Je pekné, ak sa nehanbíme spomínať meno Pánovo. Hoci v modlitbe, ale hlavne v iných rozhovoroch naskočí otázka, či sú za tým aj skutky- pretože ako vraví svätý Ján z Kríža- súdený budeme jedine z lásky....nie z citu,ale niečoho iného.

Pán však nechce slová a hovorí to na mnohých miestach. Práve v tejto perikope hovorí, že do Kráľovstva vojde iba ten, kto plní Otcovu vôľu.

Iný tam nemá miesto, ani keby v Ježišovom mene priam zlých duchov vyháňal.

Pokračuje podobenstvom o mužovi, ktorý stavia na skale. To je taký, ktorý stavia na Pánovej vôli a preto obstojí aj vtedy, keby prehrmeli búrky, zdvihli

sa živly- jeho dom ostane pevne stáť, lebo má základ.

Do formácie nám prišla sestra, ktorá hádam nespomenula vetu, kde by sa nevyskytlo Božie meno. Samozrejme s úctou. Keď ju zodpovedná poprosila,

že jedna svätá omša, sústredene pomodlená liturgia hodín a modlitba v tichu  spolu s nejakou užitočnou činnosťou jej budú viac na osoh ako vo

všedný deň navštevovať viac kostolov, nahnevala sa. Dostala úlohu pomáhať ešte študujúcej spolusestre, nepáčilo sa jej to. Po čase povedala, že si

pohľadá inú spoločnosť, kde nebude obmedzovaná v modlitbe....Záväzky ešte nemala, mala voľnú  cestu. Nesúdili sme ju. Na naše veľké

prekvapenie  odišla aj z prísnej rehole, kde sa viac modlia ako pracujú. Je ubolená, osamotená- ponúkli sme jej možnosť návratu. Zatiaľ ju nevyužila.

Chýba tak málo- premeniť inak určite úprimnú zbožnosť  na  prax: stavať pevný dom , kde sa ako tehly maltou  spája v múroch modlitba so skutkami-

Modlíme sa za ňu, a ak to prijme, premení sa sklamanie na radosť v srdci.