tmy. To už jej ale jedno nebolo, aj keď si o to koledovala. Keby som neskríkol, aby ju nechali, kto vie, čo by sa bolo stalo a či by ešte niekedy v živote natiahla na seba minisukňu.

Motívov útokov je veľa, niektoré sexuálne orientované, iné kombinované s túžbou po krvi, po pocite moci, po vybití si nenávisti, po radosti zo zabíjania. Nech je žena atraktívna, sexy, mladá, pekná, chudá, ale aj stará, škaredá, tučná, (pretože sexuálny predátor sa dokáže vo svojej úchylke zamerať napríklad na konkrétne časti ženského tela, takže žena ako celok nemusí posobiť atraktívne) vždy je tam ale to jedno a to vytvorenie príležitosti pre útočníka. Príležitosť vytvorená samotou, neopatrnosťou, ľahostajnosťou, vyzývavosťou, provokáciou.

Viem, že žiadna žena nebude chodiť oblečená vo vreci a neprestane sa maľovať a chodiť do spoločnosti. Nie je ich vina, že sa po svete potulujú zrúdy, konajúce pudovo, nerešpektujúc slobodu a posvatnosť tela, aj keď sexuálna túžba, jej ukojenie a zvierací sposob zmocnenia sa ženy je starší, ako právo a zákon a navždy bude zapísaný do konania človeka, podobne ako zvieracie počínanie si pri športe, pri boji, alebo v kritických, hraničných situáciach. Treba s tým v živote počítať. Pokial chlapi mate yenu, na ktorej vam zalezi, dajte jej napriklad pod vianočné stromčeky sprej, alebo tizer. Počítať s touto formou „ľudskosti“ vždy, keď sa vyberiete do ulíc, do spoločnosti, alebo keď večer zabudnete zamknúť dvere.