Ďalšie krátke adventné zamyslenie z knižky "Pripravme cestu".

Piatok druhého týždňa

Dnes by sme sa mohli zamyslieť nad návštevou Panny Márie u svätej Alžbety.
Už pred týždňom, keď sme rozmýšľali o bdení, zameriavali sme svoje úvahy na lásku k blížnemu. Potreba boja proti nášmu egocentrizmu bude po celý život aktuálna. Na tomto poli totiž každé víťazstvo je zároveň potenciálnym zdrojom nebezpečenstva.
Mária nám ukazuje, ako na to. V momente zvestovania sa hneď a úplne vydala na „obežnú dráhu“ svojho Syna, pretože ju neviazala vlastná „mentálna gravitácia“ Práve tu je kľúč: len ak sa budeme neustále usilovať potláčať túto vlastnú gravitáciu, toto „točenie sa okolo seba“, dokážeme byť citliví na problémy mimo seba...
Pozrime sa na Máriin vzor trochu bližšie.
Panna Mária, od okamihu, kedy sa stala matkou, je predovšetkým veľmi konkrétna: evanjelistovi (alebo niekomu, kto sa začal o niekoľko desiatok rokov neskôr zaujímať o informácie z Ježišovho detstva) s najväčšou pravdepodobnosťou ona sama nadiktuje
slovo „ponáhľala sa“. Exegétom a duchovným spisovateľom od počiatku neuniklo toto slovo a zdôrazňujú takmer jednohlasne dôležitú skutočnosť, že Mária sa ponáhľa preto, lebo radosť
z toho, čo sa udialo, jej nedá otáľať. Azda však k tomuto dôvodu možno pridať ešte druhý, zdanlivo banálny: Mária sa ponáhľa jednoducho preto, lebo Alžbeta ju súrne potrebuje.
Pre Máriu anjelovo zvestovanie bolo oznámením dvoch informácií: „počneš... z Ducha Svätého“ a „tvoja príbuzná Alžbeta... je v šiestom mesiaci“. Neporovnateľná dôležitosť týchto dvoch správ však Máriu nepomýlila. Písmo to nespomína explicitne, ale z kontextu
sa dá vycítiť, že Mária sa hneď vybrala k Alžbete. Pravdepodobne vybavila len najsúrnejšie veci, ktoré sa týkali jej samej (azda rozpovedala Jozefovi, možno i rodičom, čo sa stalo...) a
ponáhľala sa tam, kde ju bolo treba.
Prežívame advent ako prípravu na Vianoce. Spomenuli sme na začiatku, že celý život Cirkvi, a v tom zmysle i celý liturgický rok, čerpá svoju „životnú energiu“ z Veľkej Noci. Vtedy sme sa
„dozvedeli“, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a prijali sme ho do svojho srdca ako svojho Vykupiteľa. Kristus však vstáva z mŕtvych a prichádza do našich sŕdc stále. To nie je len slávnostná spomienka, vstáva znovu, aby v nás obnovil svoj život. Otvorme sa jeho hlasu, aby sme spoznali svoju „Alžbetu“, aby sme počuli, „čo Duch hovorí“ (Zj) lebo „Kristova láska nás ženie“ (doslova: súri) (2Kor 5,14). Toto posolstvo si nemôžeme nechať pre seba a je
mnoho ľudí, ktorí nás potrebujú (to sú tie dva aspekty každodenného eucharistického navštívenia).
Poprosme Pannu Máriu, aby nám pomohla byť pozornými poslucháčmi Ducha Svätého a aby nám vyprosovala silu „ponáhľať sa“ všade tam, kam nás naše zvestovanie vyzýva ísť.