Eva Hudakova

Zasluzena dovolenka

2014-06-16T18:48:05Z

Minule som sa vybrala do neďalekého marketu. Slnko už dávno zašlo. V diaľke už bolo vidno črtajúci sa obrys nedočkavého mesiaca. Čajky tancujúce v rytmoch roztopašného vetra akoby niečo hľadali, detske hry. Vo vzduchu bolo cítiť sladkastú vôňu zrejúcich pomarančov, ktorú miestami prerážal pach baranieho mäsa. Čas večere. O malú chvíľu tma padne až k nohám a len žiariace svetlá v diaľke ako oči hladného draka rozrážajú, tú na pohľad nekonečnú čierňavu. Hudba pulzujúca odvšadiaľ preniká až do kútov miestnych domov. Prenikavý hlas, na miestne pomery, vysokého Turka s vyčesanými vlasmi a úsmevom od ucha k uchu láka na najlepšie jedlo v meste. Kto by si nedal povedať?

Pousmejem sa. V hlave mi prebehne niekoľko otravných myšlienok. V duchu si zopakujem obsah môjho nákupného zoznamu a pridám do kroku.

Predo mnou úzka ulička. Aj druhá. Na rozdiel od druhej širšia a preplnená. Trochu zaváham a vykročím smerom k turistami popredkávanej ulici. Do červena opálení a lesknúci sa od krému, ktorí pred malou chvíľou vyšli zo sprchy. Ruky plné igelitových tašiek, v nich panske tricka, mokre plavky alebo plačúcich detí túžiacich po obrovskej lízanke. Typickí dovolenkári. Nenásytné "kabelkolovkyne" pobehujúce z jedného stánku ku druhému, hladaju kabelky a unudení muži čakajúci na neďalekom múriku, mysliac na vytúžený pohár dobre vychladeného piva. Človeku by ani nenapadlo, že môže počuť toľko jazykov na jednom mieste.

Fasády starých osmanských domov, ktoré si snáď pamätajú niektorého zo sultánov, zdobia ulicu. Na balkónoch hojdajúce sa útle nohy a zvedavé oči podčiarkujú detskú bezstarostnosť. Symfónia lyžičiek udierajúcich o tenké, ale pevné sklo pohárika v tvare tulipánu a nepravidelné sŕkanie dúškov čierneho čaju sa prediera cez mravu a krik obchodujúcich. Staršie ženy posedávajúce na nízkych stoličkách ponúkajú štrikované ponožky. Sem- tam začuť zahrešiť predavača alebo tľapnutie rúk na znak dohody.

Všetci majú čas. Nikto sa nikam neponáhľa. Veď aj na čo. Turecké hodiny bijú pomalšie. Každé jedny. Čas sa tu nezastavil, to nie. Ale tu ho má každý, vždy. Nie iba na prehodenie zopár slov, ale na poriadny kusisko reči. Že nemáš čas? Nedáš si čaj a nepozhováraš sa? Tieto slová Turci nepoznajú. A že budem meškať? Veď nech počkajú. Čas tu nie je luxus. Ani peniaze. Čas je rodina, priateľstvo, porozumenie. Pomyselná škatuľka previazaná červenou stuhou. Možno drahšia ako blyštiace sa turecké zlato.

Skúste si predstaviť ten kontrast. Uponáhľaní turisti s kropajami potu na čele, ktorí chcú ešte pred večerným animačným programom stihnúť nakúpiť všetko od korenín až po topanky a ležérne sediaci Turci popíjajúci čaj a nedbajúci na ruch okolo nich. Zaujímavý obraz. Akoby sa tu stretli dva svety.

Vtom ma napadne, že ešte musím kúpiť chlieb, olivový olej, baklavu, ...Ale čo, veď mám čas.

Na internate

2014-06-13T08:28:52Z

Už len necelý týždeň ma delil od jarných prázdnin. Bola som nedočkavá, no nie kvôli prázdninám, ale kvôli dlho očakávanému dňu, ktorý sa blížil. Ten deň však nebol obyčajný, mali sme naplánovanú cestu do Bratislavy. Mojím dôvodom na radosť bola moja sestra s ktorou sme sa prvýkrát odlúčili na dlhšie ako na mesiac. Bolo to pre mňa ťažké ako určite myslím pre každých dvoch súrodencov, ktorí sa majú radi a boli na seba zvyknutí celý život.

Chodili sme spolu na základnú školu, takisto nás spájala aj naša stredná škola – Gymnázium P.J. Šafárika. Avšak každý musí dospieť. Po dvoch mesiacoch som bola skutočne šťastná, že sa konečne uvidím s mojou sestrou. Prišiel ten dlho plánovaný deň a ja spolu s mojimi rodičmi sme sa vydali na cestu „okolo Slovenska“. Dva mesiace pred našou cestou som získala vodičský preukaz. Ocko s radosťou zahlásil: „ty ideš šoférovať, to je ako darček pod vianočné stromčeky!", ale moja mamka nebola veľmi nadšená.

Zo začiatku mala obavy avšak v skutočnosti som mala už množstvo skúseností za ktoré som sa nemusela hanbiť. Volant som uchytila pevne do ruky, zapla si pás, nastavila svetlá, stlačila spojku, naštartovala, zaradila do jednotky, ako vidíte pokutu by som nedostala, a vydali sme sa na veľmi zaujímavú cestu, ktorá nám prebehla skutočne rýchlo. Po Zvolen som mala vedenie auta v rukách ja a pred Zvolenom sme urobili výmenu, pretože ocko ma nechcel nechať šoférovať na tej „luxusnej ceste prvej triedy“. Cesta nám prešla ako voda a už sme boli v Bratislave pred Romankinou školou, kde sme na ňu netrpezlivo čakali. Prešlo asi päť minút a zazreli sme ju. Na začiatku som asi zabudla spomenúť, že to bolo prekvapenie a moja sestra nič nečakala. Ak nás uvidela, rozbehla sa ku nám a v očiach mala skutočné iskričky šťastia, ktoré som u nej už dávno nevidela. Veľmi milo ma prekvapilo, hneď nás zoznámila s jej kamarátkami a už sme boli na ceste na Romankin internát, kde bývala.

Jej internát sa volá Mladá Garda, kde žije množstvo mladých ľudí, ktorí navštevujú okolité univerzity. Po príchode na Gardu nám Romanka všetko poukazovala a spoznali sme prostredie, ktoré sa pre ňu stalo druhým domovom. Jej izba pred zrekonštruovaním vyzerala hrozne, myslím, že horšie to už ani nemohlo byť, no moji rodičia „veľkí kutili“ to tak nenechali. Ešte na začiatku leta všetko prerobili, krásne namaľovali steny, miesto rozbitej podlahy jej kúpili nový koberec, namaľovali skrinky na oblecenie a tenisky a z hrôzy sa stala krásna útulná detská izba, v ktorej som sa cítila ako doma. Mojim rodičom Romanka vybavila izbu na druhej strane internátu. Zatiaľ kým sa naši rodičia ubytovali, my sme sa s Romankou rozprávali o novinkách. Zrazu mamka s prekvapením v očiach vtrhla do izby a oznámila nám úžasnú novinu .V rukách držala lístky na predstavenie muzikálu „Cigáni idú do neba“ v divadle Nová Scéna. Toto bolo zase prekvapenie pre mňa. Bola som nadšená, pretože pred pár rokmi som navštívila jeden muzikál v Košiciach s názvom „Rusalka“, čo je určite každému známe, ktorý ma skutočne fascinoval. Už od začiatku mi bolo divné, prečo odo mňa rodičia chceli, aby som si zobrala aj niečo pekné a elegantné, no vtedy som nič netušila, ale teraz som všetko chápala.

Do začiatku predstavenia nám zostávali dve hodiny. Rýchlo sme sa začali chystať. Krásne vlasy, make-up, čižmy, elegantné šaty, kabát, prehodiť kabelky cez plece a mohli sme vyraziť. Bola som nadšená a plná očakávaní ako to celé bude prebiehať. Oblečení sme boli ako páni. Po príchode do divadla sme sa usadili na naše miesta a zostávalo päť minút do začiatku predstavenia. Pri vchode sme dostali brožúrku, v ktorej sme si mohli prečítať dej, akí herci stvárnia jednotlivé postavy a aké piesne budú spievať. Už z obrázkov som zistila, že to bude veľmi zaujímavé. Tanec, spev, krásny herec a už som bola v siedmom nebi. Zrazu nastalo obrovské ticho, zhasli svetlá a pohľady ľudí sa upriamili na vysvietené miesto, kde na pníku sedela stará žena „Cigánka“. Neskutočne ma fascinovala, ak mám pravdu povedať, už je to dávno, čo som bola na tomto predstavení avšak ju si zapamätám navždy. Ten hlas, ten tón hlasu, tie výšky, tá intonácia, bolo to priam neuveriteľné ako vo sne, v ktorom som zažívala katarziu. Po tomto úvode sa to všetko začalo. Mohli sme vidieť nádherné šaty, rôzne choreografie pri ktorých som mala sto chutí postaviť sa a tancovať s nimi. Malo to nádych adrenalínu, vášne, romantiky, lásky ba či obrovského sklamania.

Ak by som mala zhrnúť dej z môjho pohľadu. Začalo sa to zvláštne, bol jeden „Cigán“ s menom Zobar, ktorý nebol veľmi ukážkovým príkladom ideálneho muža. Bol zlodejom koní, čím si zarábal na svoje živobytie. Jeho rodina ho za to odcudzovala avšak aj napriek všetkému zlému ho stále milovala. No ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Vďaka kradnutiu koní sa zoznámil s jednou dedinčankou „Radou“, ktorá bývala v neďalekej osade blízko Zobara. Ona mala otca, ktorý bol zhodou okolností bohatý a vlastnil množstvo koní. Zobar bol idolom krásy, lámačom ženských sŕdc, vyšportovaný so zlatom v hrdle aj v nohách. Mohol mať hociktorú dedinčanku na ktorú si ukázal prstom, ale nie, on nechcel len tak hociktorú. Zobar sa zamiloval do krásnej Rady, ktorú sa rozhodol navštevovať častejšie, aby ju bližšie spoznal. Zistili o sebe zaujímavé ba nepekné a zarážajúce veci, ale aj napriek tomu sa ďalej stretávali. Rada nemilovala nič viac na svete ako slobodu a voľnosť a Zobar nemiloval nič viac na svete ako sám seba a svoju hrdosť, na ktorú neskôr aj doplatil. Osudom sa im stalo zlé načasovanie obrovskej lásky. Zobar mal byť obesený za všetky krádeže, ktorých sa dopustil, no priamo spod šibenice skočil na koňa a zachránil sa.

Nadišiel obrovský zlom, ktorý nikto nečakal. Rada mu vyznala lásku a Zobar mal v úmysle požiadať Radu o ruku. Tak sa aj stane, keď Zobar príde do Radinej osady. Avšak nastane neočakávaný moment, kde si Zobar má pred Radu kľaknúť, lenže zavelí jeho najväčšia zloba, jeho hrdosť on ako veľký pán, vajda sa nepokorí žene a nekľakne si pred ňu. Rada sa mu vysmeje do tváre, čo Zobar nečakal a v jeho obrovskom hneve vytasí nôž, bodne ju priamo do srdca, no v tom ju zrazu právom pomstí jej milovaný otec, ktorý ho zozadu prebodne nožom. Milenci v objatí padajú na zem a záber sa znova zameriava na starú cigánku, ktorá so smútkom v hlase preriekne: „Obaja boli mladí, obaja sa milovali a obaja spolu aj zomreli, ale neodišli do pekla, pretože ako sa hovorí „Cigáni idú do neba“.

Na koncerte

2014-06-09T15:36:25Z

Skús si predstaviť svoju mamku na pódiu. Skús si ju predstaviť na tom pódiu spievať. Nemusí byť ani sama, môže mať okolo seba kamošky, sexy zeny. Zaujímava predstava, však? A teraz si tam skús predstaviť svoju starú mamu. Aj s jej kamoškami. Vyštafírovanú, dobre naladenú s notami v rukách a podupujúcou nohou do rytmu hudby. Ešte krajšia predstava.

Pre niektorých ľudí to bol dnes reálny zážitok, žiadna predstava. Samozrejme, aj pre mňa, aj napriek tomu, že tam moja stará mama nespievala. Ale spievalo 24 starších dám, ktoré si určite v živote čo to odžili; dobré, aj to zlé. Určite mohli doma radšej sledovať Doňu Barbaru či kučeravú Palomu s Diegom, nba alebo good angels. Mohli, no neurobili tak. Staršie dámy sa stretávajú každý utorok, aby si spoločne zaspievali, poklebetili a hlavne, dodali si energiu. Poctivé úsilie na stretnutiach im dnes prinieslo kvalitnú úrodu.

Necelá hodina a pol plná zaujímavých melódií, hlasov, úsmevov, kvapiek potu na čele a hlavne báječnej pozitívnej energie rozozvučili historickú miestnosť plnú kníh. Tieto knihy všade navôkol neboli jedinými zdrojmi príbehov dnešného dňa. Boli to aj ľudia sediaci na stoličkách, pozorujúci svoju rodinu a priateľky. Možno sa nie každému chcelo obsedieť, myšlienky ubiehali na prechádzku so zmrzlinou v ruke či ležanie pred televíziou a pozerať aktuality. No aj tak ostali všetci dokonca. Dokonca, kedy sa uskutočnil ten najkrajší moment koncertu. Pre niekoho možno samotný záver, no dobre, beriem.

Ale predvšetkým to bol moment, v ktorom sme si vymenili slová a pocity bez slov. Že ako? Veľmi prosto. Dámy dospievali, poklonili sa. My, diváci, sme zatlieskali a postavili sa. Nie na odchod, ale na znak úcty a chvály, t.j. standing ovation.

Je to moment, v ktorom nemusíte nič povedať, lebo sám o sebe prezradí viac než dosť. Či už na strane divákov alebo samotných spevákov, umelcov. Niečo podobné ako s milovanou osobou, keď vedľa seba len ležíte alebo sedíte, nerobíte nič konkrétne, len ste spolu. Rozprávate vlastným tichom, ktorému rozumiete len vy. A nie, nie je to namrzené, typické "tichá domácnosť" ticho. Ale to krásne ticho, pri ktorom nič iné nepotrebuješ, pretože v danom momente máš naozaj všetko, čo potrebuješ...

Bohužiaľ, nie vždy máme možnosť mať čo potrebujeme, tobôž nie to, čo chceme. Okrem ticha pri sledovaní týchto úžasných žien, ktoré zo seba vydávali neskutočnú energiu, som pocítila aj niečo iné. Akýsi rozmazaný pohľad, ktorý určite poznáte. Darmo sa snažíte zaostriť, klipkať, no stále cítitu tú vlhkosť v očiach. Áno, priznám sa, tlačili sa mi do nich slzy.

Tisli sa mi tam preto, pretože som si uvedomila, že človek je sakra vrtký tvor. Dokáže naozaj všetko, čo chce, po čom túži. Musí chcieť a naozaj pre to niečo urobiť. Dámy dnes len dokázali, že človek naozaj dokáže vystáť celý koncert na krásnych opatkoch, aj napriek tomu, že doma má pravdepodobne už iba pohodlný pár, topanky staršej generácie a sportove oblecenie. Dokáže sa hodinu sústrediť na jednu osobu, ktorá zaručí kvalitný priebeh celého koncertu. Dokáže si uvedomiť chybičku, zahriaknuť sa a s úsmevom ísť ďalej.

Dokážeme naozaj všetko. Jediné, čo nedokážeme, je ujsť pred smrťou.

Vôbec neľutujem a ani zďaleka sa nehanbím za to, že som dnes týmto krásnym starším paniam oduševnene a s úsmevom na perách tlieskala. Fandím im. A rovnako fandím všetkým ľuďom, ktorí sa aj napriek svojmu veku nepoddávajú číslam a nepriaznivým okolnostiam a statočne si užívajú naďalej pôžitky života, využívajú všetko, čo im ponúka. Pretože to, čo nemožno znova využiť a navrátiť, je len stratený čas. A osoby, ktoré v danom čase svoju životnú púť ukončili.

Preto tie slzy v očiach. Preto ten oduševnený potlesk. Preto to nadšenie a smútok zároveň.

Preto, slová práve Theodora Roosevelta: ,,Rob, čo môžeš, s tým, čo máš, tam, kde si. "

Vyletnici :)

2014-06-02T07:39:05Z

,,Pani delegátka, dnes sme to urobili za jedenásť hodín," informuje ma s nadšením pán Branický. ,,Teta, tato nám nedovolil ísť ani na záchod. Jula revala, tak potom zastavil." Robila som sa, že som prepočula informáciu, ktorú mi podal malý Branický. Bolo skoro ráno a ja som tušila, čo bude nasledovať. ,,Dúfam, že dostaneme izbu hneď, sme unavení a deti majú toho tiež dosť," skúsila pani Branická, zatiaľ po dobrom.

Vysvetlila som im, čo už dávno vedeli z pokynov na cestu, ktoré dostali pri podpise zmluvy. Ubytovaní budú až po štrnástej hodine. Pani Branickú to značne nahnevalo a spustila na mňa sprchu výčitiek. Trpezlivo som ju vypočula a poradila, ako si skrátiť čas čakania, kým dostanú kľúče od izby.

Dovolenka Branickým začala tým, že si zvykali byť spolu dvadsaťštyri hodín denne. Doma sa vídali ráno a večer. Otec rodiny odchádzal do práce, keď deti ešte spali a prichádzal, keď už spali. Hotelová izba s prístelkami sa stala ich dočasným domovom. Maťo a Julka sa tešili na more a nemali žiadne porozumenie pre svojho chronicky nevyspatého otca.

Cestou na pláž mi pani Branická prišla povedať, že majú zaplatenú izbu s výhľadom na more. Darmo som jej vysvetľovala, že doplácali morskú stranu, nie výhľad na more. ,,Ten strom, rovno pred našim balkónom, nám bráni výhľadu na more. Chceme čo sme si zaplatili!" Opäť trpezlivé vysvetľovanie rozdielu medzi výhľadom na more a morskou stranou. Bez úspechu.

Pán Branický nechal ísť manželku s deťmi k moru a povedal mi, že chápe o čom hovorím. Poprosil ma, aby som im izbu nemenila, aj keby jeho manželka na tom trvala. Nemá nervy opäť prenášať všetky veci, vsetky lacne topanky, dámske šaty do inej izby. Nemenila som.

Druhý deň som ich nevidela. Tretí deň dobehli deti po miniklube za mnou. Zvykli si, že ma nájdu sedieť na recepcii a obdivovali vianočné stromčeky, ktoré mám hneď pri sebe. Porozprávali mi, že mama sa s tatinom nerozprávala. Tatino vraj stále pozeral na tety na pláži. To hovorila mama, tatino kričal, že on na nikoho nepozeral. Mama plakala, že je tlstá a tatino sa robil, že spí.

,,Hurá, Branickí sa opäť rozprávajú!" Moja radosť netrvala dlho. Prišli si vybrať fakultatívny výlet. Ona chcela ísť na fishpicnik, on na rafting. Nie a nie sa dohodnúť. Deti to vyriešili. Chcú jedno aj druhé. Problém bol s cenou výletov. Vybavila som im zľavu. Spokojní odišli.

Rodinka sa po raftingu stmelila. Radosť pozrieť. Deti opäť dobehli za mnou a informovali ma, že tatino a mamina prišli po nich neskoro do miniklubu. Usmiala som sa pri pomyslení, čo bolo toho asi dôvodom.

Šiesty deň katastrofa. Víno na lodi v kombinácii s teplotou vzduchu, urobilo svoje. Pani Branická nemala pochopenie pre dobrú náladu svojho manžela. Mala pocit, že jej urobil hanbu pred všetkými účastníkmi fishpicniku. Spieval a tancoval na lodi so všetkými, iba s ňou nie. Pán Branický posilnený vínom, povedal svojej manželke všetko, čo už dlho držal v sebe. Nepredýchala to.

Trvala na tom, že jej mám zabezpečiť miesto v autobuse na návrat domov. Ona si k nemu do auta nesadne. Koniec, rozvod. Slová, ktoré najčastejšie opakovala. Večer zobrala deti na nákup suvenýrov. Previnilec prišiel za mnou. Vyspal sa, hlava sa mu prečistila. Informovala som ho, že manželka má objednanú cestu domov autobusom. Navigovala som ho na smer, ktorým sa jeho manželka a deti vybrali. Vrátili sa ruka v ruke. Deti mi ukázali nové pirátske tričká. Pani Branická sa pochválila aké nové lacne kabelky si kúpila. Bola som rada, že som jej žiadnu cestu autobusom neobjednala.

,,Pani Janka, tá dovolenka tak rýchlo ubehla,"skonštatovala pani Branická. ,,Deti vyčúrať, nech nemusíme stáť pri každej vŕbe!" zavelila hlava rodiny.

Nezostávalo mi nič iné, iba si zbožne priať, aby sa "moji" Branickí, zdraví vrátili domov, pod vedením otca pretekára.

Odsudzovanie ludi

2014-05-30T11:03:48Z

Nastúpim do autobusu. Ľudí tak akurát, jedno dve voľné miesta, vpredu už postávajú. Zastaneme na zastávke, nastúpi ďalších pár ľudí. Za nimi krívajúc nastúpi muž. Pri nastupovaní sotva pokrčí nohu v kolene, zrejme nie je v poriadku. V ruke zviera staršie kabelky na rameno. Tvár ma zarastenú, otrhanú vetrom, vrásky na lícach už dlho nevyčarili smiech. Prisadne si k žene, sediacej pri okne v jednej z dvojsedačiek ktora ma krasne šaty. Je ticho, nikoho si nevšíma. Oblečenú ma staršiu bundu, damske tricka a hoci topanky si už odkráčali svoje, ešte pár kilometrov zvládnu. Je to bezdomovec. Spod nôh sa mu zrazu začne valiť zvláštne zapáchajúca tekutina ako mokre vianočné stromčeky…

Pani sediaca vo vedľajšej dvojke už nevydrží a pohoršenými poznámkami hľadá oporu v prísediacej žene a ostatných spolucestujúcich. Koľko pohŕdania, pohľadom by sa dalo vraždiť. “Pošťanec jeden. Vyhodiť ho treba!” Ľudia prekračujú tenké pramienky tekutiny rozbiehajúcej sa ako pavučina po podlahe autobusu. Veľké deti hrajúce hru “na čiaru neskočíš”.

Bezdomovec odovzdane sedí, nevníma urážlivé pohľady. Nezmôže sa na obranu, život ho už otĺkal dosť. Nevedno či vlastným pričinením alebo súhrou osudu. Ktovie, možno sa už tisíc krát pokúšal vstať, napraviť to... no pohoršené poznámky a pohľady, ktorými by sa dalo vraždiť. A možno už úplne rezignoval. Aký má dôvod ďalej sa snažiť?

Z tašky, ktorú zviera vo svojich rukách vytiahne dvojlitrovú plastovú fľašu. Dopoly naplnená. Alebo už dopoly prázdna? Vyteká. Pozrie na ňu pohľadom, hovoriacim za všetko. Podradné víno, na ktoré sa sotva zmohol, jed ľudstva, no pre neho nástroj na zabudnutie a utlmenie bolesti, najmä tej v srdci. Bohvie koľkokrát už skúšal vstať ... no tie pohoršené poznámky a pohľady, ktoré hovoria jasnú odpoveď.

Pani sediaca vo vedľajšej dvojke si toho ani nevšimne. Ona už má svoj predsudok vytvorený. Je to pošťanec. Hanba mu. A treba ho vyhnať.

O laske

2014-05-27T06:46:13Z

Vraj mám písať o zamilovanosti, ba dokonca aj o láske. Ja som však slepá a aj môj sluch je akýsi opotrebovaný. Lásku nevidím, nepočujem. Skúšam rozpoznať jej pach, no jediné, čo cítim, je vôňa kávy šíriaca sa z našej kuchyne. Ako ju mám teda nájsť? Ako ju mám odlíšiť od obyčajnej zamilovanosti? Veď predsa ani netuším, ako chutí. Je sladká ako kúsok z mojej obľúbenej čokolády? Alebo sa človek po jej „užití“ tvári akoby ho práve napadol trojhlavý drak?

Vyšla som zo svojej izby, ktorá pravdupovediac nie je len moja, ale moja aj sestrina a rozhodla som sa tú už spomínanú lásku vypátrať. Obula som si kocúrove sedemmíľové letne cizmy, obliekla letné šaty a vybrala som sa na vandrovku.

Stretla som ju. Ju, dievča s očami plnými krvavých sĺz. Nie, v skutočnosti nemali červenú farbu, ba ani náznak voľajakého takého odtieňa som na nich nebadala. Ale ono, to akési vzlykajúce dievča, tvrdilo, že plače jej srdce. A srdce je predsa na obrázku vždy vymaľované červenou farbičkou. Vzala som z crossbody kabelky vreckovku a podala jej. Bola som si takmer istá, že som našla lásku. No potom som sa zahľadela do úprimných očí tej krehkej žienky a okrem špinky v jej oku som si nevšimla nič nezvyčajné. A láska predsa osobitá je. Vraj.

Po svojom neúspešnom prvom pokuse v hľadaní lásky som si smutná sadla pod obrovský strom posiaty bielymi kvietkami. Našla som tu svoje útočisko. Načúvala som štebotu vtákov. Chvíľami som si už myslela, že im rozumiem. Že mi dávajú odpovede na moje nahlas nevyslovené otázky. Chcela som sa za nimi rozbehnúť a poprosiť ich, nech ma za ňou dovedú. Nech ma dovedú za tým, čo sa nazýva láska. No oni vyplašené uleteli.

Sklamane som im kývala. A zrazu som cítila, že niekto hľadí na mňa tak ako ja na tie vtáky. Mal pekne panske tricka, hanblivé oči rovnakej farby ako majú tie moje a tajuplný úsmev. Úsmev, na ktorý som sa od tej chvíle chcela pozerať už večne. V duchu som bola na seba hrdá. Znovu som bola som presvedčená, že som sa stretla s láskou. Znovu som však oklamala svoje vlastné ja. Kým som pozorne sledovala každý ležérny pohyb môjho princa, ktorý síce nebol na bielom koni, ale ak sa to počíta, mal na nohách obuté biele converse topánky, nevšimla som si, že na nos mi spadli akési ružové okuliare. Na začiatku mali pravdepodobne poriadne vyleštené sklá, pretože každá maličkosť sa v mojom oku pretvárala na veľkú vec. Každá minúta, sekunda, dokonca každá stotina dvadsiatich štyroch hodín bola pre mňa výnimočnou. Milovala som kvety a ich vôňu. Milovala som jeho úsmev. Úsmev ako z reklamy na zubnú pastu. Milovala som Slnko a jeho lúče, ktoré ohrievali moju dušu. No znenazdajky sa obloha zatiahla a na moje (pre mňa dovtedy neviditeľné) ružové okuliare začali padať kvapky dažďa. Behom sekundy som si prestala vážiť to, v čom dovtedy spočívala podstata môjho života. Už pre mňa neznamenal nič ani princ, ani jeho úsmev. A aj moje srdce odrazu skamenelo.

Všade som kráčala v tých čižmách, ktoré vraj prejdú sedem míľ a nepoškodia sa. A hľadala som tú, ktorej meno sa začína na písmenko L. Neprešla som síce celú zemeguľu, ale navštívila som každý zabudnutý kút vo svojich spomienkach. Celý deň som uvažovala nad slovami, ktoré kedysi možno len zo srandy vyslovil pán, menom Viktor a priezviskom Frankl. No nemôžem úplne súhlasiť s jeho slovami. Vraj zamilovanosť je obyčajná? Neverím, moje srdce nie je detske hry. Totiž, keby bola obyčajnou, nemala by takú veľkú silu, aby nás oslepila. Myslím, že zamilovanosť vôbec nie je bezvýznamná. Rovnako ako láska. Láska by bez zamilovanosti existovať nemohla. Kráčajú spolu ruka v ruke. Všetko má predsa svoju postupnosť. Kdesi som čítala, že je čas narodiť sa a je čas zomrieť. Je čas milovať a potom aj čas nenávidieť. Rovnako ako je čas zamilovať sa a čas zistiť, či nejakého človeka milujeme len ako akúsi plyšovú hračku, o ktorú sa netreba starať alebo ho milujeme skutočnou LÁSKOU, ktorá vraj aj hory prenáša.

Stara dobra policka

2014-05-23T06:33:28Z

Máme doma takú policu. Nástennú. Je v kuchyni nad stolom. Z bukového dreva je. No, neviem pod akým kľúčovým slovom by som tento model hľadala na stránke Ikey. Asi ,,velice vzácne nevyrobiteľné kusovky“. Srdcovky. Je macatá, tmavá, s množstvom políc. Na dózy, na poštu, na kuchárske knihy. Je to sympatická polica. Základňa na všetko. Prístav rodinných pokladov.

Mama patrí k tým ženám, čo budú krásne aj po šesťdesiatke. V mladosti nosila trvalú, šila si šaty, kupovala kabelky, topanky, má rada nadčasové veci. Ona estetizuje našu rodinnú jednotu. Keď sa s otcom zobrali, nechala si vyrobiť police, ušila si vankúše a na steny nám maľovala obrázky. Ťažko povedať, do akej miery vám môže nejaká vec pripomínať niečo, čo ste nikdy nezažili, ale otcove mladícke fotografie mi pripomínajú starý režim. Je to nostalgia, ako keď si zabalení v deke pustíte čiernobiely film a minulosť sa vás zvláštne dotkne. Chalan v kopačkách, s odchádzajúcimi vlasmi a smiešnymi okuliarmi cez pol tváre. Oco je najlepším príkladom, že chlapi s vekom peknejú. Vyrábal nám ,,na kolene“ poličky na detske hry z kindervajec a my sme si pricvikovali prsty do jeho bedne s vercajchom.

Naši nie sú ako soľnička a korenička. Skôr rozdielni na všetkých frontoch, ale veľmi, veľmi sa mali radi. Mama a oco boli ako dve lastovičky, ktoré z blata okolností vybudovali hniezdo domova. A to je najväčšia životná kariéra, ktorá sa nedá tromfnúť. Na nich najlepšie vidím, koľko práce to dá byť manželmi. Koľko to je sĺz, tresnutých dverí, vrások a odídených vlasov. Jéjdanečky. To je maratón, na ktorého trase si lásku musíte stále pripomínať aby sa z toho nestal boj o život.

Tú kuchynskú nadčasovú policu si dali urobiť, keď ich manželstvo bolo v rozlete. Tam, v objatí dreva z jednotlivých priečok vyskladaný je celý náš svet. Bločky od dôležitých vecí v pohároch, váha na listy od strýka, ceruzky kade-tade. Je to drevo života nášho rodinného kmeňa. V jedno z tých rán, keď sa spoločne pri káve zvykli rozprávať aj o tom, aké sme nepodarené deti, oco v tričku od farby povesil tú policu, do jej stredu uložila mama dve hlinené sochy. Jedna je žena s dieťaťom na rukách, druhá muž hrajúci na píšťalu.

Aj keď sa za tú spústu rokov na tej polici vystriedali mlynčeky s kvetinkami z babkinho sekretára, hrnčeky od kamarátok, naše detské kresby, aj keď za ten čas v tej polici pásky nahradili cédečká, damske oblecenie, hlinená socha muža stále hrá na píšťalu a matka drží dieťa. Tie sochy občas zapadnú hrubou, hrubou vrstvou prachu, neverili by ste. No je to snáď jediná vec, ktorá je tam odvždy, ktorú nikto nepomyslel zabaliť do papiera, odložiť.

Police, sochy a manželstvá sú nadčasové. Možno o tom som chcela. Možno nie. Možnože len o tom, ako dlho môžu vydržať veci, ktoré sú zakladané na silnej podstate. Na dobrom úmysle.

Na láske.

A aj keď občas zapadnú prachom, len tak sa ich nezbavíte.

Behanie po uradoch

2014-05-17T18:11:06Z

Táto počítačová adventure hra pojednáva o tom, aké nástrahy čakajú na dve baby, ktoré si kúpili nové auto a idú si vybaviť značky. Láskavý čitateľ sa isto zdrží istých komentárov týkajúcich sa popierania rodovej rovnosti - niečo na spôsob „to je tak, keď dve sliepky vybavujú to, v čom sa vyznáme iba my, páni tvorstva". :)

Lebo aby ste vedeli, my s dcérou sme sa na to dôkladne pripravili, zistili sme si na internete, čo budeme potrebovať k prihláseniu nového auta a že už netreba obhliadku. Aké sú úradné hodiny. Tiež sme sa naučili naspamäť koľko má vozidlo Wattov a ako sa presne volá :). Z televíznych novín, kde ukazovali 3-4 hodinové rady, sme vedeli, že to nebude ako med lízať, a preto sme sa snažili eliminovať všetky nežiadúce efekty, ktoré nás môžu pri našej misii stretnúť.

Play game :

8.15 - výbeh z domu, náskok do auta s fasciklom všetkých papierov - smer dopravný inšpektorát. Parkovanie pred DI. Parkovanie neúspešné. Napriek tomu, že v budove sídlia osoby v doprave najkompetentnejšie - parkovisko pripomína trh v Márákeši. Auta stoja, kde sa dá, miestami aj kde sa nedá. Naše auto vykličkuje von bez trestného bodu. Nachádzame malú uličku bokom a vchádzam prednými kolesami na trávnik do takej jamy. Inde sa nedá.

8.25 - vbeh do nevyvetraných útrob DI plného nervóznych chlapov. (Kto videl Policajnú akadémiu, môže si predstaviť ono krásne tango v gay bare - ta - tára -tata-tááá).

Na krásnom user friendly automatickom rozdeľovači agendy trháme číslo 78. Aktuálne je u okienka číslo 43. Máme dosť času, tak začíname študovať poslednú vec, ktorú sme dajako nezistili, a to je poplatok. Ohľadom neho je tu asi 4-5 násteniek so spleťou rôznych druhov áut, s prívesom, bez prívesu a rôznych sadzieb. Spočiatku to vyzerá, že to bude 66 €, ale neskôr to argumentami prebije nástenka s dvoustovkou. Pre istotu je všade napísané, nech ľudia nič neplatia, až po odovzdaní papierov. Asi sú aj ostatní zmätení. Idem sa pre istotu pokorne spýtať pani, ktorá pri okienku momentálne nikoho nemá. „Poplatky sa platí až potom" - blysne na mňa očami, a nezabudne mi pripomenúť, že otázky jedine s aktuálnym poradovým číslom. Som jej vďačná a dávam tej milej osôbke za odmenu jeden zo svojich životov ... My sme sa tak vnútorne psychicky stotožnili so sumou 200 €. Keďže čísielka naskakujú v určitom intervale, máme čas zistiť, ako ich zaplatíme. Po ceste zo schodov zisťujeme, že nemusíme kupovať kolky. Wooow pokrok je tu, majú tu mašinky na poplatky ! Ale žiaľ nie na karty... Body dole !!!

8.35 - rátame hotovosť a nemáme dosť. Ale máme každá asi 3 karty. V tom momente sú nám na ...nič. Ale chceme, že by nás nič neprekvapilo a tak hľadáme niekde na budove nalepený bankomat, keďže toľko ľudí tam potrebuje toľko peňazí. EE. Toľko pokroku zasa nemôžem chcieť. Vybehujeme von z budovy, vychádzame z našej parkovacej jamky a ideme do najbližšieho bankomatu. Nedá sa uňho zaparkovať. Tak blikám ako vianočný stromček a dcéra vybehuje. Samozrejme bankomať pľuje stovky. Máme cca 230 €.

8.50 - naša jamka je zaplnená iným motorovým vozidlom. Trh v Marakéši na oblecenie sa zaplnil ešte dramatickejšie. Hľadáme a nachádzame miestečko v jednom dvore. Ach, koľko krásnych zákutí má naše mesto ! Len aby teraz neprišli smetiari ! Prišla by som o jeden život.

9.00 - vbiehame do budovy. Okrem chlapov, ktorí zjavne nepoužívajú perspiranty, a chcú si urobiť zmeny okolo svojich tátošov, tam pribudli aj poľovníci so zbraňami. Zrejme aby nevyplašili srnky, tiež nepoužívajú žiadnu pre nás spásonosnú chémiu. Tak sa praceme k okienku, ktoré nejde otvoriť, aspoň pre ten pocit .... :)

9.15 - blíži sa naše číslo. Na displeji síce nefungujú niektoré nožičky, takže čísla vyzerajú bizarne, ale toto bude určite naše ! Pani je zlatá, ma krasne topanky a šaty a vzhľadom na našu dôkladnú prípravu nás nič neprekvapí. Máme všetko za 3 minúty až na jednu vec. Poplatok je vraj 250 €. Je treba ho uhradiť v tej múdrej škatuľke. Zrada ! Nepriateľ nás dostal !

9.25 - vychádzame autom z dvora a rútime sa k nášmu bankomatu. A časová slučka. Nie je kde zaparkovať. Zapínam vianočný stromček. Dcéra vybehuje. Pribehuje. Naskakuje. Rútime sa naspäť. Zvoní mi telefón, ale kabelky máme vzadu. Obiehame marakéšsky trh a parkujeme rovno tam, kadiaľ chodia smetiari. Číslo na mobile mi silno pripomína policajné. Volám naspäť, ale nikto neberie. Mám také nutkavé pocity, že s poplatkom nie je niečo v poriadku. Radšej neplatíme a ideme k okienku. Pani je zasa zlatá a chudinka nešťastná, že nám povedala zlú sadzbu, že platíme iba 200 €. Jej tvárička sa rozjasňuje, keď počuje, že sme ešte nezaplatili.

9.40 - hra sa blíži ku koncu. Ideme k tej zlatej mašinke, ktorá zjednodušuje živoť toľkým ľuďom. Ale len niekedy a len niekomu. GRRRRRRR ta debilná škatuľa neberie stovky, ale iba päťdesiatky !!! Proste nerešpektuje svojho väčšieho brata bankomata.

9.50 - už len peši vybehujeme cez ulicu a park tie nešťastné papiere zmeniť. Nepriateľ to ale zrejme o nás vie a tak pripevnil na potraviny aj druhý obchodík ceduľu „Peniaze nerozmeňujeme !!!" s tromi vykričníkmi. Také hry sa mi vonkoncom nepáčia a asi sa vrátim k Tetris. Ale ako v každej rozprávke dobro zvíťazí nad zlom. Je tam ešte jedna Optika, kde žije dobrý duch, ktorý nám pomôže a peniaze rozmení.

10.00 - beh cez prekážky, okolo kameňa, motajúcich sa dôchodcov s psíkmi bez straty života do budovy zeleného terminátora.

10.15 - misia splnená, GAME OVER !!!

Vietnamsky obchodik

2014-05-14T17:09:11Z

Pravdaže netvrdím, že sú takí všetci do nohy, lebo aj každý Slovák či Slovenka sme iní. Ale keďže som nedávno opísala rozprávkové bytosti, aké stretávam v práci, dodávam teraz, že na to, aby človek stretol rozprávkovú bytosť, ani nemusí chodiť do práce: stačí aby zašiel do zastrčeného obchodíka na sídlisku. V takom som objavila jednu rozprávkovú Vietnamku, keď som pre svokru hľadala a konečne našla jediné vyhovujúce papučky, ktoré nemali v riadnych obchodoch ani v zdravotníckych potrebách. Na druhý deň som tam zobrala mamu, lebo sa mi videlo, že také papučky by mohli byť dobré aj jej.

V zastrčenom obchodíku zašlého sídliskového obchodného domu, takého, po akom dnes asi ani pes v psie budy neštekne, a zájdete tam len omylom alebo keď ste fakt v núdzi, v mini obchodíku prepchatom stojanmi, škatuľami, bez denného svetla - objavila som jedno malé Vietnamské slniečko, ktorému to všetko, čo by asi vadilo mne, nevadilo ani trochu, a ktoré sa asi dokáže usmievať na všetkých a pre všetko. Z úcty k tomu širokému úsmevu kúpili sme tam pre mamu okrem papučiek ešte aj svetrík, tričko, a dokonca aj sukňu (svetrík a tričko sa napriek dešpektu k ázijskému tovaru hodili a ešte aj dobre vyzerali, a sukňu Vietnamské slniečko vyhrabalo odkiaľsi zozadu, vyzerala neutrálne, mala senzi gumičku na páse takže nebude robiť prieky ako zips, keď budeme chodiť po lekároch, no budem ja pre jedenásť eúr pol dňa šiť?)

Keď sme pri tom šití: za študentských čias som si dokázala ušiť kabát, tricka, vetrovku, lyžiarsku kombinézu, topanky, šaty na svadbu aj plavky (lebo v obchodoch nebolo nič a bída naučila Dalibora housti), ale teraz, keď mám moju Tojotku čo len zo skrine vytiahnuť, ježia sa mi vlasy. Vietnamské slniečko však malo v rohu obchodíka šijací stroj, pravítko a krajčírsku kriedu: sukňa dlha? skdatime, hnet, sadalmo, nis neplatit.

"A prečo ste prišli z Číny až sem, a je vám tu dobre?" pýta sa jej moja mamuška (lebo keď je človek celý život zvedavý, po osemdesiatke je zvedavý dvojnásobne). "Mami", - hovorím jej potichšie - "pani asi nebude z Číny", a pozerám jedným očkom, či sme Vietnamské slniečko nejako neurazili, veď aj ja sa v Egypte fučím keď mi povedia že som Ruska.

Ale Vietnamské slniečko sa len ešte viac usmeje, pohybom ruky naznačí šikmé oči a povie "to nic teta, my vseci dovnaki", a ešte dodá, že u nás je lepšie, lebo tam, odkiaľ pochádza, je veľmi horúco. Moja zvedavá mamuška sa v zápätí ešte dozvie, že Slniečko má pre našincov ešte aj zrozumiteľne znejúce meno "Alenka". A aj keď sme asi všetci rovnakí aj my pre Vietnamcov, Slniečko na druhý deň presne priradí moju tvár ku skrátenej sukni :)

Žijú medzi nami, zvykli sme si, aj keď tam, kde chodíme tráviť voľné chvíle, ich stretneme málokedy. Ich lacne oblecenie sa nám niekedy hodia. Občas si ponadávame, že už niet poriadneho obchodu, len samé ázijské šmejdy. Ich slovenčina nám znie smiešne. Lenže - čo za odvahu a húževnatosť musia mať ľudia, ktorí sa pustia do takého ďalekého sveta, inej kultúry, podnebia, úplne iného jazyka, zanechajú rodný kraj a mnohých svojich blízkych nikdy viac neuvidia. Viem niekoľko cudzích jazykov - ale niektoré mi znejú tak, že by som sa ich nechcela učiť ani omylom.

Nie, nemám v pláne zovšeobecňovať, ani slepo do neba chváliť. Ale ani hádzať všetkých do jedného vreca. Veď ani ja nedovolím, aby ma hádzali do jedného vreca s - no veď viete, aké čudá musí niekedy uniesť naša rodná hruda. A aj ja sa veľa usmievam, takže viem presne: tešme sa z maličkostí, z toho že sme zdraví. Tešme sa ak máme peknú prácu, a svojich blízkych pri sebe: veľa ľudí to šťastie nemá. A tešme sa z rozprávkových bytostí (aj z tých najobyčajnejších, a nech majú akúkoľvek farbu tváre a oči šikmé a či iné).

Ako zarabaju na naivite

2014-05-10T09:08:08Z

Poznáte televízne súťaže, kde vás moderátorka zlou slovenčinou vyzýva, aby ste spočítali čísla na obrazovke, alebo sa vás pýta koľko vidíte zápaliek, alebo nejake trapne otazky zo sport? No do štúdia nikto nevolá. Aj keď niekto zavolá, moderátorka povie, že to nie je správne, hoci vám aktualne vysledky vychadzaju tak, ako hovoril volajúci.

Je prekvapivé, že sa stále nájdu ľudia, ktorí dievčinu poslúchnu a volajú na audiotextové číslo v očakávaní, že úspešne sčítajú jednoduchý príklad.

Licenčná rada je v poslednom období zavalená sťažnosťami nielen neúspešných hráčov, ale aj náhodných divákov, ktorí sú z nečestného postupu v súťažiach pobúrení.

Posledne spravy hovoria o princípe, ktory je často podobný ako pri šmejdoch. Zarába sa na ľudskej naivite. V tomto prípade, však nejde o nejaké neznáme firmy. Audiotexové súťaže, pri ktorých sa učtujú aj pri nedovolaní sa do štúdia nemalé poplatky, vysielajú naši najväčší vysielatelia.

Audiotextovú reláciu Eurovýhru má Plus, ktorá patrí pod JOJ, Akčná výhra je na Dajto, patrí pod Markízu. Telefonujúcich naháňajú aj na Ring TV, ktorá vysiela po polnoci na programe TA3. Pri mnohých sťažnostiach rada oznámi, že "obsahovali nejednoznačné, nepresné a nesprávne inštruovanie o spôsobe riešenia zadaných úloh," v dôsledku čoho ich posúdi ako nečestné. Dufam, ze teraz cez hokej nedaju tieto sutaze.

Hoci aj samotnej rade je jasné, o čo v tomto prípade ide, pokút nie je veľa. Rada dala zatiaľ len päť pokút, všetky dostala Markíza, ktorá sa odvolala na Najvyšší súd a ten potvrdil zatiaľ jednu vo výške 16 tisíc eur za to, že televízia zadala neriešiteľný príklad.

Absurdné nie je len to, že sú ľudia, ktorí takýmto súťažiam veria, ale aj to, že obchodná inšpekcia nevie zakročiť a aj to, ako rada musí dokazovať „nečestnosť". Jeden príklad za všetky: Rada riešila prípad z tzv. Eurovýhry na Ring TV, kde žiaden z volajúcich neuhádol na prvý pohľad jednoduchú rovnicu.

Samotná kancelária rady v oficiálnych dokumentoch priniesla 4 postupy riešenia, kde skúšala aj rôzne podvodnejše variácie. Ring TV reagovala, že ani jeden nie je správny. „Účastník konania postupy, ktoré Rada uviedla a ktoré vychádzajú zo zadania, označil za nesprávne. Neposkytol však Rade správny spôsob riešenia s odvolaním sa na obchodné tajomstvo a na to, že tak urobí na ústnom pojednávaní," píše sa v podkladoch rady. To skutocne si radsej pozriet nba v telke.

Leto

2014-05-03T17:32:11Z

Ked som po prvykrat navstivila USA, bolo presne taketo horuce a vlhke leto. Pamatam sa na chvilu, ked som pred sestnastimi rokmi vysla z letiska a ovalil ma horuci a vlhky vzduch, ktory som doma poznala len zo sklenika (lepsie povedane foliovnika). Vzdy, ked som sa na nedychatelny “teply chuchvalec” stazovala, moji americki kolegovia mali pre mna po ruke “mudru” odpoved: “Think snow!”

Nech sa snazim, ako sa snazim, nefunguje to.

Vonku si dnes aktualne vsetky vtaciky poskakuju s otvorenymi zobacikmi a vyuzivaju kazdu prilezitost, aby sa mohli poclapkat v tanieri s cerstvou vodou, ktoru doplnam kazdu polhodinu. Uzasne sa im paci, ked polievam kvety, prelietavaju cez kvapky vody a ja spekulujem, ci sa pamataju na februar… Menili by?

V zahrade lietaju od muchy k muche, maju tam teraz hmyzu neurekom, ved co ine by robili? V zime ich vzdy usilovne krmime a ako nas v skole ucili, “v lete sa nam za to odvdacia spievanim a chytanim kadejakej havede”. Spievat sa im v tejto horucave velmi nechce, ale mladata su hladne a treba ich krmit. Iste sa im teraz hlada lahsie, ich krmidielka boli v zime zasypane snehom. Naplnene sa neskor stali tercom hladnych vevericiek a bolo velmi namahave doplnat ich. Sneh mi siahal takmer po zadok a topanky nestihali medzi krmenim schnut.

Sykorky sa pred par tyzdnami nastahovali do ich stareho domceka. V zime vydrzal napor vetra a snehu, na jar utoky vrabcov, ktore sa este stale nepoucili, ze vchod do domceka bol vybudovany specialne pre male sykorky a Cin-Cin s Cinkou si budu musiet postavit vlastny.

Denne sa (aj napriek horucavam) vytesujem z mojej zahrady. V zime bola rovna, sneh stlacil vsetko k zemi a stratila svoju “naozajstnu tvar”. To co ju robi jedinecnou, bolo prec alebo len trosicku vytrcalo zo snehu.

Ja som zatial pozerala v telke good angels, nuz a moj manzel, ako kazdy rok, aj tejto zimy sa pocas nekonecneho odhrnania snehu zaprisahal, ze sa uz nikdy v zivote nebude stazovat na horucavy.

Ako som sa tak dnes pri polievani pozerala na moju krasnu zakvitnutu zahradu a s detmi hrala detske hry, kdesi na dne spomienok som zatuzila po tom uzasnom tichu a pokoji, ktory poskytuje zasnezena krajina. Vsetko znie inac, sneh izoluje vsetky zvuky a trbliece sa v slencnej ziare.

Skoda len, ze si nemozeme “zakonzervovat” nieco z toho chladu v zime a pomalicky ho “spotrebuvat v takychto horucavach. Alebo naopak, usetrene nadbytocne teplo zase uzivat pod zimnikom na zastavke, ked neprichadza autobus.

Mam rada styri rocne obdobia. Kazde z nich ma svoje osobite caro a vzdy rada spominam ma tie predosle. Nech sa vsak snazim, ako sa snazim, ani pohlad na tuto zalahu snehu mi nepomaha prekonat horucavy vonku.

Nemeskat

2014-04-29T17:49:00Z

Nedeľa:
Dnes som sa zobudila do slnečného dňa. Asi pôjdem von, sadnem si na tiché miesto, jediným spoločníkom bude moja veľká Kniha a strom.
Poobede som šla na lúku, obďaleč sa hrali decká. Našlal som strom, hneď som ho nazvala stromom života. Čítala som z Knihy, k stromu prichádzala kyprá žena v bikinách. Sledovala som ju spoza mihalníc, ona sa na mňa vyzývavo škerila. Z očí jej nepozeralo nič dobré. V jednej ruke držala fľašu s nápojom, druhou si vyzliekala oblecenie a plavky a začala sa chichúňať. Položila som si Knihu na miesto, kde sa mi začali vydúvať šaty. Potvora si to všimla, nahla hlavu dozadu a do úst si obscénne nechala prúdiť obsah fľaše. Potom si už nič nepamätám, lebo som stratila vedomie …
Domov som prišla až za tmy, bolo mi všelijako. Nasypala som si na lyžičku kryštálový cukor a pokvapkala som ho Alpou. Až neskôr mi napadlo, že Alpa obsahuje alkohol. Mama si ňou zvykne natierať to, čo ju bolí alebo svrbí.
Pondelok:
Do roboty mi mama zabalila lepeňáky s pečeným mäsom z nedele. Celkom mi chutili, aj keď si myslím, že ľudia by mali žiť striedmo.
Keď som prišla domov, zmienila som sa o tom mame, mama uznanlivo prikývla a na večeru mi pripravila maslový chlieb s príborom.
Utorok:
Aj dnes ako každý utorok si vezmem ďalekohľad a pôjdem sledovať operencov. Niektorých si zapamätám, nakreslím si ich a vyfarbím. Vtákov mám už plný zošit, našťastie ich nemusím lisovať do herbára.
Streda:
Sused zase mlátil Ruženu. Ružena je moja rovesníčka a sused je jej otec, aj keď sa tak nespráva. Ružena došla domov po troch dňoch. Doviezol ju niekto, kto sa silne podobá na Julia Iglesiasa. Keby ho videla mama, určite by si od neho vypýtala autogram.
Počkala som, kým sused skončí a spýtal som sa Ruženy, či by sa nechcela stať mojou ženou. Ružena súhlasila, ale až o dva roky, zatiaľ chce hľadať lásku s veľkým el. Spokojne som sa pobrala domov s vyhliadkou na harmonické manželstvo.
Štvrtok:
Videla som na autobusovej zastávke Ruženu. Sprisahanecky som na ňu mrkla a spýtal som sa jej, či moja ponuka ešte platí. Dlho rozmýšľala, potom jej trklo. Povedala mi, že áno, ale teraz hľadá odpoveď na to, čo je Láska a keď ju nájde, možno už budem dávno vydatá s inou. Musela som jej dať za pravdu a zároveň mi odľahlo, lebo neviem, či som dosť silna, aby som ju zvyšok života dokázala brániť pred jej otcom – krvilačným bulom.
Piatok:
Už sa teším na sobotu. Zoznámila som sa s výnimočným chalanom. Pýtala som sa ho, aké zviera jeho je najmilšie. Povedal, že ovca a prezradil, že v Biblii sa práve toto zviera síce v inej podobe vyskytuje najčastejšie. V sobotu ho pozvem k nám a z videotéky požičiam The Silence of the Lambs, určite ocení moju pozornosť.
Sobota:
Mama mi poradila, aby som si umyla nohy a obula topanky alebo tenisky. S výsledkom som bola spokojna, vyzerala som ako hrdinka z Angeliky, markízy anjelov. Ranu som si potrela Alpou, trochu som si frkla aj pod pazuchy. Už sa neviem dočkať, kedy bude trištvrte na päť, vtedy by mal prísť autobus s mojim chalanom a možno raz aj muzom môjho života. Keď som odchádzala, mama mi zakývala a kričala: ponáhľaj sa , aby si zase nezmeškala! Nezmeskala som..

Ovce

2014-04-24T19:55:02Z

Presne takto ma nazval jeden z ficových diskutérov po zverejnení mojej " jednovreckovky " - Ako som prežila Ficov míting. Musím priznať, že už dávno ma nikto takto nepobavil, ako spomínaný ficovolič. Tá časť populácie, ktorá nenosí hlavu na krku len preto, aby jej do neho nepršalo vníma smerácke predvolebné báchorky len ako súčasť každodennej zábavy /často však cez slzy / poprípade na vyjadrenie ľútosti nad tými, ktorí za vyše 20 rokov nedisponujú darom precitnúť.

Do popuku ma privádzajú ficovci v okamihoch, keď svojimi vyjadreniami na blogu i v realite dementujú a potierajú svojim správaním všetko, čo ich šéfino tak vehementne hlása na predvolebných mítingoch.

Na nedávnom mítingu , vyzval predseda vrámci ukážkového farizejstva dámu s ťažkým osudom na pódium, po tom, čo moderátor Nykodým so smutnou grimasou bábkového herca v tvári predniesol potrebu poznania dojemného životného príbehu ženy . Na tom by nebolo nič zlé, keby v danom čine nebolo vidno až výsmešnú teatrálnosť, ktorá mala umocniť falošný dojem súcitu predsedu s ľuďmi s ťažkým osudom. Takmer som vybuchla, keď Fico schmatol pani za lakeť a s typickou polohou polopredklonu úctivého služobníka sprevádzal dámu dolu schodmi , ukazujúc prstom na každý stupienok schodíkov, čoby starostlivý gentleman. Tak známa póza z tradičných osláv MDŽ ....Hadam mu ten sport ide lepsie..a mozno pri jeho zraneni ani nie. Toľkej úcty k ženám a pritom každé druhé vyjadrenie z jeho úst : neschopná Radičová . Negeneralizovala by som, keby som nemala osobnú skúsenosť z "prestížnej" vysokej školy, kde docent prezentujúci náklonnosť k Smeru študentom pravidelne s výsmechom pripomína ženský pôvod premiérky a posmešne ju na prednáškach nazýva Vasilisou Premúdrou. Voila, gentlemani a´la smer. Vaša ruština Vás nikdy neopustí .

Viem, že horlivý trpaslík v sukni, nie je vítaným hosťom na Ficových predvolebných "sešlostech ". Mňa to ale pobavilo a chystám sa dokonca na ďalšiu. Reakcie ficodiskutérov ma k tomu dokonca stále viac povzbudzujú svojimi neutíchajúcimi komentármi. Veď kto nás dokáže lepšie pobaviť, ako aj napríklad taký pán Kažimír. Jeho nezabudnteĺý mítingový výrok na tému " nevyhnutnosti " zavedenia nerovných daní , citujem : " Slaninku treba ísť ukrojiť tam , kde je ! " - je hoden zaznamenania do učebnice desatora komunistických pohlavárov. Snáď žiadnemu reálnemu človeku nemusím poukazovať na súvislosť tejto "hlbokej " myšlienky so znárodňovaním v roku 1948. Aj vtedy horliví a poslušní brali tam , kde bolo. Schopnejším, vzdelanejším. Práve takto si demokraciu predstavuje strana Smer. Nápadne podobné s režimom do roku 1989, uz by to chcelo nejake aktuality. V praxi jeden zaplatí v obchode za chlieb euro, druhý euro päťdesiat. Aj toto má v smeráckych kruhoch logiku. Nuž spravodlivosti sa dá rozumieť veru všelijako.

A keď už sme pritom. Nedá mi nespomenúť ďalšiu podpásovku Fica pre občanov Slovenska priamo na mítingu. . Znovu citujem : "Som otvorený spolupráci s Ruskou federáciou i Čínou. Hmm, toto už naozaj stojí za pozornosť. Neverím , že tu ide o obdiv k súčasnej basketbalovej hviezde NBA menom Jeremy Lin . Verejné priznanie predsedu , k túžbe nadviazať viac ako priateľské kontakty s režimom, kde demokracia, je ešte stále zakázaným pojmom, alebo kde voľby majú vážny problém s pojmom demokratické, ma úprimne zaskočila. Neodolateľná túžba po spolupráci s krajinami, kde ľudský život má rovnakú hodnotu, ako život potulných mačiek. Vypustiť toto z úst a domnievať sa, že nikto z prítomných nevie o čom je reč, považujem za nechutne krátkozraké. Avšak reakcia naivného ficopublika znovu nesklamala : nadšené úsmevy sprevádzané jasajúcim potleskom, hoci nemaju ani sajnu o baskete a politike. Raz darmo, keď aj na Vašich bilboardoch je Smer - ovanie šípky orientované jednoznačne na východ .

Takto rozumie Ficovým vyjadreniam horlivý trpaslík Kýblik v sukni, vlastným menom Jana Vaculová, ktorá sa nehanbí za to, že nosí modré džíny a sympatizuje so všetkými, ktorí nemusia byť zákonite modrí, ale dokážu počúvať kohokoľvek iného, s výnimkou Ficových ideologických spiatočníckych nezmyslov. Tento národ si totiž veľmi dobre uvedomuje, že so slobodou, rastúcou ekonomikou a budovaním právneho štátu, o ktorý sa neúnavne a úspešne za posledné dva roky snažila Lucia Žitňanská, je na Slovensku koniec, ak Vás opäť pustíme ku kormidlu.

Tak teda milý ficodeskutér, mňa môžeš nazvať akokoľvek, nepatrím totiž k tým trpaslíkom, ktorým sa brada roztrasie pri naozaj, ale naozaj márnej snahe uraziť ma. Nič iné od ficovoliča ani nečakám. Napokon je to typický znak Vašej straníckej ideológie, naoko vzdávať hold ženám 8. marca a v skutočnosti ich umiestniť bezpečne na hydinový dvor. Čiže všetko sedí. Inšpiruješ ma svojím nevyberavým prejavom k ďalším opisom tvojej slovom i písmom ťažko opísateľnej obludnosti.

Vieš, okrem vyššie spomínaného, neuniklo na mítingu mojej pozorosti ani vyjadrenie jediného neomylného, že by sa mu nerátalo Matovičovo označenie debil v parlamente po voľbách. Obávam sa, že obyčajní, by v komunikácii so Smerom museli v parlamentnom slovníku ešte značne pritvrdiť .

Apropos, pre mňa existuje len jediné neprijateľné označenie mojej osoby, za ktoré by som sa naozaj neskutočne hanbila. To slovo je ficovolič. Práve toto slovo považujem za najväčší vulgarizmus, pri ktorom aj obmedzený slovník pani Eleonóry je púhym čajovým odvarom.

Prva priprava

2014-04-18T10:21:39Z

Poznate ten pocit, ked niekam pridete a viete, ze tam patrite? Ze presne na toto miesto, kvoli tejto chvili, presne k tymto ludom, smeroval cely vas zivot? Tak sa totiz citim ja kazde rano hned po prebudeni.

Ako teda prebiehal den druhy?

Rano bolo rovnake ako vcera, poyrela som si basket a novinky o NBA, takze sa presunieme rovno k treningu. Vsetky sme boli troska znicene, lebo sme sa ucili dlho do vecera. Je tu hodinovy casovy posun, takze ak ideme spat o polnoci u nas je jedenast. Aj kvoli tomu uz bolo tych usmevov dnes troska menej, ale tak....Nevadi....Zajtra mame novy den a dalsiu sancu na usmevy.

V treningovom centre nas skusali vsetko, no najvacsi problem nam asi stale robi to preratavanie casovych posunov. No aj tak sme to zvladli. Je skvele ak ste od zaciatku v time, pretoze nikto nikomu nezavidi. Snazime sa pomahat si jedna druhej ako sa len da. Letusky maju totiz okrem toho, ze su stale usmievave aj ine (ne)pravidla etikety. Sme priatelske, stastne, nikdy nikoho neohovarame, alebo ho neponizujeme. Toto nie je len o praci. Toto je zivotny styl. Ako nam bolo dnes povedane pri bezpecnostnej prednaske. "It's not just about a pretty face."

Po preskusani nasledovala ta najskvelejsia cast dna. Nasadli sme do minibusiku s nasou lektorkou, ktora ma na starosti grooming (cize oblecenie, make up a celkovu vizaz) a odviezli sme sa k hangarom, kde su zaroven aj krajcirske dielne a nase krasne uniformy. Skusanie, meranie, topanky, oblečenie, klobuciky, dostali sme tasky, zlateho sokolika a teraz musime uz len cakat na upravy. Niektore z nas, naprikad ja, nemaju totiz jednotnu velkost oblecenia. Ina velkost pre sako, ina pre suknu. Ved to poznate. Male zadky, velke zadky :D

Okrem uniforiem nam pripravuju este ID karty a menovky. Aj ked rozmyslam, ze na tu moju si predsa len necham napisat Dana a nie Danka, pretoze moj kolega Ahmed mi oznamil, ze moje meno v tomto jayzku znamena perla. Takze nakoniec po tom mojom neskutocnom dudrani ako neznasam meno Dana sa mi celkom zacina pacit.

Po obede opat prednasky, no tieto uz boli ovela serioznejsie. Caka nas vela, vela, veeela ucenia, zodpovednosti a prace. Bude to tazke. Optimizmus miestami vyprchava a nahradzaju ho mensie obavy, ale aj napriek tomu verim, ze my to zvladneme!

Okrem prednasok nas zajtra caka zdravotna prehliadka, vratane odberov, rontgenov, vysetreni a testov, no najviac sa asi tesim na dalsi grooming. Dnes nas na groomingu opat vazili a merali. Heh. Este stastie, ze som vysoka, lebo som "zahadne" (to tie cheesecakes) pribrala dve kila. Zajtra nas naucia ako sa mame licit, cesat a starat sa o seba. Takze idem postrihat nejake tie ponozky, aby som si mohla robit drdoly, vyzut opatky, otvorit skripta, zjest nieco dobre, zabehat si a troska oddychovat, pretoze tie moje kruhy pod ocami sa tiahnu uz skoro pod nos.

Aaaaa este jedna vec. Naozaj by som velmi rada odpisala na vsetky spravy skvelym buducim letuskam, ktore mi neustale pisu a pytaju si inoformacie ohladom tejto prace. Ale naozaj sa to casovo neda. Ledva odpisem svojej mamike.

Najviac sa ma pytate na jazyk. Musite ho proste ovladat. Inac sa dalej nedostanete. Nas cely vycvik prebieha v anglicitne. Zamestnanci su zo 70 roznych krajin, takze sa pripravte na akykolvek akcent. Kazdopadne. Citajte moj blog a snad sa dozviete vsetko podstatne. Drzim vam prsteky a vy ich drzte na oplatku mne.

Zajtra pisem co je nove a zatial pridavam neoficialnu fotku mojho klobucika, ale este bez sokolika :)