Zdravotnícky personál má skúsenosť, že človek, ktorý cíti blízky koniec, pýta sa z nemocnice domov i keby mu ponúkli nadštandardnú pomoc a starostlivosť. Takáto scénka sa objavila aj v repríze pekného seriálu "Sanitka". Mladý doktor pochopí žiadosť starého pána, ktorý nepripisuje ďalšej operácii význam a dá mu priepustku-chce umrieť medzi deťmi a vnúčencami, vidieť ešte svoj domček a záhradu...S primárom sa preto dostane do konfliktu a opúšťa perspektívne miesto chirurga, mení ho za záchrannú stanicu....

V knihe Genesis sme pri poslednej úvahe čítali taký skrátený happy -end, ako Jozef napokon pozýva po všetkých skúškach, ako to v rodine vlastne je, bratov a ešte žijúceho vyše 140 ročného otca, z ubiedeného Kanánu do bohatého Egypta, ktorý sa takým stal Božím riadením  a Jozefovou zásluhou a poslušnosťou Pánovým vnuknutiam.

Čo všetko Jakub-Izrael prežil! Aký to život- najprv radostné detstvo a mladosť, po podvode, nastrojenom matkou, ktorá zašla v opičej láske k mladšiemu synovi priďaleko, osud utečenca, nájomného robotníka- hoci ušiel k príbuzným; práca za manželky, a naviac ešte za to, čo potreboval, aby toľkú rodinu uživil, návrat domov , nechýbajúce životné drámy a boje- ale napokon predsa len staroba, ktorú môžme nazvať z ľudského hľadiska šťastnou. Vidí si syna, ktorého 22 rokov považoval za nezvestného, prišiel do Egypta, kde mu nič nechýbalo, ale vlasťou, tou ostal Kanáán...tam chcel byť pochovaný....

Čo chce táto časť - jedna z posledných kapitol Genezis, povedať mne?

Že čokoľvek som prežil, detstvo šťastné či bolestné, mladosť v boji o uplatnenie sa alebo v ústraní, tichý a pokojný rodinný život, alebo kariéru so všetkými možnými rizikami, rodinu alebo osamelosť, starobu v kruhu blízkych alebo v strastiach chorôb a opustenosti, nie je to koniec.

Izrael- Jakub hovorí Jozefovi: "Teraz už pokojne zomriem, lebo som videl tvoju tvár a viem, že ma prežiješ".

Po ľudskej stránke: pokiaľ len môžeme, postarajme sa o rodičov v domácom prostredí, keď nám začínajú odchádzať. Sú situácie, kedy sa nedá...ale verte, je to ľudsky azda jeden z najsilnejších pocitov, ak mi mama a otec umreli v náručí a keď aj bola potrebná nemocnica , zotrvať pri nich, pri ich odchode. Vyprosovať im milosť a pokiaľ sám môžem, zabezpečiť im ešte pri vedomí sviatosti. Sprevádzať ich modlitbami  a upevńovať ich nádej vo večný život v nebi, kde bude Spasiteľ, Jeho Matka, svätí a blízki.....Ľudsky sa lúčime niektorí veľmi ťažko, ale táto nádej v najkritickejších chvíľach hreje....najmä po týždňoch a mesiacoch,ak sa dostaví kríza u mňa.....

Mladý lekár zo spomínaného seriálu prežíva svoj osud v období, keď je ešte oficiálnou ideológiou materializmus duše predsa niet a preto sa robilo  všetko možné, aby smrť bola niečim izolovaným od ostatného, starý či chorý človek odchádzal v sieti káblov, kanýl a prístrojov bez ľudského slova....radšej to všetko nevidieť...

Teraz už pokojne zomriem.....

Doprajme túto myšlienku tým, čo od nás odchádzajú , no nie naveky....Ten pokoj....nemýľme si ho s eutanáziou, ktorá sa tlačí všetkými pórami cez falošný humanizus bez Boha do nášho vedomia z masmédií! . Ako ľahko to mnohí blízki prijímajú a vidina- doprajme mu peknú smrť, nenechajme ho trpieť...akí sme len náchylní balamuteniu. Kresťnská morálka hovorí- tmiť bolesti- áno, ukončiť život- hoci neviemako šetrne, nie je právom človeka!!!!

A vštepujme tieto zásady svojim deťom, akonáhle to začnú chápať. Aby sme i my smeli odísť k Pánovi ako staručký  Izrael, aby sme aj my mohli povedať ako Ján Pavol II.- "nechajte ma odísť."