Krátke zamyslenie a prianie pre tých, s ktorými sme absolvovali túto spoločnú cestu Adventom...

Neviem, či čitateľa tieto zamyslenia oslovili. Dúfam, že množstvo slov „neprekrylo“ srdce, ktoré som do nich chcel vložiť, a hlavne, že neumlčalo Ducha, ktorému som vlastne chcel len pripraviť cestu.
Ale už je to za nami. Slová sú už napísané, prečítané.
Teraz by bolo azda vhodné uvedomiť si ešte jednu vec. Keď Boh prišiel medzi nás, prvý približne rok nepovedal ani slovo (ako každé dieťa). A za tridsať rokov jeho života sa nám zachovala v Biblii (čiže v Božom slove!) len jedna jediná jeho veta, ktorú povedal.
Možno z toho vyvodiť, že nie slová sú tie rozhodujúce, ale láska! Tá láska, ktorá Boha doviedla k tomu, že keď stvoril človeka, naplánoval svoje vlastné vtelenie, teda zníženie sa na úroveň tohto svojho nedokonalého tvora, a to jedine preto, aby ľudí vykúpil z hriechu, do ktorého sa zneužitím svojej vlastnej slobody dostali, a tak ich pozdvihol späť k sebe.
Boh teda od počiatku stvorenia človeka nenechal nič na náhodu a vedel, že ak ho človek má milovať, musí byť slobodný a ak bude slobodný, bude podliehať pokušeniam, takže bude potrebné prísť ho vyslobodiť. Mali by sme sa pri jasliach na chvíľu – ako On – odmlčať a v pravej biblickej „bázni“ s úžasom zahľadieť na dieťa, v ktorom prichádza Boh zjaviť v plnosti svoju lásku.

Teda TOTO je dôležité: Božia láska. A táto láska prichádza k nám:
- dnes v noci v úžasnej liturgickej, a zároveň sviatostnej spomienke celej Cirkvi;
- každý deň v samotnom Tele Kristovom (dnes by sme to chceli osobitne prežiť v spoločenstve ostatných našich bratov a sestier);
- aby raz prišla definitívne „zotrieť každú slzu z našich očí“ (Zj 7,17).

Prajem všetkým zo srdca práve takejto lásky plné Vianoce = stretnutie s Bohom!

A ešte niečo:

V našej farnosti zvykneme na Vianoce spievať jednu úžasnú, pôvodom poľskú pieseň. Volá sa "Ninaj, búvaj". Na prvý pohľad má strašne "sladký" text, ale keď melódia geniálne vyústi do refrénu, sprevádzaná v texte prosbou "...búvaj nám, Ježiško, búvaj, spi sladko", vždy mi zovrie srdce a pre slzy v očiach to nedokážem spievať ďalej... Nebude to len tou melódiou. Je to úpenlivá prosba veriaceho človeka, aby sa Božie dieťa cítilo u nás dobre - u mňa, v mojej duši, u nás doma, v rodine, u nás, na Slovensku... Tak dobre, ako dieťa, ktoré pokojne zaspí len tam, kde sa cíti prijaté a v bezpečí...

TOTO je moje prianie pre každého čitateľa na MK a pre celé Slovensko - nachystajme Bohočloveku taký domov, aby tu mohol spokojne odpočívať... a pretvárať nás svojou láskou...