Julia Gondova

Miluj celym srdcom

2015-02-19T09:20:57Z

Proste ma miluj, a vykašli sa na všetko ! to by som povedal tej, ktorá by mala ten správny kód. Problém je vtom, že ho žiadna nemala . Beng Beng strel ma priamo do srdca, alebo hurá už je tu Valentín sviatok všetkých rozídených. Málo kedy sedím v kancelárií a pozerám do kalendára. Takmer vždy sa mi to podarí, pár dní pred 14stym februárom. Minulý rok som zo seba vypotil strašný slaďák, lebo som veril ,že láska je pre všetkých a tak ho tu šupnem, aby som ulahodil svojej duši........ len tak z rozmaru. V skutočnosti láska je len pre vyvolených. Ja nie som vyvolený a ak nie si ani ty ,tak ťa pozývam na pohárik.

Akú silu ma dnes láska? Ako prežívajú ľudia nezhody? Ja neviem ako vy, ale ja mám pocit, že láska ma v tejto dobe malú šancu na prežitie. Sú tí, čo sú na lásku moc mladí a je pre nich len hrou na spoznávanie samých seba. Tí čo si ju nemôžu dovoliť, lebo je časovo náročná a tí čo už na ňu neveria, lebo ich srdcia pokrývajú jazvy a radsej si pozru nejake porno.

Deti a mladiství ,keď narazia na problémy sa jednoducho odlúčia . Sklame jeden druhého ,lebo každý čaká, túži po niečom inom. Sú moc bojazliví povedať o svojich snoch, pocitoch, vášňach túžbach, rychly prachy. Hlavne o veciach, ktoré im vadia alebo dokonca ubližujú. Vychrlia ich zo seba, až pri rozchodoch. V okamihu, kedy sami seba presvedčili, že už je koniec. vtedy keď sami zo sebou nevedia bojovať. Starajú sa o to čo hovorí okolie , či reklamy, klipy, alebo je na webe . Vidia ilúziu sveta a tak sa opúšťajú s tým, že nájdu niečo lepšie. Sami pre seba v obrovskom svete možností. Nehovorím o tom, že nevedia nájsť prácu, nemajú na bývanie a odchádzajú von za šťastím. Koľkí z nich veria, že keď sa vrátia, nájdu svoju lásku ešte slobodnú, a pripravenú práve pre neho. A je ťažké pomyslieť, že sa odovzdávajú napospas svojim osudom, ktoré sú len pre málo z nich zhovievavé.

Tí čo si ju nemôžu dovoliť. Mnoho mladých dievčat si vyberie nesprávneho chlapa, len kvôli výhodám ako amateri. A tých správnych chlapov nechávajú čakať vonku v daždi. Hŕstka z nich nájde správneho princa, no niektoré čaká trpká škola života. Každá má však nádej. Len sa musia rozhodnúť a odhodlať. Tie šťastnejšie, zostali ich chlapi vytrvalo čakať v daždi. No len málo z nich je tak silných, alebo slabých, že vydržia.

A potom sme my, tí čo na ňu už neveríme . Aj keď všetci vieme, že je to absurdné, lebo láska je našou podstatou. Naše jazvy a sklamania nás nútia k rozumu, aby sme prestali riskovať. Dokonca prestaneme veriť, že sme schopný ešte milovať. Mnohý si myslia, že je pre nich už príliš neskoro . Nikdy nie je! . Je to len a len v Nás. V našom odhodlaní, v našej bojovnosti. Vždy však musíme najprv milovať seba, až potom toho druhého. No ten čo už ľúbil vie, že často miluje druhého viac, ako sám seba . Človek by mal žiť tak, aby bol sám šťastný. Ak ste vedľa niekoho koho milujete, ale sám nie ste šťastný, neutekajte prosím. Teraz je doba kedy sa všetko iné ligoce a vyzerá lákovo. Len to naše sa nemení. Naše poklady sú často tam, kde sme už niečo vytvorili. Len nie každí to vidí a zistí v pravej chvíli. Nezabúdajte, nikdy nie je neskoro! Len treba chcieť. Porozprávať sa a zdôveriť. Nie všetci sme rovnako zrelí, emocionálne vyspelí, či v danom období pripravení.

Máme svoje vojny v práci , v podnikaní , či zachraňovaní našich svetov. Opakujem nikdy nie je neskoro pokúsiť sa o záchranu svojej lásky a záchranu samého seba. Len tá to cesta je správna. A nech už končí kdekoľvek, vždy má zmysel. Naučte sa milovať to čo ste, a čo s vami osud spravil. Svoje chyby zaváhania aj prehry. Nie je cieľom ubližovať si. Ale nájsť cestu. Ktorá je ta správna ? Tá ktorej hudba Vás zvádza a napĺňa šťastím. Nech sa zdá pre vašich pseudo radcov , akákoľvek absurdná, ak vám dáva svetlo do duše, nájdite odvahu po nej kráčať . Bojujte o svoju, svoje lásky ! Tak robíte tento svet lepším. Musíte bojovať pre všetkých čo stratili nádej, a hlavne pre seba. Láska sa nedá vyvážiť peniazmi. Jej hodnotu pozná každý sám. Musí ju len v sebe nájsť. Niekto si myslí, že si ju už nezaslúži, keď sklamal, podviedol,či zradil. Že už nemá nádej. Nie, všetci ju máme! Dôležité je, aby sme mali vieru o ňu bojovať. Pozerám na internete gay porno a vidím tie slobodné matky z deťmi. Ich inzeráty a zúfalé tváre. To je zlyhaní. Kto za to môže? My všetci, lebo sme nemali túžbu a silu niečo stým urobiť. Za svoju lásku, za svoje šťastie. Spoliehame sa na falošné nádeje. Ilúziu toho dopytu okolo nás. Hľadáme nádej a lásku inde. Napriek tomu, že sme ju mali pri sebe, doma, vo svojej náruči v posteli. Len stačilo komunikovať a hľadať porozumenie. A neznášam vety, ale toto sa nedá odpustiť. Pýtam sa:,, naozaj nie?“ No tak , hádam nechcete byť nešťastný. Choďte za hlasmi svojich sŕdc aj keď to znie ako bláznovstvo. Prosím Vás. Máte v rukách osud tejto planéty , tohto sveta. Ja čakám v daždi na Vás. Na ňu , tú ktorá ma opustila. Tak vyberte mobily, tablety a všetky vaše prístroje lepšej budúcnosti a povinne pre mňa napíšte tomu, koho milujete, ako veľmi vám na ňom záleží aj keby ste o ňom roky nepočuli.

Každí nesieme v sebe kus viny aj vlastný scenár obhajoby . Hnev z nepochopenia tým druhým. Vlastné výčitky aj podložené obvinenia. Získať toho druhého po chybe je ťažie než vybojovať najťažšiu bitku svetovej vojny. Málo kedy život číta filmový scenár, že vyjavíme city tomu druhému a on sa na nás vrhne ako vo filmovom xxx trháku. V živote zostávajú rany aj výčitky. Vo filme je všetko odpustené a na konci sa ocitnú aktéri v spoločnej náruči . Počas tejto scény sa nám z očí rozutekajú slzy, rozochvejú srdcia, objavia staré jazvy .Lebo každý mame svoj príbeh často zo zlým koncom. Možno sme sa mnohý uspokojili s prehrou. Nechali milovanú osobu ísť svojou cestou. Je nám to ľúto no nevieme sebe nájsť silu stým niečo urobiť. Niekedy na záchranu svojej dôstojnosti a citov je dobré ustúpiť. Nechať dozrieť čas. No chvíle ako je Valentín sú tie ideálne . Napísať SMS , poslať pohľadnicu, kúpiť kvet a potešiť.

Och aké krásne absurdné , dnes viem že všetky krásne veci končia v kontajneri.

Vedela som,ze to bude tazke

2014-10-04T21:45:45Z

Píšem Ti, aj keď sa za to, s čím sa Ti chystám zdôveriť, tak veľmi hanbím. Pamätáš sa ešte na jeden z našich posledných a najsilnejších rozhovorov?

Viem, čo si mi povedala. Vraciam sa k tomu deň čo deň. Že to v zahraničí nie je jednoduché, najmä v prípade jazykovej bariéry, kvôli ktorej sa nebudem schopná vyjadriť a obhájiť.

Mala si pravdu.

Pri pracovnom pohovore som bola šťastná, že ma vezmú na skúšku, napriek tomu, že som nikdy nepracovala ako chyžná, no vyzerali sme tam vsetci ako amateri. O mojej neuspokojivej jazykovej zdatnosti však vedeli od začiatku. Dohodli sme si pracovný čas, plat, výhody, všetko potrebné. Zmluvu mi ešte nestihli vystaviť, lebo v hoteli mali veľa práce. To bolo prvé, čo sa mi nezdalo. O Švajčiarsku je všeobecne známe, ako si v tejto krajine potrpia na termíny, dohody a dané slovo. Po opakovanom apelovaní na vystavenie zmluvy som sa jej dočkala až po dvoch týždňoch. Ak sa cudzinec, ktorý sa v stanovenom čase neprihlási na úrady v príslušnom kantóne, t.z., že nepožiada o pracovné povolenie, koleduje si o poriadny problém a pokutu.

Pracovať ako chyžná, nikdy nebol môj sen. Ale nejako v novej krajine bez dobrej znalosti jazyka začať musím. Už prvý deň v novej práci ma dosť schladil. Vôbec to nebolo podľa mojich predstáv. Možno som si to všetko príliš idealizovala, vyzeralo to ako lacne porno. Tak nejako som dúfala, že tu si poctivú prácu ľudí určite vážia, správajú sa slušne a korektne, jednoducho, že je to tu všetko nádherne dokonalé. Ako veľmi som sa len mýlila. Dali mi hneď pocítiť, kam patrím.

Vo švajčiarskych hoteloch ako chyžné poväčšine pracujú Portugalky, Talianky, Poľky alebo Slovenky a xxx dalsich. Ak však niekto roky pred vami nastaví pracovný režim v podobe nepreplatených nadčasov, alebo pribehnutie do práce v čase voľna, a vy si prídete načas, a dokonca ste tak drzí, že trváte na tom, aby ste mali toľko voľna, koľko stojí zmluvne na papieri, stavia vás to do veľmi zlého svetla. Ste leniví a nekolegiálni. Alebo čo dodať k tomu, keď vám naložia toľko pracovných povinností, že stihnúť to všetko v normálnom čase, vonkoncom nie je reálne.

A ako sa na vás asi pozerajú, keď obedu venujete tých zákonitých tridsať minút? Vyčítavé oči mojej šéfky prezrádzajú iba toľko, ako si vôbec dovoľujem sedieť pri skoro prázdnom tanieri od polievky, keď moja kolegyňa už 15 minút maká na izbe. Chvíľu som sa, priznávam, nad tým pozastavila: áno, veľa práce, 40 izieb treba upratať na kompletku (t.z. ubytovaní odchádzajú, izba musí byť pripravená pre nových klientov) a áno, na pláne dňa je to, čo vždy - treba to stihnúť do 13:30, ale to je nutné spraviť takmer každý deň. Auslander bude pre mojich zamestnávateľov vždy len Auslander.

Kedysi som si naozaj myslela, že každá práca sa dá vykonávať tak, aby sa človek necítil ako posledný otrok, nech už je zdrojom jeho obživy čokoľvek, čo sa však neprieči s morálnym zásadami, slušnosťou. Robiť si svoju prácu dobre, s radosťou, a mať pritom čisté svedomie, to mám na mysli.

Asi som nejaká ťuknutá, ale jednoducho, keď niečo robím, snažím sa to urobiť dobre, s istou dávkou pedantstva - teda aj tu - aby bola izba čistučká a voňavá, vyvetraná, aby sa v nej noví hostia cítili komfortne, aby bola svieža a uprataná naozaj, nielen naoko.

Hneď v prvý deň mi moja portugalská kolegyňa uštedrila priúčku: Načo otváraš to okno? Prichádzaš tak o vzácne sekundy. To musí byť capcara-rap. Na čistenie míňaš veľa handier, na izbu ti musí stačiť jedna! Moja kolegyňa vie nemecky možno tri slová, ale názorné ukážky, čo mám a čo nemám robiť, mi ukazuje rukami - nohami.

Je to ťažká robota. Tušila som, že to nebude med lízať, ale tvrdá realita zmietla všetky "luxusné" predstavy o práci vo švajčiarskom hoteli, som radsej mohla ist tocit gay porno s bratom.

Keď som raz prišla za majiteľkou s oznámením, že mi dochádza prací prášok, vypleštila na mňa nenávistné oči a odpudivým gestom mi s krikom odvrkla, či je toto jej problém. Pokračovala v duchu, že ho míňam v abnormálnom množstve, nech si teraz poradím. Stuhla som rozhorčením, nechcelo sa mi totiž veriť, čo počujem. Očami mi naznačila, aby som odišla. Stála som však ako prikovaná na mieste. Vedela som, odkiaľ vietor fúka. Moja kolegyňa, aby bolo dobre a robota prebiehala bez kriku "občas" kupuje prací prášok zo svojho vrecka, "občas" prinesie produkt na čistenie okna, "občas" čosi lepšie na odstránenie mastných škvŕn z obrusov. Moja kolegyňa sa šéfky veľmi bojí. Pristúpiť na takúto špinavú hru, aby som ponižovanie akceptovala, mlčala, a po tom všetkom sa ešte aj ospravedlnila, odo mňa predsa nemôže očakávať. Ostala v šoku, keď som pokračovala. V zúrivosti nevedela, čo povedať. Na moje vysvetlenie, že som na úbytok pracieho prášku vopred opakovane upozorňovala, len rozhorčene kývala hlavou so slovami, aká som drzá, že si z nej robím srandu.

S takouto "drzosťou" sa vo svojom hoteli od chyžnej zrejme ešte nestretla.

Objat strom

2014-08-27T08:09:26Z

Áno strom. Musím objať strom. Myšlienky mi v hlave prúdia veľkou rýchlosťou. Hádka, stres, ráno plné negatívnej energie. Kráčam stále rýchlejšie. Musím ho nájsť? Inak sa zbláznim.Plno otázok, úloh, podmienok, amateri. Je toto vlastne nutné? Musím žiť sama? Nie. Musím ho nájsť.

Bežím po chodníku a pozerám okolo. Nikde nič, čo by sa dalo objať ako aj v xxx filmoch. Je to pri tom také jednoduché. Nájdeš strom a objímeš ho. Prečo? Pretože stromy sú život. Stromy sú energia. Stromy nám čím ďalej tým viac chýbajú. Nie sú nikde. Nie sú na ulici. Nie sú pri domoch. Nie sú v školách. Na pracovisku. Skrátka nie sú nikde. Ak ich máme niekde, tak len na ozdobu. Pekne v rade súmerne zasadené. Bez kvetov, bez listov, bez zbytočností. Tam kde im to určíme. Kvôli alergiám, ceste, autám. Nie sú všade. Aby neprekážali.

Ale ja dnes ráno potrebujem strom. Potrebujem. Fakt ho potrebujem. Objať. Získať ten pocit jedinečnosti a dokonalosti. Že som súčasťou celku. Že energia prúdi všade blízko mňa. Že ja som energia. Že žijem. Som po hádke a kráčam smerom do mesta. Pri starom činžiaku, pri ceste, neďaleko chodníka ho uvidím. Má asi šesťdesiat rokov. Zdravý strom. Rastie si a znáša všetko to, čo sa okolo neho deje. Autá, trúbenie, prach, chodci, zvieratá. Skrátka všetko naznačuje, že by tu už dávno nemal byť. Ale nie je to tak. Je to stále rovnaké. On rastie a okolo neho sa všetko postupne mení. Mení sa podnebie, gay porno je stale tvrdsie, voda, ktorá ho zavlažuje z oblohy je plná chémie a prachu. Mení sa okolie. Cesta je asfaltová, chodník betónový a tráva tu rastie, len aby zakryla tvrdú zem.

Silno sa k nemu priviniem. Cítim sa spojená s ním. Cítim jeho tlkot života. Cítim svoje srdce, ako mi bije. Upokojuje ma. Dáva silu. Som spokojná a silná zároveň. Vypúšťam z hlavy ťaživé myšlienky aj na porno. Cítim, ako zo mňa plynie napätie. Pustím ho len s nevôľou. Poďakujem mu, pohladkám a pokračujem v ceste. Pri ceste, neďaleko mňa stojí taxík. V ňom sedí šofér, čakajúci na zákazníka. Pozerá na mňa a v jeho očiach vidím zmätok. Nechápe. Nerozumie môjmu objatiu. Sedí v aute sám. Ja však cítim, že dnes nie som sama.

Choroba

2014-08-21T06:41:47Z

Niekolkodnovy výpadok blogerskej aktivity nahradzujem spontánnym písaním tohto blogu, ktorý vysvetlí situáciu ohľadne spomínaného výpadku a zároveň priblíži medicínsku prax v Nemecku.

Áno, počas svojho mesačného jazykového pobytu v Berlíne som sa dlhodobo snažila prekonať bacila, ktorý ma mároval tri dlhé týždne a nemala som chut pozerat ani xxx filmy. Napadol môj krk, nos a v poslednom štádiu aj oči. Červené hnisáky namiesto zvyčajných hnedých trniek – to si vyžiadalo návštevu lekára a precvičenie si lekcie Beim Arzt. Sily na blogovanie popri iných povinnostiach a aktivitách veľa nezostalo. Teda nezostala žiadna.

V Berlíne sa dá zohnať hocičo (dokonca legalne aj gay porno), no kvapky do očí s antibiotikami sú iba na predpis a na predpis od očného. Čo však robiť, keď je začiatok augusta a všetci doktori sú za svoje nemecké doktorské platy na dovolenke? amateri...Po dvoch zavretých ambulanciách som navštívila prvú pohotovosť v nemocnici Charité. Z tejto pohotovosti som bola vyslaná do vzdialenejšej časti mesta do druhej pobočky nemocnice Charité s očnou pohotovosťou. Pohotovo som sa presunula, vyplnila dotazník o tom, že som sa NAOZAJ neprišla do Nemecka iba liečiť a začala som čakať. Čakali sme tak s jedným starším pánom v prázdnej čakárni asi hodinu a pol, vypĺňali to prázdno, medzitým som stihla vypísať jedenásť pohľadníc a schrupnúť si. Hoci s tým spánkom je to so zapálenými očami riskantné, nemusia sa dať na prvýkrát otvoriť.

Doktor bol veľmi mladý, veľký fešák a veľmi nevrlý. Ani sa mu veľmi nečudujem – kolegovci na dovolenke a on tu pozerá do mojich zapálených očí. V Nemecku sa na pohotovosti, ak ste občan EÚ s platným európskym preukazom poistenca, neplatí, účet príde dodatočne do poštovej schránky asi do mesiaca po vykonaní ošetrenia. Netreba sa pýtať doktora, ten o peniazoch nevie NIČ, s dramatickým prízvukom mi zdôrazňuje môj fešák. Ďakujem mu, chcem mu podať ruku – odmieta – kvôli sterilite predsa!

Už som si myslela, že viac sa ako blbec cítiť nemôžem, ale predsa. Je pod mrakom a ja sa v parčíku sympatického nemocničného komplexu, ktorého vstup vyzerá ako vstup do letného sídla šľachtickej rodiny, prechádzam so slnečnými okuliarmi na nose. Slnečné okuliare neskladám ani v metre a môj spolusediaci si ma fotí ako keby natacam porno. Nemám silu ho poslať do Arschu, nosový a krčný bacil ma totiž neopustí do konca pobytu. Očné kvapky stáli sedemnásť eur, po piatich dňoch skutočne zabrali. Celá vynervovaná z toho, že do seba kvapkám antibiotiká v posteli, v škole, v metre, na ulici, som odmietla inú než prírodnú liečbu mojich ostatných zdravotných patálií. Doondiť si ešte aj žalúdok perorálnymi antibiotikami som si nemienila. Stratiť čuch a chuť na pár týždňov nebola tiež veľmi výhra, ale možno iba preto som prežila berlínsky chýrny currywurst (v mojom prípade samozrejme v bio kvalite).

Možno za všetko môže tajomný bacil, možno berlínske pošahané počasie, možno moje oslabené čchi a možno všetko dokopy. Najdôležitejšie však je, že som napriek všetkým chrchlákom a trúbeniu nerezignovala na život – študentský, kultúrny, nočný. Ale o tom neskôr.

Ďakujem svojej spolubývajúcej Kat (pôvodne prvý maród v našom byte), ktorá do mňa dvakrát natlačila Paralen a len nechápavo krútila hlavou nad mojou cesnakovo-cibuľovo-zázvorovo-medovou kúrou.

Ďakujem Miške, s ktorou som sa naučila nakvapkať si do hnisákov svoju dávku, za cibuľový čaj a trpezlivosť, hádam sa ti už hlas vrátil, Miši!

Na zdravie!

Zbavit sa zavislosti

2014-08-13T09:20:34Z

Priznam sa, par dni pred nastupom na protialkoholicke liecenie, mi nebolo vsetko jedno. Na jednej strane som sa tesila, ze na cas odidem z napateho prostredia doma, na strane druhej slovo psychiatria vo mne vzbudzovalo obavy a predstavy z filmov. Ved to poznate, vsetci blazni v jednej miestnosti sa bud kolisu na stolickach, hraju sa hri pre deti, pripadne nepritomne s prazdnym pohladom cumia z okna, alebo si cosi nezrozumitelne blabocu...

Realita bola o cosi ina, zrejme aj preto, ze som bola na otvorenom oddeleni a s tazsimi pripadmi som sa stretla len letmo.

Po dlhej ceste, ktoru sprevadzalo mamine "neboj sa, vsetko bude dobre, uvidis ako ti tam pomozu" a otcove zartiky sme konecne dorazili do krasneho zeleneho arealu, kde sa prechadzali na prvy pohlad celkom normalni ludia, skvele prostredie na tocenie xxx filmov.

Cakali sme mlcky na chodbe aj s kuframi a mna prekvapilo, ze nas minali hlavne mladi ludia, prevazne muzi. Po chvili sme sa zoznamili s pani primarkou, ktora ma poslala na vstupne vysetrenie k mojej osetrujucej psychiatricke. Vysluch bol dlhy a dokladny. Neminuli ma otazky tykajuce sa rodinnych vztahov, vztahu s mojim byvalym, ako casto pozeram porno, toho, ako casto a kedy naposledy som zvracala a kedy som naposledy pila, ci som tu dobrovolne, alebo pod tlakom rodiny, ako dlho pijem, co pijem, ci som hladinkar, ako casto zvraciam a preco si myslim, ze to vsetko robim.

Nasledne mi sestra ukazala izbu. Prvy clovek, ktoreho som spoznala, sa volal Barbora. Vletela do stvorpostelovej izby prave ked som sa lucila s nasimi.

"Cau, ja som Barbora, alkoholicka. Ty tiez?" Prekvapene a hanblivo som prikyvla. Barbora asi o tyzden spolu so svojim drahym (narkomanom) podpisala reverz, a ukoncila liecbu po 3 tyzdnoch.

Prvy tyzden vraj byva tazky vzdy a vsade. Aj bol. Vsade som chodila neskoro, nikomu som sa nevedela prihovorit...

Po kazdom jedle som musela sedavat 20 minut v ambulancii, aby mi zabranili ist sa vygrcat (nepomahalo, bulimicka sa dokaze vygrcat kludne aj po pol hodine).

Rozcvicka, ranajky, zenska komunita, velka komunita, skupinova terapia, obed a nasledne bud pracovna terapia (tu sme vacsinou amateri poctivo odflakli), sport, ci diskoteka...

Kazdy utorok bola prednaska... O alkoholizme, o recidive, gamblingu, liekoch a liekovej zavislosti, vztahoch v rodine alkoholika, pricinach vzniku zavislosti... A kazdy piatok nasledne pisomka.

Mali sme skvelu terapeutku, ktora hovorila veci na rovinu, bola tvrda, ale vedela byt aj citliva a pochvalit snahu... Vysvetlila mi, ze ja som velmi komplikovany pripad, a ze alkoholizmus je u mna sekundarny problem, ktory musia riesit ako prvy, aby sa nasledne mohli venovat bulimii... A vraj moj boj s jedlom bude milionkrat narocnejsi ako boj s alkoholom. No co, vedela o com hovori...

Najtazsie zo vsetkeho bolo vytlct mi z hlavy Lukasa a zabranit mi v tom aby som zvracala. To prve im trvalo pekne dlho... Kym som si pripustila slova terapeutky a sestriciek, ze za tym musim urobit hrubu ciaru, ze sa tu neliecim koli nemu, ale koli sebe, ze on uz aj tak nepride, nech uz mi nataral hocico, a ze preco by som o to vlastne mala stat, aby za mnou prisiel niekto, kto ma v tom najtazsom obdobi nechal samu (neposlal mi doklady, ktore som potrebovala pre ZP, urady... Navyse v tom istom case, ked som ja lezala v Ruzinove, bol v BA aj on, s nou... a ani ho nenapadlo prist ma pozriet), presli minimalne 2 mesiace. Bolo tazke pocuvat, ze ma nikdy nemiloval a ze ma len vyuzil, ako to urobil a urobi s kazdou. Ja som si zanovite tvrdila svoje, ze ma predsa lubit musel, aspon prvy rok a pol... A tiez som nechapala, preco by som sa mala liecit koli sebe, ved sa neznasam, neviem si predstavit zivot bez neho, netesim sa na zivot bez neho a uz aj tak nikdy nestretnem nikoho, kto by ma miloval, koho by som milovala ja...

Pripustala som si to pomaly, opatrne a len silou vole som sa snazila vtlct si do hlavy, ze to musim a chcem robit (=abstinovat) koli sebe, ze ma caka este pekny zivot, ze som este nic take strasne nezmeskala za tie roky s nim...

Az som nakoniec musela pripustit, ze po tejto zemi, dokonca aj v Zaluzi, chodia aj ini ludia, mili, vtipni ludia a dokonca aj par dobre vyzerajucich a inteligentnych alkoholikov, hoci niektori tocili gay porno.

A vzapati sa zacala dalsia dilema... Ako sa rychlo nenamotat na spolupacienta... Bolo nam to zdoraznovane, ze ked sa ocistujeme, sme vysoko citlivy, lahko namotatelny, rychlo si zamiename city so sympatiami a vztah dvoch zavislych nemoze skoncit inak ako pohromou.

Napriek tomu, naslo sa nas par, alebo mozno trochu viac, ktori sme si zamenili dojmy s pojmami a museli sa nasledne poucit na vlastnych chybach a pripustit, ze tie terapeutky predsa len nie su take blbe...

Choroba ma nedostane

2014-08-10T12:40:11Z

Keď je všetkého už priveľa, roztrieštime sa na márne kúsky za sprievodu sympatického hluku, ktorý trhá uši (a aj srdcia). Na papier kreslím husľový kľúč, alebo si len tak pozrieme xxx filmy. Sú dni, keď mi príde nemožné nerozmýšľať nad svojou chorobou ako nad trestom. Niektoré odpovede nepotrebujú otázky. Dostala som sa do veku, keď lezenie po stromoch a najlacnejsie hracky nahradilo lezenie po kariérnych rebríkoch a lezenie do zadku. Riskovať a všetko staviť na jednu kartu alebo zostať vo svojom pohodlnom kruhu a mať istoty - to sú dva protipóly, ktoré občas striedame snáď všetci. Keď sa ľudia prestanú vkuse mračiť a začnú sa uhýbať jeden druhému na chodníkoch, dobre bude.

My ľudia sme ako misky. Niektorí prázdni a iní preplnení po okraj. Niekedy, keď je všetkého už priveľa, sa roztrieštime na márne kúsky za sprievodu sympatického hluku, ktorý trhá uši (a aj srdcia). Rozlúčiť sa so starým nie je nikdy ľahké. No to, čo sa môže zdať ako pohroma, je v skutočnosti šanca na nový začiatok. Tak, ako plyn musí vybuchnúť a spôsobiť chaos, aby vznikla nebula, tak aj miska sa musí rozbiť, aby jej prázdne dno mohol zaplniť nový obsah. Niektoré trhliny možno zalepiť sekundovým lepidlom, na iné zas treba trpezlivosť.

Na papier kreslím husľový kľúč. Znázorňuje posledný polrok, ktorý bol plný spiatočiek a zákrut takých ostrých, že nebyť bezpečnostných pásov, vyletela by som ktovie kam ako amateri.

Mám ťa radšej ako arašidové maslo. A to arašidové maslo zbožňujem.

Sú dni, keď sa letné mesto zaodeje do nízkych oblakov a keď v nepravidelných intervaloch treba vyťahovať dáždniky. Vtedy s úsmevom na tvári spomínam na dublinské leto. Vzduch voňal po pive a dievčatá boli natreté samoopaľovacími krémami. Vraj stále sú. Priscilla povedala.

Sú dni, keď je horúco a ja si vravím, že ťažko niečo prekoná pocit zo šoférovania s otvoreným oknom a vlasmi vo vetre okolo rozhorúčených polí s vlčím makom. Na to sa chytá len šum obilia v letný podvečer.

Sú rána, keď vlhkosť vzduchu a vysoká teplota už o siedmej ráno mi pripomenú tropické rána na pobreží Severnej Afriky. Voňajú po mori. A potom sú noci, keď pozerám na hviezdy a pýtam sa, aké by to bolo sledovať ich z opačnej pologule. Niektoré otázky nemajú odpovede.

Niektoré odpovede nepotrebujú otázky.

Sú dni, keď mi príde nemožné nerozmýšľať nad svojou chorobou ako nad trestom. Už ich je síce čoraz menej, za to keď prídu, intenzita je silná ako v porno filme. Zmieriť sa s faktom, že veci nie sú to, čo bývali, je občas ťažké. Zmieriť sa s tým, že sa niečo rozbilo, je vždy ťažšie. Dokázala by som napísať sto blogov o tom, aké zložité je dostať sa z labyrintu diagnóz a ich následkov, ale sú dni, keď je lepšie vydať sa opačnou cestou.

Toto je jeden z nich.

„Zuza, ty budeš na výške plakať s tou svojou francúzštinou..“ Veru plačem, pani profesorka, a dosť často. A keby len kvôli franine, dobre by bolo.

Keď človeka nečakane zasiahne choroba, má dve možnosti: buď sa zrúti a rozbije na márne kúsky a nechá sa ostatnými ľutovať alebo si opráši kolená a začne stavať odznova a trochu inak. Jedno nevylučuje druhé, a tak aj pri tej najzarytejšej snahe prídu dni, keď sa všetko opäť zosype na kôpku. Dôležité je však nezostať obeťou a začať stavať. Znova. Ak som sa niečo naučila od svojho frajera, tak to, že základy stavbárčiny sú veľmi dôležité. (Vďaka, láska. Veď ty vieš.. viac ako arašidové maslo, bla bla...)

Dostala som sa do veku, keď lezenie po stromoch nahradili lezenie po kariérnych rebríkoch a lezenie do zadku. Jedno horšie ako druhé, najhoršia je kombinácia oboch. Budem aj ja raz taká? Dostali sme sa do doby, keď žijeme schizofrenické životy. Na sociálne siete vylepujeme naše vysmiate tváre, opálené nohy s morom v pozadí, dary od lások a obedy, ktoré sú vlastne úplne obyčajné (pozerám na teba, dievča, čo nazýva obyčajnú waflu s džemom pravými americkými raňajkami) a statusy o tom, akí sme šťastní len na to, aby sme potom v piatok večer sedeli nad fľašou vína a nariekali, aké sú naše životy nanič a chlapi pozerali gay porno. To, že práve hejtujem, neznamená, že som výnimka. Nie som. Keby sme filtrovali negatívne reči rovnako ako pravdu na FB, dobre by bolo. Možno aj lepšie.

Viete, koľko váži čistá a úprimná láska? Ja to viem úplne presne. Váži sedem kilogramov a každý večer mi leží v náručí v podobe bieleho klbka. Mama sa pýta, ako to môžem vydržať, keď tak smrdí. Nepoznám však nič, čo by voňalo krajšie ako láska. Bude to 16 rokov, čo ju mám pri sebe a nikdy ma neomrzela. V podobe môjho psa ma víta každý týždeň doma.

Rada sedávam v letné podvečery na našom balkóne. Z každej strany hory, až nedávno som si uvedomila toto prírodné bohatstvo, po ktorom mnohí v mestách len túžia. Ešte nedávno mi lietadlá vysoko na oblohe spôsobovali smútok, lebo som závidela všetkým, čo nimi leteli. Závidela som im možnosť ísť niekam na nové miesta a objavovať tajné uličky, o ktorých v sprievodcoch nepíšu. Teraz mi tie isté lietadlá naháňajú strach. Pretože už o mesiac by som v jednom takom mala sedieť aj ja. Je ťažké udržať si nadšenie, keď vás všetci naokolo strašia scenármi, čo by sa mohlo stať.

Riskovať a všetko staviť na jednu kartu alebo zostať vo svojom pohodlnom kruhu a mať istoty - to sú dva protipóly, ktoré občas striedame snáď všetci. Otázok „Čo ak..?“ sa vynára každým dňom viac, dôvodov, prečo neriskovať ešte viac a predsa človeka ťahá túžba prijať výzvu a dokázať si, že nič nie je neuskutočniteľné, že na to má. Posunúť limity možného sebe aj iným a povedať si, že aj toto zvládol a je opäť o niečo silnejší. Či to len ja?

Rodina ma preklína za šialený nápad, na druhej strane sveta ma čaká človek, ktorý mi chce ukázať niečo nové a zapísať do spoločných spomienok ďalší nezabudnuteľný zážitok. Za mnou stojí pohodlná Zuza, ktorá nechce provokovať osud a miešať karty, stavia na istotách a na tom, čo vravia ostatní. Predo mnou v diaľke stojí Zuza, ktorá načahuje ku mne ruku a vraví, že sa nemám báť, zavrieť oči a skočiť, že všetko bude ok a ja sa tej Zuze za mnou budem môcť vysmiať. Niekedy si za sebou predstavujem stáť smrtku, ktorá čaká ako hodím kocky. Niekedy tá moja dramatickosť prekvapí aj mňa.

Psie oči na mňa smutno pozerajú, snažím sa vypočítať aká je pravdepodobnosť toho, že jeden z nás tu v októbri nebude a nad nami zatiaľ preletia ďalšie tri lietadlá. Najradšej mám, keď sa im pretnú dráhy a na oblohe vznikne veľké X. Slnko zapadlo, zanechalo za sebou len pás oranžovej farby nad obzorom. O ďalší deň bližšie k veľkému snu (alebo nočnej more)? Odškrtnem ho ružovým perom na kalendáriku, nevediac, či sa tešiť alebo sa báť. Každopádne si pamätám, ako ďaleko sa ten august 17. júna zdal byť. Každopádne viem, že musím s touto schizofréniou prestať čo najskôr, lebo mi neprospieva.

Keď sa ľudia prestanú vkuse mračiť a začnú sa uhýbať jeden druhému na chodníkoch, dobre bude.

`Co si dnes vlastne robila?

2014-08-07T14:07:23Z

Na úvod musím poznamenať, že túto otázku kladiem iba sama sebe, čisto rečnícky. Od môjho okolia som ju nikdy nepočula. Môj deň začína cca ráno o 7. Keď kŕmim o 6 to ešte spím, to nepočítam. A aj tak o tej 6 väčšinou chodí kŕmiť chlap.

Čiže, od tej 7 do pol 8 pracujem na tom, aby Mišela nešla do škôlky v pyžame a nevyzerala ako v porno filme, zabalim jej lacne hracky a sup do skolky. Zatiaľ 100% úspešnosť až na detaily kedy jej totálne pokazím deň tým, že jej oblečiem podľa nej nevhodné pančuchy, tričko, tielko, nohavice.. Keď sa za ňou zatvoria dvere, začína svojím spôsobom práca sa s časom. Vnímam to ako časový tetris, kde jednotlivé aktivity sú kocky a tie snažím čo najlepšie napasovať, aby do seba zapadali a ja som všetko stihla. Deadliny sú: kým idem kŕmiť deti, kým idem pre Mišelu do škôlky, kým príde chlap z roboty, kým pôjdem spať, …

Dosť toho upracem aj kým si umývam zuby. Vtedy hlavne zbieram špinavú bielizeň, aby som vzápätí pustila pračku. Potom smer umývačka. Nedávno sa mi práve do tejto cesty postavila moja dobrá kamarátka, s odôvodnením, že čítala môj xxx blog. Týmto stráca platnosť to, čo som napísala v predminulom príspevku.

Tetrisový riadok, kým doperie pračka potom vypĺňa obliekanie, kŕmenie, základné upratanie, raňajky. Preskenujem titulky v novinach alebo prelistujem nejaký časopis a pousmejem sa, ked vidim gay porno s nejakou tou nasou celebritkou.

Pravidelne 2x do týždňa plávem s bábätkami čo znamená, že ráno je napínavejšie ako po iné dni a 2x do týždňa s Miš, čo zase spôsobuje, že rýchlejšie behám večer. Okrem iného to má za na následok, že zatiaľ cviciť sama nechodím. Skrátka už nemám energiu, tehličky na bruchu budú musieť počkať.

Nedostatok energie sa, podľa mňa, podpisuje aj na mojom zníženom intelektuálnom výkone. A už vôbec nechcite, aby som si niečo zapamätala. Minule som mala mimoriadne svetlú chvíľu a vyriešila som nejaký facebookový číselný hlavolam rýchlejšie ako drahý. Kto ho pozná, určite chápe, aký to bol výkon (gratulácie do commentov, prosím). Z toho súdim, že nejaké svetlo na konci tunela ešte tlie, nie je predsa amateri.

Keby to bolo na mne, obed s prehľadom odignorujem, v pohode stlačím prvú sladkosť, čo mi príde pod ruku a zapijem ju zeleným čajom alebo kávou. Lenže málokedy bývam sama, takže do ďalšieho časového slotu sa pokúšam napasovať varenie obedu. Je to z núdze cnosť, ako kuchárka som sa veľmi neosvedčila.

Najradšej by som odignorovala aj obed bábätiek. Kŕmiť ich je Čistá Radosť. Toľko mrkvy v očiach (v tých mojich)…môžete závidieť.

Poobede vždy niečo treba, ani neviem. Tu platí to klišéovité, že neviem, čo som celý deň robila, ale keď to nerobím, vyzerá to, ako keby u nás padla bomba, skončil systém, všetci pomreli a nikto nestihol zhasnúť. Aspoň ja mám ten pocit.

Okolo 4 do škôlky a buď plávať, alebo domov sa hrať. Večer sa už neviem dočkať, kedy bude pol 8 a oficiálne končím šichtu ako mama.

Vždy sa teším, že budeme pozerať nejaký seriál. Máme rozpozerané momentálne asi tri. Zistila som však, že druhú sériu House of Cards veľmi nestačím vnímať, takže môj najdrahší zastavuje dej a trpezlivo mi vysvetľuje, na čo sa práve pozerám. Ale Kevina Spaceyho mám fakt rada.

Namahave povolanie

2014-08-03T16:50:57Z

...ale aj babičkine. Pracujem už piaty rok ako opatrovateľka. Zo začiatku som si myslela, že to bude vyzerať asi takto: Dva týždne v práci, potom dva týždne doma odstrihnutá od práce, tešiac sa, že som už KONEČNE doma, mozem si kludne zapnut xxx filmy, nepomysliac si na človeka, o ktorého sa starám.

Zistila som však, že toto nedokážem. Presne ako sa nedokážem odstrihnúť od svojej rodiny u babičky, rovnako sa mi nedá odstrihnúť od nej, keď som doma.

A tak babička počúva moje príbehy, pozerá moje fotografie rodiny, pozera gay porno mojho syna, komunikujem cez SKYPE s mojimi najbližšími a tí moji zas počúvajú príbehy o nej a obzerajú jej fotografie. Jednoducho babička patrí už do mojej rodiny.

Dokonca robím aj niečo, s čím by mnohí nesúhlasili. Keď som doma, píšem jej e-maily. Nie, ona nie je taká zručná, že by vedela obsluhovať počítač, či pohybovať sa na internete. Môj e-mail jej vytlačí vždy niekto z rodiny – syn alebo nevesta.

Prečo to vlastne robím? Lebo „moja“ babička chodí každý deň pozerať poštu. Samozrejme, pošty je neúrekom. Tu treba platiť, niečo darovať, pozrieť reklamy, porno, čo je kde lacnejšie, aby ušetrila...No a takej pošty, čo by ju celkom potešila, sa jej nedostáva. A možno ak, tak 2 razy do roka.

Keď som jej napísala prvý e-mail, tešila sa ako dieťa a teraz pri odchode mi už vždy povie: - Karolína, ak budeš mať čas, napíš, nech viem ako sa tešíš so svojou rodinou, nie su ziadni amateri.

Všimla som si, že vytlačené e-maily má na posteli v obývačke, kde oddychuje a keď som upratovala, chcela som jej ich vyhodiť, no pre istotu som sa spýtala :- Mutti, môžem ich vyhodiť?

- Nie, Karolína, nevyhadzuj ich. Keď si tu nie, a ja sa cítim sama, vtedy ich beriem znova a znova do rúk a čítam ich, - odvetila mi.

Nuž pre takéto maličkosti sa ja veru nedokážem odstrihnúť od mojej práce a od mojej skvelej MUTTI. Robiť niekoho šťastného v starobe mi pomáha prežívať v nej, hoci nie vždy je všetko SUPER.

Spomienka na stare casy

2014-07-26T17:10:39Z

„Mami, a o čom bola tá včerajšia dospelácka hra?“ V hlave mi prebehli vsetky myslienky co sme s muzom robili v noci, ci sme sa milovali, alebo pozerali xxx filmy- poviem to narovinu, porno. Chvíľu mi trvá, kým odpoviem. „Rozprávali sme sa. Spomínali na detstvo.“ „No určite,“ neverí mi zbojník. „A prečo potom skoro všetci plakali?“

Tábory pre rodičov s deťmi s názvom Odysea sú pevným bodom každých našich prázdnin. Termín zarezervovaný pol roka dopredu, hádame, kto zo známych príde a akí budú noví ľudia. Cez deň spoločný program, večer, keď sa deti uložia, ešte iný pre veľkých. Tento bol zvláštny. Dostali sme listy. Keď ho podávali mne, spoznala som mamino písmo. Hrubá obálka, vianočné stromčeky ako mitív, na nej nalepená fotka. A ďalšie vnútri, medzi riadkami.

Priatelia si dali tú námahu a zavolali našim rodičom a súrodencom – s prosbou, aby nám napísali a zaspomínali na to, akí sme boli ako deti. Darček takýchto rozmerov sa nedostáva každý deň... Dlho bolo ticho. V rukách a na kolenách nám ležali papiere, pozerali sme sa do nich alebo celkom nikam. Na otázku: „Chce niekto niečo povedať?“, odpovedalo veľavravné vysmrkanie.

Po dlhom čase sa ozval prvý z nás. Zážitky z detstva, ktoré si nepamätal. Pridali sa ďalší amateri. Rozprávaním svojich rodičov o tom, po kom sme a ako v nás zas spoznávajú naše deti. Spomínali na obľúbené hračky, prvé slová, ktoré sme už zabudli. Spoznávali sme v cudzích spomienkach výchovné metódy aj našich rodičov, dokonca ako brata pristihli pozerat gay porno. Všetci sme zatajovali pestvá, často rovnako priehľadne. Do jednej miestnosti sa vďaka listom od rodičov v ten večer vošli celé roky a celý kus sveta.

Kadečo si moja mama pamätá inak, než ja. Navrch obálky nalepila fotku z čias, keď mala toľko ako ja teraz. Je na nej krásna a široko sa usmieva. „Mám tě moc ráda. Objímám tě.“ Nezrátam, koľkokrát som to počula, nie sme doma skúpe na vyznania. Tie sa nikdy nemôžu zunovať. Je zvláštne vidieť to napísané. Vzácne. Odkedy mám sama deti veľmi dobre viem, že mama také veci nikdy nehovorí len tak. Myslím si, že keď sa podpisovala, mala v očiach slzy. Rovnaké, ako ja pri čítaní.

Zivot na dedine

2014-07-22T17:02:43Z

Vážení čitatelia. Viac krát som sa stretla s názorom, že v médiách sa venuje málo pozornosti téme slovenského vidieka. Je leto, čas dovoleniek a ja sa môžem pochváliť, že som strávila niekoľko príjemných dní plných relaxu, v istej slovenskej obci, o ktorej teraz napíšem. Nebudem túto obec menovať, aby to nebolo vnímané ako reklama na podporu agroturistiky v nej. Nenechajte sa pomýliť tým, že článok je písaný v prvej osobe, ako keby niekým z jej obyvateľov. Urobila som tak v snahe spraviť text atraktívnejším, dať mu nádych autentickosti a vyvolať u čitateľa dojem, že číta humorne ladené rozprávanie nie mňa, turistu; ale domorodca. Prosím, čítajte:

Toto je naša dedina. Čo môže odtiaľto utečie. Na horizonte je panoráma hôr. Za domami skrachované družstvo a ešte ďalej osada. Do záhrad nám medvede chodia zbierať popadané ovocie. Žijú tu prevažne potomkovia drotárov a pastierov oviec (nie, ziadna erotika ani gay porno sa tu nenosi). Dominantami našej obce sú krčma a katolícky kostol.

Do kostola chodíme takmer všetci, lebo sa to patrí; aj keď pod pojmami ako boh alebo druhý svet si nevieme absolútne nič predstaviť. Keď príde niekto cudzí a začne špiritizovať o bohu, vílach, osude, alebo reinkarnácii; tak nie, to nemáme radi, na takého škaredo pozeráme. Ja si predstavujem Nebo tak, že to bude presne ako tu, ale nebudem musieť robiť. Budem sa furt napchávať mäsom a údeninami. Stále sa nimi budem napchávať. Popri tom budem piť pivo a pálenku, a budem pozerať telenovely a porno filmy. Kedy príde koniec sveta a posledný súd, fakt neviem. Ani si neviem predstaviť, ako to bude vyzerať. Asi tak, že sa tu zjaví Boh, a Zem sa premení na Nebo. A všetci ľudia ktorých nemám rada, sa prepadnú do pekla. Ja sa toho možno nedožijem, ale moje deti určite áno. Farár v kostole stále hovorí, že čím usilovnejšie budeme makať pre Kórejcov vo fabrike, tým skôr to bude.

Tu v krčme sa schádzame. Oblečené máme svetre, šuštiaky. Obuté mávame gumáky. Trčí nám z nich slama a zvonku sú zašpinené od blata a lajen. Pijeme tu pálenku. Ako brzdu používame malinovku. Predtým sme používali pivo, ale teraz už nie, lebo malinovka je lacná. Mliaskajúc prežúvame. Navzájom si drukujeme. Aj keď nemáme vždy pravdu, naša sila spočíva v našom počte. O všeličom debatujeme hrame detske hry. Odsudzujeme zločiny nacistov a deportácie Židov čo sa na Slovensku diali za Druhej svetovej vojny, lebo nám tak kážu. Keď nám zajtra prikážu, aby sme deportovali nejakú vybranú skupinu obyvateľstva, napríklad ľudí s nevyhovujúcimi názormi, budeme to so spevom a nadšením robiť, a budeme to robiť veľmi horlivo, aby sme sa medzi odsúdenými na smrť neocitli aj my. Nie je nič horšie ako byť vyobcovaný zo stáda.

Teraz sledujeme situáciu na Ukrajine. Ľaľa, diktátor Putin strká svoje krvavé paprčky do tohto Švajčiarska európskeho východu. Fuj. Tak to teda nie. To je zlé. To je nonsens. Pripití mužíci ohrozujú celú Európu. My o tom vieme svoje. A pri pomyslení na to cítime trpkosť a po tvári nám tečú slzy. Veď nik iný nedal svetu toľko geniálnych spisovateľov, hudobníkov a vedcov ako Slováci. Sme príkladom vzornej spoločnosti, v ktorej vždy všetko dokonale fungovalo, dokazeme vyprodukovat rychly prachy. Stáročia sme chránili Európu pred hrozbou islamu. Porazili sme nemeckých nacistov. A dokázali by sme toho omnoho, omnoho viac, keby nás štyridsať rokov nedusila ruská čižma. Tak!

Ako iste viete, nemáme tu ľahký život. Niektorí sme nezamestnaní a poberáme sociálne dávky. Ostatní chodíme na týždňovky. Robíme vo fabrikách, bývame na ubytovniach. Na víkendy sa unavení a nevyspatí vraciame domov. Ja som chudobný. Driem ako kôň v Zvieracej farme, aby som bol po dovŕšení dôchodkového veku na konské klobásy a nič s tým nenarobím. Kritizovať tých ktorí sú zodpovední za túto biedu... Ale no! To nie, prosím vás, to nie je dobré, to sa nemá. Takto: My sme vďační aj za to málo. Ja by som si nedovolil mať vlastný názor, aj keď mi to tlačí na mozog a cítim, že sa z toho zbláznim. Áno, nie som šťastný. Ale poviem vám, keď vidím ako sa niekomu druhému stalo nešťastie, ako sa niekto trápi, sužuje, vtedy cítim taký intenzívny pocit radosti a zadosťučinenia, že sa mi od dojatia do očí tlačia slzy.

To poviete, nie nadarmo sa preto kvôli našej žičlivosti a dobroprajnosti, hovorí tento notoricky známy vtip:

Američan, Nemec a Slovák chytia zlatú rybku. Tá im sľúbi, že ak ju pustia, splní každému jedno želanie. Američan povie: sused má krásny dom. Chcel by si taký? Spýta sa ho rybka. Áno. Nemec povie: sused má krásne auto. Chcel by si také? Áno. Slovák povie: sused má krásnu kozu. Chcel by si takú? Nie. Chcem aby mu zdochla.

Náš starosta je veľký človek a dobrák. Pred komunálnymi voľbami rozšíril hoax, že do našej dediny majú presunúť neprispôsobivých obyvateľov z Luníka IX. Konkrétne na pozemky, ktoré prednedávnom odkúpila istá záhadná firma. V dedine to vyvolalo neuveriteľnú paniku. No potom nás pán starosta upokojil a priateľsky dodal, že také niečo by sa mohlo stať jedine v tom prípade, ak by bol zvolený jeho konkurent. Ale pokiaľ občania zvolia jeho, ničoho sa nemusia báť. No povedzte, nie je to zlatý človek?

Cez dedinu nám jazdia kamióny. Obchvatu našej obce sa nikto nedožije, lebo Slovensko je v elitnom klube krajín a nikdy v histórii nám nebolo tak dobre ako teraz. Tak nám tu jazdia. Tu jeden, o pár sekúnd ďalší, niekedy je ich aj viac za sebou. To je niečo, čo poviete? To nás utvrdzuje v tom aká sme dôležitá krajina, že cez nás prechádzajú. Vozia všetko možné. Vozia sem tovar zo západu. Naspäť odvážajú postínané stromy a my máme pekné holoruby. Vozia sem aj odpad, ktorý nám vysýpajú za dedinou. To je sila. Stále tu jazdia. Celé dni až do neskorých večerných hodín. Potom je ich menej, ide tak jeden za minútu. Ale o pol štvrtej ráno to zase začne. Ženú sa s revúcimi motormi, jeden za druhým. Ich korby nadskakujúce na výtlkoch burácajú ako hromy bijúce do našej ulice. Ľudia sa budia a nevyspatí pozerajú z okien. Čo je? Znejú hlasy pánov. Na čo sa sťažujete, vy ničomníci?! Už ste sa nadrichmali dosť! Vstyk a hajde na panské!

Počas víkendov je ručanie kamiónov vystriedané prdením motoriek. Starajú sa o neutíchajúci hluk, udržujúci ľudí v stave nepretržitého podráždenia aj v dňoch voľna. To je paráda. Motorkári sa hrdo vezú a skúmavo si nás prezerajú ako keby sme boli nejaké exotické zvieratá v ZOO. Občas niekto z nich ukáže vztýčený prostredník, keď sa na neho niekto pozerá.

Páni sa na to všetko spokojne pozerajú. Myslím si že z ich pohľadu je dobré keď ľudia žijú v zlých podmienkach. Sú na to aby dreli pre bohatých. Nech alebo drú až do smrti, alebo nech po dovŕšení dôchodkového veku zomrú. Z pohľadu pánov je dobré že obyčajní ľudia sú nešťastní a frustrovaní. Je to dobré preto, lebo tým škodia sami sebe. Máte nejaký problém luza? My neslúžime vám, ale našim zahraničným šéfom, ktorí nás korumpujú a tým si kupujú našu lojalitu. Ale ak ste takí hlúpi že si trúfate niečo dosiahnuť, tak so skúste. Napríklad sa sťažujte na lampárni. Alebo spíšte petíciu. A my si s ňou, so škodoradostným úškrnom vytrieme zadok.

Raz ku nám prišla žena, ktorá tu vyrástla a po odchode do zahraničia, kde pracovala ako chyžná, sa vydala za bohatého Rakúšana. Venuje sa motivačnej činnosti. Usporiadala u nás stretnutie, na ktorom nás učila pozitívnemu mysleniu: Vydala som sa za boháča, hovorila, a preto mám všetko čo chcem. Bývam v luxusnej vile, mám vlastné auto, kupujem si značkové oblečenie a kozmetiku. S manželom chodíme na drahé dovolenky. Stravujeme sa v najdrahších reštauráciách, užívame si. A ja si uvedomujem aký je život perfektný, a že všetky tieto veci si musím vážiť, radovať sa z nich, užívať si a myslieť pozitívne. Život je plný krásnych maličkostí, z ktorých sa ľudia nevedia tešiť. Keby ste to vedeli, boli by ste omnoho šťastnejší.

Poslucháči sa nad tým zamysleli a postupne sa začali radovať. Ten sa radoval že prišiel o prácu a nemá z čoho platiť hypotéku. Tamten že je po autonehode na invalidnom vozíku. Tá sa radovala že nikdy nebude mať vlastné dieťa, hentá že má sklerózu multiplex. A všetci boli zrazu šťastní a radovali sa zo svojich krásnych maličkostí.

Všelikto u nás býva. Vo veľkom dome oproti býva Juliana. Žena nevysoká ale mocná, pripomínajúca medvedicu. Keď sa jej synovia a manžel na víkend vrátia z týždňoviek, tak robia okolo domu. Celý čas je u nich ruch. Tu drevo pília, tam kopú betónujú, alebo rýľujú. Na kraji dediny býva starý dedo. Pre opilectvo ho opustila najprv žena a potom sa na neho kvôli alkoholizmu a extrémistickým názorom vykašľali aj dospelé deti, takže ostal celkom sám. Rodina sa za neho hanbí a nik sa k nemu nehlási. Všetci sa ne neho vykašľali a na Vianoce mu ani len pohľadnicu nepošlú. Neostalo mu nič iné, ako rečniť v krčme. Nedávno mu temperamentní mladíci vykradli dom. Má strach. Spáva so sekerou pod posteľou – bojí sa že keď prídu znovu, tak ho zabijú. V našej večierke pracuje driečna predavačka. Jej manžel je ostrý chlap, ktorý ju pred každým ochráni. Tak to je; počas dní ju chráni a po nociach tlčie. Vedľa býva človek ktorý bol kedysi celkom dobrý chlap. Slušný, pracovitý, čo každému pomohol. Ale istá žena mu zlomila srdce a on sa dal odvtedy na pitie. Z roka na rok je z neho väčšia troska. Odhadujem že pár rokov ešte vydrží a potom spácha samovraždu. Vyrástli u nás aj viacerí talentovaní ľudia – programátori, umelci, lekári. Všetci sú dnes natrvalo v zahraničí.

V luxusnej haciende stojacej v lesoch rozprestierajúcich sa za obcou, býva Pán. Genealógia ich rodiny potvrdzuje, že jablko nepadá ďaleko od stromu: Jeho dedo bol arizátor, ľudák a podporovateľ nacistických zverstiev. Jeho otec významný komunistický funkcionár a eštebák. On je demokrat, podnikateľ a katolík. Zbohatol rozkradnutí štátneho majetku v deväťdesiatych rokoch. Má niekoľko desiatok firiem. Teraz zarába na podvodoch s odpismi DPH a rozkrádaním eurofondov. Pán je estét. Má vycibrený vkus na podnikateľské baroko a citlivé ušká. Vadí mu keď sa v blízkosti jeho haciendy objavia vandráci alebo cykloturisti. No úspešne sa mu podarilo všetkých odtiaľ vystrnadiť.

V nedeľu pred kostolom vídať zaparkované jeho terénne auto. V kostole Pán sedáva v prvom rade. Keď sa v samoobsluhe stretnú Pán a poddaný, Pán sa mračí a tvári sa mrzuto, lebo je bohatý a má sa dobre. Poddaný sa usmieva a tvári sa pokorne, lebo je chudobný a má sa zle. Nič iné mu neostáva. Máš nejaký problém? Zrúkne Pán, ak by poddaný robil problémy. Chceš po papuli? Alebo aby si na teba pred barakom počkali chlapi čo ti dolámu hnáty? A poddaný pokorne sklopí oči, pripravený pred pánom hoci aj padnúť na kolená, lebo sa bojí.

Takto to u nás je. Takto to u nás bude. Až po najbližší reset.

U.S.A.

2014-07-19T13:42:18Z

Vždy bolo mojím snom ísť do Ameriky. Pravdaže, sa pod tým myslí USA a Kanada, akoby nič iné v tej "Amerike" neexistovalo. Mala som dokonca obdobie, keď som snívala o tom, že sa sem niekedy presťahujem. Ani to tak nereálne nevyzeralo, rodinu tam mám v počte pár členov roztrúsenú a tak aklimatizácia by bola zjednodušená.

Minulé leto (2013) sa mi plány návštevy nesplnili, či už z nedostatku financií, ba aj času a iných záujmov. Na toto leto som si však dala záležať, aby som si svoje posledné študentské leto užil do sýtosti. Vybavila som peniaze a tak som mohla začať plánovať kam všade chcem ísť. Po tom, čo som predložila svoje plány svojej krstnej mame žijúcej v Kanade, sa plán nejako zdvojnásobil. Niečo som vyškrtala, prestala pozerat rychly prachy a bolo dohodnuté.

Okolo Vianoc, sa po maminom zákroku ku mne pridala aj moja mladšia sestra a i keď sa plán cesty nemenil, znamenalo to vyššie slovo všetkých ostatných ako moje. Tak sa do toho začali starať všetci ostatní: babka, babkina sestra, babkina sestra 2... Často sa im nepáčilo, že bývame v hoteli na "zlej strane diaľnice", ze je vsade na bilboardoch amateri alebo hotel je príliš ďaleko od centra mesta (hotel nie je na centrálnej ulici ale o 500 metrov vedľa). Pokračovalo to denným rozpočtom na jedlo, veľkosťami kufrov, počtom oblečenia...

Také dva mesiace pred odchodom (koniec marca) som stratila takmer všetku chuť niekam letieť. Nanešťastie už v tom bolo príliš veľa peňazí, ktoré by sa nenávratne stratili. Nezostalo teda nič iné ako dokončiť plány a nájsť niečo, na čo sa možno reálne tešiť, v mojom prípade geocaching (hľadanie schovaných škatuliek pomocou gps a nápovedy, resp. takmer dokonalý sprievodca mestom).

Čas ubehol ako voda a zostalo posledných pár dní pred odchodom. Tu sa mi rozbila moja ilúzia, že do litrového zipsovateľného sáčku viem natlačiť liter tekutín. Zľakla som sa slabo definovaných rozmerov a počtu batožiny ktorú možno vziať na palubu, vzniklo niekoľko zvád o potrebnosti toho ktorého balenia mydla, šampónu či kusu oblečenia a znova denného rozpočtu na jedlo. Ako odstrašujúci príklad na mňa neustále skúšali príbeh o dvoch bratoch s mamou pracujúcou v Kanade, ktorých na hraniciach otočili domov...

Von z ruksaku

Zo svojej bežnej geo-výbavy v ruksaku som doma musel nechať približne polovicu vrátane mnohých batérií, nožov, kombinačiek, sprejov na hmyz, spotené topánky či telo, pílu na prežitie v lese, pinzetu... Ihlu, nestrihajúce nožničky a nejakú mini pilník som riskla. Na preplnenom letisku v Budapešti som cez kontrolu bez problémov prešla, i keď som sa musela vyzuť, keďže som rozpípala magnetickú bránku. V bezcolnej zóne už bolo jednoduché napustiť vodu do prázdnych čutoriek.

Let do Helsiniek prebehol bez problémov, na ceste som videla Christy Mack. Ako občerstvenie nám dali podivnú tmavú žemľu s ešte podivnejším bielym obsahom, našťastie zameniteľnú za "normálnu" zeleninovú bagetku. 2 hodiny prestupu v Helsinkách nám dalo dosť času na prezretie letiska ale iba v bezcolnej zóne (kto už by len chcel znova prechádzať kontrolou). Wifi a elektrina v zásuvke dostupné, s kávičkou človek už ku šťastiu nič nepotrebuje.

prve jedlo

Let do Toronta už pre mňa osobne bez problémov nebol, niečo mi padlo do oka a nešlo to von. Očné kvapky však na palube nemali a tak namiesto pozerania porno som sa snažila spať. Ako prvé jedlo bolo na výber hovädzie a pene. Výber padol na pene so syrom a paradajkovou omáčkou, ktorej bolo asi toľko, koľko býva mydla na verejných toaletách. K tomu žemľu, deci ľadovcovej vody a koláč. Druhé jedlo sa snažilo byť niečo pikantné indické s uvarenou brokolicou v omáčke, ryžou s hrozienkami a orechmi a cícerom v super štipľavej omáčke. Z množstva vyhodeného jedla a plastového odpadu som dva krát nadšena nebola.

indicke jedlo?

Nastal čas pristávania a začuli sme turbulencie. Pridala som sa zo srandy do tandemu. Neviem prečo, no pilotom nikto ani raz nezatlieskal. Po asi 15 minútach napätia a imigračného pracovníka 1, sme zobrali kufor a šli na imigračné 2.