Simona Kubičková

Pozná ťa po mene

2015-09-25T20:36:10Z

On ťa pozná po mene, buduje tvoju rodinu, priateľstvá a nebo okolo teba. Tvoje meno sa mu vrylo do dlaní, keď tvoj hriech umrel v ňom. Toto je tá pravda, ktorú vydal ako svedectvo, že skutočná láska vyháňa strach. Strach z kríža, hanby a bolesti. Pozri sa, ten kríž! Prúdi cez neho láska, nádej, spása, sloboda. Nič ťa neurobí šťastnejším ako nechať všetko na tom veľkom drevenom kríži. A keď to tam necháš neobzeraj sa späť, lebo získavaš slobodu a tú nájdeš len v prítomnosti. Rytmus Jeho srdca od teraz bije v tebe, v tvojom vnútri. Nedokážeš to ovplyvniť, s tým bojovať, potlačiť to. Jeho láska ťa prenikne keď to najmenej čakáš a pozdvihne ťa k nebu. Ten čas s ním chceš pevne uchopiť a nevzdať sa Ho. Túžiš byť vedený ako malé dieťa, ktoré vedie otec za ruku, ale ty sa bojíš. Bojíš sa toho, že ťa pustí a znamená to zas stratu v tvojom živote. Ale nezabúdaj, skôr ty pustíš Jeho ako On teba. Jeho láska nemá konca. On ťa miluje a dokázal ti to už ne raz.

Pohľad

2016-04-25T20:08:04Z

Je krásny, ešte nie jesenný deň, aj keď by sa to mohlo zdať trošku inak. Deň, keď neviete čo máte robiť, snažíte sa pustiť do hocičoho ale nejde Vám to. A tak si poviete, že by ste mali tráviť čas s Ockom kto Vás lepšie usmerní a pomaly zisťujete aké je ťažké sa vrátiť do normálu z toho všetkého stresu. Zabúdame žiť pokojný, spravodlivý a radostný život. Neustále sa nad niečim trápime, pohoršujeme, utekáme, ale čo tak sa zastaviť, poobzerať, nadýchnuť sa tej vône vôkol nás, pretože tá je jedinečná v každom okamihu nášho života.

Podobne ako hudobní skladatelia zažívajú výnimočné chvíle a na základe toho skladajú piesne tak je to aj s vôňou nášho života. Vždy budeme mať na výber či brať alebo dávať. Ale čo môžem dávať ak nič nemám? Pod tým nič nemám myslím depresia, zlá nálada či hnev a iné pochmúrne aspekty. Viete neboli sme stvorení na to aby sme sa hnevali, mračili na seba horšie ako tá najškaredšia búrka a dokonca ani na to aby sme si podrážali kolená. Sme tu na to aby sme žili! Žiť znamená prežívať každú jednu sekundu svojho života naplno v tom danom okamihu. Možno si povieš, že sa to nedá a áno máš pravdu nedá sa prežívať len pekné chvíle a mať okuliare na očiach a žiť v bublinke, že všetko je nádherné, ale dá sa na všetko pozerať iným pohľadom. Pohľadom, ktorým bol tento život stvorený a aj teraz máš pravdu ak sa pýtaš, že to nie je možné pozerať sa na svet ako Boh, ale zas to ale, sme povolaní sa pozerať na svet ako Ježiš, kvôli tomu bol poslaní medzi nás aby sa nám Boh- Otec priblížil čo najviac. Ak sme neboli schopní prijímať a chápať kto je Boh spravil krok aby sme k nemu mali bližšie.

Viete On je Otec všetkých otcov, ktorému nie je jedno čo je s jeho deťmi. Bolí Ho vidieť nás utrápených, skľúčených a chce nám pomôcť v beznádejných situáciach, ale vždy to je na nás či to chceme, či mu dovolíme vstúpiť do nášho srdca, či sa dokážeme zrieknuť nášho pohodlného života, nášho na pohľad zasluženého luxusu. Ale čo je ten luxus? Je to pokoj? Radosť? Spravodlivosť? Nádej? A takto by sme mohli pokračovať a ak si odpovedáš pravdivo tak zistíš kde je pravda. Často náš luxus vychádza z pýchy, porovnávania, z toho že sa ženieme za svetskými vecami a zabúdame na seba a na to čo je naozaj dôležité.

Koľkí z nás môžu pokojne spávať? Koľkí z nás sa nad problémom zasmejú, že môže byť aj horšie? Koľkí ak sa potrebujú vyplakať idú k Otcovi? Koľkým z nás je v jeho náručí bezpečne a najradšej by sme nikam neodišli? Koľko ľudí vôbec o tom vie, že má dokonalého Otca?

Pochybnosti

2015-05-14T19:56:22Z

Posledný večer milosrdenstva sme mohli napísať na papierik Bohu v čom pochybujeme, z čoho máme strach. A kamarátka sa ma opýtala keď som písala na papierik.. ty aj v niečom pochybuješ? Pozrela som na ňu tak nechápavo, že ako si toto môže myslieť a ako to, že ma takto vidí zidealizovanú. Pýtala som sa v duchu či sa nejak pretvarujem alebo hrám na niečo čo nie som, keď takto pôsobím na ľudí. A viete čo, prišla mi odpoveď od Boha, nie ty, ale Ja som ten ktorý sa nebojí, Ja som ten ktorý ide a nepozná hranice pre nadprirodzené veci. Ja som ten, ktorý ťa vedie za hranice tvojho komfortu. Toto bola odpoveď na moje otázky:

Iba v Bohu spočin duša moja, lebo len on mi dáva nádej. Ž 62,6

Odpoveďou je Duch Svätý, mňa musí ubúdať a jeho pribúdať.

A mňa to tak zvykne potešiť keď viem, že ja bez môjho Boha nie som nič, nezvládla by som ani stáť pred ľuďmi a už vôbec nie vravieť tému o Božích veciach a nehovorím o gitare. Hrám síce ako hrám ale je to niečo čo si Boh pýta a odmieta sa toho vzdať ( viete On je občas tak pekne tvrdohlavý ). Viete, ak nás Boh do niečoho povoláva tak nás do toho aj uschopní a nemusíme sa báť a pochybovať, lebo v podstate pochybujeme o Ňom, o všemohúcom Bohu.

Pár krát mi už dal tú milosť poznať ľudí, ktorí stoja na pódiach, že tam stojí často krát niekto naplno opretý o Boha. Tá podpora neba je viditeľná a často sa my na nich pozeráme tak inak. Čo to znamená inak? Že si povieme, že ja by som nedokázal to čo on, aký je on odvážny, dokonalý, super, chválič, spevák, vodca, speaker a pozeráme sa často pohľadom, ktorým ubíjame sami seba. Čo je dosť prúser keď si uvedomíme, že by to malo byť takto : mali by sme sa na toho človeka pozerať aký je super a žehnať mu, tešiť sa z toho čo Boh dokáže konať, akou silou ho napĺňa. Viete v Božom kráľovstve niet hanby, ani strachu, ani závisti ani ponižovanie.

Rim 14,17

Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom.

Tu nejde o to aby sme sa pretvarovali, akí sme my „svätí“, akí sme dokonalí, dokonca nejde o nás, ale o Neho. Nemáme ohlasovať našu slávu ani sa pýšiť, tým akí sme super, že čo všetko robíme a ako dobre to robíme, lebo často krát to nerobíme iba my. A za to, že to nerobíme sami sa nemusíme hanbiť. Mali by sme byť hrdí, tým aký veľký je náš Boh,

2Kor 12,9

"Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti." A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila.

Chcem ti dnes povedať, že nemusíš mať strach z toho, že si slabý, že si na dne, že si osamelý, že nevieš ako ďalej lebo už dávno je o to postarané. Môj príbeh začal prvým svätým prijímaním a ten tvoj možno začal skôr, možno neskôr a možno práve teraz.

Tvárou v tvár

2014-09-19T13:50:53Z

Pohľad na rozžiarenú Eucharistiu dokáže tak jemne a nežne zlomiť každého jedného z nás. Privádza nás k zamysleniu, ku konfrontácii s našimi činmi, hriechmi aj k prežitiu celého dňa alebo celého nášho života. V tichosti pred naším Kráľom sa nám zrazu vybavujú veci, o ktorých by sme inak nerozmýšľali. Je to čas plný milosti a lásky kedy nám Boh vraví: „ Áno si nedokonalý, ale milujem ťa takého aký si a všetky hriechy, ktoré si spravil som ti už dávno odpustil. Tam hore, na kríži, sa vyliala moja krv aj za teba. Nie si žiadnou výnimkou.“

Z kríža Tvoj hlas volá ma

pozýva na kolená, viac ja

nemám slov, sa celý strácam

v Tvojej láske, čo nežne láme ma

Presne takto som kľačala pred Ním včera a hovorila som si, že ja by som Ježiša bránila svojím životom, pomohla by som mu niesť kríž a všetko čo by mal spraviť každý z nás a nespravili to ani apoštoli. Možno sa pýtaš prečo? Tiež sa to pýtam a jediná odpoveď, ktorú mám, je strach. Strach z autorít, strach o svoj život, strach z toho čo bude. Ak si myslíš, že Ježiš nemal strach tak sa mýliš. Cítil presne to čo dokážeme cítiť my, bol človekom ako my. Keď sa šiel modliť do Getsemanskej záhrady povedal apoštolom aby sa modlili a čo spravili? Zaspali. Ježiš sa cítil smutný, sám a bál sa lebo videl čo sa stane a napriek tomu povedal svojmu Otcovi nech sa stane Tvoja vôľa. Bol poslušný až na smrť. Mal slzy v očiach a bolelo Ho, že Ho všetci opustili.

Judáš Ho zradil a On ho aj tak miloval. Odpustil mu ešte skôr ako ho zradil. Čo robíš ty keď ťa niekto zradí? Bolí ťa to, riešiš to, doslova sa v tom pitveš a aj tak jediná vec, ktorá ti pomôže je odpustenie. Odpustiť tomu kto ťa zradil je to najťažšie a bez lásky sa to nedá. ( nie 7 krát ale 77 krát)

Často rozmýšľam nad tým, že ja by som nezaspala, nenechala by som ho samého a zrazu sa ozvalo : „ Chcem pomôcť Ježišovi niesť kríž, zastať sa Ho ale nebudem mať strach ? Budem mať na to odvahu ? Nebudem pozerať na to čo si myslia ostatní? A zrazu ma to položilo do smútku lebo pravdepodobne by som sa nezastala Ježiša ani ja, pretože viem že mám strach skoro zo všetkého. Možno sa to občas nezdá ale uvedomujem si že bez Ducha som prázdna nádoba. Ježiš vedel že ho zradia, odsúdia, pribijú na kríž a predsa to prijal s láskou. Aká veľká to musela byt láska? Dokážeme tak milovať aj my? Vrátili by sme to niekedy Ježišovi? Boli by sme schopní za neho zomrieť?