TRETIA CESTA

Sviatosti na "tretej ceste"

2013-07-04T15:27:26Z

V pôvodnej reguli zo 16.storočia (iba náš inštitút) sa nariaďuje sestrám, aby raz do mesiaca v určenom kostole sa všetky vyspovedali a prijali Najsv. Eucharistiu. Okrem toho by mali všetky spoločne pristúpiť ku svätému prijímaniu na prvý piatok v mesiaci. Iné dni má každá chodiť do svojho farského kostola.

Každá členka inštitútu má povinnosť, ak jej v tom nebráni choroba alebo staroba,alebo stavovaská povinnosť, zúčastniť sa denne svätej omše.

Zaujímavým článkom je, že po svätej omši nemá ostávať pridlho v kostole a ak sa chce dlhšie modliť, nech sa modlí vo svojom byte za zavretými dverami koľko potrebuje, chce a môže, ako jej to bude Duch Svätý diktovať.

Aké je to dnes?

Povinnosť chodiť na sv. omšu denne tej, ktorá môže, ostáva.

Čo je zmenené, je možnosť slobodnej voľby spovedníka i jeho zmeny v prípade potreby.Tiež voľba kostola na sv. omšu mimo mesačného stretnutia je slobodná.

Každá spoločnosť má svopjho duchovného asistenta, ktorý pri mesačnom stretnutí odslúži za spoločenstvo svätú omšu, pripraví prednášku alebo tému na diskusiu. Pred svätou omšou má dať príležitosť vyspovedať sa u neho tým sestrám, ktoré chcú a možnosť duchovného rozhovoru, ak si ho vyvolia aj za duchovného sprievodcu.

Zdravou normou , ako často sa spovedať, býva raz do mesiaca, ale nie je to povinné a každá sestra sa má riadiť svedomím .

O príslušnosti k inštitútu inému kňazovi ako asistentovi a v prípade potreby svojmu duchovnému sprievodcovi nehovoríme. Farár alebo správca farnosti by však mal vedieť kontaktnú adresu, na ktorú sa môže prihlásiť dievča alebo žena, ktorá má o inštitút záujem. Mal by si zaobstarať brožúrku , ktorú vydáva a v prípade potreby aktualizuje konferencia biskupov, prípadne nájsť príslušné stránky na internete.

Nevhodné je, aby kňaz tak, ako sa niekedy odrádza od manželstva alebo rehoľného života, odrádzal aj od tejto životnej formy. Či sa kandidátka pre tento život hodí, alebo nie, vyplynie z počiatočných pohovorov so zodpovednou a počas formácie, ktorá trvá dosť dlhú dobu,

A modlitba?

2013-06-30T09:57:31Z

Prirodzene, najdôležitejší je vzťah ku Pánovi, ku ktorému sa modlím.
Nemôžem sa vyjadriť za všetky, spomeniem teda tie, ktoré poznám.
Osobná modlitba je samozrejmosť. Tu nezáleží na dĺžke, ale na intenzite.
Predpísané sú časti Liturgie hodín- Ranné chvály (Laudy) a Večerné chvály (Vešpery). Každý deň. Mnohí si pridávame jednu z denných hodiniek, kompletórium a aspoň v nedeľu hodinku čítania . Sv. ruženec nie je povinný, ale väčšina sa ho modlí pre jeho veľký duchovný úžitok. Za celé spoločenstvo na svete sa modlíme o príhovor k zakladateľke a svätým inštitútu. Iniciatíve sa medze nekladú, ale menej je niekedy viac. Sme v kontakte pomocou masmédií- mail, telefón, mobil- aby sme sa mohli spolu viacerí modliť za aktuálnu záležitosť, ktorá sa vyskytne. Tak ako vari všade,
piliermi sú naše staré a choré sestry. Nezabúdajme však ani my v modlitbách na ich potreby.

Ako je to s pôstom?

2013-06-28T14:32:21Z

Pôvodne bola v našom inštitúte veľmi prísna pôstna disciplína. Postievalo sa celý advent, štyridsať dní po zjavení Pána ako vynáhrada za rozpustilosti, ktorých sa ľudia dopúšťali cez fašiangy,Postievalo sa od Nanebovstúpeniado Sviatku Ducha Svätého a potom v stredu, piatok a sobotu až do adventu.

Ale už vtedy boli od tak prísneho pôstuoslobodené sestry, ktoré mali nejaké zdravotné ťažkosti a žiadna sa nesmelapostiť bez porady so svojim spovedníkom.a predstavenými.

V dnešných časoch sa postievme vtedy, keď to svätá Cirkev nariaďuje aj ostatným veriacim a opäť sa zdôrazňuje, že pôst môže dodržiavať iba zdravý človek. Odriekať si nemusíme práve mäso, okrem cirkvou stanovených dní,ale skôr to, čo máme radi- napríklad, maškŕt, kávy,obľúbených jedál.Neslobodno "nerozumne trápiť svoje telo"- píše sa už v pôvodnej reguli,lebo to by bolo "ako obeta z ukrdnutého".

Máme sa stravovať zdravo a triezvo, podľa zamestnania, aké vykonávame- ten, kto pracuje fyzicky, potrebuje výdatnejšiu stravu ako ten, kto vykonáva sedavé zamestnanie. Je užitočné , ak chce niekto dodržiavať pôst, poradiť sa so zodpovednou, ktorá sa riadi v sporných prípadoch úsudkom lekára.

Poslušnosť je viac ako niečo, čo vykonávame naviac, aj v tejto oblasti.

Ale nie sme záchytka

2013-01-12T09:37:50Z

Zasvätenie je veľmi vážna vec.Hoci smepovedali, že sekulárny inštitút zväčša prijme aj zrelšiu osobu, neznamená to, že je to prístrešok pre dievčatá,mladšie či staršie, ktorým chýba partner a myslia si, že "čakaciu dobu" je lepšie stráviť v takomto inštitúte ako s titulom "stará dievka", ktorý sa najmä na vidieku ešte udržiava, a ak by niečo súce prišlo do cesty, dá sa stade vymotať ľahšie ako z kláštora, lebo veď nie je ani habit a je aj rezervovanosť, takže nik o členke nevie, že tam je.

Treba poznamenať, že ide o také isté povolanie ako ku iným druhém zasväteného života. Musím si byť istá,že toto je moja cesta,na ktorú ma volá Pán. Máme aj sestry, ktoré prišli po ukončenom noviciáte v kláštore, no nezložili tam sľuby. Zväčša im to poradili predstavení, alebo zodpovedný duchovný otec, ktorý pozná sestru a vie, že má predpoklady pre zasvätený život, ale nemá ho pre každodenný spoločný život.

Teda aj o tomto uvažujem, kým sa rozhodnem do sekulárneho inštitútu vstúpiť. Čas na definitívne rozhodnutie mámnajmenej tak dlhý, ako v reholi- len nie pod dozorom, ale v bojových podmienkach všedného života.

Tretia cesta

2013-01-04T11:50:11Z

Mária-Irma Danieliszová

Aké sú znaky povolania do sekulárneho inštitútu? Viem, že nie som povolaná do manželstva. Ale neviem si predstaviť, že by som mala žiť v kláštore , kde sú prísne pravidlá a každý deň rovnaký. V určitú hodinu určitá práca alebo modlitba, krátky odpočinok popoludní a večer. Na znamenie zvončeka zanecháš, čo práve robíš a ideš robiť to, čo vyžadujú pravidlá. Poslúchaš do najmenších maličkostí a aj v maličkostiach si pýtaš dovolenie. Má to aj svoju krásnu stránku- nemáš starosti. Potrebuješ ponožky, šampón, zošit-dostaneš ,alebo dostaneš peniaze , ideš si kúpiť, donesieš účet a výdavok vrátiš. ....No nie každému to vyhovuje. V sekulárnom inštitúte si za hospodárenie zodpovedná sama, riadiš sa svedomím a dovolenie si pýtaš iba na drahé veci (potrebuješ doma novú mikrovlnku, práčka beznádejne odišla, alebo televízor...). Máš silnú túžbu zasvätiť sa Bohu, cítiš Jeho volanie, ale existujú okolnosti, ktoré Ti bránia zanechať svoj domov alebo prácu. Tvoji rodičia zostrarli a potrebujú opateru. Nemáš súrodencov, ktorí by sa o nich postarali a nechceš ich dať do domova dôchodcov. Niekto z tvojich súrodencov študuje a treba ho podporovať....Ale to Ježišovo volanie ti nedá pokoj....potom je možné, že si povolaná práve na "tretiu cestu". Naša hlavná predstavená , sestra Elisa, ktorá už je vo večnosti, nám pri svojej návšteve porozprávala, ako sa pred pár desaťročiami ocitla na tretej ceste ona. Vyštudovala matematiku a zacítila povolanie nasledovať Ježiša. Bola už profesorkou, keď sa odvážila ísť ku klariskám. Pretože bola maličká a chudá, povedali jej, že nevydrží prísne pôsty a rôzne skutky pokánia ako spať na slamníku na zemi. Že nie je súca. Skúsila to u milosrdných sestier. Tie jej povedali, že so svojou figúrou asi chorého na posteli neotočí a kuchárku nepotrebujú. Inde nepotrebovali intelektuálku...a tak sa to vlieklo bez výsledku. Nakoniec jej uršulínky poradili, že ony síce učiteľky berú, ale pre ňu by bolo lepšie žiť v sekulárnej forme s tou istou špiritualitou. Tam ju prijali, ku matematike pribudlo štúdium jazykov a napokon preložila veľa kníh z taliančiny do svetových jazykov redigovala časopis v troch jazykových verziách pre celý svet. V inom prípade takto "postihlo" povolanie lekárku. O tejto ceste nikdy nepočula. Išla teda tiež do kláštora. V prvom jej nedovolili urobiť si atestáciu (bez ktorej je lekár po určitom čase nepoužiteľný), v druhom prípade jej povedali, aby si medicínu úplne vyhodila z hlavy. Čo však, ak cítila rovnaké povolanie pomáhať chorým na odbornej úrovni a zároveň zasvätiť sa doživotne Pánovi? I pre ňu bola táto cesta riešením. Lebo u Pána neexistuje neriešiteľný problém.

Odoslané 3.1.2013 16:36.

±0
(0 Hlasy)

Komentovať

Mária-Irma Danieliszová

Čo robia naše členky? Pracujú v rôznych zamestnaniach, vylúčené sú iba také, kde sa zarába pre kresťana neprijateľným spôsobom. Máme učiteľky, robotníčky, lekárky,podnikateľky,úradníčky, vychovávateľky,ekonómky,zdravotné sestry,železničiarka nás pred rokom predišla do večnosti..no a ....dôchodkyne, každá žije zo svojho platu alebo dôchodku. Spoločnosť ako taká nemôže zabezpečiť finančnú pomoc. Ale je na svedomí každej sestry, že ak zarobí viac, než potrebuje na živobytie, prispeje takej, ktorá je nezamestnaná, má dôchodok, ktorý jej nestačí pokryť všetky životné náklady . Kto môže, vypomáha službami vo farnosti-máme sestry, ktoré sa venujú mládeži, tie,ktoré majú teologické vzdelanie a kanonickú misiu (povolenie o. biskupa) vedú biblické krúžky,učia náboženstvo popri svojom zamestnaní, pomáhajú vo farskej katechéze, starajú sa o starých,chorých a bezvládnych , upratujú kostol, prispievajú na kresťanské webové stránky, jazykovo zdatné prekladajú korešpondenciu so zahraničnými komunitami, zaujímavé články z cudzojazyčných časopisov, ba i knihy. Musia to však robiť tak, aby zvládli predovšetkým svoje povinnosti na pracovisku. Ich zanedbanie by veľmi poškodilo povesť nielen inštitútu, v tých prostrediach nevie, že sú jeho členkami, ale povesť normálnej kresťanskej laičky. Svoju prácu sa snažia vykonávať čo najlepšie, ale nenápadne, bez ambícií vynikať. Na pracovisku sa neseparujú, nevyhýbajú sa spoločenským podujatiam,ktoré sú slušné.Väčšina stanov sekulárnych inštitútov zdôrazňuje, že úlohou členov a členiek je byť kvasom, ktorý nevidno, ale bez neho cesto nevykvasí. porov. Mt 13,33; Lk 13,20. Predstavení majú slúžiť.

Odoslané 2.1.2013 19:45.

+1
(1 Hlas)

Komentovať

Veronika Florkova

ake krasne veci tu pisete. :-)

+1
(1 Hlas)

Odoslané 2.1.2013 21:08.

Mária-Irma Danieliszová

Čo je a čo nie je prekážkou prijatia? Telesný handicap nie je prekážkou, problém je iba v stretávaní sa, ak ide o pohyblivosť.Tam je potom možnosť, že niekto pomôže s prepravou,alebo sestra chodia navštíviť toho, kto pre postihnutie nemôže prísť. Prekážkami nie sú ani chronické choroby, ako napr. cukrovka, reumatizmus, kardiovaskulárne choroby, ochorenia tráviaceho traktu. Čo sa požaduje, je duševné zdravie,schopnosť zdravo uvažovať, prispôsobiť sa ,spoločenstvu, riešiť svoje problémy, riadne komunikovať . K doživotnému zasväteniu nemôže byť prijatá členka, ktorá napríklad chorobne podozrieva, ohovára alebo osočuje, nie je schopná udržať tajomstvo, alebo sa fixuje len na určité osoby. Ak sestra niektorú z ľahších porúch- neuróza, vyčerpanie, strach-dostane po vstupe, je pod poslušnosťou povinná sa liečiť. Väčšina týchto porúch sa totiž dá pri zodpovednom prístupe vyliečiť.

Odoslané 29.11.2012 9:28.

±0
(0 Hlasy)

Komentovať

Mária-Irma Danieliszová

Takýchto inštitútov je na Slovensku okolo 10-12, existujú ženské, muźské i miešané.V niektorých sú iba laici, v niektorých i kňazi. Tá rezervovanosť- že bárkto nevie o nás, má svoje plusy i mínusy. O plusoch som už písala: naozaj sa dostaneme do prostredí, kde by kňaza alebo rehoľníčku -rehoľníka neprijali. Žijeme bežný život pracujúceho človeka(alebo študenta či dôchodcu), robíme to, čo iní kresťania.Drží nás vedomie , že patríme Bohu celým srdcom , že hoci mnohí a mnohé žijeme sami, sú tu sestry a bratia, ktorí sa za nás modlia. Modlíme sa- každý podľa svojich stanov -celú alebo časti Liturgie hodín. Nevýhoda- kvôli informačnej bariére máme nedostaok dorastu.Pretože nás je počtom oveľa menej ako rehoľných sestier, je i zo strany duchovných otcov o nás menší záujem. Nemajú potuchy, ako im môžeme pomáhať. Nebojím sa povedať, že aj otcovia biskupi by o nás mohli vedieť trochu viac. Rehoľné sestry nepovažujeme za konkurenciu, ale za iný spôsob povolania. Sú roviny, kde si môžme vzájomne pomáhať a obohacovať sa. Naša vlasť je trochu poznačená nedostatkom informácií a komunikácie z rokov 1948-89. Postupne sa snažíme i my prispievať do časopisov , ktoré sa zasväteného života týkajú a chystáme sa vydávať aj knihy o našichzakladateľoch, ich charizme a dejinách týchto inštitútov.

Odoslané 7.11.2012 19:44.

+2
(2 Hlasy)

Komentovať

Nicole Kavuláková

Teším sa na ďaľšie články

±0
(0 Hlasy)

Odoslané 7.11.2012 22:20.

Veronika Florkova

a ja som myslela ze je len jeden, max. dva tri.

±0
(0 Hlasy)

Odoslané 7.11.2012 23:00.

Veronika Florkova

:-) super ze ich je tolko.

±0
(0 Hlasy)

Odoslané 7.11.2012 23:00.

Nicole Kavuláková

Ďakujem za info:)

Odoslané 26.10.2012 1:10.

+1
(1 Hlas)

Komentovať

Mária-Irma Danieliszová

Ako to funguje... Adepti sa zvyčajne dozvedia z tlače, stránok internetu a na Tv Lux, že niečo také existuje.Žiaľ, kňazi nie vždy vedia poradiť, pretože túto cestu nepoznajú, na teológii počuli alebo čítali o nej možno jediný odsek v skriptách....pomykajú plecami a najmä dievčatám poradia, aby sa radšej vydali alebo vstúpili do rehole. Niektoré spoločenstvá smú o sebe pomerne veľa písať a aj verejnosť vie o ich činnosti.Napríklad veľký počet slovenských katolíkov vie o činnosti dp. Maroša Kuffu, farára v Žakovciach, ktorý sa stará asi o dve stovky bezdomovcov. A existujú napríklad Don Boscove dobrovoľníčky, o ktorých sa nik nikdy nedozvie, kam patria. Iba niekedy sa ľudia čudujú- prečo sa to pekné, šikovné dievča s piatimi "p" nevydalo? Taká stredná cesta sme my- môže o jednotlivej vedieť ten, komu to z rozumných dôvodov povie. Ale nikdy nesmie vyzradiť, kto tam patrí ešte. Takže- mladá žena alebo muž nájde kontaktnú adresu a potom to už nasleduje....najprv zo pár rozhovorov s kontaktnou osobou, ak záujem trvá, stretáva sa so zodpovednou spoločnosti asi rok, niekto viac- a dostane príležitosť vyskúšať si to. Spozná pravidlá, životný štýl, modlí sa o svoje povolanie. Po tomto vstupe- podobne, ako je v reholi noviciát- sa stretáva už pravidelne s komunitou. Neopúšťa však svoju rodinu, zamestnanie, byt....smie mať ďalej priateľov, len o svojom štýle nehovorí....po dvoch rokoch už skladá prvé záväzky evanjeliových rád- poslušnosti, chudoby a panenstva. Najprv na dva, potom na tri roky.A potom sa definitívne rozhodne, či zasvätenie bude doživotné, alebo odíde. Až na niektoré výnimky nemajú členovia a členky ako spoločnosť špeciálny apoštolát, teda nejakú konkrétnu úlohu.Je čistá náhoda, že napríklad polovicu tvoria pedagogičky. Ale máme ekonómky, lekárky, pomocné sily, opatrovateľky, .. situácia je rôzna aj podľa krajín. Nie je bez zaujímavosti, že mladé záujemkyne pochádzajú najmä z krajín Afriky a Ázie.

Odoslané 25.10.2012 23:38.

+2
(2 Hlasy)

Komentovať

Mária-Irma Danieliszová

Táto stránka má ďaleko od toho, aby bola nejakou kortešačkou (náborom) do nejakého inštitútu či rehole. Má čisto informačný charakter a chce oboznámiť práve s rozdielom medzi rehoľou a sekulárnym inštitútom. Sekulárny inštitút je rovnocenné zasvätenia sa evajneliovými radami,nie je však spoločný život, prijímaní sú i chorí ľudia a niet obmedzujúcej vekovej hranice. Pretože nejde o manželsvo ani kláštor, nazvali sme to "tretia cesta". Poverenie somdostala preto, lebo ani mnohí duchovní otcovia o tejto forme zasväteného života nevedia, a nemajú tak možnosť informovať mladých ľudí, ktorí hľadajú takúto formu. Existuje brožúrka "Zasvätený život vo svete, ktorú vydala KBS pred niekoľkými rokmi, ale je už potrebné aktualizovať ju. Okrem toho existujú spoločnosti apoštolského života. Tieto majú spoločný dom, ale nevyžadujú sa sľuby, prípadne sa obnovujú, ale nie na celý život. A nedávno ste čítali, že v Žiline boli prijaté o. biskupom Galisom zasvätené panny. Líšia sa tým, že nebývajú spolu, skladajú iba sľub doživotnej čistoty a nepatria do žiadneho spoločenstva, podliehajú priamo otcom biskupom. Nuž-o tom to je.

Odoslané 14.8.2012 21:35.

+4
(4 Hlasy)

Komentovať

Ukazujem 7 výsledkov.

Kalendár