Manželova i moja „mamička“, ktorej vďačím za veľmi veľa a ďakujem Bohu, že mi ju dal, lebo cez ňu som poznala čo je to materinská láska, ale aj čo je to úžasný človek, ktorý prežíva svoj život v plnosti lásky Božej i ľudskej.
Mamička pochádzala z Maďarska a vydala sa za nášho tatku (svokra), slováka, aj keď nevedela po slovensky. V tej dobe (1922) ešte neexistovali jazykové kurzy, ani nič podobné. Mamička sa učila slovensky zo svetovej literatúry, tak, že ju čítala v češtine a v maďarčine (slovenských prekladov v tej dobe tak veľa nebolo).
Mamička bola úžasná! Rozkošná aj svojou usmievavou, láskavou tvárou, ale hlavne charizmou lásky a srdečnosti, ktorá z nej vyžarovala, a kto ju poznal bližšie, ju hltal práve pre jej česko-slovensko-záhorácku slovenčinu a jej nádherný zvonivý smiech.
Raz rozprávala rozprávku mojim malým synom a jeden z nich sa jej opýtal: „Babička, a čo je to čil?“. Babička uprostred svojho smiechu sa ho spýtala: „A ty to nevieš? – malý odpovedal: „Nie, my sme slováci.“ Babička sa s chuti smiala ďalej, (v tej dobe sme ešte nevedeli, že rodina mojej mamičky, ktorá ma porodila, boli zmaďarizovaní slováci) po chvíľke dodala: „Moji zlatí, my sme všetci kresťania.“ A „čil“ nasledovali ďalšie otázky a odpovede.
Aký proces sa odohrával v týchto chvíľach, na sklonku života mamičky, je ťažko povedať. Či to bol protest, že sa cítila nepochopená, alebo si takto vymáhala moju prítomnosť pri sebe?! Prestala komunikovať po slovensky. Počas jej predchádzajúcich rokov sme sa pri jej ochorení starali o ňu my s manželom. Potom to prevzali jej dospievajúce vnučky, dcérky jej mladšieho syna, ktoré nevedeli po maďarsky. Nám ochorel mladší syn na rakovinu (vďaka Pánu Bohu žije); žiaľ po roku po jeho vyzdravení môj manžel prehral svoj boj s rakovinou pľúc. Pri jeho pohrebe som podopierala mamičku; musela som svoj žiaľ premáhať, aby som ju nejatrila, lebo hneď aj pri najmenšom náznaku, na to reagovala.
Pred koncom života padla do kómy. Niekoľko dní nekomunikovala. So synom sme k nej priviedli kňaza na udelenie absolutória. Prekladala som zo slovenčiny do maďarčiny celý úkon. Pri prijatí Eucharistie, ktorú kňaz jej podával s vodou, pohla perami i rukou. Po chvíli otvorila oči a cítila som jej vďačný, šťastný pohľad. Po ďalšej chvíľke zase pohla rukou. Vzala som ju do svojej a ona opakovala stisnutie. Pred odchodom som sa s ňou lúčila a mamička položila otázku: „Kde ideš?“ Odpovedala som: „Domov“. Hlboko v uspokojení si vzdychla a my sme si mysleli, že je tu už koniec. Aj Dp. farár sa k nej vrátil. Ale sa len usmiala, pohla rukou smerom k Dp. farárovi a stisli si ruky. Ráno mamička sa pomocou svojej vnučky posadila, zavolala všetkých k sebe, rozlúčila sa po česko-slovensko-záhorácky s každým, aj s tými, ktorí neboli prítomní, odovzdala svoju dušu Pánu Bohu, ľahla si, posledný krát hlboko vydýchla a „odišla“.
