Stanislav KoščStanislav KoščAko si vybrať životného partnera – rozhovor s Kate McKeyovouStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/ako-si-vybrat-zivotneho-partnera-–-rozhovor-s-kate-mckeyovou2023-11-15T00:46:05Z2023-11-11T21:48:19Z<p>
Ako na ňu odpovedať? Ponúkajú sa dve, zdanlivo protichodné cesty – riadiť sa rozumom a riadiť sa srdcom. Romantická literatúra ich často kladie proti sebe. Hovorí sa, že buď sa uzatvára „manželstvo z rozumu“ alebo „manželstvo z lásky“ (to je to „srdce“). Ale keď sa dvaja ľudia milujú pravou láskou, nie je v tom vari aj rozum veľmi vážne zaangažovaný? Ak lásku možno vyjadriť slovami „chcem tvoje dobro“, je tam predsa jasne zreteľná aj vôľa („chcem“), aj rozum (schopnosť a odhodlanie hľadať tvoje, naše spoločné „dobro“). Preto by sme asi nemali dávať do protikladu „manželstvo z lásky“ vs. „manželstvo z rozumu“, ale skôr „manželstvo z lásky“ vs. „manželstvo z ošiaľu“ a „manželstvo z rozumu“ vs. „manželstvo z vypočítavosti“.</p>
<p>
Iný spôsob uvažovania, ktorý sa tu ponúka, je hľadať si partnera, ktorý bude našou „spriaznenou dušou“. Lenže ako ju identifikovať? Hovorí sa, že „protiklady sa priťahujú“. Hm, to možno platí vo fyzike, o magnetoch, ale myslím, že v medziľudských vzťahoch platí skôr „vrana k vrane sadá – rovný rovného si hľadá“. To však nezodpovedá partnerskému vzťahu, lebo na svete niet väčšieho rozdielu medzi dvoma ľuďmi, ako je rozdiel medzi mužom a ženou... A predsa! Čo je to, čo ich nielen „priťahuje“ k sebe (na to je odpoveď pomerne ľahká), ale doslova „spojí“? A ako to spoznať? A ako, podľa čoho sa rozhodnúť pre to?</p>
<p>
Poprosil som o radu, resp. o skúsenosť pani, ktorá prešla veľmi výnimočnou cestou pri svojom vlastnom riešení tejto otázky, Kate McKeyovú, vojvodkyňu z Albany.</p>
<p>
<em>Pani vojvodkyňa...</em></p>
<p>
<strong>Kate.</strong></p>
<p>
<em>Ďakujem. Aj za Vašu ochotu podeliť sa o svoj „príbeh lásky“ a že ste súhlasili, aby som sa Vás naňho povypytoval trochu viac do hĺbky.</em></p>
<p>
<strong>Nech sa páči. Sama som sa ním roky zaoberala, aby som ho vôbec pochopila a mohla nejako zrozumiteľne vysvetliť našim deťom. Nakoniec som si to radšej rozmyslela. Ale dnes sa už o tom môžeme porozprávať otvorene. A pochopila som z Vášho pozvania, že film vám nestačil. (úsmev)</strong></p>
<p>
<em>Pochopili ste správne. Viete, asi ťažko by bolo nájsť dve protikladnejšie osoby, ako ste boli Vy a Váš Leopold – odlišovalo Vás doslova všetko.</em></p>
<p>
<strong>No, áno. Leopold bol znechutený svojím životom a osudom šľachtica. Zároveň ako ho fascinovalo, že „dnes hýbu svetom muži činu“, ako hovorieval, sám sa hanbil sa za to, že je na konci devätnásteho storočia v Amerike už len „prežitkom“. Neuvedomoval si, že vo vnútri je presne takým „mužom činu“. A čo sa týka vzťahov so ženami, strýko mu hovorieval, že „láska je skok“, ale on sa nikdy skutočne nezamiloval, takže ...nezatúžil skočiť. Teda urobiť rozhodnutie „raz navždy“, za ktorým by si chcel stáť so všetkou zodpovednosťou.</strong></p>
<p>
<strong>A ja? No, môj šéf to vyjadril bolestivo presne: bola som vraj výnimočná žena – ale v tom, že som ako muž: rozumiem ženám, ale nie som jedna z nich. Bola som životom, prácou, okolnosťami ubitá, unavená a čo sa lásky týka, tvrdila som, že je to len „dospelácka verzia Santu Klausa“ – výmysel, ktorý nespochybňujeme, lebo nám akosi robí dobre veriť v neho. Ale mne nie. Bola som ubolená a znechutená po štvorročnom vzťahu so susedom Stuartom, ktorému som síce fandila a čítala všetky jeho neuveriteľné teórie, ale vôbec som nechápala svet, v ktorom žije, a ani on ten môj (nie, že by ten za niečo stál – to už viac Stuartove „fantázie“, za aké som ich pokladala. A po bolestivom konci príbehu lásky princeznej Diany a princa Charlesa som to v sebe uzavrela: „život nie je rozprávka!“ – a zatvrdila som si srdce. Teda, až kým neprišiel Leopold... (úsmev)</strong></p>
<p>
<em>Čím si Vás získal?</em></p>
<p>
<strong>Tak sa to asi nedá povedať. Brala som ho ako blázna, ktorý sa tak nejako hodí k môjmu bývalému partnerovi Stuartovi. Správal sa divne, ale... bolo to milé. (úsmev) Môj brat bol nadšený z toho, že hrá vojvodu a aký je v tom dôsledný, „stále v postave“..., ale mne to neprišlo také zábavné. Potom sa však udiali veci - pri raňajkách sa vyjadril, že tam, odkiaľ pochádza, "je jedlo výtvorom hĺbavého ducha" a "bez kulinárskeho umenia by bol život neznesiteľný", nato som ho angažovala do svojej reklamy, strávili sme spolu nejaký čas, on mi veľmi presvedčivo vysvetľoval, že prišiel naozaj z minulosti, aj keď ja som to nedokázala pochopiť – samozrejme... Ale zároveň mi ukazoval jednak svoju výnimočnosť, a jednak čosi ako „iný svet“...</strong></p>
<p>
<em>V čom bol výnimočný?</em></p>
<p>
<strong>To bolo veľmi zreteľné. Keď bol s mojím bratom v bare a brat tam šiel zbaliť kamarátku Patrice, on jej na privítanie lacno zalichotil, a Leopold jej vzal poháre z rúk... Bol z doby pred emancipáciou. Bol galantný z presvedčenia, nebolo to len o slovníku, ktorý už dnes pôsobí zastarane. My sme si už príliš zvykli na emancipované ženy – ako som bola ja. Leopold si ženy vážil, úprimne. Aj mňa, hoci mu Stuart povedal, že dnes sú ženy iné – nebezpečné... a na začiatku som mu to len potvrdila! (smiech)</strong></p>
<p>
<em>A ten „iný svet“? </em></p>
<p>
<strong>Poslal mi list na ospravedlnenie. Dobre – to je, povedzme, len formálna stránka (aj keď moja sekretárka, ktorá „žije“ len z romantickej literatúry, bola z neho totálne namäkko). Ale dokázal v preňho úplne cudzom svete zorganizovať na ospravedlnenie jednoduchú, ale nádhernú večeru na streche nášho domu, dokonca s huslistom! Preniesol čosi zo svojho sveta do toho môjho.</strong></p>
<p>
<em>Toto že by dostalo „do kolien“ pragmatickú Kate?</em></p>
<p>
<strong>Nie! (smiech) Podarilo sa mu postupne, aj keď zároveň veľmi rýchlo rozpustiť moje presvedčenia. Pripúšťam, že aj u mňa láska „skrsla“ cez zamilovanie sa – emóciu. V tej istej chvíli, ako som zo svojho rozumu tvrdila, že láska je len „rozprávka“, zároveň som akosi neohrabane tancovala v náručí s mužom, ktorý bol ...reálny a moje srdce mi hovorilo, že takáto „rozprávka“ by sa mi páčila! Hovorila som mu, že sa bojím „skočiť“ (vtedy som to ešte nemyslela doslova, ako sa to následne udialo), a zároveň mi bolo tak dobre, že som chcela, aby sa to len tak neskončilo. Vedela som, že v každú nedeľu som otrávená, lebo viem, že po nej začne ďalší pracovný týždeň, kedy budem musieť bojovať a robiť kompromisy, a zároveň som pri Leopoldovi pocítila, že to nemusí byť jediný model života.</strong></p>
<p>
<strong>Vzala som si deň voľna... a bolo to – no, ako z rozprávky, ale zároveň skutočné! A pritom celkom jednoduché, bez veľkolepých giest. Možno s výnimkou toho, ako mi zachránil ukradnutú kabelku v Central parku. (smiech)</strong></p>
<p>
<em>Rozumiem, teda usilujem sa. Leopold veril niečomu, čomu ste zatúžili veriť aj Vy... Povedali ste, že láska „skrsla“ cez emóciu zamilovanosti. Ako sa z nej potom vyvinula láska – čo dalo tej „iskre“ „oheň“?</em></p>
<p>
<strong>Priznala som sa mu, že nie som statočná. Naozaj, bola som životom ubitá, a to som mala len čosi cez tridsať rokov. Nato mi Leopold povedal takú zvláštnu vetu – dodnes si ju presne pamätám: „Statoční sú tí, ktorí majú jasnú predstavu o svojej budúcnosti, a či už je krásna alebo nebezpečná, hrdo a smelo vykročia vpred.“ V čom je tá veta zvláštna? No – čo je podmetom tej druhej časti – predstava či budúcnosť? Keďže som sa živila reklamou, teda slovami, teda presnými, trefnými vyjadreniami myšlienok, za iných okolností by som ju brala ako celkom nejasnú a určite by som mu to tak nejako aj povedala. (úsmev) Ale v tej chvíli som si z nej vzala to, čo som podvedome cítila ako podstatu: statoční sú tí, čo hrdo a smelo vykročia vpred..., bez ohľadu na svoje predstavy, jasnosti či nejasnosti. Vtedy som ho pobozkala a ...začal sa totálne meniť môj postoj k vlastnému životu.</strong></p>
<p>
<em>Ako sa začal meniť?</em></p>
<p>
<strong>Začala som akoby hľadať spôsob, ako byť-s-Leopoldom – mať s ním budúcnosť. Opýtala som sa ho, či mu chýba jeho domov. Odpovedal mi, že len niečo – rytmus, oveľa pomalší než aký zažil v našej dobe. </strong></p>
<p>
<strong>A keď po kríze, ktorú vyvolal jeho odpor k tomu, aby nasadil svoju tvár do reklamy na čosi, čo bolo ...hnusné, mi nastavil zrkadlo v tom, čo vlastne robím, pochopila som, prečo nemám rada každú nedeľu, ako deň pred každým novým týždňom a že už nechcem, aby takto prešiel celý môj život – a že zrazu je tu niekto, s kým by som to mohla mať inak.</strong></p>
<p>
<em>Ale zrejme ste si nedokázali predstaviť, aké by to mohlo byť – to „inak“, však?</em></p>
<p>
<strong>Jasné, že nie. Len som veľmi cítila, ako mi chýbal a navrhla som mu (poslala som správu na odkazovač), aby sme sa hneď po večierku, na ktorom ma – paradoxne – mali povýšiť (čo bol predtým môj najväčší profesionálny a asi aj životný sen!), stretli. Nevedela som, čo ani ako, len som chcela naše dva životy nejako spojiť. Netušila som, že on je už nenávratne preč.</strong></p>
<p>
<em>Veď to. Už zamotanejšie to asi ani nemohlo byť. Vy ste pochopili, že Leopold je ten pravý, keď už bol preč. Trochu mi to pripomína často citovanú myšlienku, že „hodnotu ľudí či vecí spoznáme až vtedy, keď o nich či o ne prídeme“.</em></p>
<p>
<strong>Keď som zbadala seba na fotkách, ktoré urobil Stuart v minulosti, netušiac ako, uverila som, že on pozná vysvetlenie. Povedal mi, že moja budúcnosť je v minulosti. Tak som nabrala odvahu a skočila. Nie – nechcela som oňho prísť. Vedela som, že teraz je to na mne, urobiť rozhodujúci krok za ním. Uverila som Stuartovi, že vie, čo hovorí. Chcela som mu to uveriť. Našťastie, mal pravdu. (úsmev)</strong></p>
<p>
<em>Tak mi napadlo: Prečo Vy za ním? Nebolo by bývalo jednoduchšie, keby on ostal s Vami?</em></p>
<p>
<strong>Leopold sa musel vrátiť do svojej doby, kvôli časopriestorovému kontinuu, či ako sa to volá. Skrátka, bol vytrhnutý zo svojho času a keby nebol svoj život prežil tak ako „mal“, všetko by sa mohlo akosi „zrútiť“ – priznám sa, nie som v tom celkom dobrá, aby som Vám to vysvetlila. Ale ja som tam mohla prísť, lebo... nechcite to pochopiť (úsmev), môj život mal pokračovanie práve tam, teda presnejšie: práve vtedy. </strong></p>
<p>
<em>Hm, nuž v tomto je Váš príbeh jedinečný, možno krásny, ale ...nenapodobiteľný. Nik z nás si „neskočí“ do minulosti pre svojho ideálneho partnera.</em></p>
<p>
<strong>Prepáčte, Stanislav, myslím, že ste to celé nepochopili. Netrápte sa – tušila som to. A aj preto som súhlasila s týmto rozhovorom. (úsmev) </strong></p>
<p>
<strong>Nemusíte – a vlastne ani nemôžete – prežiť vo svojom živote náš príbeh. Ale nech vám ten náš slúži na zamyslenie: nepáči sa vám život, aký žijete, svet, v akom žijete, teda spôsob života – a neviete si v ňom predstaviť zmysluplný príbeh lásky, takže to už možno ani nechcete? Hrozí vám, že preto dokonca prestanete veriť v lásku? Nerobte to. Nájdite si niekoho, kto je „ako z inej doby“, aby ste spolu mohli žiť život „ako z inej doby“ či „ako z iného sveta“ – toho vášho. Že sa to nedá? Dá – ale treba na to dvoch, ktorí sa na tom spoločne zhodnú rozumom a rozhodnú srdcom: oni, ten konkrétny muž a žena, si totiž tvoria vlastný svet a spôsob, akým v ňom chcú žiť, je len na nich, aj keby mali byť na to sami dvaja. Vystačia si.</strong></p>
<p>
<em>Hmm, dostali ste ma. (úsmev) Moja posledná otázka: Vaše rozhodnutie skočiť... ste uskutočnili srdcom alebo rozumom? </em></p>
<p>
<strong>Láskou – teda aj-aj! </strong></p>
<p>
<strong>Aj srdcom: túžila som po Leopoldovi, byť s ním už navždy bez ohľadu na všetko, aj na svoju prácu, povýšenie, peniaze; aj rozumom: vo vedomí, že toto rozhodnutie bude raz navždy a nebude cesta späť, som dôverovala, že spolu budeme chcieť aj vedieť hľadať spôsob, ako ...byť spolu statoční. (úsmev)</strong></p>
<p>
<em>Odpustite mi ešte jednu, možno uštipačnú? Nemal sa Leopold oženiť s nejakou majetnou dámou, aby zachránil svoje financie? Vy ste opustili svoj svet kvôli nemu práve vo chvíli, keď Vás povýšili... a on sa rozhodol práve pre Vás.</em></p>
<p>
<strong>Leopold bol veľmi šikovný muž. A ja tiež, trochu - inak by ma môj šéf nebol povýšil. (úsmev) Myslíte si, že láska medzi nami dvoma nemala perspektívu nám vystačiť aj na to, aby sme sa spolu uživili? Prevezte sa výťahom a zistíte to. (úsmev)</strong></p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-11-11T21:48:19ZSom empatický?Stanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/som-empaticky-2023-10-21T00:37:26Z2023-04-20T22:40:46Z<p>
Nerobil som žiaden výskum, ale dovolím si odhadnúť, že napriek tomu, čo si ľudia o sebe myslia, v skutočnosti je <em>empatických </em>len celkom málo ľudí - ak vôbec niekto! Je to skutočne veľmi výnimočná vlastnosť, resp. schopnosť.</p>
<p>
So skutočnou empatiou to totiž nie je vôbec také jednoduché. (A o inej než <em>skutočnej</em> sa ani nebavme - podobne ako o láske!)</p>
<p>
"Empatia" je schopnosť "vcítiť" sa do prežívania druhého človeka. Nie je to teda to, čo nazývame "súcit" - cítiť niečo s niekým druhým (napr. radosť alebo smútok), ale cítiť niečo <em>tak ako to cíti </em>ten niekto druhý. Môžeme hovoriť tiež o schopnosti "vžiť sa" do "prežívania" toho človeka. Nuž, a to je iná káva!</p>
<p>
Chce to celý rad veľmi náročných mentálnych i emocionálnych operácií:</p>
<p>
Potrebujem sa dozvedieť, čo ten človek prežíva. Objektívnu stránku. Vzal by som si ako príklad radšej niečo pozitívne, ale - pochopiteľne - empatiu potrebujeme zvlášť, keď druhý človek prežíva niečo negatívne. Takže vezmime si stratu blízkej osoby. Môjmu priateľovi zomrela mama. Prvá vec je oboznámiť sa s touto <em>skutočnosťou</em>. Potiaľ je namieste súcit: Je mu to ľúto? Aj mne je to ľúto. Lenže mne je to ľúto "po mojom" - vzhľadom na to, že to bola priateľova mama (nie moja) - a skúšam si <em>predstaviť</em>, čo asi môže prežívať (spomínajúc na to, čo som v podobnej situácii prežíval ja).</p>
<p>
A tu to začína byť náročné. Ak chcem byť empatický, potrebujem porozumieť práve tomu. Čo <em>preňho znamená</em>, že mu to je ľúto. Ako to prežíva on? Aké pocity má on? Aké myšlienky mu pri tom chodia po mysli? Aké nálady to so sebou prináša? A to všetko nie nejako <em>vo všeobecnosti</em>, ale s prihliadnutím na to, <em>aký človek </em>je ten môj priateľ. Teda akú má povahu, aké emócie sú preňho typické (vlastné), aké uvažovanie atď.</p>
<p>
Na to všetko, samozrejme, vplýva špecifický vzťah, ktorý mal môj priateľ so svojou mamou - jeho spomienky s ňou, od malička formované vzájomné prejavy, slová, gestá, "rituály"... Lenže to všetko zakomponované do jeho dnešného prežívania, na rovine celej svojej osobnosti.</p>
<p>
Až potom prichádza konečný krok tejto operácie: <em>vžiť sa </em>do tohto jeho prežívania tejto skutočnosti, s prihliadnutím - ba viac - vcítením sa do jeho myšlienok, emocií, na základe jeho vzťahu so svojou mamou. A to mám dokázať ja, ktorý som <em>celkom iná osobnosť</em>, s inou povahou, iným prežívaním, inými myšlienkami, iným... <em>všetkým</em>, dokonca aj iným "ponímaním" mamy ako osoby a vzťahu, ktorý aj ja mám, ibaže ja so svojou mamou, niekým celkom iným ako je priateľova mama.</p>
<p>
Nezdá sa to aj vám extrémne náročné, prinajmenšom na to, aby sme si to len tak ľahko pripisovali, že to dokážeme, že sme takí, že je to naša charakteristická črta atď.?</p>
<p>
<em>DÁ SA TO vôbec?</em></p>
<p>
Úprimne poviem, keď to vezmeme naozaj dôsledne, obávam sa, že je to pre človeka príliš veľké sústo.</p>
<p>
Hovorme radšej o <em>úprimnom úsilí o empatiu</em>, ako o ideáli, ktorý nikdy nedosiahneme, ale - vo vzťahu s druhým človekom a v úprimnom úsilí pochopiť <em>jeho</em> prežívanie akejkoľvek skutočnosti - sa k tomu chceme <em>aspoň trochu priblížiť</em>.</p>
<p>
</p>
<p>
Včera som mal vážny rozhovor s jedným priateľom a upozorňoval som ho, že v jeho profesionálnych vzťahoch by sa mohol viac usilovať o empatiu - teda aby nežiadal od svojich podriadených porozumenie jeho povahy, prežívania a pod., ale aby sa sám pousiloval vžiť do povahy, prežívania a pod. každého zo svojich podriadených (nemá ich až tak veľa). Tak by s nimi mohol lepšie komunikovať - "ich <em>jazykom</em>", teda spôsobom, ktorému oni budú rozumieť.</p>
<p>
Zároveň sa však stalo, že mne celkom unikla jedna dôležitá poznámka, ktorú ten priateľ vyslovil na začiatku rozhovoru o tom, čo on aktuálne prežíva... "Došlo mi to" až oveľa neskôr, keď som sa dnes ráno vrátil v mysli k tomu rozhovoru a uvažoval som, prečo sa priateľ tak negatívne postavil k tomuto môjmu návrhu, rade, odporúčaniu. Až vtedy som si uvedomil, že <em>aj mne </em>vlastne v rozhodujúcej chvíli chýbala empatia, pretože keby som sa nad tou jeho poznámkou len trochu hlbšie zamyslel, bol by som pochopil, že včerajší deň a stiuácia neboli vôbec vhodné na takúto debatu.</p>
<p>
Hm, začal som si <strong>empatiu </strong>oveľa viac vážiť. Mám voči nej bázeň a zároveň ako ja sám túžim dávať si väčší pozor, aby som sa aspoň <em>trochu viac empaticky </em>správal vo vzťahoch s ľuďmi okolo seba, budem s oveľa väčšou opatrnosťou o nej hovoriť... a verím, že aj oveľa viac oceňovať každý úspešný pokus aspoň<em> o trochu viac empatie </em>vo vzťahoch medzi ľuďmi.</p>
<p>
Zároveň som si však čoraz väčšmi vedomý, ako <em>aspoň toto úsilie </em>je pre dobré vzťahy medzi ľuďmi absolútne nevyhnutné.</p>
<p>
Jednoduchý príklad: Keď v susednom Maďarsku chcem odovzdať nejakú informáciu okoloidúcim, zbytočne to budem robiť po slovensky... a naliehať na nich, aby sa usilovali pochopiť mňa, veď ja to s nimi myslím dobre, mám tie najčistejšie úmysly a pod. Alebo iný: keď chcem milovanej osobe prejaviť lásku, hm, <em>musím </em>to urobiť <em>jej</em> "jazykom lásky", inak sa nemôžem čudovať, keď to ako prejav lásky nebude chápať. (Odporúčam o tom úžasnú knihu Garyho Chapmana, 5 jazykov lásky).</p>
<p>
A to je len jazyk. No, použil som ho úmyselne, pretože práve <em>jazyk </em>máme ako privilegovaný ľudský nástroj komunikácie. A tu sa často stáva, že aj s ľuďmi, s ktorými používame ten istý jazyk (napr. slovenčinu), niektoré slová <em>používame a chápeme </em>navzájom inak. Môžeme ich nútiť, aby oni porozumeli, ako to <em>my chápeme</em> <em>a používame</em>. Ale asi by bolo milšie a efektívnejšie, keby sme im to - v prípade nedorozumenia - vysvetlili a aby sme sa <em>vzájomne </em>usilovali o porozumenie, ako <em>to chápe ten druhý</em>. To už by bol pekný krok na ceste k empatii! Nik nám totiž do srdca ani do mysle nevidí - len <em>počuje (číta) naše slová</em>. Tak sa usilujme, mať "čo na srdci, to na jazyku" dostatočne zrozumiteľne, a zároveň sa cez slová druhého človeka usilujme porozumieť <em>aspoň trochu</em>, čo má na srdci on. Veď na to sme dostali dar verbálnej komunikácie. Aj evanjelium nás k tomu vyzýva, keď Ježiš hovorí, že "z plnosti srdca hovoria ústa" (Lk 6,45) - tak nech je to naozaj tak, <em>zrozumiteľne </em>pre našich poslucháčov - a my počúvajme s <em>aspoň trochu empatickou vôľou </em>po porozumení. A bude svet krajší.</p>Stanislav Košč2023-04-20T22:40:46ZBozk, ktorý zrádzaStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/bozk-ktory-zradza2023-04-06T20:29:33Z2023-04-06T20:26:53Z<p>
Sedem osôb, natlačených na malom priestore, znázorňuje drámu <em>Judášovej zrady</em>, ktorá pripravuje Ježiša o slobodu.</p>
<p>
Posvätnú atmosféru Ježišovej úpenlivej modlitby na Olivovej hore, v noci Zeleného štvrtku, prelamuje „veľký zástup s mečmi a kyjmi“ (<em>Mt </em>26, 47), ktorý <em>hľadá </em>Ježiša Nazaretského, aby ho vydal súdu za jeho údajné rúhanie. A táto dráma totálneho nepochopenia skutočne kulminuje práve Ježišovým stretnutím zoči-voči <em>svojmu učeníkovi – apoštolovi</em>, ktorý ho vydáva do rúk nepriateľov.</p>
<p>
Ježiš sa mu prihovára slovami, ktoré poukazujú na to, ako ďaleko až zašiel vo svojej vnútornej vzbure: <em>Priateľu, </em>načo si prišiel?“ (<em>Mt </em>26, 50) – „<em>Bozkom</em> zrádzaš...?“ (<em>Lk </em>22, 48) Kontrast medzi priateľstvom a zapredaním je takto vyhrotený až do extrému. Akékoľvek mohli byť Judášove pohnútky, <em>toto je zrada</em>. Dôvera, ktorú vyjadruje objatie a priateľský bozk, je pošliapaná Judášovou novou interpretáciou: „Koho pobozkám, to je on, toho chyťte“ (<em>Mt </em>26, 48).</p>
<p>
Dráma tejto zrady sa stáva ešte bolestivejšou a jej dôsledky ešte tragickejšie, keď sa identifikujú jej osoby, ako ich reprodukuje sv. Lukáš: „<em>Judáš</em>, bozkom zrádzaš <em>syna človeka</em>?“ (<em>Lk </em>22, 48) Ježiš často používal toto pomenovanie v tretej osobe, keď hovoril so svojimi učeníkmi o sebe. Prorok Daniel ho používa na označenie Mesiáša (<em>Dan </em>7, 13 – 14), čo bolo Ježišovým súčasníkom dobre známe, ale v Ježišovom označovaní seba za Mesiáša práve týmto paradoxným výrazom sa dá vidieť azda i jeho zámer, aby im toto pomenovanie „udrelo do uší“, a tým <em>viesť </em>svojich učeníkov k hlbšiemu poznaniu. Možno by sme ho mohli pokladať aj za akúsi „skrátenú formu“ mena „Ten-koho-pokladajú-<em>len-</em>za-syna-človeka“ (porov. <em>Flp </em>2, 7: „...stal sa podobným ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“). V každom prípade, apoštolom bolo celkom jasné, koho týmito slovami Ježiš označuje, takže sa nedá presne povedať, že by Ježiš toto označenie používal len v určitých špecifických situáciách. Napr. vo významnom Ježišovom dialógu s apoštolmi Matúš kladie do Ježišových úst otázku: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (<em>Mt </em>16, 13). Lukáš a Marek však používajú prvú osobu: „Za koho ma pokladajú?“ (ľudia – <em>Mk </em>8, 27, resp. zástupy – <em>Lk </em>9, 18).</p>
<p>
Keď Ježiš práve teraz hovorí o sebe ako o „Synovi človeka“, možno v týchto jeho slovách počuť aj akési posledné varovanie, túžbu, aby sa Judáš spamätal – keď si uvedomí, <em>koho </em>vlastne zrádza. Caravaggio to naznačuje tým, ako Ježiš prijíma Judášov bozk so sklopenými očami, zvrašteným čelom a so zjavnou bolesťou. Neopätuje objatie, ale spína ruky k modlitbe – nie však hore, pred očami všetkých, akoby na obranu pred Judášom, ale dole, v skrytosti, kde sa mu v tej trme-vrme zošmykol z pliec modrý plášť, tradične symbolizujúci jeho ľudskú prirodzenosť.</p>
<p>
Veľká dynamika tohto obrazu stavia do silného kontrastu osoby, ktoré prišli Ježiša zajať a, takpovediac, <em>zatlačili</em> ho do ľavého kúta obrazu. Tu nachádzame ďalší dynamický kontrast – medzi Ježišom, ktorý <em>čelí </em>svojej zrade a následnému zajatiu, a učeníkom (azda Jánom), ktorý <em>sa odvracia </em>s hrôzou a priam <em>vytlačený </em>z obrazu v istom zmysle taktiež <em>zrádza </em>svojho Učiteľa.</p>
<p>
Maliar na tomto malom priestore predstavuje teda nielen jednotlivých sedem osôb, ale i silné vzájomné interakcie medzi nimi a zjavne si dal záležať na niektorých významných detailoch.</p>
<p>
Kompozične dielu dominuje dvojica tvárí hlavných postáv deja a ich vzájomná kontrapozícia. Judáš, na rozdiel od Ježiša, má oči otvorené, chce mať istotu v tom, koho svojím bozkom označuje. Jeden z vyvolených <em>apoštolov </em>(od slova „apostello“ – poslaný) už plní nové, iné, ba priam zradné poslanie. Možno nikdy nebol Ježišovi tak blízko, a zároveň taký vzdialený...</p>
<p>
Judáš vedie za sebou skupinu <em>vojakov</em>, ich nablýskané brnenia, ktoré svedčia o tom, že sa vybrali <em>do boja</em>, sa jagajú a výrazne kontrastujú s odevom, postojom a celou osobou ich „nepriateľa“.</p>
<p>
Prvý vojak, stojaci bezprostredne za Judášom, reaguje na to, ako tento bozkom identifikoval Ježiša a z pozadia komplicovho objatia – ako by povedal náš básnik – „kradmou rukou siaha na jeho slobodu“. Robí doslova to, čo píše evanjelista: „<em>Položili</em> <em>na Ježiša ruky</em> a zajali ho“ (<em>Mt </em>14, 46).</p>
<p>
Druhý vojak, na prvý pohľad, len sleduje svojho spoločníka. V pozadí však vidno, ako svojimi rukami chytá Jánov červený plášť, ktorý v tejto chvíli robí akoby „oponu“ nad Judášovou zradou, aby mu ho následne strhol. Môže to evokovať slová Markovho evanjelia o záhadnom „mladíkovi“, ktorý sledoval Ježiša, ale potom, ako z neho strhli plachtu, ušiel (porov. <em>Mk </em>14, 51 – 52).</p>
<p>
Pozoruhodná je tretia postava, muž s lampášom (porov. <em>Jn </em>18, 3), v ktorom odborníci vidia Caravaggiov autoportrét. Z tohto pohľadu nadobúda táto postava ešte významnejšie postavenie – je to „očitý svedok“, <em>vrhá svetlo </em>na scénu ktorá sa tu odohráva, a zároveň ju <em>ob-jasňuje...</em> Mimoriadne vypracovaný detail ruky, držiacej lampáš, ktorý dominuje hornej časti obrazu, túto interpretáciu ešte podčiarkuje.</p>
<p>
Posledný vojak, ktorému je vidno len kúsok hlavy a oči, dotvára scénu, obraz „kohorty“, ktorá prišla zajať Ježiša a medzi ktorú za <em>zamiešal </em>autor s lampášom v ruke, aby bol „uprostred diania“.</p>
<p>
Napokon je tu ešte postava učeníka Jána na ľavom <em>kraji </em>obrazu. Hoci je veľmi úzko spätý s Ježišom, chrbtami a azda i hlavami sa dotýkajú, aj on je predstavený v <em>protiklade </em>s Kristom. Ba čo viac, zdá sa ako keby nevošiel do obrazu, ktorý možno mal byť ešte o pol metra širší. To však určite nezodpovedá realite, skôr si teda treba klásť otázku, prečo ho autor namaľoval, akoby už bol kdesi <em>mimo </em>a do predstavenej scény už z veľkej miery ani nepatrí. Môže nám azda pomôcť dnešný hovorový slovník, podľa ktorého by sme povedali, že Ján zjavne „nie je v obraze“ – <em>nechápe</em>, a preto sa s hrôzou odvracia, kričí, možno k Bohu, ako môže dopustiť takéto bezprávie – a opúšťa svojho Majstra. Prichádza pri tom o svoj červený plášť, ktorý by mohol symbolizovať mimoriadnu Božiu lásku, akou bol zahrnutý.</p>
<p>
Dráma zrady, zajatia a opustenia Ježiša sa v obraze odohráva súčasne a okrem toho, že pomáha <em>osvetliť </em>túto dramatickú chvíľu, ktorá dala spád udalostiam Ježišovho umučenia, vťahuje pozorného diváka do vnútra tohto deja naliehavou otázkou: „Na čej strane si Ty, keď je Kristus zrádzaný, potupovaný a opúšťaný?“</p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-04-06T20:26:53ZRadiť či neradiť? Rozhovor s Richardom z TexasuStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/radit-ci-neradit-rozhovor-s-richardom-z-texasu2023-04-06T20:51:47Z2023-03-19T20:33:41Z<p>
Nie je to ľahká téma. Myslím, že človek potrebuje druhého (blízkeho) niekedy naozaj preto, že si sám nevie „dať rady“ s nejakým problémom, či rozhodnutím. Isteže, každý z nás sme veľké tajomstvo – a ten druhý si nesmie namýšľať, že doňho len tak ľahko prenikne a dokáže vyriešiť všetko, čo my sami vyriešiť nevieme. Takže či už profesionálne poradenstvo rôzneho typu, alebo i to osobné, priateľské, musí byť predovšetkým „postavené“ na pokore. Obidvoch. Jeden s pokorou prosí o radu, ten druhý ju s pokorou ponúka.</p>
<p>
Keď je človek profesionál, napr. psychológ, čaká sa od neho, že bude poznať odpovede na problémy, pokiaľ teda sa týkajú jeho odbornosti. A že ich aj poskytne.</p>
<p>
Ale čo „neprofesionáli“? Nemôže „dobre mienená rada“ niekedy aj uškodiť? Jasné, že môže a často sa to aj stáva. To ale nie je dôvod na to, aby sme „so špinavou vodou vyliali aj dieťa z vane“ – čiže zavrhli celú vec. Veď, aspoň podľa mňa, aj dobrá rada je veľkým prejavom lásky k blížnemu, ktorý je, aktuálne, v núdzi pre to, čo ho trápi. (Alebo možno netrápi, ale malo by.)</p>
<p>
Keď tak o tom rozmýšľam, poznám jedného človeka, ktorého dobré a zaujímavé, originálne a často aj vtipné rady ...preslávili. Je to pán Richard (priezvisko si chce ponechať neverejné) a pochádza z Texasu (USA). Poprosil som ho o rozhovor.</p>
<p>
</p>
<p>
<em>Pán Richard – poviem Vám úprimne: Vy ste presne môj typ. Prosím, neurazte sa, ale ja tiež mám ten pocit, že oveľa lepšie mi ide radiť druhým, čo so životom, než poradiť si s tým svojím vlastným.</em></p>
<p>
(Úsmev) Vitajte v klube.</p>
<p>
<em>Čo je to za klub?</em></p>
<p>
No, to je klub ľudí, ktorí čosi ťažké v živote zažili, museli to zvládnuť, prekonať, čosi sa pri tom naučili, na niečom stále ešte pracujú – a to ich robí citlivejšími pre osobné problémy iných.</p>
<p>
Zároveň, vedomie vlastných problémov v nás vzbudzuje väčšiu lásku k ľuďom, zvlášť k tým, ktorí tiež prežívajú nejaké problémy.</p>
<p>
Preto sa im tak aktívne pcháme do života. (Smiech)</p>
<p>
<em>Nemali by sme to robiť?</em></p>
<p>
To musia povedať oni. Ale viete ako to je – láska je vynaliezavá... Ak chceme ľuďom dobre, naozaj dobre... a ak vieme, ako na to, naozaj vieme, tak potom nám veľmi záleží, aby sa tá informácia nejako k nim dostala.</p>
<p>
Až potom ju necháme napospas ich... slobode.</p>
<p>
<em>Áno. Všimol som si. Napr. u Liz Gilbertovej. Len ma prekvapilo, že ste boli spočiatku dosť ...nepríjemný. Ako prvý kontakt to bolo riskantné. Nebol by som sa čudoval, keby Vás – prepáčte – poslala do kelu, definitívne.</em></p>
<p>
Keď som jej hneď spočiatku ukázal svoje najhoršie „ja“, už to potom mohlo ísť len k lepšiemu. (Úsmev)</p>
<p>
Ale vážne: Liz bola veľmi zvláštna osoba. Na prvý pohľad som videl, že tam (v Indii) nie je... správne naladená. Iste, prvý kontakt mi nevyšiel: povedal som jej úplnú hlúposť, že vraj okrem nej nikto nikdy nezaspal na meditácii. (Smiech) To som teda mal namále!</p>
<p>
Na druhý deň som sa usiloval zachrániť to vtipom, ale tiež mi to nevyšlo.</p>
<p>
A do tretice som nie celkom s citom zareagoval na jej apetít. No – horšie to už naozaj nemohlo byť. (Smiech)</p>
<p>
Ale... potom to prišlo. Napadlo mi, že jej poradím, ako prekonať ten šok zo zmeny (Rím – India) metaforou, že „keď sa chceš dostať do hradu, musíš preplávať priekopu“, teda aby ju neodradili počiatočné ťažkosti či prekážky.</p>
<p>
<em>Áno, to ju zjavne zaujalo a váš dialóg začal byť veľmi inšpiratívny. Zaujala ma Vaša rada: „Musíš sa naučiť vyberať si myšlienky takisto, ako si denne vyberáš šaty. Ak neovládneš myšlienky, budeš mať večne problémy.“</em></p>
<p>
Chcete odo mňa poradiť? (Úsmev)</p>
<p>
<em>Nie. Chcem sa opýtať, či toto je to, čo ľuďom radíte – ovládať svoje myslenie ako kľúč k riešeniu svojich problémov.</em></p>
<p>
Ja nie som žiaden profesionálny poradca.</p>
<p>
Ale som presvedčený, že myseľ je naša „meditačná miestnosť“ – a ak tam nie je pokoj, nie je nám nanič.</p>
<p>
<em>Ešte mi nedá neopýtať sa na jednu radu, ktorú ste jej dali: Naozaj je také jednoduché zabudnúť na kedysi milovanú osobu tak, že vždy, keď mi chýba, mám jej vyslať spomienku... a potom už ponechať odísť?</em></p>
<p>
Nie, jednoduché to nie je. Ale je to jednoduchšie ako zakázať si akúkoľvek spomienku... a konštruktívnejšie než umárať sa v spomienkach na niečo, čo je už ...pasé.</p>
<p>
<em>To je pravda.</em></p>
<p>
<em>Váš osobný, rodinný príbeh je veľmi bolestivý. Poučenie, ktoré ste si z neho zobrali - nečakať, kým nám odpustia tí, ktorým sme ublížili, ale odpustiť si sám, ste odporučili aj Liz.</em></p>
<p>
<em>Ale dá sa to vôbec? Aký je rozdiel medzi týmto „odpustiť si“ a hlúpym ospravedlňovaním sa?</em></p>
<p>
Vy v slovenčine to máte ešte ľahšie na porozumenie než my v Texase: „od-pustiť, pustiť to z hlavy a nechať to... ako odtiecť vodu dole prúdom rieky. A ak ste veriaci, odovzdať to týmto spôsobom do Božieho milosrdenstva. Ak sa nemýlim, On už za to zaplatil na kríži a odpustil vám to ešte skôr, než ste ho o to požiadali.</p>
<p>
Preto každému radím: „Uver znovu v lásku.“ Aj v tú Božiu, milosrdnú, aj v tú ľudskú – ktorá dáva životu... život.</p>
<p>
<em>Hm, tak toto je rada „nad zlato“! </em></p>
<p>
<em>Pre toto sa oplatí namáhať si myseľ a prejaviť si navzájom lásku aj ...dobrou radou. Takou, čo bude útechou, o akej píše Phil Bosmans:</em></p>
<p>
<em>Útecha</em></p>
<p>
<em>Bez útechy nemožno žiť.</em></p>
<p>
<em>Pamätaj však, útecha</em></p>
<p>
<em>nie je ako alkohol, prášky na spanie,</em></p>
<p>
<em>injekcia, ktorá ťa na okamih znecitlivie</em></p>
<p>
<em>a potom ťa znovu vnesie</em></p>
<p>
<em>do ešte tmavšej noci.</em></p>
<p>
<em>Podstatou útechy nie je </em></p>
<p>
<em>záplava slov.</em></p>
<p>
<em>Útecha je ako nečakaná oáza</em></p>
<p>
<em>vo veľkej púšti:</em></p>
<p>
<em>pomáha ti veriť v život.</em></p>
<p>
<em>Útecha je ako</em></p>
<p>
<em>milá a blízka tvár niekoho,</em></p>
<p>
<em>kto chápe tvoje slzy,</em></p>
<p>
<em>kto počúva tvoje vystrašené srdce,</em></p>
<p>
<em>kto s tebou zostáva,</em></p>
<p>
<em>aj v tvojom smútku a tvojej beznádeji,</em></p>
<p>
<em>a kto ti na zamračenom nebi</em></p>
<p>
<em>ukáže hviezdy.</em></p>
<p>
<em>(Kľúč šťastia)</em></p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-03-19T20:33:41Z„Na zdravie!“ – „Dobrú chuť!“Stanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/„na-zdravie-“-–-„dobru-chut-“2023-03-02T03:11:49Z2023-03-02T02:59:56Z<p>
Naše krásne prianie na prípitok – „na zdravie!“ je, povedzme si úprimne, len zbožným prianím. Áno, ja viem, že pôvodne to má znamenať niečo v zmysle: „vypime si spolu, hoci aj tento ekrazit, len nech sa uľaví na zdraví nášmu priateľovi, známemu, príbuznému atď.“ Je to vyjadrenie sebaobetovania, resp. ochoty preň, v prospech zdravia niekoho: „Nech mu to padne NA ZDRAVIE, hoci by ma/nás to tu malo aj stáť život!“</p>
<p>
Úžasné – klobúk dolu pred slovenskou obetavosťou!</p>
<p>
Ale vážne. Resp. trochu vážnejšie. Štrngáme si s alkoholom „na zdravie“, hoci vieme, že alkohol nám na zdravie veľmi nepomôže (a keď to preženieme, bude to mať primerane tomu presne opačný efekt). A pripíjať na zdravie niekomu tretiemu je niečo, buďme úprimní, nerealizovateľné. Viem, viem: v pozadí toho všetkého je prípitok ako strelná modlitba k Bohu za zdravie toho, na koho zdravie pripíjame – tak to aj kedysi vzniklo, v Ríme, či Grécku: „Na zdravie Ferovi“ má znamenať „Nech mu Pán Boh dá zdravia!“ Jasné, pochopené. Ale súvis tu nie je žiaden, to si uznajme. V skutočnosti si teda pripíjame na „dobrú chuť“, či nie?</p>
<p>
A čo naše prianie pred jedlom: „Dobrú chuť“?</p>
<p>
Nuž, tu vidím veľký priestor pre celospoločenskú osvetu. V tomto prípade nič nenamietam proti zrozumiteľnosti vyjadrenia – prajeme si navzájom, aby nám to, čo máme na tanieri, dobre chutilo. V pohode.</p>
<p>
Ibaže, túto našu slabosť pre „to, čo nám chutí“ a ... naše varenie zacielené „hlavne, aby nám chutilo“ si dobre všimol najprv filozofický smer, ktorý sa efektne nazýva hedonizmus a ktorý z toho, čo chutí (doslova i v prenesenom zmysle) urobil hlavné kritérium morálneho dobra... a hoci sa dnes k nemu oficiálne hlási len hŕstka ľudí, neoficiálne sa ním riadi drvivá väčšina „civilizovaného“ sveta. A potom si ju všimol aj potravinársky priemysel... a celkom v súlade s týmto hedonistickým svetonázorom sa bez dlhého váhania a bez nášho protestovania pustil do obohacovania (je to výstižný výraz?) potravín dochucovadlami, aby nám len dobre chutilo, bez ohľadu na to, či je to zdravé alebo nie. (Ideálom je vytvoriť si takú závislosť na tej-ktorej potravine, že nás jej zdravotný úžitok či škodlivosť už vôbec nebude zaujímať...)</p>
<p>
Dnes nápadne veľa ľudí, s ktorými sa o tom rozprávam, reaguje asi takto: „Hm, áno, tie éčka – ale čo už, keď mi to chutí?“</p>
<p>
Takže, čo s tým? Čo už... sa s tým teraz dá urobiť?</p>
<p>
Kto ma pozná, vie, že rád používam slová v ich skutočnom význame.</p>
<p>
A tak pred jedlom prajem okolostolujúcim „<em>Na zdravie!</em>“ Viem, že nie som v tom celkom originálny ani osamotený, takže zatiaľ táto moja osveta nenarazila na nejaký údiv či otázky, prečo. Takže odporúčam – skutočne aj ako strelnú modlitbu: „Pane, daj, aby nám toto jedlo neublížilo na zdraví..., ale pokiaľ je možné, prospelo.“ Veď od toho, čo jeme, závisí naše zdravie najviac. A keď sa ma niekto opýta na dôvod, veľmi rád vysvetlím.</p>
<p>
A ako prípitok používam: „<em>Dobrú chuť!</em>“ Zatiaľ to vyvolalo len úsmev. A v skutočnosti mi tu nejde o žiadnu veľkú vec – len presnejšie pomenovať, prečo v skutočnosti dvíhame pohár(ik). Aby to bolo jasné.</p>
<p>
Pridá sa niekto? Nevolám do revolúcie, ale do maličkého kroku. Najmä pri tom jedle je to krok veľmi dobrým smerom, o tom som presvedčený. Ešte raz opakujem – <em>od stravy závisí naše zdravie najviac</em>.</p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-03-02T02:59:56ZHodnota "áno" pre kvalitu vlastného života - rozhovor s Carlom AllanomStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/hodnota-ano-pre-kvalitu-vlastneho-zivota-rozhovor-s-carlom-allanom2023-06-12T22:47:54Z2023-02-18T20:46:12Z<p>
Vyzerá to ako pekná teória... a vyzerá to veľmi jednoducho.</p>
<p>
Povedal by som skôr, že je to jednoduchá teória, za ktorou prichádza tá náročnejšia časť: prax. Ale krásna! Prejsť od negatívnych postojov k pozitívnym je veľmi ďaleká cesta a nahradiť si v mysli negatívne myšlienky pozitívnymi je veľmi náročná operácia! (Dobré je pamätať pri tom, ako som uviedol, že jednotlivé dimenzie ľudskej osoby sa ovplyvňujú navzájom, takže aj tu bude potrebné ozdravovať zároveň aj svoje telo, aj svoju dušu – inak sa dá len ťažko si to čo i len predstaviť.)</p>
<p>
Čo sú to však tie „pozitívne myšlienky“ a čo je to ten „pozitívny prístup“? Jednoducho povedané, pozitívne myšlienky sú tie, vďaka ktorým vo všetkom, na čo myslíme, hľadáme (a nachádzame) tú dobrú, resp. tú lepšiu stránku. Dá sa to? Dá sa napr. vo vojne, ktorá trápi našich susedov, vidieť <em>niečo dobré</em>? Objektívne zlo sa nedá zmeniť naším pohľadom, ibaže by bol nejako klamný. Tadiaľ cesta nevedie. Skôr to pozitívne možno hľadať v tom, <em>čo pozitívne </em>mi táto situácia (udalosť, skutočnosť), hoci aj negatívna, napr. vojna, môže (a má) povedať, priniesť na myseľ, ako ma môže priviesť k nejakým pozitívnym rozhodnutiam a pod. Ak nás napr. vedie k intenzívnejšej modlitbe za mier, k vďačnosti zaň u nás, k väčšej zodpovednosti pri predchádzaní a pri riešení konfliktov, k štedrejšej charitatívnej pomoci alebo podpore obetiam vojny a pod. – to určite môžeme nazvať pozitívnym prístupom ku – v tomto prípade – negatívnej skutočnosti. V tom spočíva jej <em>lepšia stránka</em>. Nie, že by sama vojna mala nejakú lepšiu stránku, ale naša reakcia môže byť onou lepšou stránkou. Skúsenosť ľudstva v celých jeho dejinách, a možno v určitej miere aj tá naša osobná, nám ukazuje, že často práve negatívne skutočnosti, vďaka pozitívnemu prístupu, priniesli (aj) veľa pozitívneho ovocia.</p>
<p>
Toto je jedna charakteristická črta pozitívnych ľudí – dokážu pozitívne <em>reagovať</em> aj na negatívne skutočnosti, situácie, zážitky.</p>
<p>
Ale dokážu to dlhodobo a, takpovediac, systematicky, jedine, ak si vytvoria taký životný <em>postoj</em>. Ako sa to dá?</p>
<p>
Ako pri všetkých životných zmenách, rozhodujúce je <em>rozhodnúť sa</em>. A v rozhodnutí <em>vytrvať</em> – až kým zlozvyky nenahradíme dobrozvykmi... a to chce čas.</p>
<p>
Jedným zo zreteľných odlišovacích znakov pozitívnych a negatívnych ľudí je používanie slov „áno“ (priam symbol pozitívneho postoja) a „nie“ (priam symbol toho negatívneho).</p>
<p>
Pozor na extrémy: nie, že by pozitívny človek mal na všetko hovoriť „áno“ a nikdy nepoužiť „nie“. To sa asi ani nedá. Ale stojí to za zamyslenie – a poznám niekoho, kto si tým prešiel. Chcel som napísať, že kto si to skúsil – ale v skutočnosti to vôbec nebol „pokus“, skôr akoby do toho „spadol“. A čo nasledovalo, to určite stojí za pozornosť.</p>
<p>
Dovolil som si pozvať ho na rozhovor a on, samozrejme, nedomietol. :-) Pán Carl Allen.</p>
<p>
</p>
<p>
<em>Pán Allen, ďakujem, že ste si našli čas.</em></p>
<p>
<strong>Nemohol som odmietnuť! (smiech)</strong></p>
<p>
<em>Hm, idete hneď doprostred témy. Takže „áno“ nie je nejaké zaklínadlo na dobro, správne?</em></p>
<p>
<strong>Isteže. Je fakt, že keď som „uzavrel zmluvu“ a po dvoch povzbudeniach od kamaráta som si povedal, že poviem „áno“ na ...čokoľvek, stala sa mi taká krásna vec, že ma to ...zaujalo. Spoznal som úžasnú ženu, ktorú by som inak určite nespoznal. Vyzeralo to naozaj ako „odmena“ za tú ochotu – podobne ako som zažil pár akoby „trestov“, keď som niečo odmietol.</strong></p>
<p>
<strong>Kamarát mi krátko predtým povedal, že keď nezačnem so sebou niečo robiť, zostanem úplne sám. A ja som cítil, že má pravdu, aj keď som to navonok nepriznával. A – chápete to? – tu sa mi pošťastilo práve toto, hneď ako som dvakrát povedal „áno“ na niečo, na čo by som inokedy určite povedal „nie“!</strong></p>
<p>
<em>No, áno. Za svoju ochotu ste boli rýchlo odmenený. Ale následne si vás vaši vlastní kamaráti podali a začali vás zneužívať. Asi sa nedá hovoriť „áno“ na všetko.</em></p>
<p>
<strong>Trochu som uletel, priznávam. (úsmev)</strong></p>
<p>
<strong>Ale s Allison to bolo také skvelé – bez rozmýšľania som súhlasil so všetkým, čo navrhla a boli to samé perfektné nápady. Naozaj som si to užíval. Až keď plná toho nášho spoločného nadšenia navrhla, aby sme sme začali bývať spolu, na chvíľu som sa zamyslel, lebo som pochopil, že to je vážne rozhodnutie.</strong></p>
<p>
<em>Takže "nevypli" ste si rozum.</em></p>
<p>
<strong>Jasné, že nie. Aj s tými kamarátmi som si to užíval. A tá láska, to bolo absolútne dokonalé. Ale tu zrazu bolo treba zareagovať rozumne, tak preto... Ju to pomýlilo a na nejaký čas sa akoby všetko pokazilo. Myslela si, že som len nejaký automat na „áno“ – ale nik predsa nemôže byť taký! Myslela si, že ma niekto zaklial, ale toto predsa nebola žiadna rozprávka! Veľmi mi záležalo na tom, aby sme si to vysvetlili.</strong></p>
<p>
<strong>Našťastie sa to podarilo, trochu bláznivo – ale ja už som taký. (úsmev)</strong></p>
<p>
<em>Skúsme to teda nejako zhrnúť: Zmenil sa Vám život, totálne. Čo presne to spôsobilo?</em></p>
<p>
<strong>Bol som na dne, v totálnej životnej depresii. Po rozvode som všetko... odmietal. Hrozil mi totálny osobnostný kolaps. Priam v poslednej chvíli ma kamarát dotiahol na čudesnú seansu, kde všetci ako zmyslov zbavení vykrikovali „áno“ a na každé „nie“ zjapali, že „to je zle!“ Ale napriek tomu davovému šialenstvu a totálnemu zjednodušeniu, v podstate mali pravdu. Slovo „áno“ symbolizuje pozitívny postoj a ten otvára srdce pre druhého človeka...</strong></p>
<p>
<em>Jedno slovo?</em></p>
<p>
<strong>Nie je to len to jedno slovo. Ten guru, či ako ho nazvať, povedal jednu veľmi pravdivú vec: „Kladné pojmy sa vždy priťahujú. Slovom „áno“ nasajete pozitívnu energiu.“ </strong></p>
<p>
<strong>Nefunguje to automaticky, ale niečo dôležité na tom je. Nebráňte sa príležitosti, v akejkoľvek podobe.</strong><strong> Skúste – a uvidíte. (úsmev) </strong></p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-02-18T20:46:12Z"Chcete si založiť rodinu..."Stanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/-chcete-si-zalozit-rodinu-2023-02-12T12:52:33Z2023-02-12T12:42:59Z<p>
Aktuálne na Slovensku približne 20-25% párov s aktívnym pohlavným životom má ťažkosť, prípadne vážnu ťažkosť splodiť dieťa.</p>
<p>
Vyzerá to celé totiž veľmi jednoducho: akokoľvek zrealizovaný pohlavný styk v tom správnom období menštruačného cyklu ženy – a je to. Fyzikálne zákony. Ibaže, tie isté fyzikálne zákony nám čoraz zreteľnejšie ukazujú, že to vôbec nie je také jednoduché – a na to, aby sa všetko udialo tak, ako treba, sa musí stretnúť veľa „detailov“, obrazne povedané, veľa podstatných koliesok do výsledného súkolia, bez ktorých ...sa to nestane. A tie kolieska sa týkajú celého životného štýlu zainteresovaného muža a ženy. Majú čo do toho povedať duchovné aspekty (nejde len o to, modliť sa, aby sme mali dieťa), psychické-mentálne „nastavenie“, a samozrejme, tie telesné prejavy životného štýlu. Pár skrátka musí byť zdravý po všetkých stránkach, aby mal zdravé dieťa.</p>
<p>
Áno, viem, že keď sa pozeráme okolo, zdá sa, že dieťa majú aj tie „najnezdravšie“ páry, takže vyššie povedané môže vyznievať ako zbytočné teoretizovanie. Ale..., čo komu pomôže pozerať na iných? Ako k tomu chcete pristúpiť vy dvaja?</p>
<p>
Áno, viem aj to, že dnes aj do sviatostného manželstva vstupuje veľké percento párov už čakajúcich spolu dieťa. Prihováram sa tým ostatným:</p>
<ol style="list-style-type:lower-alpha;">
<li>
ktorí to s predmanželskou pohlavnou zdržanlivosťou myslia vážne a rovnako vážne to myslia aj s manželským rodičovstvom,</li>
<li>
ktorí to síce s tou predmanželskou sexuálnou zdržanlivosťou až tak vážne nemyslia, ale myslia to vážne s manželským rodičovstvom a to, že zatiaľ dieťa nečakajú, môže mať aj iné dôvody, než tie, ktoré sa domnievajú –</li>
</ol>
<p style="margin-left:18.0pt;">
<strong>chcete to ponechať na <em>náhodu</em>, alebo to s tým vaším „Áno“ myslíte zodpovedne a chcete sa hlbšie zamyslieť, čo preto urobiť?</strong></p>
<p>
Mám skúsenosť, že v rámci kurzov prípravy na manželstvo sa v oblasti prípravy na rodičovstvo venuje pozornosť tzv. „prirodzeným metódam plánovania“. Ale, úprimne povedané, myslím, že vážnosť a dôležitosť veci, ale aj vyššie spomenutá štatistika dávajú priestor, ba žiadajú si venovať hlbšiu pozornosť <em>celej</em> tejto téme vo všetkých jej aspektoch.</p>
<p>
<strong>Ponúkam preto individuálne poradenstvo a sprevádzanie touto komplexnou prípravou.</strong></p>
<p>
Ja sám som „sa nemal narodiť“ – všeličo tomu chcelo prekážať. Ale som tu, ako ďalší dôkaz, že „Bohu nič nie je nemožné“. Nechcem však túto skutočnosť prijať ako nejakú samozrejmosť. Cítim vďačnosť a záväzok. A to jednak za svoj vlastný život, ale aj za to, šíriť osvetu. Mám totiž aj poznatky o tom všetkom, čo tu vstupuje do hry... A mám rád ľudí, zvlášť tých úprimných. Rád vám pomôžem, ak to bude možné a ak mi dáte príležitosť.</p>
<p>
Odporúčam – ako vo všetkom – zaoberať sa touto témou radšej preventívne. Ale porozprávam sa, samozrejme, aj s pármi, ktoré sa už istý čas „usilujú“ o dieťa, a nedarí sa im naplniť tento svoj sen. Skúsime pohľadať, kde môžu byť prirodzené prekážky a pohľadáme prirodzené riešenia.</p>
<p>
Prvé sedenie je informačné: ja vám poviem, čo treba brať do úvahy, a – ak mi dáte dôveru – vy mi poviete, ako to u vás máte. Ak spolu usúdime, že by vám mohlo byť prospešné stretnúť sa ešte alebo stretávať sa pravidelne, dohodneme sa na všetkom, čo treba.</p>
<p>
Prajem krásnu otvorenosť voči Božiemu <em>daru života</em> – vo všetkom, čo s tým súvisí.</p>
<p>
stanislav.kosc@gmail.com</p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-02-12T12:42:59ZAj myslenia môže byť priveľaStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/aj-myslenia-moze-byt-privela2023-02-06T07:18:07Z2023-02-06T07:15:54Z<p>
Chcem totiž poukázať aj na nebezpečenstvo opačného extrému.</p>
<p>
V angličtine je veľmi zaujímavá dvojica vyjadrení, ktorá nám v tom môže pomôcť:</p>
<p>
„to think over“ – premýšľať o niečom</p>
<p>
„to overthink“ – príliš premýšľať</p>
<p>
Predpona „over“ tu slúži práve v tomto zmysle. V slovenčine máme na to predponu „pre“ (napr. v slove preexponovať, prekombinovať), ale v slove „premyslieť“ neplní túto funkciu (podobne ani v slovách prehĺbiť či pretvoriť).</p>
<p>
Ale späť k veci. Dá sa premýšľať <em>príliš</em>? A ak áno, čo je na tom „príliš“, teda čo je na tom negatívne?</p>
<p>
Práve použitie onoho anglického slova ukazuje, kde je problém. Kontext, v ktorom ho v angličtine nachádzame, vyjadrujeme v slovenčine slovným spojením „vŕtať sa v niečom“, neustále sa „v tom variť“ a pod. Je to stav, keď nad niečím rozmýšľame, ale nedokážeme prísť k želateľnému záveru – rozhodnutiu. Stále sa nám objavujú rôzne „ale“... a najčastejšie „čo ak?“. Tu už prichádza nevyhnutná <em>bolesť hlavy </em>(obrazne či aj doslova) a nálada klesá pod ťarchou nespracovaných myšlienok.</p>
<p>
Výbornou pomôckou na utriedenie myšlienok môže byť <em>zapísať si, </em>o čom uvažujem, resp. čo zvažujem – „za“ i „proti“ jednotlivých alternatív. Písal som o tom tu:</p>
<p>
<a href="https://stanokosc.blogspot.com/2022/12/dennik-moja-butlava-vrba.html">https://stanokosc.blogspot.com/2022/12/dennik-moja-butlava-vrba.html</a></p>
<p>
Teda pozor - aj myslenie nielenže môže bolieť, ale dokonca aj <em>škodiť</em>. Ak je ho priveľa, v tom zmysle, že nie je konštruktívne, teda nevedie k rozhodnutiu.</p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-02-06T07:15:54Z"Liečiť" (liek) - "uzdravovať" (zdravie)Stanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/-liecit-liek-uzdravovat-zdravie-2023-02-02T14:21:48Z2023-02-02T14:15:28Z<p>
Máme lekárov, lieky, liečiteľov. Máme zdravotníctvo, zdravovedu, ozdravovne, zdravú stravu či životný štýl.</p>
<p>
Apropo – „zdravá strava“. Je zaujímavé, že týmto pojmom nazývame potraviny, ktoré samy sú zdravé (nenapadnuté nejakým hnilobným či iným degradačným procesom), <em>a zároveň </em>podporujú zdravie tých, ktorí sa nimi stravujú. Takto to musí byť – len zdravý strom prináša zdravé ovocie. Ak chceme mať zdravé deti, musíme myslieť na zdravie rodičov, ešte skôr než ich počnú. (O tom inokedy.)</p>
<p>
Táto myšlienka pomáha tým, ktorým <em>ide o zdravie</em>, aby pamätali na to, čo k nemu vedie. Napokon, výsledky ich usvedčia, či ich konanie, odporúčania, sprevádzanie naozaj <em>vedie k zdraviu (udržať si ho – prevencia, alebo znovu ho nadobudnúť)</em>.</p>
<p>
Prečo píšem o „tých, ktorým ide o zdravie“? Nejde oňho všetkým?</p>
<p>
Hm, kiežby!</p>
<p>
Zrejme nie som jediný, kto si uvedomuje krízu lekárskeho stavu, obzvlášť viditeľnú v ostatných mesiacoch.</p>
<p>
Nemám záujem ísť do detailov. Skôr ma zaujíma koreň problému. Myslím, že mnohým „ide viac o liečenie“, o ten proces, než o jeho výsledok. Nezapierajme si: máme v našej kultúre vžitú predstavu lekára – záchrancu života. Ale od polovice minulého storočia medicína je pod tlakom dvoch potenciálne či reálne nebezpečných tendencií, s istými špecifikami u nás.</p>
<p>
Prvou je <strong>neriadená špecializácia</strong>. Bol to v tom období všeobecný jav, vo všetkých vedách sa hlásala potreba špecializovať sa, na hlbšie poznanie. Výdobytky vedy a techniky, sto rokov po priemyselnej revolúcii, už akoby znemožňovali všeobecné poznanie, poznatkov bolo toľko, že bolo aj nutné vybrať si konkrétnu oblasť a ísť v nej viac do hĺbky. Je to určite rozumný nápad a v mnohých vedách priniesol obrovský rast poznania. Aj v medicíne. Ale bolo tu riziko, že sa môže stratiť zo zreteľa všeobecný pohľad na človeka. Aby sa to nestalo, celkovú starostlivosť mal mať na starosti „všeobecný“ lekár, kým špecialisti mu mali pomáhať (...) v tom, kde jeho kompetencie už nesiahali, nemohli siahať. Ibaže, rýchlo sa lekárska odbornosť začala „merať“ podľa miery špecializácie. Áno, aj všeobecné lekárstvo je jednou z atestácií, ale v zmýšľaní drvivej väčšiny lekárov je to tá podradná, menej odborná, menej zaujímavá.</p>
<p>
Takže zbohom idea pomoci všeobecnému lekárovi – práve špecialisti sa stali tými, kto sa stará o liečbu. Ťažko sa to počúva, ťažko zrejme aj číta (a verte, že ťažko aj píše), ale často sme svedkami, že jednotliví špecialisti ani zďaleka nespolupracujú tak, ako by si žiadalo vedomie, že telo človeka (úmyselne sa vyhýbam pojmu „pacient“) je <em>jeden organizmus</em>, v ktorom je všetko so všetkým poprepájané množstvom zásadných väzieb.</p>
<p>
Asi netreba ísť ani tu do detailov. Pokladám to za potenciálne nebezpečnú tendenciu, ktorá redukuje človeka na „chorobou postihnutý orgán“. Nápadne často sa pri tomto prístupe postupuje bez náležitého ohľadu na to, čo zvolený postup spôsobí vo „zvyšku“ tela – to je totiž už starosť niekoho iného.</p>
<p>
Na okraj tejto témy treba pripomenúť, že kedysi za komunizmu štúdium medicíny bolo pokladané za prestížne, lukratívne. To by mohlo zodpovedať jej významu v živote. Ale v praxi to znamenalo, že okrem naozaj malého počtu výnimiek, na túto školu sa dostali len deti „režimom preverených rodičov“, rozumej papalášov, pre ktorých „syn, príp. dcéra na medicíne“ bol značkou prestíže v spoločenskom rebríčku. Ale nie preto, že by tým rodič mohol vyjadriť svoju hrdosť na šikovnosť svojho dieťaťa, ale skôr hrdosť na svoju vlastnú politicko-manažérsku schopnosť dostať (pretlačiť) ho na túto školu, vzhľadom na veľmi malý počet prijímaných študentov oproti počtu prihlásených. Dá sa ľahko vytušiť, že záujem o zdravie človeka u tých mladých ľudí často vôbec nebol to podstatné, a tiež sa dá vytušiť morálny profil rodín, z ktorých pochádzali a ktoré formovali ich vlastný hodnotový systém. A napokon, aj postoj k škole a štúdiu, ktoré im bolo predkladané ako „prestíž“, a nie ako ...služba. Táto generácia lekárov je teraz na rozhodujúcich miestach v zdravotníctve, a tiež formuje novú generáciu na lekárskych fakultách.</p>
<p>
Poznáte skvelých lekárov, ktorí sa úplne vymykajú tomu, čo som práve napísal? Aj ja. Ale uznajme si úprimne, s príslušnou bolesťou v srdci, že sú <em>skôr výnimkou než pravidlom</em>. Preto som pokladal za potrebné poukázať na jeden koreň problémov u tých, čo sú „pravidlom“.</p>
<p>
A ešte je tu druhý. Lekárska veda sa vo svojom prístupe k chorobe zameriava jednak na proces a jednak na prostriedky, ktoré tu používa – a v tejto veci, samozrejme, úzko <strong>spolupracuje s farmaceutickým priemyslom</strong>. Pre každý „priemysel“ však platí zásada: <em>čo najlacnejšie vyrobiť – čo najviac predať</em>. V tom prvom aspekte, normy, prijaté vo vyspelých štátoch, relatívne úspešne bránia nejakým „skratkám“, takže farmaceutická výroba je vo všeobecnosti dosť finančne náročná. Cenou za to a tým, čo jej to umožňuje, je ten druhý aspekt. Znie to zle, ale podobne ako zbrojársky priemysel potrebuje vojny, inak nemôže fungovať (totiž tvoriť zisk), tak farmaceutický priemysel <em>potrebuje choroby</em>.</p>
<p>
Toto už nie je potenciálne, ale celkom reálne nebezpečná tendencia. Tlak, ktorý vyvíjajú farmaceutické spoločnosti na lekárov, nie je len súčasťou konkurenčného boja medzi nimi navzájom, ale aj spoločnej vôle ovládnuť lekárov a dostať ich do svojich služieb. Kto je voči nemu imúnny?</p>
<p>
Na túto tému sa toho popísalo už veľa, isto ani toto nemusím rozoberať do detailov. Zrejme poznáme slogan: "Vyliečený pacient - stratený zákazník (hlavné motto farmaceutických firiem)."</p>
<p>
Poslednou významnou „kvapkou“ do krízy lekárskeho stavu je prístup zdravotných poisťovní, ktoré im preplácajú „výkony“. Už aj neodborný pohľad na to, ktoré výkony a ktoré ako, ukazuje, že tu nejde o zdravie, ale o „manažment choroby“. Podľa toho, cieľom lekárskeho pôsobenia nie je vyradiť človeka zo systému (uzdraviť ho).</p>
<p>
Samozrejme, treba mať na zreteli aj to, že zdravotný stav obyvateľstva (napr. u nás) je vo všeobecnosti na nedobrej úrovni, takže skutočnosť, že popri tom, ako lekár lieči jeden problém, objaví aj ďalšie – je, skrátka, fakt. Nie vždy to ide tak, že problém (choroba) sa vylieči a hotovo. Nie vždy stačí pozvať si vyliečeného človeka na kontrolu o rok, či o dva. A najmä, <em>spolupráca </em>chorého na procese jeho liečby (uzdravovania) človeka je často žalostná. (Aj o tom inokedy).</p>
<p>
To, čo som chcel zdôrazniť, je rozdiel medzi liečbou a uzdravovaním. Lekári sa, žiaľ, príliš často zameriavajú na liečbu. My, ľudia, ktorým ide o zdravotnú prevenciu, alebo ktorí prípadne trpíme nejakou chorobou, by sme sa mali <strong>zameriavať na zdravie</strong>. Asi je to aj logické: chceme sa liečiť, alebo chceme vyzdravieť? Takže by sme mali hľadať všetky cesty, ktoré k nemu vedú, resp. všetky prostriedky (<em>čo môžem, či musím urobiť ja sám, a čo môže, či musí urobiť lekár</em>) – a keď ich nájdeme, držať sa ich. Je to predsa <strong>naše zdravie - teda i naša zodpovednosť</strong>.</p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-02-02T14:15:28ZPrečo a ako "sa spoľahnúť" na niekohoStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/preco-a-ako-sa-spolahnut-na-niekoho2023-01-23T18:59:54Z2023-01-23T18:58:57Z<p>
Ľahnúť si spolu s niekým a nocovať spolu si žiada dôveru. Takmer absolútnu. <em>Viem, že mi neublíži</em>, v žiadnom zmysle tohto slova. Nenapadne ma v spánku, neokradne ma, nebude ma chcieť pohlavne zneužiť atď. Ale je tu aj pozitívny význam: kedysi ľudia líhali spolu aj z dôvodu potreby zohriať sa navzájom, podobne ako to robia zvieratá. V rodine je to akosi samozrejmé a robíme to najmä s cieľom vyjadriť si nežnosť a rodinnú spolupatričnosť. Ale mimo rodinných vzťahov..., to chce dôveru. Lebo to už nie je len ležať niekde vedľa niekoho a nejako tam prespať. Je to dotyk tiel, za účelom <em>spoločného</em> <em>prežitia</em>.</p>
<p>
Vďaka pokrokom vo vykurovacej technike si to veľká väčšina z nás dnes už, našťastie, vôbec nevie a ani nemusí vedieť predstaviť. (Hoci bezdomovci by aj dnes zrejme vedeli, o čom je reč. Možno aj turisti na dlhých hrebeňovkách?)</p>
<p>
Uvádzam to tu len na vysvetlenie tej etymológie. „Spoľahnúť sa“ je takým prejavom dôvery voči inému človekovi, že nielenže sa ho neobávame, ale v prospech spoločného úžitku zo vzájomnej interakcie sme ochotní dať mu aj niečo zo seba, a tiež prijať niečo od neho.</p>
<p>
<em>Spoľahnúť sa na</em> <em>niekoho</em> je teda veľkým obdarovaním.</p>
<p>
Do istej miery sa dá zaslúžiť – <em>spoľahlivosťou </em>(dôveryhodnosťou) svojho správania voči nemu.</p>
<p>
Ale predsa, je to ešte čosi naviac. Myslím, že práve to, čo vyjadruje ten pozitívny význam tohto slova, teda dať mu s dôverou niečo dôležité zo seba, a s dôverou prijať niečo dôležité od neho – v prospech niečoho dôležitého spoločného.</p>
<p>
No, pamätajme, že my sami aj potrebujeme mať okolo seba <em>spoľahlivých </em>ľudí a aj sa na nich dokázať <em>spoľahnúť</em>. Aj keď v odlišných súvislostiach, ako keď toto slovo vznikalo, stále je to z dôvodu <em>spoločného prežitia</em>.</p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-01-23T18:58:57ZBohatýStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/bohaty2023-01-21T14:36:23Z2023-01-21T14:33:43Z<p>
A ako to teda je?</p>
<p>
Príponou „atý“ vyjadrujeme v prídavných menách nejakú charakteristickú vlastnosť podstatného mena: niečo, čoho má nápadne veľa (<strong>nohatý</strong> – má dlhé nohy, <strong>bruchatý </strong>– má veľké brucho, <strong>rohatý </strong>– má veľké rohy alebo ich má veľa, <strong>vlasatý</strong> – má veľké vlasy, účes, podobne <strong>bradatý, chlpatý</strong> a pod.), prípadne je to bolo preňho charakteristické (<strong>ženatý</strong> – ten, ktorého charakterizuje, že má ženu; <strong>vydatá</strong> – tá, ktorú charakterizuje, že sa za niekoho, niekomu vydala, <strong>zaujatý </strong>– ten, ktorého charakterizuje určitý záujem: „som plne zaujatý touto knihou“, resp. „nie je v tom nezávislý, ale zaujatý“). Podobne charakteristickú črtu vyjadrujú slová <strong>guľatý, hranatý </strong>či <strong>rovinatý, barinatý</strong>, alebo z inej oblasti <strong>fľakatý, ostnatý </strong>a pod.</p>
<p>
Z toho teda vyplýva, že slovo <strong>bohatý </strong>charakterizuje niekoho, kto má výrazne rozvinutý svoj vzťah s Bohom (teoreticky s akýmkoľvek božstvom), priam ním oplýva, resp. je preňho tento vzťah charakteristický. Asi by sa podľa toho malo dať povedať, že napr. kňaz je bohatý, analogicky ako manžel že ženatý. Ale vlastne každý „veriaci“ človek by mal byť práve v tomto zmysle slova bohatý (aspoň teda, pokiaľ sa hlási k teistickému náboženstvu).</p>
<p>
Ako sa stalo, že sa toto slovo v slovenčine používa tak všeobecne – na vyjadrenie, že niekto má niečoho veľa, čohokoľvek? Neviem, či je na to seriózna odpoveď. Ale asi by som to pripísal na vrub „reálnej sekularizácii“, ktorá v slovenskom jazyku prišla oveľa skôr než sme ju postrehli ako spoločenský fenomén. Slovo „boh“ sa stalo synonymom pre dostatok, šťastie z množstva niečoho... (Zaujímavé je, že v literatúre som pre vznik tohto prídavného mena našiel vysvetlenie, že „slovo boh malo <em>pôvodne </em>význam dostatok, šťastie, podiel“. Je to naozaj pôvodný význam? <strong>Nie je to náhodou naopak?</strong>) Možno sa to pôvodne myslelo tak, že človek má dostatok čohokoľvek ako prejav Božej priazne, požehnania, blízkosti. Ale skúsenosť, že to v materiálnej oblasti nie je vždy tak, viedla, podľa môjho názoru, k postupnej sekularizácii tohto pojmu, až úplne stratil svoj vzťah s Bohom, či božstvom.</p>
<p>
Zrejme tak sa stalo aj to, že so slovom Boh sa v slovenčine zaobchádza (napr. skloňuje sa) ako s neživotným, resp. neosobným... To pokladám, z hľadiska viery, za oveľa vážnejší problém. Avšak, trápi to ešte vôbec niekoho?</p>
<p>
Pre každý jazyk je typické, že o ňom, o význame slov v ňom, rozhoduje jedine jeho používanie. Čo keby sme slovu „bohatý“ prinavrátili jeho etymologicky presný pôvodný význam a začali ho takto používať? Viem, že to asi nie je reálne, v bežnom ani odbornom jazyku. Ale čo tak aspoň vo svojich myšlienkach?</p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-01-21T14:33:43ZVečnosť versus časnosťStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/vecnost-versus-casnost2023-01-18T08:21:43Z2023-01-18T08:09:59Z<p>
Pýtať sa, „kde to je?“, či „kedy to je?“ nemá žiaden zmysel, lebo to sú otázky <em>priestorové </em>a <em>časové</em>, čiže naše, hmotné.</p>
<p>
Predsa však, nemôžeme túto tému ani odložiť nabok ako nezmyselnú, a to nielen preto, že Boh ako téma by nás, veriacich, mal zaujímať, ale najmä preto, že – podľa tej istej kresťanskej viery – človek je „duchovno-hmotná“ bytosť, takže sa v ňom nejako spája oboje.</p>
<p>
Na pochopenie seba samých potrebujeme teda čosi vedieť o Bohu, pričom je nám jasné, že našimi poznávacími schopnosťami to nedosiahneme. Môže nám pomôcť jedine On sám, tým, že nám čosi o sebe zjaví. Našťastie, urobil to.</p>
<p>
Boh je živý, On sám je život, teda pôvodca života. A z lásky dal život (všetkému živému – rastlinám, zvieratám a ľuďom).</p>
<p>
Teraz to začína byť oriešok pre našu myseľ či predstavivosť.</p>
<p>
Boží život neprebieha v čase (ale „vo večnosti“, ako som uviedol). Čo je to tá „večnosť“. Najprv to ľahšie: čo to nie je? Nie je to čas, predĺžený do nekonečna – smerom do minulosti aj do budúcnosti. Prečo nie? Lebo to nie je čas. Je to – ak už by sme to chceli predsa vyjadriť nejakým naším „časovým“ výrazom (vo vedomí, že to môže byť chápané len analogicky), <em>jediný okamih</em>.</p>
<p>
V tom jedinom okamihu je „skoncentrované“... všetko. Boží život je plnosť bytia v jedinom akte bytia. (Prečo jedinom? Lebo mimo času nemá zmysel uvažovať o viacerých.)</p>
<p>
Už vás z toho bolí hlava? Chápem. Skúsim teda nechať filozofické východiská a prejdime k praktickým dôsledkom (tiež to bude filozofické, resp. filozoficko-teologické, ale verím, že to bude najmä ...krásne).</p>
<p>
Boh „nestvoril“ svet, ale – z jeho pohľadu (viem, že je to trúfalé takto povedať, ale inak to nejde) – ho <em>tvorí</em>. V jeho jedinom „teraz“. To znamená, že môj život, ktorý – z môjho pohľadu – kedysi začal, teraz práve prebieha a raz skončí, aspoň pokiaľ ide o jeho časovú dimenziu – je celý obsiahnutý v tom jeho „teraz“. Z toho vyplýva viacero úžasných vecí:</p>
<p>
Pri počatí začal môj telesný aj duchovný život – paralelne časný aj večný. Aký „večný“ život? Ježiš o ňom hovorí ako o „živote v plnosti“ (<em>Jn </em>10,10). Potom, čo sme si povedali o Bohu, to môže byť zrozumiteľné – žiť „naplno“ svoje človečenstvo (teda to, načo nás Boh stvori: <em>byť „jeho obrazom“, čiže láskou, DAROM LÁSKY</em>) môžeme vo svojej duši, a následne aj v tele, žiť už teraz, počas svojho života v čase... a práve to je cestou k nášmu šťastiu, vrátane jeho vyústenia do šťastia večného.</p>
<p>
Mojou telesnou smrťou sa mi, presne ako to pripomíname pri pohrebe, „život neodníma ale mení“. Smrťou teda končí ten časný a „pokračuje“ ten večný. To „pokračuje“ je zas problém vyjadrovania, v skutočnosti, vstúpi do svojho večného naplnenia – s Bohom, alebo akosi ...bez neho. Ako môže byť čokoľvek vo večnosti „bez Boha“, to sa nedá predstaviť, myslím, že to bude skrátka „nebytie“, teda smrť, večná. Ale krajšie je istotne dúfať v ten opak, teda v život v plnosti, naplnený v Bohu. To však závisí od toho, ako prežijeme ten svoj život v čase.</p>
<p>
Praktické dôsledky:</p>
<p>
Nikdy nie je neskoro vrátiť sa do toho „života v plnosti“ – lebo u Boha (a teda aj v mojej duši) čas nie je. Kým žijeme, máme túto možnosť. Isteže, čím neskôr to urobíme, tým to bude náročnejšie, ale to už je na inú úvahu.</p>
<p>
Každý úkon našej duše, napr. modlitba, má charakter večnosti. „Existuje“ (teda aj pôsobí) mimo času. To je dôvod, prečo má zmysel modliť sa za svojich príbuzných, hoci už dávno zomreli a rozum nám hovorí, že všetko „už majú za sebou“, vrátane svojho posledného súdu, očistca, a sú v nebi alebo pekle a my už s tým nič neurobíme. Omyl. Boh chce, aby sme sa modlili za svojich blížnych (nie preto, že podľa toho bude rozhodovať v nejakom tom „procese“ s nimi, ale preto, že chce, aby sme vzájomnými modlitbami kultivovali svoj vzájomný vzťah). Keď sa teda dnes modlím za svoju babku, On jej dá pocítiť útechu z mojej modlitby v „okamihu“ jej zomierania-očisťovania-„súdu“. (K tejto téme sa tiež vrátim ešte inokedy – lebo je tiež úžasná.) Preto to má zmysel robiť aj dlhodobo. Isteže, nie nejako kŕčovito – myslieť si, že osud našich blížnych <em>závisí</em> od počtu našich modlitieb, ktoré za nich obetujeme. To by sme mali veľmi čudnú vieru v Boha.</p>
<p>
Isto mi dáte za pravdu, že tieto myšlienky majú desiatky ďalších dôsledkov, o ktorých je užitočné uvažovať.</p>
<p>
Podelím sa ešte o jednu, len aby som ukázal, že sa toto uvažovanie netýka len nášho života vo vzťahu so smrťou.</p>
<p>
Iste sa mnohí veriaci ľudia modlia za svojho (budúceho) manželského partnera. To je veľmi rozumné – nastavujeme si tým totiž vlastné srdce, aby sme toho konkrétneho človeka v príhodnej chvíli prijali práve v tejto „atmosfére modlitby“ a tak o ňom uvažovali aj ďalej. Ako „ďalej“? No, zrejme sa v modlitbe pýtame Boha: Toto je ten, ktorého si stvoril pre mňa, a mňa preňho? A tu je to krásne: ten minulý čas tam totiž nemá zmysel. Takže v tej chvíli ako – obrazne povedané – stojíme so svojím partnerom vedľa seba a usilujeme sa pozerať na seba vo viere..., Boh <em>tvorí náš život</em>, každého jednotlivo aj náš spoločný, <em>povolávajúc nás do spolupráce</em> – tým, že nám dáva slobodu rozhodnúť sa, že toto bude ten (tá), s kým svoje povolanie do manželstva <em>chcem uskutočniť (teda chcem sa mu stať celoživotným darom)</em>, a nie, že kedysi mi niekoho vybral a ak nenájdem práve toho, mám smolu (ako si to myslel Platón, keď hovoril o mužoch a ženách – krásne ale dosť neútešne – že sú to ľudské bytosti, kedysi na počiatku dejín rozčesnuté napoly, v celoživotnom hľadaní tej svojej stratenej polovičky). Boh má dostatok milosti na to, aby nám jej dal toľko, koľko budeme potrebovať, do vzťahu, pre ktorý sa sami rozhodneme. Až neskôr, možno na konci života, zistíme, či to „bol ten pravý“, a to najmä podľa toho, <em>ako</em> sme si ho vyberali a <em>ako</em> sme potom spolupracovali s tou milosťou. Stáva sa totiž, že aj sviatostné manželstvo môže byť uzatvorené tak, že vlastne ...nie je uzatvorené. Že Boh aj z toho vie vyvodiť čosi dobré, to je už, samozrejme, charakteristika jeho nekonečnej Lásky a nekonečného milosrdenstva, ktoré sa – z nášho pohľadu – prejavujú <em>počas </em>celého nášho života.</p>
<p>
Myslieť na to, resp. rozmýšľať o tom, že Boh nie je v čase, ale vie a má zahrnuté vo svojom stvoriteľskom diele všetko, čo prebieha v čase..., môže byť zdrojom veľkej útechy, ale aj veľmi zaujímavých a povzbudivých myšlienok. Stojí za to potrápiť si nimi náš mozog, ktorý si väčšinu z toho môže predstaviť len analogicky. Ale predsa akosi.</p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-01-18T08:09:59ZNenahraditeľný (aj) v seniorskom veku – rozhovor s Benom WhittakeromStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/nenahraditelny-aj-v-seniorskom-veku-–-rozhovor-s-benom-whittakerom2023-01-18T10:37:34Z2023-01-12T16:18:52Z<p>
Drží ma táto myšlienka už 35 rokov a postupne, ako sa to blíži, kladiem si otázku, v čom bolo čaro toho muža. To jednoduché gesto v obchodnom centre totiž nielenže bolo úžasne sympatické, ale bolo akoby symbolom celej jeho milej osobnosti gentlemana-seniora!</p>
<p>
Preto, keďže Steve už medzičasom dávno zomrel, veľmi som túžil porozprávať sa na túto tému s mužom, ktorý má podobnú trúfam si povedať <em>charizmu. </em>A to je Ben Whittaker, ktorý sa rozhodol presne v tomto istom veku, ako sedemdesiatročný, prihlásiť na „stáž pre seniorov“ do supermodernej firmy – internetového obchodu s odevami. A nielenže to zvládol, ale spôsobil tam priam <em>revolúciu ľudskosti</em>.</p>
<p>
</p>
<p>
Hm, budem k Vám úprimný, pán Whittaker. Od svojej mladosti, keď som bol v USA a pozoroval som svojho známeho, Vášho rovesníka, ako sa bavil s predavačkami v obchodnom centre, túžil som byť raz, keď budem starý, ako on... Byť raz ako Vy. Teda, odkedy Vás poznám, povedal by som, že <em>presne</em> ako Vy. Ale predsa: prišli ste do typickej firmy tretieho tisícročia, ako sedemdesiatročný stážista, aj správaním totálna „stará škola“ – a spôsobili ste tam doslova prevrat! Zdá sa mi to až príliš, aby to mohlo byť možné. Dá sa vôbec o niečom takom čo i len snívať?</p>
<p>
<strong>No, viete – všetko je o ľuďoch. A kým nás nenahradia umelé inteligencie (čoho sa ja už, vďaka Bohu, nedožijem), bude to vždy a všade tak. Rozumiete mi? </strong></p>
<p>
Asi áno – chcete povedať, že to, čomu hovoríme „ľudský faktor“, je stále ten rozhodujúci faktor.</p>
<p>
<strong>Presne. Podarilo sa mi doniesť do tej v každom ohľade mladej firmy, skúsenosť ľudskosti. A ukázalo sa, že sa to tam zíde. Ktosi povedal, že „skúsenosť nikdy nevyjde z módy“ – vďaka tomu som mohol uspieť aj vo svete módy! (smiech)</strong></p>
<p>
Takže v čom je „kúzlo“ tohto Vášho príbehu? Teda, nemyslím celý Váš isto bohatý život, myslím tento jeho neobyčajne bohatý kamienok do mozaiky, ktorý teda nezmenil život len ľuďom okolo Vás, ale aj Vám samému. Ako sa to podarilo?</p>
<p>
<strong>Keď som našiel ten inzerát, priznám sa, že prvé, čo mi prešlo mysľou, bola túžba vrátiť sa tam, kde som roky predtým pracoval. Vedel som totiž, že táto firma sídli presne v tej istej budove. Chcel som na tom mieste ešte niečo pekné zažiť. Ostatné boli už len „prekážky“, ktoré bolo treba zvládnuť na ceste k tomuto cieľu. Myslím natočiť video, zistiť, čo je USB-kľúč, Youtube atď. (úsmev) a, samozrejme, uspieť na pohovore.</strong></p>
<p>
<strong>Našťastie, mal som dobrý postoj. Necítil som sa ešte do starého šrotu, cítil som, že „<em>je vo mne ešte dosť hudby</em>“ na to, aby som mal trčať v penzii a ... (úsmev) tešiť sa už len na obedy s mojou „starou kamarátkou“ zo susedstva.</strong></p>
<p>
Otázku, čím ste presvedčili v tej firme, že si Vás vybrala, zrejme nie je vhodné položiť práve Vám. Ale to asi nie je ani podstatné. Myslím si, že to, prečo si Vás vybrali, nech to bolo čokoľvek, ste nakoniec ďaleko prekonali samou svojou... stážou. Ako ste to dokázali?</p>
<p>
<strong>Keď mi Jules, moja šéfka, celkom úprimne povedala, že nemá pre mňa veľa práce – čomu som dokázal celkom ľahko porozumieť – totiž, že netuší, akú prácu by mi mohla vôbec dať..., neodradilo ma to, neznepokojilo, ani nesklamalo. Jednoducho som vedel, že príležitosť urobiť tu niečo dobré, raz určite príde. </strong></p>
<p>
<strong>Jules pracovala na 100%, neoddychovala, nespala, nevidel som ju jesť – pomyslel som si teda, že je dobré, že som tam. Bude ma potrebovať. Ako – to bola len vec načasovania. Presnejšie, mojej všímavosti, keď som postrehol problém s alkoholom u jej šoféra... Tak som sa k nej dostal mimoriadne blízko.</strong></p>
<p>
Áno, ako šofér ste sa zrazu dostali priam doprostred jej života. Urobila na mňa dojem Vaša diskrétnosť v tej situácii.</p>
<p>
<strong>To je práve tá „ľudskosť“, o ktorej som už hovoril. Hoci, na druhej strane, to neznamená, že moja tvár nebola dosť výrečná. Veď ma chcela kvôli tomu hneď preložiť! (úsmev)</strong></p>
<p>
Presne tak: Tento typ diskrétnosti mi je veľmi sympatický. Nie je to mlčanie „aby bol pokoj“. Je to rešpektovanie človeka, povedal by som, že doslova úcta k človekovi. A tá sa prejavuje aj aktívne, zásahom, keď treba a ako treba.</p>
<p>
<strong>Spomenul som, keď som si zakladal účet na facebooku, že môj obľúbený citát je „<em>Nikdy nie je zlé konať správne</em>“ od Marka Twaina. Tým sa usilujem riadiť – či vtedy, keď počúvam, alebo vtedy, keď hovorím.</strong></p>
<p>
Ako je možné, že to tak zafungovalo aj opačne, zo strany Vašich kolegov, a najmä šéfky Jules? Veď ona..., akoby bola doslova z úplne iného sveta než Vy!</p>
<p>
<strong>Sama to povedala: „Je fajn porozprávať sa občas s dospelým mužom.“ Možno, že muži v dnešnej dobe majú s tou svojou dospelosťou, zrelosťou, dosť veľký problém – nuž a potom ...chýbajú, aj iným mužom, a najmä ženám.</strong></p>
<p>
V čom?</p>
<p>
<strong>Poviem Vám príklad: vreckovka – klasická, látková. My muži ju nenosíme kvôli sebe, ale preto, aby sme ju poskytli žene, keď plače. Je to posledné gesto z rytierskych čias. A symbol toho, že a ako má muž byť žene oporou. </strong></p>
<p>
<strong>Ale netýka sa to len Jules, alebo len žien. Tou svojou „odlišnosťou“ som sa stal akoby strýkom pre nich všetkých. Boli svojou prácou odpílení od staršej generácie. Od rodičov odišli, keď išli za prácou a starší kolegovia nemali v tomto ich biznise miesto. Lenže my sa potrebujeme! Aj muži a ženy navzájom, aj mladá generácia staršiu, a naopak. </strong></p>
<p>
Pochopil som to s tou vreckovkou správne, že my muži máme tendenciu hneď hovoriť, čo treba robiť, zmeniť, riešiť? Plač ženy nás „vyrušuje“ a cítime sa pri ňom nesvoji – takže si myslíme, že ho treba okamžite utíšiť ...pragmaticky. Zatiaľ, čo žena sa potrebuje najprv vyplakať. Takže podať jej pri tom vreckovku je gestom delikátnej blízkosti: som tu pri tebe a kým ty doplačeš, ja budem stáť na tvojej stráži. Riešenie príde. Potom. S chladnou hlavou. Tak nejako ste to mysleli s tým „rytierstvom“?</p>
<p>
<strong>Asi by som to nevedel povedať toľkými slovami (smiech), ale áno, tak nejak: Vreckovka je <em>nástroj účasti</em>.</strong></p>
<p>
V jednej veci ste ma však prekvapili, priznám sa, že nemilo. V manželskej kríze Vašej šéfky, ktorá už mala takú veľkú dôveru k Vám, že si doslova prišla po radu, ste zaujali prekvapujúco „feministický“ postoj. Keď si uvedomila, že na nevere svojho manžela možno má aj ona svoj podiel, že sa príliš venovala svojej kariére a zanedbávala ho... a aj preto chcela urobiť zmenu v manažmente svojej firmy a najať do nej riaditeľa (aby ju odbremenil od mnohých manažérskych povinností), snažili ste sa jej to vyhovoriť. Nielen, že by som bol čakal od „starej školy“ skôr opačný názor, ale vôbec, bolo to pre mňa prekvapujúce a nie celkom som to pochopil.</p>
<p>
<strong>Nie som feminista. Ani v tejto veci. Ak to tak vyznelo, bolo to nepochopené. Áno, Jules si všeličo uvedomila a rozhodla sa, že za svoje manželstvo zabojuje, a to aj zmenou svojho postoja k práci. Takže toto už vedela. Išlo mi len o to, aby v tej sebareflexii nezašla do opačného extrému – a nevzdala sa vedenia svojej firmy úplne, lebo tá firma bola tak veľmi „jej“, že to z nej robilo tú úžasnú osobu, ktorú zrejme aj jej manžel miloval, keď sa rozhodol, že kvôli jej práci on sa vzdá tej svojej a ostane s dcérou na „rodičovskej dovolenke“. Naozaj si nemyslím, že ženy by mali len robiť kariéru, a muži byť doma s deťmi – presne, ako to bolo kedysi, len v opačnom garde. Ale si myslím, že niektoré ženy sú úžasné podnikateľky a robia to s takým jedinečným ženským šarmom, ktorý je nenapodobiteľný, a keby to nerobili práve takto, ...chýbalo by to tu.</strong></p>
<p>
Už som pochopil. Zdá sa, že aj táto Vaša rada z Vás urobila nenahraditeľného – tak pre Jules, ako i pre jej firmu. Ako to teda celé skončilo, s tou Vašou „stážou“?</p>
<p>
<strong>No, ako v rozprávke. (úsmev) Jules mi dala honosne znejúcu funkciu na štyri či päť slov... a stal som sa vlastne jej radcom. Teda niekým, kto má v popise práce pomáhať manažmentu firmy, aby <em>zaobchádzal s ľuďmi ľudsky.</em></strong></p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-01-12T16:18:52ZStretnutie s Bohom uschopňuje stať sa darom – rozhovor s Mackenziem PhillipsomStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/stretnutie-s-bohom-uschopnuje-stat-sa-darom-–-rozhovor-s-mackenziem-phillipsom2023-04-06T20:38:08Z2023-01-11T07:32:49Z<p>
Na Vianoce nechceme podľahnúť stereotypu tejto konzumnej doby, ktorá vidí vo (všetkých) sviatkoch len príležitosť na míňanie peňazí. Ani nám asi nestačí len sa stretnúť ako rodina a ...prežiť spolu nejaký slávnostný obed, chvíle pri stromčeku, isteže milé a príjemné, ale predsa... Chceme ísť hlbšie. A keď ideme hlbšie, nemôžeme opomenúť, že je to spomienka na betlehemské Vianoce. Avšak, aj tu, ak by to mala byť len spomienka, bolo by to málo.</p>
<p>
Takže kľúčová otázka je: <em>Ako </em>si na tú „svätú noc“ spomínať <em>dnes</em>?</p>
<p>
Myslím, že kľúčové posolstvo Vianoc je, že Boh chcel „prebývať medzi nami“ (presnejší preklad je „rozložil si stan uprostred našich (stanov)“). Takže, chcel nás <em>obdarovať samým sebou</em>, a to v podobe, aká je pre nás prijateľná – totiž, v tej našej, ľudskej. Načo? O tom nám hovorí celý jeho život, a najmä jeho vyvrcholenie.</p>
<p>
Spomienka, či slávenie Vianoc nie je teda len oslavovaním toho, že sa toto stalo kedysi pred dvetisíc rokmi a ovocie Božieho vtelenia trvá dodnes. Je to pozvanie... <strong>stať sa <em>tiež </em>darom</strong>. Práve v tom spočíva to „ovocie“ v nás.</p>
<p>
Ako na to?</p>
<p>
Nik nemôže dať, čo sám nemá (nevlastní). Takže stať sa darom dokážeme len vtedy, keď si sami plne uvedomíme, že <em>sme obdarovaní</em>. Tu sa asi viac hodí jednotné číslo: ...keď si každý z nás uvedomí, že <strong>je obdarovaný</strong>. Je to celé o láske. A tú dokážeme dávať len, keď si uvedomíme, že sme milovaní. (V tomto je kresťanstvo jedinečné – že nehľadá naplnenie lásky u iného človeka, ale Boha vidí ako toho prvého, ktorý nás miluje. A keď si toto uvedomíme, dokážeme aj my milovať, bez ohľadu na „spätnú väzbu“!)</p>
<p>
Uvedomíme si to, keď ho... <strong>stretneme, zažijeme</strong>. To je niečo, čo sa nedá racionálne si privodiť – ako poznanie, ani emocionálne si vsugerovať – ako pocit. Jedine prijať. Lebo tá ponuka „zhora“ tu je stále, pre každého, v každých okolnostiach. A ...na Vianoce sú to tie krajšie okolnosti. :-)</p>
<p>
Skúsme sa na túto tému, na tému všetkopremieňajúceho stretnutia s Bohom, porozprávať s niekým, kto má v tejto veci veľmi zvláštnu životnú skúsenosť, a to je pán Mackenzie Phillips.</p>
<p>
</p>
<p>
Ako sa dá stretnúť Boha?</p>
<p>
<strong>No, s touto otázkou ste na veľmi zlej adrese... Ja som po ničom takom netúžil, predsa. A to posledné, čo by mi napadlo, je práve niečo takéto si vymyslieť.</strong></p>
<p>
Ospravedlňujem sa. Očakával som túto odpoveď, preto som sa tú otázku opýtal celkom úmyselne. Išlo mi o to, aby bolo hneď od začiatku tohto rozhovoru čitateľom jasné, že to, o čom sa budeme rozprávať, je niečo nadprirodzené..., resp. niečo nad-prirodzeného pôvodu, čo sa prirodzene nedá ani vyvolať, ani spôsobiť, ani predstaviť si, ani nič také.</p>
<p>
Opýtam sa teda inak: čo sa to vlastne s Vami stalo na tej ceste do hôr?</p>
<p>
<strong>Podľa lekárskeho vyjadrenia? Po búračke na tej križovatke som upadol do stavu podobného klinickej smrti. A v takýchto stavoch už mnohí opísali všelijaké nevysvetliteľné zážitky. Hm, zrejme však nik až také detailné, tak dlho „trvajúce“ a také... nezvyčajné. (Úsmev.)<br />
Ale keď sa nad tým zamýšľam z tohto pohľadu, myslím, že – vzhľadom na moju povahu – sa aj tu Boh ukázal ako skvelý Otec, ktorý dobre pozná svoje dieťa, totiž mňa. Myslím, že keby sa mne stalo niečo také, ako opisujú mnohí ostatní – že vidím, ako ma vezú na operačnú sálu, vznášam sa niekde pod plafónom... a potom by som tam niekde vo veľkom svetle stretol Boha, bol by som asi ešte oveľa nevrlejší než keď som si myslel, že som sa tej búračke vyhol, do tej chatrče som došiel a stalo sa to všetko tak, ako som to opísal.</strong></p>
<p>
Áno, tá delikátnosť Božej lásky, ktorá sa usilovala o Vás, z toho celého priam sála.</p>
<p>
Hnevali ste sa na Boha po tých tragických udalostiach s Vašou Missy?</p>
<p>
<strong>Tak by som to nepovedal. Nemal som s ním taký blízky vzťah, že by ho sprevádzali silné emócie, pozitívne či negatívne. Skôr by som povedal, že som si dosť naliehavo kládol otázku, prečo ponechal svet tak veľmi napospas jeho vnútorným zákonitostiam, a najmä ľudskej slobode. My sme tú slobodu jedného šialenca zažili na vlastnej rodine... a moja milovaná Missy... na sebe. Pripravil ju o život! Nemohol som to pochopiť. Zápasil som s myšlienkou, či tá naša viera nie je predsa len ilúzia. Vlastne, ani som veľmi nezápasil – smútok ma postupne privádzal k tomu, aby som tej myšlienke podľahol.</strong></p>
<p>
Zážitok v chatrči, resp. kdesi v lese za ňou... to, ako vieme, zmenil.</p>
<p>
<strong>S Bohom v Najsvätejšej Trojici osôb som prežil neuveriteľný víkend - celé tri dni! Teda, takto som to prežíval ja, rozumiete? Nebol to nejaký neurčitý čas. Bol tam aj spánok. Skrátka, trvalo to dosť dlho. A Boh, raz jedna, potom druhá a potom tretia Osoba... sa usilovali o to, ukázať mi, že ma milujú. Spočiatku mi to prišlo nepochopiteľné, že toto je Boh. Potom zas nepochopiteľné, že ak ma tak miluje, prečo Missy tak strašne zomrela. A napokon, že to všetko má čosi spoločné s mojím vlastným otcom a mojím detstvom, teda s mojím posudzovaním udalostí... </strong></p>
<p>
Hm, zdá sa, že Boh zinscenoval výnimočné stretnutie, lebo mal s Vami a s Vašou rodinou iný plán než aby vás všetkých pohltil smútok a zničilo vám to celú rodinu.</p>
<p>
<strong>Keď som už akosi prijal, s kým mám tú česť..., som sa ho na to opýtal. A povedal mi: „Preto si tu, aby si sa naučil mať rád.“ Stvoril ma pre lásku. A ja som si myslel, že milujem. Aspoň teda svoju rodinu. Ale On (či Ona) mal pre mňa ešte väčšiu lásku...</strong></p>
<p>
Hm – „On či Ona“? Pápež Ján Pavol I. sa vyjadril, že „Boh je náš Otec, ale ešte viac je naša Matka“...</p>
<p>
<strong>Áno. Otec i Matka. Keď tak teraz o tom uvažujem, oboje pochádza od neho, takže – ako som to zažil – voči nám je ...oboje. A kľudne mení jednu podobu za druhú (úsmev). </strong></p>
<p>
<strong>Nie je to tak, že by sme si podľa svojho biologického otca mali predstavovať Boha-Otca (to bol zrejme môj veľký problém), ale práve naopak: podľa Boha-Otca máme pozerať na otcovstvo ako také – a aj na svojho otca, so zhovievavosťou voči tomu, že nie je dokonalý, ale je len človek, tiež mal nejaké svoje vlastné detstvo, a jeho otec tiež... a tak až k Adamovi. Dôležité je pamätať na to najmä potom, keď nás Boh obdaruje vlastnými deťmi a <em>staneme </em>sa pre nich otcami. Boh je ich skutočný Otec a my sa len usilujeme nejako to jeho otcovstvo v sebe pre nich odzrkadľovať, či ako by som to povedal... A takisto je to s materstvom matiek.</strong></p>
<p>
Podarilo sa Vám to nejako zmeniť u seba, po návrate z tej Chatrče?</p>
<p>
<strong>No, stále som len človek (úsmev). Ale už si lepšie uvedomujem, čo chcem aby moje deti videli, keď pozerajú na mňa; čo chcem, aby počuli, keď sa rozprávajú so mnou; čo zažili..., a najmä, čo chcem, aby cítili zo mňa. Keď som odchádzal z Chatrče, Boh mi povedal: „Každou láskavosťou meníš celý vesmír k lepšiemu.“ Vtedy som pochopil, že Boh tvorí vesmír z jeho pohľadu v jedinom okamihu, ale z toho nášho pohľadu, v ktorom je čas a priestor, ho tvorí v priebehu celých dejín – a na to, aby „bol dobrý“ pozval aj nás, aby sme sa podieľali – vo svojej maličkej miere, ale predsa. Teraz už pozerám na všetko, čo robím, a hlavne na všetky svoje vzťahy, celkom inak!</strong></p>
<p>
„Papa“ – „tato“, tak máme prekladať ono originálne „Abba“?</p>
<p>
<strong>O slovo nejde. Ide o ten vzťah malého dieťaťa, ktorý <em>všetku </em>svoju dôveru vkladá do Otca. </strong></p>
<p>
<strong>Hm, a možno ide aj o to slovo, keď Ježišovi tak ležalo na srdci, aby nám ho predstavil práve týmto slovom! Predsa – modlitba je dialóg a v ňom sú aj slová dôležité, lebo vyjadrujú vzťah, v ktorom ten dialóg prebieha. Je to iná atmosféra, keď svoju modlitbu začnem „Our Father“ (Otče náš), a keď ho oslovím „Our Papa“ (Náš tato, tatinko)... Chápete? Tie slová, ktoré budú nasledovať, už budú iné... dôvernejšie, dôvery-plnšie.</strong></p>
<p>
Keby ste to veľké bohatstvo, skoncentrované do toho jedinečného víkendu, mohli zhrnúť do jednej vety, čo by ste nám zanechali ako odkaz?</p>
<p>
<strong>Viete, nikomu neprajem taký zážitok, akým sme si prešli my ako rodina. Ale každý má niečo, čo ho trápi. Takže môj odkaz je: <em>Je jedno, čím si prechádzaš. Hlavné, že na to nie si sám/sama! </em></strong></p>
<p>
<strong>Papa je tu... Aj Mama... Aj Ježiš. Aj tá úžasná Saraju, o ktorej nevieš, „odkiaľ veje“..., a zbiera všetky tvoje slzy ako drahocenný poklad, ktorým potom zaleje a dá život niečomu krásnemu. (Úsmev.)</strong></p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-01-11T07:32:49ZSila všednosti – sila pre všednosť. Rozhovor s Micekym GordonomStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/sila-vsednosti-–-sila-pre-vsednost-rozhovor-s-micekym-gordonom2023-01-10T10:40:48Z2023-01-10T07:12:30Z<p>
Asi áno. Ako sa hovorí, „prvý dojem urobíme len prvýkrát“. Zrejme to platí všeobecne: druhý a tretíkrát „to“ už nemôže byť ako prvýkrát. Jasné. Ide o to, či ten dynamizmus nevyhnutne musí ísť „dolu vodou“. Asi je dosť príkladov na to, aby sme mohli povedať, že nie. Sú veci, ktoré všednosťou-rutinou práveže zdokonaľujeme.</p>
<p>
Skutočne, všednosť dokáže totiž ešte jednu vec: cibriť. Keď sa niečo opakuje, cibrí sa to, nemusí sa to nevyhnutne obrusovať až kým z toho nič neostane, ale môže sa to aj obrusovať, až kým sa to vybrúsi na drahokam.</p>
<p>
Hm, aj láska?</p>
<p>
Obdivujeme usmiatych starčekov, ktorí spolu prežili v manželstve povedzme 50, 60 a viac rokov. Samozrejme, je iné „prežiť“ a „prežiť“..., samotné trvanie času ešte nič zásadné neurobí – ani pozitívne, ani negatívne. Musíme pripustiť, že niekedy tým plynutím času sa v manželstve postupne rozplývajú ilúzie, nádeje, sny a ostáva len obyčajná „výdrž“. Áno, aj ona má svoju hodnotu. Ale nebudeme ju asi pokladať za ideál. Zrejme to teda bude celé v tom, <em>ako</em> prežiť ten spoločný čas...</p>
<p>
Isteže, láska je v každej dvojici jedinečná, neopakovateľná a ťažko z tejto jedinečnosti robiť akékoľvek všeobecné závery. Ale ak môže byť užitočné vypočuť si úspešný príbeh každej takej dvojice a hľadať v ňom pre seba nejakú inšpiráciu, tak môže byť poučné porozprávať sa s niekým, koho všednosť bežných dní najprv skoro zabila, teda jeho vzťah, a potom, práveže ten vzťah, paradoxne, akosi podržala...</p>
<p>
Mickey Gordon, basketbalový rozhodca, ktorý sa zaľúbil do ..., no úplne opačne žijúcej, zmýšľajúcej i cítiacej Ellen.</p>
<p>
<em>Dá sa zabudnúť na Paríž?</em></p>
<p>
<strong>Jasné, že nie! Paríž je nezabudnuteľné miesto – najmä keď sa dozviete, že je tam pár vecí na videnie. (úsmev) Ako viete, my dvaja sme sa tam nielenže spoznali, ale sme tam prežili niečo úžasné, výnimočné – na výnimočnom mieste, a preto aj... hm, neopakovateľné.</strong></p>
<p>
<strong>Ibaže, my v angličtine, keď povieme „forget it“, nemyslíme tým vždy, aby niekto niečo doslova zabudol, ale aby to už nebral do úvahy, nemyslel na to, nenechal sa tým vyrušovať alebo ovplyvňovať. To bolo to, čo som pocítil, keď nás prepadla všednosť..., s jej problémami – a bolo nám obom smutno za tou náladou, atmosférou, pocitmi... z nášho Paríža. Vtedy zaznelo ono „Forget Paris“, ako nutnosť ísť ďalej... a pokúsiť sa nejako ten náš vzťah budovať tu – doma – kde to už je... nevyhnutne... iné.</strong></p>
<p>
Presne k tomu by som sa chcel dostať. Ale, ak dovolíte, možno najprv otázka o úplnom začiatku: ako ste sa vy dvaja, takí totálne odlišní, mohli do seba tak zamilovať? Už ste predsa obaja boli dospelí, zrelí ľudia – žiadni tínedžeri, čo nejaké rozdiely ešte neriešia...</p>
<p>
<strong>To ten Paríž. (smiech) Ale nie. Viete, osud mi nenadelil, že by som v niečom vynikal. Akoby symbolicky, aj vzrastom som dosť malý. A pracujem medzi obrami, dokonca rozhodcu – to je paradox, však? </strong></p>
<p>
<strong>Ale k tomu, na čo sa pýtate. Nuž, predovšetkým, mal som sprevádzať telo svojho otca, s ktorým som mal veľmi zlý vzťah, do Francúzska, lebo tam si prial byť pochovaný. Ok, aký bol – taký bol, posledné prianie mu splním. Ale bola to dosť bizarná situácia. O to väčšmi, keď mi ho aerolinky niekde stratili. Na také situácie reagujem radšej humorom. Pri mojom vzraste reagovať zlosťou – no, skúšal som aj to, ale..., radšej to nechajme! (smiech). Navyše, z rovnakých dôvodov aj na ženy sa usilujem zapôsobiť najmä humorom..., veď aj – čím iným? Celkom dobre mi to takto fungovalo, na noc po zápase niekde v zapadnutom hoteli, v nejakom kúte Ameriky. </strong></p>
<p>
<strong>Ale tu bola Ellen... Bola síce vydatá, čo som ja najprv nevedel, ale – paradoxne – v jej manželstve jej najviac chýbal ...humor! Spomeňte si – práve takto mi vysvetľovala, ako sa mohla do mňa tak zaľúbiť, a ani sa len nezmieniť, že je už vydatá za niekoho iného: „Nedokázal ma rozosmiať.“ </strong></p>
<p>
<strong>No, ja áno. (úsmev) A robilo mi to veľmi dobre. Aj jej. Nám obom. Preto ten Paríž... tých pár dní tam... bolo pre nás viac než dovolenka v prekrásnom meste!</strong></p>
<p>
Rozumiem. Humor vo vzťahu je určite nesmierne užitočný, z viacerých dôvodov. Ale – ako sa ukázalo – nestačí.</p>
<p>
<strong>Jasné, že nie. </strong></p>
<p>
Prišla tá všednosť.</p>
<p>
<strong>No, ešte nie. Najprv sme museli vyriešiť oceán problémov. V našom prípade doslova – Ellen bola v Paríži a svoju prácu tam milovala. Ja – cez oceán – v USA a tiež som svoju prácu miloval. Išlo o to, ujasniť si, ako je to s tou našou láskou v konkurencii s tými dvoma láskami k práci – a čo s tým spravíme. Resp., kto to spraví. Viete, že mne sa fakt nechcelo meniť prácu, v ktorej som bol dobrý... a iné som vlastne ani nevedel robiť. Zdalo sa mi, že Ellen to má ľahšie, vzdať sa tej svojej. </strong></p>
<p>
Vieme, ako to pokračovalo. Prežili ste veľmi turbulentné chvíle, hľadali ste spôsob, ako fungovať spolu, vyskúšali ste všeličo, zažili bizarné situácie, až to celé ...krachlo. A váš vzťah sa zachránil len akoby zázrakom.</p>
<p>
<strong>Trochu vás poopravím: nebolo to zázrakom. Viete, práve tu sa totiž – v dlhodobom meradle – prejavila nejaká tá „sila“ našej všednosti. Povedal by som, že napriek verbalizácii, ktorú som už vysvetľoval, my dvaja sme nikdy na ten Paríž nezabudli! Ani sme ho neprestali brať do úvahy, či myslieť naňho. Naopak – práve on bol pre nás akoby hnacím motorom. Nie ako spomienka, ale ako uvedomenie si, čo spolu dokážeme. Teda čo dokážeme, keď sme spolu. Toto vedomie zošilo všetky trhliny, ktoré sme si narobili svojím nedokonalým úsilím nejako to „vyriešiť“, a ...vyriešilo to za nás – jednoducho, nezlomnou vôľou... ísť ďalej a spolu. Vlastne, to asi nie je „jednoducho“, všakže?</strong></p>
<p>
Prekvapilo ma, že vaši priatelia, ktorí vás počas toho celého vášho príbehu pomerne zblízka sledovali, poznali rôzne detaily celej tej neuveriteľnej farbistej mozaiky udalostí, vlastne ani nevedeli, ako to medzi vami celé skončilo.</p>
<p>
<strong>Áno. Priatelia sú spoločníci na ceste. Je úžasné, keď ich tam máte. Ale v istých momentoch potrebujete byť sám so sebou. A nik viac. Ujasniť si, čo vlastne od toho vzťahu chcem a čo som ochotný pre to urobiť. Priatelia či priateľky príliš blízko vám tam môžu niekedy urobiť viac zla než dobra. </strong></p>
<p>
No nakoniec nik nevedel, ako ten neobyčajný príbeh vlastne skončil, či skončí... A niektoré ženy z toho už šaleli.</p>
<p>
<strong>Bolo zábavné dozvedieť sa, že sme ich svojím spoločným príchodom na tie zásnuby vlastne ...všetkých prekvapili. Veď aj nás to oboch prekvapilo – stalo sa to totiž práve v ten večer, keď si oni v reštaurácii rozprávali náš príbeh. No, hlavné je, že to bolo príjemné prekvapenie! (úsmev)</strong></p>
<p>
Hm, predsa to však vyzerá trochu ako v rozprávke: je to na začiatku dobré, potom problém, väčší, ešte väčší, najväčší – a potom zrazu rozlúsknutie a... „žili šťastne až kým nepomreli“.</p>
<p>
<strong>Ellen sa ma opýtala, ako to bude ďalej. Odpovedal som, že neviem. Ale ...obaja sme už zakúsili a vedeli jasne, čo nechceme. To je dobrý začiatok „druhého dielu“ – motív, aby sme už chceli hľadať riešenia akýchkoľvek problémov... len vnútri. Dá sa to pochopiť? </strong>(úsmev)</p>
<p>
Áno, to áno. Pripomína mi to princíp solidarity: akékoľvek spoločenstvo, vrátane manželstva, sa udrží jedine vtedy, keď je medzi ľuďmi, čo ho tvoria, <em>solidarita</em> – povedomie spolupatričnosti. Lebo práve ono dáva motív <em>riešiť</em> problémy. Ak jej niet, ľudia idú od seba, spoločenstvo sa nevyhnutne rozpadne.</p>
<p>
Váš odkaz na záver, prosím?</p>
<p>
<strong>Nikdy nezabudnite na Paríž. </strong></p>
<p>
<strong>A ešte jedno: Nič nie je nemožné. To netvrdí len Toyota! </strong>(smiech)</p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-01-10T07:12:30ZMinulosť – Prítomnosť – Budúcnosť vs. „Carpe diem“. Rozhovor s Marthym McFlyomStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/minulost-–-pritomnost-–-buducnost-vs-„carpe-diem“-rozhovor-s-marthym-mcflyom2023-01-10T10:40:04Z2023-01-09T08:16:59Z<p>
Keď Horácius napísal svoje slávne „carpe diem“ – uchop, využi (tento) deň, vysvetľuje, že „je lepšie zmieriť sa s tým, čo život prichystá“, „obmedziť svoje priania na krátky čas“ a „čo najmenej dôverovať v budúcnosť“.</p>
<p>
Ibaže, život nezačína ráno, keď sa zobudíme, a nekončí večer, keď zaspíme..., v nádeji (?), že zajtra prinesie rovnaké a rovnako v sebe uzavreté dobrodružstvo. Je vôbec carpediemistovi dovolená nádej? Asi ani nie. Takže v žiadnej nádeji, azda len v očakávaní, či sa ráno zobudím a dostanem šancu zas si užiť daný deň.</p>
<p>
Pozerať na život ako na akýsi nesúrodý, a preto nezmyslený súhrn denných izolovaných epizód je určite možné. Ale, ako som uviedol hore, nie je v tom pravda, presnejšie – nie je to pravdivý pohľad. Ráno sa totiž nebudíme do situácie, podmienok, stavu, vzťahov a pod., ktoré by nám boli, skrátka, „dané“ osudom či čímkoľvek. Niečo z toho áno, ale veľa, nápadne veľa je logickým dôsledkom našich včerajších (a predvčerajších) rozhodnutí – úspechov či neúspechov, krátkodobých či dlhodobých úsilí, realizovaných plánov, alebo naopak, chýb, zlyhaní, či zaváhaní.</p>
<p>
A to isté sa dá povedať aj o budúcnosti – že totiž čosi prinesie bez našej vôle a poznania (udalosti, stretnutia a pod.), ale veľa prinesie „navareného“ z našich dnešných rozhodnutí, v <em>kontinuite </em>s tými včerajšími. Isteže, nie každý deň kladie pred nás rozhodnutia s dlhodobým zásadným dopadom. Ale niektoré dni áno... a každý kladie pred nás možnosť rozhodnúť sa pracovať na nejakom dlhodobejšom projekte svojho života a čosi do tejto „stavby“ pridať, alebo možnosť urobiť rozhodnutie zmeniť ho a ísť pracovať na inom.</p>
<p>
Viem, že to znie ako teoretizovanie. Ale nemá každá prax svoju teóriu? Nie je potrebné aspoň občas sa zamyslieť nad tým, ako (prakticky) žijeme a či to má v sebe ten zmysel (teóriu), ktorý by nás naozaj napĺňal a viedol niekam, kam naozaj chceme dôjsť?</p>
<p>
No, dobre, poďme sa na to pozrieť celkom prakticky a pozvime si na rozhovor človeka, ktorý má túto kontinuitu minulosti s prítomnosťou a budúcnosťou „nažitú“ ako asi nik iný: pán Marthy McFly.</p>
<p>
<em>Projekt cestovania v čase je asi snom každej doby, od začiatku ľudstva až do jeho konca. </em></p>
<p>
<strong>No, prepáčte, že vám skočím do reči, pán Košč. Ale ja som taký sen nemal. Naopak, mal som svoju Jennifer a po ničom som tak netúžil, ako žiť v prítomnosti a ísť s ňou na víkend k jazeru... (úsmev).</strong></p>
<p>
<em>To je pravda. Bol to sen pána doktora Emmetta Browna. Ale teda..., poriadne hlboko vás do toho vtiahol, však?</em></p>
<p>
<strong>Ako viete, ja som sa do minulosti dostal náhodou, počas testovania doktorovho prístroja, nainštalovaného v Deloreane a pri úteku pred teroristami. Ale to, čo som tam zažil, najmä ten desivý vzťah šikanovania medzi Biffom a mojím otcom, mi ukázalo pravú príčinu mnohých vecí, kvalitu vzťahov a určitú bezzmyselnosť toho, v čom žijeme ako rodina v prítomnosti. Bol to hrozný pocit. Ale zároveň akoby otvorenie očí – aké ďalekosiahle dôsledky môžu mať niektoré naše rozhodnutia, ba nielenže môžu, ale aj majú! Ja som bol toho dôkazom, resp. môj príšerný pocit vo vlastnej rodine. A naopak! Keď sa nám podarilo zmeniť tento vzťah, vrátil som sa do budúcnosti, teda do prítomnosti – a všetko bolo úplne inak! Vlastne až vtedy som to celé pochopil, ako som to teraz uviedol.</strong></p>
<p>
<em>Čo vás tam rozrušilo najviac?</em></p>
<p>
<strong>Pochopte, miloval som Jennifer a túžil som ukázať sa pred ňou ako chlap, správny chlap... Ale moja rodina bola výsledkom nahromadených slabošských prejavov môjho otca, totálnej absencie asertivity vo vzťahu k násiliu a šikanovaniu a čohosi nedefinovateľného, v podstate podobného, aj u mojej mamy. Bola frustrovaná zo svojho manžela, zo seba, zo všetkého. A totálne rezignovaná. Moji rodičia mi nemali čo ponúknuť, žiaden vzor. A vlastne po tých rokoch už ani nemali záujem o to. Ja som však cítil v sebe akúsi neudržateľnú túžbu po hrdinstve, chcel som na Jennifer urobiť dojem muža, o ktorého sa žena môže oprieť! Preto som bol taký precitlivený na urážky v tejto oblasti mojej osobnosti, preto tá veta, že „nik o mne nepovie, že som srab!“ – ktorú ste odo mňa počuli viackrát...</strong></p>
<p>
<em>Áno, k nej sa ešte dostaneme, ak dovolíte. Ale vráťme sa na začiatok. Za bezprecedentných okolností ste sa teda dostali do minulosti, konkrétne do mladosti svojich rodičov, ako nielen nejaký divák, ale priam protagonista. Hrozilo dokonca, že vaša mama sa zaľúbi do vás, a nie do vášho otca – čo by zásadným spôsobom „narušilo časopriestorové kontinuum“, ako varoval pán doktor. Vieme, že vás to riadne šokovalo. Hm, to by asi každého. Ale kedy ste si najviac uvedomili tú kontinuitu medzi rozhodnutiami v minulosti a dôsledkami v budúcnosti?</em></p>
<p>
<strong>V tej kaviarni. Biff sa správal k môjmu otcovi ako sviniar už keď boli spolužiaci – a ja som to zažíval ešte aj po toľkých rokoch, keď sme boli susedia. Používal celé roky nielen ten istý spôsob šikanovania, ale dokonca tie isté slová! Bolo mi zrazu úplne jasné, prečo sa dnes môj otec správa tak... hanebne. V čase, keď ešte boli viac-menej rovnocenní (hoci Biff bol vždy väčší fyzicky, silák atď.) neurobil nič, aby sa mu postavil, aby sa postavil jeho zneužívaniu. </strong></p>
<p>
<strong>Svoju rolu tam zohral aj školník – uf, ten istý, ktorého som zažil ešte aj ja. A správal sa k našej rodine stále rovnako pohŕdavo. Môjmu otcovi opakoval, že z neho nič nebude. A on mu uveril. Keď to hovoril po rokoch aj mne, ja som tomu uveriť nechcel...</strong></p>
<p>
<em>Chápem. Príbehu, do ktorého ste sa nechtiac dostali, dominuje tanečná zábava Pod morskou hladinou a prvý bozk vašich rodičov. To, že sa z neho môže vyvinúť vzťah, ktorý dvojicu dovedie do manželstva a následne do rodičovstva, je pochopiteľné a uveriteľné. Ale povedzte mi úprimne – dať alebo nedať niekomu po hube, môže toto jedno „gesto“ tak zásadne zmeniť dejiny, teda budúcnosť celej jednej rodiny?</em></p>
<p>
<strong>No, uvedomte si, že nejde len o toto jedno gesto, ktoré sa v minulosti najprv nestalo a potom sme ho zmenou niektorých udalostí vlastne privodili... a, vďaka Bohu, že sa udialo. Pochopte, že môj otec mal už v „pôvodnom behu dejín“, nazvime to takto, na Biffa zlosť a nepáčilo sa mu, ako sa k nemu správa. Ale nemal silu vzoprieť sa mu – a tým nemyslím len fyzickú silu, ale najmä vnútornú, nemal žiadne sebavedomie. Keď som to pochopil, usiloval som sa posilniť mu ho, aspoň trochu, ostatné už urobila jeho láska, resp. možno najprv vôľa ukázať sám sebe i celému svetu, že je predsa niekto, keď taká krásavica, ako Lorraine, s ním pôjde tancovať! Viete, že to nebolo ľahké, lebo mu na to chýbalo..., takpovediac, všetko. Ale – a to je podstatné – nakoniec to <em>v sebe našiel</em>, dal Biffovi po hube, aby svoju dámu obránil... a vtedy sa v ňom čosi zásadné zlomilo, takže od toho momentu sa už začal správať s väčším sebavedomím. Spomeňte si, že krátko nato mu Lorraine chcel prebrať na parkete jeden z Biffovej bandy. A to už mi naozaj išlo o život. Ale práve vtedy si otec spomenul, že už nie je tým, kým býval, vrátil sa, odstrčil ho a ...ostatné už viete. </strong></p>
<p>
<em>Mimochodom, len pre zvedavosť: ako sa v tom „pôvodnom behu dejín“ vlastne stalo, že sa Lorraine zaľúbila do vášho otca? Mal o ňu predsa eminentný záujem práve Biff a hoci mu zrejme nešlo s ňou o nič vážne, ako to, že dopustil, aby sa oni dvaja dali dokopy? </em></p>
<p>
<strong>No, čo sa týka mojej mamy, pochopil som, že vo svojej mladosti nemala veľmi veľké... ideály. Byť pobozkaná – to jej asi stačilo. Biffa, samozrejme, neznášala pre jeho násilnícke správanie. Do Georga za zaľúbila, keď ho jeho otec zrazil pred domom. „Samaritánsky syndróm.“ Ale ako sa stalo, že Biff nejakým svojím hnusným spôsobom neprekazil vzťah mojich rodičov, to by vlastne aj mňa zaujímalo... Ale to sa už nedozvieme! (smiech) Aj keď..., veď sme zažili aj tretiu možnosť, ako to celé mohlo dopadnúť, aj so šialeným manželstvom Biffa s mojou mamou. Och!</strong></p>
<p>
<em>Vlastne, to je fakt. Zamotalo sa to celé tak, že to už vyzeralo nerozmotateľné. O to horšie to mohlo byť pre vás – cítili ste s doktorom zodpovednosť za to, čo a ako sa to celé vyvinulo...</em></p>
<p>
<strong>No, čo vám budem hovoriť. Museli sme urobiť všetko preto, aby sme to zvrátili. Veď ste to videli.</strong></p>
<p>
<em>Dovoľte mi jednu osobnú otázku. Dellorean, prerobený na funkčný stroj času, vám umožnil „vrátiť sa do budúcnosti“</em>, <em>čiže do prítomnosti, ba ísť aj do budúcnosti a to dokonca viackrát, oboma smermi. Čo vás to celé naučilo?</em></p>
<p>
<strong>Predovšetkým dalo mi to priam rukolapné dôkazy o tom, že svojimi dnešnými rozhodnutiami nesieme zodpovednosť za vlastnú budúcnosť. Ba nielen za tú vlastnú! Ale mne osobne to dalo ešte jednu podstatnú vec – porozumenie a silu na to, aby som prelomil dlhoročnú priam „kliatbu“ na našej rodine, teda na časti jej mužského pokolenia, ktorej som ja sám bol súčasťou. Ten... v podstate vlastne strach, aby si niekto nemyslel o mne, že som srab (zbabelec) – čo v generáciách mojich predkov viedlo k mnohým zlým rozhodnutiam, a teda aj dôsledkom. Keď som to videl na vlastné oči, pochopil som, že tu je pre mňa jeden podstatný kľúč k tomu, čo nazývame <em>zdravé sebavedomie</em>: „Myslíš si o mne niečo? To je tvoja vec. Ja dobre viem, kto som. Tvoje slová (napr. že som srab) beriem len ako výzvu zamyslieť sa nad sebou, či je to naozaj tak, a nie ako nutnosť dokázať ti, tu hneď na mieste, že sa mýliš.“ Wow – to bolo precitnutie! Spomeňte si, že vďaka nemu som sa vyhol tragickej autonehode, ktorá by bola – no, veď viete si domyslieť. Odvtedy som to mal stále na pamäti a viedol som k tomu neskôr aj svojich synov.</strong></p>
<p>
<em>Áno, práve k tejto vete som sa chcel vrátiť: zmena vášho postoja k obvineniu zo zbabelosti zmenila všetko. Zbabelým sa človek nestáva tým, že ho niekto z toho obviní...</em></p>
<p>
<em>Ešte by ma zaujímalo, ako hodnotíte, po tom všetkom, rozhodnutie Dr. Browna ostať žiť v minulosti.</em></p>
<p>
<strong>Chápem ho. Úprimne, on do tejto doby naozaj akoby nepatril. Okolie ho pokladalo za blázna. Ja som vedel, že je úžasný, ale najmä ako človek. Vo vede a v experimentoch sa mu skôr nedarilo než darilo. Hoci vynález automatického kŕmenia svojho psa – to bolo niečo! (Úsmev). Nuž, a keď tam v minulosti objavil dokonale spriaznenú dušu vo svojej úžasnej Clare, ktorá ho nielenže chápala a obdivovala v tom, čo robil, ale sa doňho dokonca úprimne zamilovala, bolo to v dobe a situácii, kde vďaka svojmu talentu a skúsenostiam z budúcnosti (úškrn) sa mohol mať dobre a užívať si vedu i rodinu – takže rozhodnutie bolo jasné. Ale poznáte ho – nie som si vôbec istý, že to takto ostane navždy. Aj keď to tuším. (Úsmev)</strong></p>
<p>
<em>Čo by ste teda, na záver, na základe svojej jedinečnej životnej skúsenosti, povedali na názor „Carpe diem“, chápaný v horáciovskom zmysle?</em></p>
<p>
<strong>Carpe diem – áno, ale nie v horáciovskom zmysle. Treba žiť každý deň naplno – a to aj vo vedomí, že bude mať svoje dôsledky do budúcnosti. A byť vďačný za tie dobré rozhodnutia v minulosti, ktoré nás doviedli do dnešnej skutočnosti. A ak boli nejaké zlé, taktiež so svojimi dôsledkami – tak s vďakou za to poznanie niesť so cťou to, čo sa zmeniť nedá, a pracovať na tom, čo sa zmeniť dá. Život ide ďalej. Deň za dňom.</strong></p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-01-09T08:16:59ZMoje veľké rozhovoryStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/moje-velke-rozhovory2023-01-09T08:14:10Z2023-01-09T08:11:41Z<p>
Myšlienka sa vlastne zrodila opačne: uvažoval som o slobode v manželstve, o vzájomnom prispôsobovaní sa a pod. A vtedy som si spomenul na Maggie Carpenterovú, "Nevestu na úteku" - tak mi napadlo opýtať sa jej, čo si ona o tom myslí. Lebo si na túto tému vytrpela dosť... a nakoniec to, myslím, dokázala tak správne "uchopiť", že to v jej živote mohlo dobre dopadnúť...</p>
<p>
Rozhovor dopadol celkom dobre :-). Posúďte sami:</p>
<p>
<a href="https://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/byt-sam-sama-sebou">https://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/byt-sam-sama-sebou</a></p>
<p>
Keďže mám viacero obľúbených filmov, v ktorých sa objavuje a zaujímavým spôsobom je riešených viacero dôležitých tém, hodlám v tomto žánri pokračovať.</p>
<p>
To, čo chcem "medzi riadkami" vyjadriť, je moje vnímanie filmového umenia, v tomto prípade osobitne scenára a vykreslenia postáv, v súvislosti s mojím vnímaním predloženej témy... dotvorené mojou fantáziou.</p>
<p>
Medzičasom som už pár takýchto rozhovorov urobil. Idem ich tu teda zavesiť. Budem vďačný za každý komentár.</p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-01-09T08:11:41ZObjatie ako odkaz od Boha, i od sebaStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/objatie-ako-odkaz-od-boha-i-od-seba2023-01-10T10:37:14Z2023-01-08T05:58:59Z<p>
Po celom svete sa organizujú „hug-days“ – dni objímania, keď človek stretne na ulici ľudí, ochotných dať mu objatie „zadarmo“. (To, „zadarmo“ by tam ani nemuselo byť – veď aké by to bolo „objatie“, ak by nebolo zadarmo?) Keďže sa o tom dni verejne vie a keďže tí ľudia sú náležite označení, nikomu snáď nenapadne vidieť v tom nejaké sexuálne obťažovanie. Je krásne konštatovať, že získať dobrovoľníkov pre takúto iniciatívu je zväčša celkom jednoduché – každý to totiž <em>máme v sebe</em>! Nielenže nás to nič nestojí, iba čas a trochu dobrej vôle, ale objať druhého človeka, hoci aj neznámeho, nám príde úplne prirodzené... až je to nápadné a zaslúžilo by si pristaviť sa pri tom a hlbšie sa na to <em>objatie </em>zahľadieť. Teda pouvažovať o ňom.</p>
<p>
Keď som na jeseň minulého roka bol na seminári „Otcovo srdce“, vyzvali nás tam zamyslieť sa, akými cestami sa Boh usiluje komunikovať s každým z nás – pôsobením viac cez city, či viac cez rozum. Tiež tam rezonovala téma predstavivosti, alebo „jednoduché“ objatie <em>Božích detí</em>.</p>
<p>
Sledovať, ako tam vpredu miestnosti stoja všetci členovia organizačného tímu a účastníci prichádzajú k nim rad-radom dať sa objať a väčšine z nich tečú pri tom slzy, môže na pohľad pôsobiť ako akási „citová davová psychóza“. Ale aj mne tiekli. Možno to bolo dojatím z tej citovo bohato pozitívnej atmosféry, a možno naozaj je to jedinečný Boží dar, ktorý vyvoláva vďačné dojatie a ktorý by sme si mali odovzdávať ďalej, ako často len môžeme.</p>
<p>
Keď som sa nad tým zamyslel, uvedomil som si, že akási podvedomá schopnosť pocítiť Božiu lásku v láskyplnom objatí (ktoré nemusí mať v sebe niečo erotické), to ma sprevádza asi celoživotne. Avšak, v ostatnom čase si to akosi viac uvedomujem, keď mám pár ľudí, ktorí majú radi moje objatie, a ja to ich. Toto je zrejme naozaj krásny Boží dar, ktorý dal ľuďom, aby si mohli navzájom odovzdávať čosi z tej <em>nežnej </em>Božej lásky, symbolizovanej, ale aj reálne vyjadrenej gestom bezpodmienečného a kompletného prijatia do svojho náručia.</p>
<p>
Aj na dovolenke v Chorvátsku, s partiou kolegov, po výdatnom rannom cvičení, krásne uvoľnení a naladení celkovou úžasnou atmosférou toho miesta a tej chvíle, sme sa „na dobrý deň“ navzájom poobjímali. Vraj, „desať objatí robí šťastný deň“. (Nejde o presný počet a nebude to zrejme až také jednoduché. Ale čosi to <em>do seba</em> má!) Bolo to ...skvelé. Ten deň už bol vynikajúco začatý!</p>
<p>
Myslím, že každý deň by mohol takto začínať.</p>
<p>
Myslím, že každý deň by mal takto začínať.</p>
<p>
Myslím, že každý človek by mal takto začínať svoj deň – dostať od niekoho objatie (ako odkaz od Boha, že je milovaný), s vďakou ho vrátiť a odovzdať ho zas ďalším (s tým istým odkazom).</p>
<p>
</p>Stanislav Košč2023-01-08T05:58:59ZTerezka - UčiteľkaStanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/terezka-ucitel-12023-01-07T08:03:10Z2023-01-07T07:10:36Z<p>
Možno áno, nie som taký všeobecne zorientovaný, aby som mohol povedať, že toto výročie u nás... nezarezonovalo. Niekoľkokrát som si v duchu prepočítal, či som sa nepomýlil. <img alt="smiley" height="20" src="https://www.mojakomunita.sk/html/js/editor/ckeditor/plugins/smiley/images/regular_smile.gif" title="smiley" width="20" /></p>
<p>
Odporúčam - nenechajme si ho ujsť. Spomeňme si, že sľúbila "dážď milostí" až bude raz v nebi, teda pri ich zdroji. O tom, že dobrotivý Otec jej ich bude chcieť dať na rozdávanie, nemala ani najmenšiu pochybnosť. <img alt="smiley" height="20" src="https://www.mojakomunita.sk/html/js/editor/ckeditor/plugins/smiley/images/regular_smile.gif" title="smiley" width="20" /></p>
<p>
Za veľa jej vďačím. Aj za odvahu veriť, že do neba sa dá prísť aj malými krokmi, ak budú z lásky a ak ich bude dostatok...<br />
<br />
Ale aj za niekoľko mimoriadnych zážitkov. Vďaka nej som sa napr. dostal na súkromnú audienciu k pápežovi Jánovi Pavlovi II., ešte predtým som - spolu s kamarátmi - trochu oživil v Ríme tradičnú pútnickú atmosféru ;-). Vďaka nej som neurobil fatálne nesprávny krok vo veci môjho životného povolania. Ona ma veľmi originálnym spôsobom držala v určitej úrovni duchovného života počas rokov môjho štúdia. Vďaka nej a našej láske k nej som zažil veľa úžasných hudobných zážitkov a napokon, keď mali prísť jej relikvie na Slovensko, dostalo sa nám pocty privítať ich v Bratislave, hudobno-slovným pásmom, ktoré ...som viac dostal než vytvoril.</p>
<p>
Preto, pri príležitosti jej okrúhlych narodenín som sa rozhodol, že sa s týmto pásmom podelím verejne. Nech poslúži, ak môže.</p>
<p>
</p>
<div style="text-align: center;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto"><span style="font-size: x-large;"><b>TEREZKA - UČITEĽKA</b></span></span></span></div>
<div style="text-align: center;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">Scenár</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<br />
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto"><span style="font-size: x-small;">Osoby a obsadenie: </span></span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto"><span style="font-size: x-small;">1. hlas – žena (komentár)<br />
2. hlas – muž (komentár)<br />
3. hlas – dievča, mladá žena (myšlienky sv. Terezky)<br />
4. hlas – žena (meditácie)<br />
5. hlas – muž (meditácie)</span></span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto"><span style="font-size: x-small;">Piesne sú z albumu Malá cesta od Stana Košča, vyd. KVAS, 1993 - predstavené naživo</span></span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<br />
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">4.hlas:<br />
Keď sa zahľadíme na množstvo obrazov a sôch svätej „Terezky Ježiškovej“, ktoré nachádzame v našich kostoloch, môže sa nám pred očami objaviť osoba mladej usmievavej rehoľnej sestry s náručou plnou ruží – azda teda zodpovednej za kláštornú záhradu, ktorá zrejme plnila túto službu s takou oddanosťou, že jej to zaslúžilo nebo... a s určitou nadsázkou i pozdvihnutie na oltáre. Môže sa nám zdať naozaj zvláštne, čo na nej Cirkev videla také výnimočné... a taktiež naši predkovia, keď jej podobizňami priam posiali celé Slovensko. Rovnako nepochopiteľné by sa mohlo javiť vyhlásenie tejto svätice za Učiteľku Cirkvi, ústami sv. Jána Pavla II. Vari tu pápež, možno už i pod bremenom veku, podľahol emóciám, keď túto jednoduchú rehoľnú sestru zaradil medzi takých velikánov teologickej reflexie, akými sú ostatní Učitelia Cirkvi?<br />
5.hlas:<br />
Tušenie, že stojí za to poodhaliť onen „závoj“, ktorým – zrejme nechtiac – ľudová zbožnosť zahalila a možno miestami celkom prekryla skutočnú tvár tejto veľkej svätice, nás dnes priviedlo aj sem, na záver deväťdňovej prípravy a v predvečer príchodu jej relikvií na Slovensko.<br />
4.hlas:<br />
Áno, Terezka – ako si sama priala, aby bola nazývaná a ako si ju teda dovolíme oslovovať i dnes večer – nie je žiadna romantická kvetinárka, rozsýpajúca ruže zo svojho náručia. Túto metaforu použila na sklonku svojho života, keď si v pevnej nádeji na svoju spásu úprimne želala, aby z neba mohla „plným priehrštím“ rozdávať „ako dážď ruží“ Božie milosti všetkým, ktorí to potrebujú.<br />
Obraz ruží tu Terezka použila snáď preto, lebo prinášajú do života jemnú krásu a vôňu, ale i preto, že – prijaté a zasadené do vhodnej pôdy – ony samy sa môžu stať novými výhonkami a šíriť krásu i vôňu zas ďalej – presne ako Božia milosť.<br />
5. hlas:<br />
Tomu však predchádzala jej krátka, ale intenzívna životná cesta, ktorá ju priviedla k pochopeniu a k osvojeniu si celkom osobitej a mimoriadne inšpiratívnej odovzdanosti Bohu. V tomto pásme, ktoré tvoria predovšetkým jej vlastné slová a nimi inšpirované piesne, by sme sa chceli pristaviť pri niektorých črtách tejto duchovnej, ale i celkom praktickej cesty každodennej vernosti Božej láske, na ktorej Terezka učí celú Cirkev, čo znamená byť „Božím dieťaťom“.<br />
3. hlas:<br />
„Som veľmi malá duša, ktorá môže Bohu ponúknuť iba veľmi malé služby… Práve moja slabosť mi dáva odvahu, aby som sa ponúkla ako obeta tvojej láske, Ježišu!“<br />
</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">(pieseň Úkon obetovania)<br />
</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">1. hlas:<br />
Mária Františka Terézia Martinová (čítaj Martenová) sa narodila 2. januára 1873 v Alençone (čítaj Alansone) v severozápadnom Francúzsku. Jej rodičia boli veľmi dobrí a nábožní. Sama o nich hovorí:<br />
3. hlas:<br />
„Boh mi dal otca a matku hodných viac neba ako zeme.”<br />
1. hlas<br />
Terézia bola najmladšie z ich deviatich detí, z ktorých štyri zomreli v útlom veku. Ostalo päť dievčat; všetky neskôr zasvätili svoj život Bohu ako rehoľné sestry.<br />
2. hlas:<br />
Terézia bola neobyčajne inteligentným, cieľavedomým, ale aj mimoriadne citlivým a vzdorovitým dieťaťom. Od najmladších rokov však usilovne pracovala na sebe. Už od skorého detstva prejavovala mimoriadnu duchovnú zrelosť. Keď mala tri roky, rozhodla sa „nič neodoprieť dobrému Pánu Bohu”. Aj preto bolo prvé sväté prijímanie v máji roku 1884 mimoriadne významnou udalosťou v jej živote. Stretnutie s eucharistickým Spasiteľom znamenalo pre ňu osobitný zážitok milosti, ktorý navždy zmenil jej komunikáciu s Ježišom i pohľad na seba.<br />
3. hlas:<br />
„Už dávno sa Ježiš a úbohá Terezka pozerali na seba a rozumeli si. Tento deň však už nebol pohľadom, ale splynutím; už neboli dvaja. Terézia zmizla ako kvapka vody, ktorá sa stráca v oceáne. Zostal iba Ježiš, Učiteľ, Kráľ...”<br />
1. hlas:<br />
Ako pozoruhodnú epizódu stojí za to spomenúť zdanlivo nepatrnú, priam úsmevnú príhodu, ktorá sa odohrala, keď jedna z Terezkiných starších sestier, Leónia, sa rozhodla prenechať svoje hračky a bábiky najmladším sestrám, Celine (čítaj Sélin) a Terezke. Terezka o tom píše:<br />
3. hlas:<br />
Priniesla nám košík plný šatočiek a pekných handričiek na šatočky pre bábiky. Navrchu ležala bábika. „Tu máte, sestričky“ – povedala nám – „vyberte si, to všetko vám dávam“. Celina načiahla ruku a vzala si zväzok stužiek, ktorý sa jej páčil. Chvíľu som rozmýšľala, potom som vystrela ruku a povedala som: „Ja si beriem všetko!“ Bez okolkov som si vzala celý kôš.<br />
2. hlas:<br />
Milé detské gesto sa neskôr ukázalo ako symbol jej priamočiarosti a vôle nielen chcieť pre seba všetko, ale postupne ako Božia milosť prehlbovala Terezkinu veľkodušnosť, i dať Bohu všetko.<br />
V kontexte postupného uvedomovania si, v čom spočíva duchovná dokonalosť, Terezka konštatuje:<br />
3. hlas:<br />
Táto drobná črta z môjho detstva je súhrnom celého môjho života.<br />
2. hlas:<br />
Na Vianoce roku 1886, keď mala 13 rokov, pocítila v duši veľkú túžbu pracovať za obrátenie hriešnikov. Svoje predsavzatie chcela uskutočniť ako rehoľná sestra karmelitánka.<br />
3. hlas:<br />
„Pochopila som, že ak sa chcem stať svätou, musím mnoho trpieť, stále sa usilovať o to, čo je dokonalejšie, a zabúdať na seba. Pochopila som, že je mnoho stupňov dokonalosti a že každá duša môže slobodne odpovedať na výzvy Pána Ježiša, urobiť pre Neho málo alebo mnoho, skrátka, môže si vybrať medzi obetami, ktoré On žiada.<br />
Nato som zvolala ako kedysi v detstve: Môj Bože, ja si vyberiem všetko! Nechcem byť polovičatou svätou, nebojím sa trpieť pre teba, bojím sa iba jedného, že si ponechám svoju vôľu. Vezmi si ju teda, lebo ja si vyberiem všetko, čo ty chceš!”<br />
4. hlas:<br />
Terezka chápala svoj vzťah k Bohu ako vzťah dieťaťa k Otcovi. Učí nás rozumieť správne slovám Ježiša, ktorý predstavuje Boha ako Otca, a dovádza toto porozumenie do konkrétnych dôsledkov.<br />
5. hlas:<br />
Byť Božím dieťaťom neznamená praktizovať nejaký duchovný infantilizmus.<br />
Ak osvietenstvo hlásalo takú zrelosť ľudského rozumu, ktorý už nepotrebuje Boha, aby ho „viedol za ruku“, tak Terezka hlása takú zrelosť ľudského<br />
rozumu, ktorý si čoraz jasnejšie uvedomuje, ako Boha potrebuje – keďže náplň a zmysel dostáva život v čo najintenzívnejšom vzťahu s ním.<br />
Viera je pre ňu istotou, podstatou života, zdrojom nádeje, ktorá premieňa jej každodenný život a usmerňuje jej túžby k večnému životu – teda k pravému šťastiu, nenarušiteľnému ani smrťou.<br />
4. hlas<br />
Ak Adam je ešte akoby adolescent, ktorý nevie odolať pokušeniu skúsiť si, aké by to bolo, vzoprieť sa Božiemu zákonu, Kristom vykúpené Božie dieťa, ktorým je Terezka, priam s nadšením prijíma Božie slová a teší sa, že môže žiť svoj život ako „hru“, ktorej Boh, náš milujúci Otec, dal dokonalé pravidlá!<br />
Terezkine úvahy na túto tému, prevzaté aj do piesne, ktorá bude nasledovať, vyjadrujú práve akoby „návod“ – základné pochopenie a postoj, ako chápať a prežívať svoj pozemský život: Je to obraz dieťaťa, ktoré hrá so svojím Otcom nejakú loptovú hru... Tou „loptou“ sú prejavy lásky, ktoré nám Boh na začiatku našej hry „podal“ – ako dar života či ako dar každého dňa, ktorým nás obdarúva. Tieto dary – kým je lopta na našej strane ihriska, kde každý z nás je akoby „na príjme“ – absorbujeme do svojho srdca a pretavujeme do svojho života. Cieľom je, aby sme ich – zhromaždené akoby do balíčka – „prehodili“ cez „sieť“ smrti späť Bohu, keď nám na konci nášho pozemského života povie: „Stačí, môj drahý..., moja drahá... – teraz je rad na mne, teraz sa ti odplatím.</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<br />
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">(Pieseň Teraz je rad na mne)<br />
</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">1. hlas:<br />
Keď vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Lisieux jej najstaršia sestra Mária, 14-ročná Terézia už nástojčivo prosila o dovolenie obliecť si karmelitánsky habit. V novembri roku 1887 sa spolu s otcom a sestrou Celinou zúčastnila na púti do Ríma; na verejnej audiencii osobne poprosila pápeža Leva XIII. o dovolenie vstúpiť do rehole pred dosiahnutím požadovaného veku. Po obdržaní súhlasu vstúpila roku 1888, vo veku 15 rokov, do kláštora bosých karmelitánok v Lisieux s túžbou ”zachraňovať duše a modliť sa za kňazov, kým oni hlásajú dušiam evanjelium svojím slovom, a najmä svojím príkladom”.<br />
2. hlas:<br />
Vo svojom rehoľnom mene vyjadrila vôľu zasvätiť svoj život v rehoľnej klauzúre kontemplácii Ježišovho detstva a jeho svätej Tváre. Oboje sa neskôr stalo nielen charakteristickou črtou jej duchovnosti, ale aj jej učenia – keď bola poverená viesť novicky, a najmä neskôr, po jej smrti, keď sa jej spisy rozšírili do celého sveta.<br />
5. hlas:<br />
Napodobňovanie Ježiša v tom, ako byť Božím dieťaťom, je základom jej „malej cesty duchovného detstva“. A postupné zahlbovanie sa do Kristovej svätej tváre pomohlo Terezke nachádzať ju bez váhania aj vo svojich spolusestrách, hoci ich život ani správanie nie vždy zodpovedali rehoľným ideálom. Ba dokázala rozšíriť svoje srdce aj v širšom v evanjelizačnom úsilí, podľa Ježišových slov, ktorý službu blížnym v núdzi stotožňuje so službou Bohu. Takto sa Terezka stala patrónkou misijného diela Cirkvi, lebo sa starala predovšetkým o jeho „dušu“, čiže vôľu a schopnosť vidieť Kristovu tvár v každom človekovi, zvlášť v tom, kde je najviac zahalená či znetvorená.<br />
Aj samu Terezku tieto myšlienky vedú k ešte hlbším túžbam a vyšším cieľom.<br />
3. hlas:<br />
„Byť tvojou nevestou, Ježišu, byť karmelitánkou, byť v spojení s tebou matkou duší, to by mi malo stačiť... A mne to nestačí... Tieto tri výsady, karmelitánka, nevesta a matka, sú bezpochyby mojím povolaním. Ja však v sebe cítim aj iné povolania; cítim v sebe povolanie bojovníka, kňaza, apoštola, učiteľa, mučeníka... Cítim túžbu vykonať pre teba, Ježišu, všetky najhrdinskejšie skutky… Hoci som taká maličká, chcela by som osvecovať duše ako proroci, učitelia Cirkvi, mám povolanie byť apoštolom... Chcela by som prejsť po celej zemi, hlásať tvoje meno a zasadiť na pôde neveriacich tvoj slávny kríž. Lenže jedno misijné pole by mi nestačilo; chcela by som súčasne hlásať evanjelium na všetkých piatich svetadieloch, ba aj na najvzdialenejších ostrovoch... A nadovšetko by som chcela, môj milovaný Spasiteľ, preliať za teba svoju krv až do poslednej kvapky...“<br />
„S akou láskou by som ťa rozdávala dušiam!… A hoci túžim byť kňazom, obdivujem pokoru svätého Františka z Assisi a závidím mu ju; cítim sa povolaná nasledovať ho a zrieknuť sa vznešenej hodnosti kňazstva…“<br />
4. hlas:<br />
V rukopisoch sv. Terezky možno sledovať, ako na výzvu svojej staršej sestry, predstavenej kláštora, aby opísala cestu svojho životného povolania, odpovedá veľmi úprimne a bez akýchkoľvek okolkov vyjavuje tieto svoje najvnútornejšie pohnútky a túžby.<br />
V nich sa mieša mladistvý zápal duchovne obzvlášť hlbokého dievčaťa, no predsa ešte na prahu dospelosti, s šírkou srdca, a najmä s veľkorysosťou túžob, možno typických pre tento vek, ktoré však Terezka vo svetle svojej silnej viery jednoznačne zameriava na Boha a hľadanie svojho miesta v Cirkvi – čo už pre tento vek také typické nie je...<br />
5. hlas<br />
Už tu možno nachádzať v mladej Terezke veľký vzor, keď vďaka skvelej náboženskej výchove, ktorú však veľmi skoro berie do svojich vlastných rúk a sama usmerňuje svoj život rozhodne a dôsledne do úplného odovzdania sa Bohu.<br />
Zároveň však ponúka i spôsob, „metódu“ – ako sa správne vysporiadať s tým všetkým, čo hýbe jej mladistvým srdcom, pri hľadaní svojho životného povolania.<br />
Najdôležitejšou inšpiráciou jej bolo Božie Slovo a v tomto konkrétnom prípade slová sv. Pavla. On vyjadril základné črty kresťansky ponímanej lásky, ktoré ju robia čímsi oveľa vážnejším, než je len nejaký cit, či nadšené vzplanutie.<br />
3.hlas:<br />
„Keď mi pri rozjímaní moje túžby spôsobovali opravdivé muky, otvorila som listy svätého Pavla a hľadala som nejakú odpoveď. Do očí mi padla 12. a 13. kapitola z Prvého listu Korinťanom... Apoštol vysvetľuje, ako všetky najdokonalejšie dary sú ničím bez lásky. Láska je vznešená cesta, ktorá bezpečne vedie k Bohu.”<br />
5. hlas:<br />
Terezka nás teda učí „dať ľudskou láskou praktickú odpoveď na Božiu lásku“, ako to píše pápež Benedikt XVI.: „Pretože nás Boh miloval ako prvý, láska už nie je len "prikázaním", ale je odpoveďou na dar lásky, s ktorým nám Boh ide v ústrety.“<br />
Ako konkrétne sa má táto láska prejavovať v každodennom živote, nachádza Terezka opäť u sv. Pavla, v Liste Galaťanom, kde apoštol vysvetľuje skutočnú náplň prikázania lásky ako vzájomnú pomoc pri nasledovaní Krista, vrátane pomoci pri každodennom nesení svojho kríža. Pred pár dňami na túto myšlienku nadviazal aj pápež František, keď nás všetkých vyzval na boj proti ľahostajnosti, ktorá je zdrojom každého nepokoja medzi ľuďmi i medzi národmi.<br />
</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">(pieseň Ťahajme sa navzájom)<br />
</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">1.hlas<br />
Hľadanie Božieho povolania vo vlastnom živote odvodzuje Terezka od meditácie nad Božou láskou a následne hľadá spôsob vlastnej odpovede na ňu.<br />
5. hlas:<br />
Je si vedomá svojej slabosti, ale nepodlieha rezignácii.<br />
Je si vedomá svojej nepatrnosti pred Bohom, ale aj nutnosti podieľať sa na svojej spáse.<br />
Vie, že veľké túžby, ktoré pociťuje vo svojom srdci, pochádzajú od Boha, a preto práve uňho hľadá odpoveď na to, ako ich priviesť k naplneniu.<br />
4. hlas:<br />
Vyvrcholením týchto Terezkiných hlbokých úvah o svojom živote a povolaní, ktoré nevyčerpala len samotným rehoľným zasvätením, je jej „životné“ osvietenie, na základe ktorého sa rozhoduje byť v Cirkvi láskou. Pozoruhodné je, že Terezka, hoci už je zasvätená v klauzúrnej reholi, uvažuje o svojom mieste v Cirkvi. Aj ona si je dobre vedomá, že „nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za Matku“.<br />
3. hlas:<br />
„Keď som uvažovala o mystickom tele Cirkvi, nespoznala som sa ani v jednom z údov, o ktorých píše svätý Pavol, alebo skôr som chcela byť vo všetkých... Láska mi dala kľúč k môjmu povolaniu... Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, že jej nechýba ani najpotrebnejší, zo všetkých najvznešenejší úd; pochopila som, že Cirkev má Srdce a že toto Srdce horí láskou. Pochopila som, že iba Láska udržuje údy Cirkvi v činnosti. Keby Láska vyhasla, apoštoli by nehlásali evanjelium, mučeníci by sa zdráhali prelievať svoju krv... Pochopila som, že Láska obsahuje všetky povolania, že Láska je všetko, že zahŕňa všetky časy a všetky miesta… Slovom, že je večná!… A v záchvate svojej nesmiernej radosti zvolala: Ježišu, moja Láska! Konečne som našla svoje povolanie! Mojím povolaním je láska! Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože! V srdci Cirkvi, mojej Matky, budem láskou... Takto budem všetkým...!”<br />
(pieseň Mojím povolaním je láska)<br />
4. hlas (alebo striedavo 4. a 5. hlas):<br />
Nekonečný Bože, nauč ma povolaniu lásky!<br />
Preto si želám a prosím:<br />
moje myšlienky nech sú láskou,<br />
moje mlčanie nech je láskou,<br />
moje modlitby nech sú láskou,<br />
moje práce nech sú láskou,<br />
moje utrpenie nech je láskou,<br />
moje obety nech sú láskou,<br />
moja pokora nech je láskou,<br />
moje sebazaprenie nech je láskou,<br />
môj odpočinok nech je láskou,<br />
moja ľútosť nech je láskou,<br />
celý môj život nech je láskou,<br />
moje umieranie nech je láskou.<br />
Ó, môj Bože, daj mi ústa lásky,<br />
ó, môj Bože, daj mi oči lásky,<br />
ó, môj Bože, daj mi ruky i nohy lásky,<br />
(4. hlas): premeň ma celú v lásku!<br />
3. hlas:<br />
„Áno, ak preukazujem lásku, cítim, že vo mne účinkuje sám Ježiš. Čím väčšmi som s Ním spojená, tým väčšmi milujem všetky svoje sestry…“<br />
1. hlas:<br />
To, čo azda najviac poznačovalo Terezkin vnútorný život, bola jej túžba po svätosti. Vyplývala priamo z jej veľkej lásky k Bohu, ktorú do nej vštepili už jej rodičia, a na ktorej zdokonaľovaní ona sama veľmi usilovne a vytrvalo pracovala.<br />
Pri porovnaní s inými veľkými svätými si však uvedomovala svoju nepatrnosť. Veľmi ju preto potešili viaceré miesta zo Svätého Písma, kde sa hovorí, že Boh obzvlášť miluje maličkých a láska ich ako matka láska svoje malé dieťa.<br />
2. hlas:<br />
Chcela zostať duchom „malou“, aby ju Boh dvíhal k sebe. Dávala prednosť tomuto „výťahu“ Božej lásky pred namáhavým výstupom po schodisku askézy, na ktorú necítila v sebe dosť síl. Takto v duchu „Božieho detstva“ prijímala všetky radosti i utrpenia v rehoľnom živote.<br />
3. hlas:<br />
„Chcem hľadať spôsob, ako prísť do neba malou cestou, veľmi priamou, veľmi krátkou a celkom novou. Žijeme v storočí vynálezov, teraz už netreba namáhavo stúpať po schodoch, … schodisko výhodne nahradí výťah. Aj ja som chcela vynájsť výťah, ktorý by ma vyniesol až k Ježišovi, lebo som príliš malá, aby som stúpala po namáhavom schodisku dokonalosti. Hľadala som teda vo svätých knihách odkaz na výťah, na predmet mojej túžby, a čítala som tam slová, ktoré vyšli z úst večnej Múdrosti: ´Kto je malý, nech príde ku mne.´ A tak som prišla s tušením, že som našla, čo som hľadala… Výťah, ktorý ma má vyniesť až do neba, je tvoje náručie, Ježišu! Na to nepotrebujem vyrásť, naopak, musím ostať malá, musím sa čoraz viac zmenšovať!“<br />
4. hlas:<br />
Byť malý..., byť malá... však v Terezkiných myšlienkach neznamená ničnerobenie, odovzdanie sa do Božích rúk v totálnej pasivite, a už vôbec to nie je výrazom akejsi duchovnej lenivosti!<br />
„Detstvo“ v Terezkiných spomienkach je naplnené aktivitou, jej vzťah k rodičom bol veľmi dynamický, iniciatívny, plný radostných zážitkov v blízkosti milujúcich osôb, zahrňujúcich ju nevýslovnou, úprimnou, a zároveň múdrou láskou. Podrobenie sa ich výchove Terezka priamo odvodzovala z povedomia, že je milovaná.<br />
Toto ponímanie „detstva“ prenáša Terezka aj do svojej duchovnosti, kde ono – vo vzťahu k Bohu – nie je prirodzeným prvým vývojovým štádiom, ale cieľavedomým osobným rozhodnutím, uskutočneným vo svetle hlbokej viery, hlbokej nádeje a hlbokej lásky, teda skôr prejavom skutočnej zrelosti.<br />
5. hlas:<br />
Vzťah medzi odovzdanosťou do Božích rúk a vlastným úsilím, zvlášť vo vzťahu k utrpeniu a ťažkostiam každodenného života, pripodobňuje Terezka v jednom zo svojich listov sesternici hre na hudobnom nástroji.<br />
Boh je virtuózny hráč.<br />
My sme nástroje.<br />
V jeho rukách však nie sme pasívni – On v nás rozozvučuje tóny a melódie lásky, ktoré do našej prirodzenosti už vopred vpísal. Avšak, neurobí to bez spoluúčasti našich slobodných rozhodnutí.<br />
</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">(Pieseň Melódia lásky)<br />
</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">1. hlas:<br />
Vyhlásenie sv. Terezky za Učiteľku Cirkvi, ktoré uskutočnil sv. Ján Pavol II. v roku 1997, priamo nadväzuje na myšlienky, ktoré sprevádzali jej blahorečenie v roku 1923 či svätorečenie o dva roky neskôr a pápež ním zhrnul skúsenosť nespočetného množstva jednoduchých či učených synov a dcér Cirkvi za tých sto rokov, ktoré uplynuli od Terezkinej smrti.<br />
2. hlas:<br />
Nie je to teda v žiadnom prípade rezignácia Cirkvi z požiadaviek na výnimočný prínos k teologickému poznaniu, ktoré sa spája so všetkými vyhlásenými Učiteľmi Cirkvi. Skôr v tom môžeme nájsť skutočné porozumenie jej hlbokého posolstva a pochopenie, že v jednoduchosti je nielen krása, ale i múdrosť. Skutočne, keď múdry človek formuluje svoje myšlienky jednoduchými slovami, nerezignuje pritom na svoju múdrosť, ale skôr naopak – práve on ju dokáže nájsť a vyjadriť jednoduchými a dobre zrozumiteľnými slovami.<br />
Presne to platí o Terezkinej duchovnej „malej ceste“.<br />
3. hlas:<br />
„Naša malá cesta je cesta duchovného detstva, cesta dôvery a úplnej odovzdanosti Bohu... Treba urobiť všetko, čo je v našich silách: dávať bez počítania, zriekať sa seba, slovom, dokazovať lásku všetkými malými skutkami, ktorých sme schopní...”<br />
4. hlas:<br />
Terezkina „malá cesta“ nemá iný, menší cieľ, než „veľká“ cesta veľkých svätcov. Aj ona sa usiluje smerovať svoj život k svätosti. Avšak, vo vedomí vlastnej nepatrnosti, slabosti a krehkosti, si netrúfa na veľké „kroky“ – mimoriadne skutky askézy, veľké zázraky či mučeníctvo.<br />
Ak teda chce dosiahnuť ten istý cieľ, je si dobre vedomá, že sa to nedá inak, než veľkým množstvom malých krokov – ktoré ako také môžu vyznieť nepatrne, ale vo svojom nahromadení môžu dosiahnuť rovnaký výsledok: posvätenie duše človeka a úplné odovzdanie sa Bohu.<br />
3. hlas:<br />
„Nemám iný prostriedok, ako by som ti, Ježišu, dokázala svoju lásku, iba ten, že si nechcem dať ujsť ani jednu malú obetu, ani jeden pohľad, ani jedno slovo; chcem využívať i tie najmenšie veci a robiť ich z lásky.”<br />
„Keď nepociťujem vôbec nič, keď nie som schopná modliť sa, cvičiť sa v čnosti, vtedy treba hľadať malé príležitosti, také malé nič, čo poteší Ježiša väčšmi ako kráľovstvo tohto sveta alebo hrdinské mučeníctvo: napríklad úsmev, láskavé slovo vtedy, keď sa mi nechce nič vravieť a radšej by som sa znudene tvárila....”<br />
5. hlas<br />
Obdivuhodná a inšpiratívna je práve Terezkina dôslednosť pri uskutočňovaní tohto zámeru.<br />
Drobné gesto lásky k spolusestre, úsmev ako odpoveď na mrzutý pohľad, trpezlivé znášanie slabostí a podobne – toto všetko sa zvonku a z diaľky môže javiť ako bezvýznamné, v podstate jednoduché a v ničom zvlášť nezaujímavé úsilie o vlastné posvätenie.<br />
Každodenná skúsenosť nám však ukazuje, že práve tu, v tých zdanlivo „drobných“ situáciách každodenného života s našimi najbližšími zlyhávame najčastejšie, a práve preto nie sme schopní uskutočniť alebo vytrvať ani vo veľkých rozhodnutiach na Božej ceste. A naopak – práve v tých „malých“ veciach sa človek môže „vycvičiť“ aj pre väčšie, zásadnejšie a významnejšie životné rozhodnutia.<br />
4. hlas:<br />
Ježiš povedal: „Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým“. Práve tu nachádza Terezka povzbudenie o správnosti svojej „metódy“ a „malej“ cesty k svätosti, a jej vytrvalosť je hodná nasledovania.<br />
5. hlas:<br />
Napokon, táto forma „spolupráce“ s Božou milosťou má aj svoje teologické zdôvodnenie, ktoré Terezka správne chápe ako povolanie na veľkú lásku, nie na veľké skutky. Tie totiž nezávisia len od nášho úsilia, zatiaľ čo miera lásky, ktorú do nich vložíme, je prejavom našej slobody a tá je výlučne v našich rukách.<br />
3. hlas:<br />
„Ježiš od nás nežiada veľké skutky, ale iba odovzdanosť a vďačnosť… Vonkoncom nepotrebuje naše diela, ale iba našu lásku…“<br />
4. hlas:<br />
Tu možno sledovať Terezkino hlboké prepojenie vnútorného, duchovného života, s vonkajším, každodenným konkrétnym životom. Intenzívny vzťah s Bohom v Ježišovi nie je pre ňu len akýmsi uzobratím sa, stíšením a faktickým „odídením“ z konkrétneho života, ale – ako životná miazga – modlitba Terezku spája s Ježišom vo všetkom, čo práve prežíva, myslí, robí, sníva či trpí.<br />
5. hlas:<br />
Nie náhodou sa práve tieto jej slová stali akoby „mottom“ štvrtej časti obnoveného Katechizmu Katolíckej cirkvi, venovanej Kresťanskej modlitbe:<br />
3. hlas:<br />
„Pre mňa je modlitba vzplanutie srdca, jednoduchý pohľad k Nebu, výkrik vďačnosti a lásky uprostred trápenia i radosti. Skrátka, je to niečo veľké, nadprirodzené, čo mi povznáša dušu a spája ma s Ježišom.”<br />
</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">(pieseň Buď Ty sám)<br />
</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">1.hlas:<br />
Skutočne, postupom Terezkinho dozrievania k svätosti sa Ježiš sám stal jej jedinou útechou – najskôr ako prejav jej výlučného, „snubného“ zasvätenia sa jedine jemu, neskôr i ako prejav „duchovnej vyprahnutosti“, ktorá sprevádza takmer všetkých duchovne pokročilých ľudí.<br />
4. hlas<br />
Túto skúsenosť možno pripodobniť tomu, ako rodičia učia svoje deti kráčať. Najprv ich pevne držia za ruky, aby udržali rovnováhu a naučili sa robiť krok za krokom. Ruka rodiča je istotou, oporou a posilou. Neskôr však je nutné, aby rodič svoje ruky stiahol a umožnil dieťaťu nájsť svoju vlastnú rovnováhu a kráčať po vlastných nohách aj bez opory. To neznamená, že svoje dieťa opúšťa, aj keď ono môže mať spočiatku ten pocit.<br />
5. hlas:<br />
Podobne je to aj v duchovnom napredovaní a Terezka tiež prešla touto skúsenosťou, a to jednak vo svojom živote modlitby, a jednak aj pri postupujúcich zdravotných problémoch.<br />
Stupňujúce sa bolesti, spojené s postupujúcou ťažkou chorobou, ktorá sa pre ňu napokon stala smrteľnou, prevyšuje utrpenie na rovine duchovnej, spôsobené pocitom vyprahnutosti a absencie útechy z modlitby, ba z celého duchovného života.<br />
Duchovné utrpenie, ktoré jej spôsobuje táto Božia zdanlivá neprítomnosť, dokáže však Terezka chápať ako prejav jeho lásky a dôvery v jej vlastné duchovné sily. To pretvára u Terezky aj postoj k telesnému utrpeniu, ktoré rovnako dokáže prežívať ako akt lásky, ba postupne už nechce milovať bez toho, aby pri tom trpela. Vie totiž, že práve utrpenie je znakom pravej lásky.<br />
Tu sa jej „malá cesta“ stáva cestou k dokonalosti.<br />
</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">(Pieseň Už si mi bolesť spravil sladkou)<br />
</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">1. hlas:<br />
Na Veľký piatok, 3. apríla 1896, sa u Terezky prejavili vážne príznaky ťažkej, vtedy neliečiteľnej choroby – tuberkulózy. Od tohto dňa až do svojej smrti prežívala tvrdú skúšku viery a nádeje. Mala pocit, akoby sa nebo zrazu zatvorilo a Boh sa od nej vzdialil. Cítila sa opustená, ako keby Boh sa nezvratne vzdialil. Jej lásku to však neoslabilo. V oddanosti Ježišovi Kristovi prosí o vieru pre neveriacich, s ktorými sa cíti byť akoby pri jednom stole.<br />
3. hlas:<br />
„Bola to noc, hlboká noc duše... Cítila som sa opustená ako Ježiš v záhrade smrteľného strachu. Na zemi som nenašla potechu a neprichádzala ani z neba. Boh ako keby sa ma vzdal!”<br />
„Táto skúška bola poriadne ťažká pre moju vieru, ale Ten, ktorého srdce v spánku bdie, mi dal pochopiť, že tým, ktorí majú vieru ako horčičné semienko, dopraje zázraky a dá silu vrchy prenášať, aby upevnil túto ich malú vieru. Ale pre svojich dôverných priateľov ani pre svoju Matku nerobí zázraky, kým nevyskúša ich vieru… Tak Ježiš zaobchádzal so svojou Terezkou. Najprv ju dlho skúšal, a potom vyplnil všetky túžby jej srdca…“<br />
2. hlas:<br />
V lete roku 1897 sa Terezkin zdravotný stav zreteľne zhoršil. Dňa 30. júla jej kňaz udelil sviatosť pomazania chorých a 19. augusta mohla posledný raz prijať Eucharistiu.<br />
1. hlas:<br />
Napriek mladému veku, 24 rokov, vďaka svojej viere a celoživotnému cieľavedomému úsiliu o svätosť, Terezka prijíma blížiacu sa smrť pokojne, ba priam radostne. Jej nádej na večnú spásu a život v nebi je naplnená priam neochvejnou istotou.<br />
2. hlas<br />
A praktická Terezka, ktorú Božia milosť pretvorila na starostlivú matku, mala vo svojich plánoch na život v nebi celkom jasno:<br />
3. hlas:<br />
„Nemám v úmysle zostať v nebi nečinná. Mojím želaním je pracovať ďalej pre Cirkev a pre duše... Ak Pán Boh vyslyší moje túžby a želania, moje nebo bude trvať na zemi až do konca sveta. Áno, svoj čas v nebi chcem stráviť tak, že budem konať dobro na zemi.“<br />
„Keď budem v nebi, vyprosím vám veľa milostí… Bude to ako dážď ruží!“<br />
2. hlas:<br />
Jej dlhá agónia sa skončila večer 30. septembra 1897. Jej posledné slová boli:<br />
3. hlas:<br />
“Ó, milujem ho. Môj Bože, milujem ťa!”</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
<br />
<span style="font-size: medium;"><span class="x193iq5w xeuugli x13faqbe x1vvkbs x1xmvt09 x1lliihq x1s928wv xhkezso x1gmr53x x1cpjm7i x1fgarty x1943h6x xudqn12 x3x7a5m x6prxxf xvq8zen xo1l8bm xzsf02u x1yc453h" dir="auto">(Pieseň Malá cesta)</span></span></div>
<div dir="auto" style="text-align: start;">
</div>Stanislav Košč2023-01-07T07:10:36ZZa Benediktom XVI. - Prečo láska-nádej-viera?Stanislav Koščhttps://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/za-benediktom-xvi-preco-laska-nadej-viera-2023-01-07T07:57:34Z2023-01-06T14:09:13Z<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">Mal som tú česť učiť sociálnu náuku Katolíckej cirkvi v Trnave, v Ružomberku i v Krakove.</span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">Učil som ju najprv historicky a neskôr na základe podstatných tém, ktoré Cirkev predkladala do sociálnej diskusie - od toho najužšieho "poľa", ktorým je manželstvo a rodina, až po to najširšie, ktorým je medzinárodné spoločenstvo, mier a zodpovednosť za planétu.</span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">Pokladal som za podstatné vychádzať pri tom nie z nejakých interpretácií, ale priamo z prameňov, teda z cirkevných dokumentov. (Dostal som k tomu výborný základ - v rodine, čo sa týka postoja, a na univerzitách, kde som študoval, čo sa týka poznania.) </span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">Keď nastúpil na miesto Petrovho nástupcu Jozef Ratzinger, Benedikt XVI., prekvapil mnohých témou svojej programovej encykliky - <i>Deus caritas est</i> "o kresťanskej láske". V skutočnosti to nebolo až také veľké prekvapenie, aspoň pre tých, ktorí chápali kontinuitu jeho pontifikátu s predchodcom, Jánom Pavlom II., a neuniklo ich pozornosti jasné nasmerovanie Cirkvi do tretieho tisícročia práve akcentom na podstatu kresťanstva, teda na svedectvo lásky (pozri apoštolský list Jána Pavla II. <i>Novo millennio ineunte</i>).</span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">Nejdem to tu do hĺbky rozoberať. Ale nasledujúca Benediktova encyklika bola venovaná nádeji (<i>Spe salvi</i>). Potom prišla jedna "sociálna" v tradičnom zmysle slova, <i>Caritas in veritate</i>. A nakoniec sa očakávala, "logicky", ešte jedna o viere - tú napokon publikoval pápež František, s vysvetlením, že je to výsledok spoločnej reflexie. Encyklika má názov <i>Lumen fidei</i>.</span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">A tak som sa, aj ako veriaci človek, aj ako učiteľ, dostal pred otázku, prečo tieto tri témy a prečo v tomto poradí.</span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">Tu je, s dovolením, moja vlastná interpretácia. (Veľmi som dúfal, že počas jedného môjho výnimočného pobytu v Ríme, už po Benediktovej abdikácii, sa mi podarí stretnúť sa a stráviť s ním aspoň päť minút, aby som sa ho mohol opýtať, či to vidím správne, ale nevyšlo to. Nevadí. Azda sa ho na to budem môcť opýtať raz, potom...)</span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">Takže prečo pápež kladie taký dôraz na kresťanské "teologálne" čnosti, teda tie, ktoré nás spájajú s Bohom? Až taký, že im venoval svoje najdôležitejšie pápežské dokumenty. Myslím, že preto, lebo v nich je podstata našej kresťanskej existencie, ako aj zdroj "energie" na to, ako tú kresťanskú existenciu zrealizovať vo svojom každodennom živote, napriek slabostiam, pádom, zlyhaniam, pochybnostiam, či okolnostiam atď.</span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">Tieto tri čnosti bývajú zväčša predstavované v poradí "viera - nádej - láska" (zrejme podľa toho, ako ich uvádza sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom).</span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">Prečo teda Benedikt XVI. zvolil iné poradie?</span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">LÁSKA ako prvá - lebo... je prvá. Ona je tá najdôležitejšia, najtypickejšia a - úprimne - aj najťažšia v celom kresťanskom živote. Na nej však stojí a padá tento život, či už ho vnímame u jednotlivca, alebo v ktoromkoľvek cirkevnom spoločenstve. </span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">Kde teda vziať na ňu silu a vytrvalosť?? </span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">Odpoveď je: v nádeji.</span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">NÁDEJ, ako ju charakterizuje pápež Benedikt, je istota cieľa, ktorá dáva silu robiť práve tie kroky, ktoré k tomu cieľu vedú. Ona je teda tou vnútornou motiváciou vytrvať v dobrom.</span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">Lenže kde vziať tú istotu?? </span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">Odpoveď je: vo viere.</span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">VIERA je "svetlo", ktoré osvecuje celú našu životnú cestu, tým umožňuje porozumieť jej a žiť v láske, a zároveň robí z nádeje skutočnú energiu života. </span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;"> </span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">Vďaka, Benedikt XVI., za túto i mnohé ďalšie lekcie. Kiežby sme na ne nezabudli a neponechali ich len historikom...</span></p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
</p>
<p style="color: rgb(51, 51, 51); font-family: Arial, Tahoma, Helvetica, FreeSans, sans-serif; font-size: 14.85px;">
<span style="font-size: medium;">P.S. Kedysi, keď pápež Benedikt odstúpil zo svojho úradu, venoval som tejto udalosti jeden svoj postreh tu, na svojom blogu: <a href="https://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/vdaka-skvelemu-petrovmu-nastupcovi">https://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/vdaka-skvelemu-petrovmu-nastupcovi</a></span></p>Stanislav Košč2023-01-06T14:09:13Z