Zora Malinova

Moj sen

2014-05-26T20:33:14Z

Máme víza. Máme dátumy. Už to nie je len sen. Začína sa to reálne diať. Včera som tu ešte poskakovala a pišťala pri F1, ktorá sa odohrávala v Bahraine. Obdivovala som krásne uniformy a sportove oblecenie mojich kolegýň. Mamika sa zo mňa smiala a ocino mal slzy v očiach. Už som sa videla ako tam stojím pri pretekároch na okruhu ja. A dnes mi naša Martinka napíše, že sa mám baliť. Neuveriteľné. Uštipnite ma niekto. Čo si mám kúpiť? Idem do púšte, takze nejake kratke tricka?. A nemám na to veľa času. Uf. Na toto potrebujem čokoládu. Alebo nejaký ten cheesecake.

Takže mám už len pár dni na to, aby som stihla obehať zvyšok priateľov, známych, rodinku, zbalila si veci približne na rok, vykúpala môjho yorkšíra, dala ho do búda pre psa a dala si s chalanmi bagetu. ;)

Doteraz som bola trpezlivá, aby sa mi splnil sen a teraz musím byť trpezlivá, aby som to tam zvládla, vydržala a odvykla si na určitý čas od ľudí, ktorí sú pre mňa všetkým.

A tiež od ľudí, ktorých som spoznala len nedávno, a ktorí mi za neskutočne krátku dobu prirástli k srdcu. Ale ono to tak býva. Nemôžeme mať všetko. A keď sa splní jeden sen, zvyčajne sa začnú plniť aj ostatné. Jediný problém je však ako vždy ...v načasovaní...

No On vie čo robí. Ak máte niekoho stretnúť, spoznať, zmeniť, alebo sa nechať zmeniť. Je to správne tak, ako to je. Aj keď si vy chcete vydupkať niečo iné. Občas ľudia potrebujú čas na to, aby dozreli. A až potom môžu byť spolu. Veď ak s niekým máte byť, tak s tým človekom budete, no nie? Aj keby ste mali čakať celý život.

No teraz ma čaká niečo iné. Výcvik.

V úžasnej krajine, v inom svete. S novými myšlienkami, ľuďmi, priateľstvami. Opustím túto nádhernú, slovenskú, prebúdzajúcu sa prírodu a vymením ju za horúce slnko, pláže a piesok.

Uvidím Strom života, o ktorom som počula, že je stromom z rajskej záhrady. Krásna myšlienka, nie? Stojí sám uprostred púšte bez akéjkoľvek inej zelene a dodnes je vraj záhadou odkiaľ berie vodu. Boh je proste FRAJER.

Vždy vie vytvoriť niečo extra. :)

Takže idem vytiahnuť diár, kufor a plánovať posledné dni na Slovensku...

Nezabudnúť:

- tenisky

- plavky

- kávu

- kabelky

- fotky a

.... spomienky...

No určite sa mi bude lepšie premýšľať ak predtým ešte zjem tonu PePe chrumiek a Brumíkov...

Pre rodinu vsetko na svete !

2014-05-26T20:26:20Z

Čo je lepšie - snažiť sa slušne zarábať na úkor rodiny a dať dieťaťu všetko, čo sa za peniaze kúpiť dá alebo sa uskromniť a tráviť s ním viac aktívneho času každý deň? Pre mňa bola odpoveď jednoznačná. Nikdy som sa nehnala za kariérou, stačilo mi mať prácu, ktorá ma baví a uživí. Radšej menej drahých darčekov, tricka , ale byť spolu. Dať dieťaťu lásku, pozornosť, vybudovať v ňom prirodzené sebavedomie, byť mu oporou a istotou. A tak, keď som sa pred trinástimi rokmi stala matkou krásnej dcérky, mala som v tom jasno. Keď mala necelé tri roky, s jej otcom sme sa rozišli. To bolo veľmi zlé obdobie. Končila som materskú, prácu som nemala a jediný príjem bol výživné na dieťa...

Aj keď mi to financie veľmi nedovoľovali, dala som ju do škôlky, aby som si mohla hľadať prácu. Keďže som nemohla robiť dlhšie ako do 16:00 hod, tak to bol dosť problém. Všetky pracovné ponuky, ktoré som mala, mali pre mňa nevyhovujúcu pracovnú dobu - do 18:00 hod a pod. Darilo sa mi nájsť len brigády, zástupy, upratovanie... Ale vždy to bolo niečo, čo nám prinieslo peniaze. V tomto období mi moja mama navrhla, aby som dcéru dala k nej, že sa o ňu bude starať, ja sa môžem zamestnať a cez víkendy chodiť za nimi. Mama býva približne 100 km od nás. Bola som jej vďačná za tú ponuku, ale rázne som odmietla. Je to moje dieťa, ja som matka a ja ju chcem vychovať. A ak by sme mali ísť k nej, tak jedine spolu. Ostali sme doma. Maminu ponuku som nevyužila aj keď niekedy som už mala na mále zbaliť kufre a ísť... Po približne dvoch rokoch brigád a pracovnej nestability sa mi podarilo nájsť prácu na osem hodín, plat bol primeraný (po tých dvoch rokoch som sa cítila ako milionár) a hlavne, pracovná doba od 8:00 hod do 16:00 hod!!! Neuveriteľné šťastie. Stíhala som všetko, ísť ráno aj poobede do škôlky, potom sa venovať dcére, domácnosť...

V tej práci som dodnes. Dcéra je už do určitej miery samostatná, ale ja stále nechcem chodiť domov neskôr. Stále mám potrebu dohliadať na ňu, hlavne teraz, keď je v tom kritickom veku. Bojím sa, že keby som teraz poľavila a menej sa jej venovala, trávila viac času v práci ako doma, že všetka moja energia vyjde navnivoč. Vidím to všade okolo seba. Deti, ktorých rodičia sú v práci viac, sú také samorasty... nadávajú, fajčia, sú drzé. Z môjho pohľadu sa snažia upútať na seba pozornosť, teda to, čo doma nemajú. Je pravda, že majú drahšie lacne topanky, chodia pravidelne na dovolenky k moru a toto ja dcére celkom dať neviem, ale som s ňou. Nehovorím, že moja dcéra je dokonalá, to určite nie. Ale tým, že som poobede doma, to vidím a viem ju usmerniť, skrotiť. Často sa ma pýta, prečo si nenájdem prácu, kde by som zarobila viac, aby sme si mohli viac dovoliť. Vždy jej odpoviem, že by som bola menej s ňou, či to za to stojí... A ona mi povie: „ Nie, mami, to by som nechcela". Tak sa načas zmieri s tým, že nemá práve také tenisky, aké chce.

Kedysi sme sa veľa hrávali. Potom si našla iné koníčky. Kamarátky, PC, mobil, sociálnu sieť, nakupovanie, saty, kabelky... . Dnes sa už málokedy zahráme nejakú hru, ale veľa sa rozprávame. O tom, čo zažila, čo videla, čo jej kto napísal.

Na deti je dnes vyvíjaný obrovský tlak. Valí sa na nich množstvo informácií z televízií, internetu a iných médií. Musia obstáť v škole pred učiteľmi, pred spolužiakmi, kamarátmi, pred rodičmi... Nemajú skúsenosti, nevedia sa zorientovať a na to sme tu my, rodičia. Kto im má povedať, že to čo vidia v telke, nie je skutočný život, že to funguje inak? Je to na nás, na rodičoch. My sme ich prvý príklad, z nás čerpajú najviac. Ak im necháme absolútnu slobodu, nevedia čo s ňou a začnú robiť hlúposti. Ak ich príliš obmedzujeme, snažia sa vymaniť, ujsť, klamať. Je to tenká hranica - vedieť určiť ten správny stred, aby to nebolo ani veľa ani málo, to je veľmi ťažké.

Tak nejako prirodzene od narodenia som sa s ňou snažila rozprávať ako so seberovnou, vysvetľovala som jej všetko, čo som robila, čo vidíme, kde sme. Nepáčil sa mi postoj niektorých dospelých „ veď je to ešte dieťa, aj tak tomu nerozumie". A tak to robím dodnes. Nesnažím sa len z pozície dospelej osoby vynucovať si rešpekt. Nerobím zo seba neomylného nadčloveka. Keď urobím chybu, priznám si ju, ospravedlním sa, keď jej neprávom krivdím alebo sa na nej kvôli niečomu vyvŕšim. Vždy sa snažím najprv porozprávať, vysvetliť. I keď je pravda, že keď niečo vysvetľujem x-tý krát, tak už aj s krikom. Teraz, keď je v puberte, to býva častejšie. Myslím, že je to prirodzené a aj tieto naše hádky sa vždy snažíme neskôr prebrať v kľude. Dávam jej priestor, aby mi povedala, čo si myslí, čo cíti, keď kričím a aký má názor na vec ona. Teraz už často po konflikte príde sama a chce sa o tom porozprávať. Od narodenia je medzi nami silné puto a trvá dodnes. Dúfam a veľmi si prajem, aby nám to vydržalo navždy.

Priatelia sa ma často pýtajú, či nemám potrebu viac sa presadiť v práci. Moja odpoveď je „ Nie. Momentálne nemám". Keď som pred časom dostala ponuku na manažérsku pozíciu, tak som ju odmietla. Bola by som viac mimo domu a tým aj mimo dcéry a to som nechcela. Mám aj vlastné ambície, ale hlavne mám prvoradý a jasný cieľ. Byť oporou svojej dcére, byť jej nablízku, keď ma potrebuje a nenechať ulicu, aby ju vychovala. O pár rokov, keď bude samostatná, sa začnem realizovať ja.

Na natacani

2014-05-26T19:42:31Z

Alebo ked sa na den stanete sucastou natacania bollywoodskeho filmu

Ak ste zahranicny turista, ktory sa rozhodol navstivit krasy Mumbaja, s 80% pravdepodobnostou budete byvat v stvrti Colaba, hlavnom stredisku cudzincov. Vedia to aj hladaci komparzistov do najnovsich snimok bollywoodskych filmov. Nahovaraju ich, aby na jeden den vyskusali, ake je to byt sucastou celeho toho hunbuku. Samozrejme za protihodnotu, ktora sa pohybuje v rozhrani 500 az 1000rupii za den natacania, s tym, ze ide o full servis - ranajky, obed, veceru, popripade nejake snacky a pitie pomedzi gratis. Plus autobus, ktory Vas odvezie na plac a po skonceni spat na hotel. No neskus to. Aj pre mna to bola lakava ponuka. Nikdy som nemala prilezitost zucastnit sa nakrucania filmu, alebo reklamy, preto som chcela poznat, ake to je, vidiet za oponu. Kedze nie som typicky turista, ktory Bombajom len prechadza, o ponuke som sa dozvedela z internetu. Zavolala som producentovi, vyzistila, ci mozem prist, vybavila si volno v praci (kedze sa tocilo vo stvrtok), kupila vtipne tricka, aby som ohurila a dobrodruzstvo mohlo zacat.

Znie to mozno lakavo, ale verte mi, ani zdaleka to nie je take, ako sa zda. Mala som prist na 10tu rano. Dorazila som trochu skor a chvilu som bola zmatena, ci som na spravnom mieste. Nevidela som totiz ziadneho cudzinca. Az potom som stretla dve americanky s ruksakmi, ktore boli na tom rovnako ako ja. Odlahlo mi. Postupne prichadzali dalsie blede tvare, prevazne s blond vlasmi. Okolo 11tej (no dobre mozno pol 11tej), nas nahnali do miestnosti, kde sme si dali rychle ranajky. Nic extra to teda nebolo. Potom prisiel na rad vyber kostymov. Schytala som modry (ked hovorim modry, myslim najhorsi modry aky sa da, kriklavo cudne modry) suknovy kostym s (a teraz pozor) bielymi zvislymi pruzkami a k tomu plavky. V tom menej hnusne modra bluzka. A ako zlaty klinec programu boli krasne topanky. Ked vravim zlaty, myslim to doslova. Tie krasne topanky boli totiz naozaj nechutne, gycovo zlate. Nechcem vediet kto to mal sportove oblecenie predo mnou. Vyprane to rozhodne nebolo. Aj napriek tomu som na tom bola stale lepsie ako niektori, co mali o dva cisla mensie alebo vacsie dresy.

Po kostymoch prisiel na rad uces a make-up. Ano, moze to znie ako wow, niekto sa ide o mna strarat, budem sa na moment citit vynimocne, teraz to ma tu spravnu prichut niecoho velkeho. Zabudnite! Postavia vas do zastupu, kde sa jedna zena s chabym hrebenom snazi urobit nieco ako uces. Strieda medzi dvoma stylmi. Jeden je nechat vlasy rozpustene, uhladit gelom a precesat (a la na debilka), ten druhy je zopnut vlasy do copu a opat uhladit gelom. Druhy mal niekedy obmenu. Pani nechala visiet pramene vlasov po bokoch (a la tie roky 90te), popripade nieco pripla sponkou. Neviem, ktory look bol horsi. Ja som bola na debilka. Takto "nadherne" vystajlovani, takmer ako zo zurnalu, sme sli na make up. Jedna labutienka a stetec na tvar, k tomu par odtienov pudru, dvaja "vizazisti". Som si ista, ze polovica zien mala na druhy ten vysyp tvare, alebo nejaku inu alergiu, rovanko ako koznu alergiu z oblecenia. Ja som nastastie obisla bez tychto bonusov navyse Este som si vyberala dámske kabelky a hadam sme pri konci.

Ked uz to vyzeralo, ze sme vsetci pripraveni, cakali sme, kedy nas konecne zavolaju do studia. Kazdy bol zvedavy na akciu. Avsak cakanie nemalo konca kraja. Nastastie ste si mohli kratit cas zoznamovanim sa s novymi ludmi, ziskat nove kontakty a pod. Mne sa stala jedna zaujimava prihoda, o ktorej si nemyslim, ze to bola nahoda. Hned pochopite. Zoznamila som sa s babou z Kanady. Ked som jej povedala, ze som zo Slovenska, prekvapene na mna pozrela, ze aj ona je povodom Slovenka. Odisla ked mala desat rokov. No aj napriek tomu vedela vyborne po slovensky, ziadne gramaticke chyby, siroka slovna zasoba. Jedine co bolo pocut, bol prizvk, ale to je pochopitelne. Tato prihoda by vsak nebola taka zahadna, keby som pred par dnami nedostala jeden e-mail. Pisala mi jej mamina, ktora je od zaciatku citatelkou mojho blogu a uz davnejsie ma informovala o tom, ze sa jej dcera chysta navstivit mesto, ktore je momentalne mojim domovom. Link blogu poslala aj dcere. Ta si ho vsak nemohla precitat, kvoli pripojeniu, preto ma nemala ako spoznat. A tak sme az spatne, prostrednictvom jej maminy, prisli na to, ze sa vlastne uz pozname, ani sme o tom nevedeli. No povedzte, to uz nemoze byt nahoda! Touto cestou ich pozdravujem a verim, ze sa s Bronkou este stretnem a potrenujeme slovencinu :) Svet je naozaj mensi ako sa zda.

Ale naspat k teme. Vsetci este stale cakaju na akciu, ktora neprichadza. Kratia si chvile citanim, rozpravanim sa, spanim na stolicke, niektore indky sa skraslovali a to sposobom, aky som dovtedy v zivote nevidela. Vytrhavali si navzajom obocie, ale nie pinzetou ako sme na to zvyknute my. Robili to dvomi nitkami omotanymi okolo prstov, ktore sa v jednom mieste stretli a tam ten chlpok vytrhli. Tazko to opisat, system to bol vsak viac nez sofistikovany. Nieco ako stavba pyramid pre architektov. Nakoniec sme sa spolocnym cakanim dopracovali k obedu. Ani ten nebol trikrat lahodny. Ale ked ste hladny, je vam jedno, co do seba napchate, hlavne, ze sa ta diera, ktoru ste v bruchu doteraz mali, niecim vyplnila. Po obede to chvilu vyzeralo, ze sa ide nieco diat. Nahrnuli nas do studia, posadali sme si a zacali obdivovat vsetko okolo. Netrvalo to vsak ani 5 minut, lebo reziser sa rozhodol, ze on este nechce tocit tuto scenu, a teda nas zatial nepotrebuje. Ako tlupa cvicenych kralikov, sme si sli opat sadnut (pravda ak ste nasli volnu stolicku, co bolo viac nez obtiazne) a pokracovali v cakani. Pomedzi to som uz stihla stokrat olutovat, ze som sa na to dala. Mohla som odist, ale bez penazi a bez akehokolvek zazitku. A to som teda nechcela, preto som sa rozhodla zostat aj za cenu toho, ze tam preckam najkrajsie roky svojho zivota.

Nastastie konecne nastala tolko ocakavana chvila. Nahrnuli nas do spominanej miestnosti, posadili nas, v skratke vysvetlili, ze sme sucast publika, mame tlieskat, buracat, lebo na svet prave uviedli novy software, ktory je dokonaly, potom zakricali SILENCE! (naozaj velmi razne), vsetci stihli, klapka a akcia. Nic preborne. Cakala som viac. Parkrat sme to zopakovali. Parkrat sme pozmenili scenar. Uz sme netlieskali, ale rozpravali sa udivene medzi sebou, na styl, wow ten software je ale super! Obcas nam dali do ruk fotak aby sme fotili, niektori mali mikrofon a boli za novinarov a vseliake hracky, ktori kladu otazky uspesnemu podnikatelovi a podobne. "Zazivne". Sice neviem co som cakala, ale myslela som, ze tam bude viac ludi, viac srandy, viac akcie, napatia, vzrusujucejsia atmosfera a podobne. Nic z toho tam nebolo. Ani v naznaku. Producent mi vysvetlil, ze toto je jeden z tych slabsich filmov (vola sa Peaar impossible, v preklade Love impossible a bude sa vysielat v novembri), ale ze v auguste tocia jeden z tych pravych, tanecno - muzikalovych, rydzo bollywoodskych, kde bude rozhodne viac akcie. Smola je, ze natacanie trva pat dni (to kde mozem ist, nie cele samozrejme) a na tak dlho si volno vziat nemozem.

Tento zazitok teda nesplnil moje ocakavania. Ale nehadzem flintu do zita. Pokusim sa vychytat pravy bollywoodsky trhak a uvidim, ci pozmenim nazor. Unavena som bola viac, ako chodim z prace, ale aj napriek vsetkemu som rada, ze som mala moznost aspon to vyskusat. Mozem si povedat, ze som na sekundu (alebo ani to nie) ucinkovala v bollywoodskom filme. Co by som pred rokom, co pred rokom, pred styrmi mesiacmi, este ani len nesnivala, nieto este vyslovila nahlas. Pokusim sa pridat aj fotky, ale na tie si budete musiet chvilu pockat. Baterky sklamali v najnevhodnejsej chvili a tak mam AZ jeden obrazok. Dufam, ze mi niektori, ktorych som tam spoznala, zopar fotiek poslu, aby som sa o ne mohla s vami podelit.

Dobru noc

2014-05-26T19:39:02Z

Citala som detom. Rozpravku na dobru noc. Sup obliect si detske oblecenie a do postele. Dlho sa hadali, co si vybrat. Najprv prisla sestrocna dcera s ruzovou knizkou v ruke - Barbie rozpravky. Neverbalny prejav, reakcia a pohlad mojho osemrocneho syna boli take jednoznacne, ze dcera rezignovala a obaja ma svorne nechali vybrat knizku. Patrala som pohladom po niecom, co by mohlo oboch zaujat. Vybrala som prekvapivo rychlo. Zltu knizku formatu A4, ktoru som si dobre pamatala z detstva. Nikdy nebolcas precitat si ju celu. Zname rozpravky ako Cisarove nove kokteilove saty a ci Dievcatko so zapalkami, som zamerne nechcela citat. Oci mi zastali na rozpravke s nazvom SMREK.... Nepoznala som jej obsah, mozno, keby som ju poznala, tak by som ju necitala, pretoze bola/je taka aktualna az ma zatriaslo.

Uplne v skratke to zhrniem.

Predstavte si smrek. Malicku priesadku, ako si rastie v lese. Okolo neho su dalsie stromceky, krasna priroda, slniecko a cerstvy vzduch. Vtaciky stebocu, sadaju si na jeho konare. Ale on to nevnima, je ponoreny do seba a jedine, po com tuzi, je rychlo vyrast, aby sa velkostou vyrovnal tym najvacsim stromom z okolia. Aby videl do dialky, aby ho nemohol preskocit maly zajacik, ktory z casu nacas prebehne okolo. Velmi ho to hneva, ze je taky maly.

Predstavte si smrek. Uz je trosku vacsi. Presiel rok. Zajacik ho uz nepreskoci, je privelky. Uz ho len pekne obide dookola. Smrecok sa tesi, ze podrastol. Je krasny, ma rozlozite konare. Vtaciky si stebocu o jeho krase, dohovaraju mu, aby sa tesil zo slniecka, cerstveho vzduchu, zo svojej mladosti. Smrek si to vsak neuvedomuje, zije vo svojich myslienkach a sniva o tom, ake to bude, ked bude velky. Zije, je ponoreny vo svojej v tme.

Prisli horari a vytinaju stromy, iba tie najvacsie. Smrek je zvedavy, vidi, ze vsetky konare im stinaju a dlhe, hole pne nakladaju a vezu prec. Nespokojnost je taka silna, ze sa pyta vtakov, ktore na zimu odlietaju do teplych krajin. "Neviete, kde ich nesu? Co s nimi bude?"

Bociany mu povedali, ze to su urcite stoziare lodi, krasne a stihle, vztycene do vysin. Zdialky vonali smrecinou. Smrek teraz zatuzil, aby ho vytali, aby sa plavil po mori, nedokaze vnimat krasu okolo seba, nevnima to, ze mu je dobre, ze ma blizko stromy a stebotajuce vtaky a vzduch. Nevnima zivot, nic okolo seba. Netesi sa z volnej prirody. Stale chce nieco ine, nieco, co nema...

Prisla zima a tentokrat smerk vidi, ze vytinaju uplne mlade vianočné stromčeky. Je zvedavy a pyta sa, preco tymto stromcekom nechavaju konare, kde ich vezu a co s nimi buve. Sykorky vedeli, porozpravali mu o krasnych vysvietenych stromcekoch v teplych pribytkoch ludi. Smrek uz po nicom netuzil, len aby aj on raz stal tak isto ozdobeny, aby ho obdivovali. Bol zvedavy, co sa stane potom, ale to mu nikto povedat nevedel.

Predstavte si krasny velky zeleny smrek, chodia sa k nemu hrat deti a rozpravaju si pribehy, obdivuju ho, aky je nadherny. Ale on sa nevie tesit zo svojej krasy a sviezosti. Tuzi byt vianocnym stromcekom.

Na dalsiu zimu sa mu to splnilo. Vytali ho. Cesta z lesa nebola prijemna...

Predstavte si smrek, stoji ozdobeny vo velkej izbe a horia na nom sviecky. Teraz je stastny, tesi sa, mysli, ze je to jeho najkrajsia chvila. Pod nim su darceky, vsetci dookola sa tesia a obdivuju ho, aky je krasny. Rozmysla, co bude na dalsi den? Co ho este caka, moze byt este nieco krajsie ako je tento vecer?

Ked ho o par dni odzdobili a vyniesli na povalu do tmavej komory, kde nebolo ani trochu cerstveho vzduchu, ani trochu slnecnych lucov, stale veril, ze ked pominie zima, ludia ho zasadia ho do zeme, a bude zit dalej.

Nestalo sa tak.

Nikto ho neprisiel pozriet. Az na konci zimy, ked sa robil poriadok na povale vyniesli stary zoschnuty smrek na dvor a hodili ho na zem. Smrek zacal obdivovat prirodu dookola. Nadhernu, sviezu, jarnu zelen a kvety, puky na stromoch. Vsetku tu nadheru okolo seba. Uvedomil si, o co vsetko prisiel, ze jeho cas je prec, vsetko sa pominulo. Uvedomil si, ze zahodil moznost tesit sa zo slobody a volnosti ked mohol. Teraz je uz neskoro. Rozsekali ho na drobne kusky a polozili na ohen. Stromcek vzdychal tak, ze kazdy vzdych znel ako vystrel. Pri kazdom zaprasknuti, ktore bolo hlbokym vzdychom si smrek pomyslel na jeden letny den v lese. Na jednu zimnu noc, ked svietili hviezdy ... potom pomaly dohorel.

*****

Na konci som mala problem, poprosila som syna, aby to docital. Nebola som schopna citat dalej nahlas. Taky smutny a taky aktualny pribeh v podobe stromceka tuziacom po vsetkom inom, neuvedomujucom si, ze prave ta chvila, ktoru preziva, moment aktualnosti, pritomnosti, pohody a dostatku je tym, co ho ma urobit stastnym...sustavna nepohoda, chcenie a tuzby ho priviedli az na koniec, na koniec, ked si uvedomil, ze vsetko je prec. Krasne chvile sa pominuli a uz ho necaka nic, na co by sa mohol tesit.

Take smutne a take poucne.

Potom som dostala otazku. "Mami, preco si vybrala presne tuto rozpravku? Mohli sme si radsej v telke pozriet nejake filmove novinky alebo basketbal."

Asi to tak malo byt. Uz to nezmenim. Deti spia. Dcera bez nasledkov zaspala este pred koncom, syn mal potrebu rozoberat to.

Zaujimava rozpravka na dobru noc.

Dakujem Hans, zajtra si precitam druhu.

Dalsia noc v domove dochodcov

2014-05-26T19:34:01Z

Poslednych paar sprav, zaslanych na facebooku, v rychlosti vypity pohar s horucou kavou. Pohlad na hodinky mi vravi, ak sa hned nepoberiem do prace, pridem urcite neskoro. Hodim veci do kabelky Napriek rozbitej ceste az do prace, dorazim na minutu presne. Kolegyne uz nedockavo cakaju: pre nich den konci, tesia sa na horuci kupel a v rychlosti mi odovzdavaju dolezite informacie, ktore sa mi v nocnej sluzbe, kedy je na mna odkazanych 90 klientov roztrusenych na 3 poschodiach nasho domova dochodcov, urcite zidu. Dozvedam sa, komu sa pohorsilo, ci pribudol niekto novy, a v duchu si uz planujem moje nasledujuce hodiny...

19:00

Obchadzam zatemnenu budovu, kontrolujem a zamykam vsetky pristupove dvere. Ma to opodstatnenie, casto u nas ukryt hladaju bezdomovci, ktori dufaju v trochu ludskeho tepla a pochopenia aspon u nas. Nenachadzaju ho avsak casto: predsa len, nemozeme vystavit nasich bezzbrannych obyvatelov takemu riziku. Napriek tomu premyslam, ci by som v tejto extremnej zime bola toho schopna: poslat niekoho na ulicu a predurcit mu zimny spanok, z ktoreho sa nezobudi? Asi nie. Chvalabohu, dnes sa nemusim rozhodovat, nenachadzam nikoho, dufam, ze si nasli svoje utociste.

20:00 - 21:00

Vchadzam do izby, kde je uz druhy den ubytovany manzelsky par. Este sme sa nevideli. Napriek varovaniu kolegyne ostavam v miernom soku. Ona, sediaca na posteli, nepritomne divajuca sa smerom k oknu, ocami oramovanymi fialovymi modrinami a opuchmi. On, vyzleceny donaha, lacne oblecenie povalane po zemi, knise sa sa na zemi v rovnomernom tempe, vydava kvilive zvuky, diva sa na mna pohladom zraneneho psa. Ano....aj ked sa to nehodi, tento obraz, ktory sa mi naskytol, musim v duchu porovnavat s nestastnym svetom tyranych zvierat. Davam si pozor, aby som nestupila do kaluze mocu, zbieram cestou zvysky roztrhanych inkontinencnych vloziek a tenisky. Odkladam vsetko nabok a zadivam sa na neho. Vidim jeho predlhe nechty na rukach a myslou mi blysnu doskriabane predklaktia mojej kolegyne, ktora mi vravi: „nasli ich vyhladovanych, zdivocenych, dobitych v ich byte, nikto nevie, ako dlho uz takto sami zili...." Sadam si opatrne vedla jeho malinkej schulenej vychudnutej postavicky, ktora pripomina obrazy mucenych tiel v koncentracnych taboroch. Jeho nepricentny pohlad mi nahana strach, zvysky krvi za nechtami taktiez. Napriek tomu preberam jeho rychlost dychania, divam sa mu pri tom do oci. Citim, ako spomaluje a dycha spolu so mnou v rovnakom rytme. Podavam mu otvorenu dlan, po chvilke vlozi tu svoju, v duchu ma striasa od mierneho odporu ale navliect si v tejto chvili rukavice by znamenalo moju prehru. Druhou rukou si priviniem jeho hlavu na moju hrud, a on sa necha unasat mojimi kolisavymi pohybmi...Neviem, kde sa nachadza, co prave zaziva, ale viem, ze som momentalne jedinym kratkodobym utisenim jeho psychickych bolesti a obrovskeho strachu, ktory sam u zraci v ociach. Neviem preco, ale po cely cas mam pocit, akoby som ho prave vyrusila v najhorsich spomienkach jeho zivota. Do toho zapipa moj pracovny mobil: noc sa este len zacina.

21:00 - 23:00

Roznasanie liekov, ktore viac menej umoznia spanok , kontroly izieb, ci je vsetko v poriadku. Prehodit zopar slov na dobru noc, obcas zodpovedat na nezodpovedatelne otazky, to vsetko prebieha s vecernym kludom, bez hektiky, ktora je pocas dna casto prezencna. Dozvedam sa, kto komu v rodine zomrel, kto sa chysta na operaciu, koho co boli....temy, ktore zamestnavaju tieto velmi velmi stare hlavy chvilku pred spankom. Niekde je potrebny kusok chleba, inde zasa pomoc ku vykonaniu potreby. Odvadzam do postele tych, ktori uz stratili pojem o case a priestore. Bozky na lice od tych, ktori uz davno nemaju nikoho, komu by tento bozk darovali, pohladenia ruk a z duse vyslovene slova."dakujem sestricka".

Kracam dlhymi chodbami, niekde staci prilozit len ucho na dvere a zapocuvat sa : hlboke pravidelne nadychy prezradzaju spanok, vrzganie postele prezradza, ze spanok pride mozno az o paar hodin. Mlkve ticho ma nuti nazriet dovnutra a presvedcit sa, ci je vsetko v poriadku. Hlasity zvuk TV prezradza, ze vnutri sa nachadza niekto, kto este dokaze sam rozhodovat o vlastnom zivote.

23:00 - 00:00

Medzi dokumentaciou, vykonavanim prvej vymeny inkontinencneho materialu a odbiehanim na zvonenia tych, ktori hladaju posledne zamienky, aby sa im dostalo trocha ludskeho tepla si najdem pri dusku kavy cas na rozhovor s kolegynou, ktora je zodpovedna za zvysne 2 poschodia.

Prvou temou nasich nocnych rozhovorov sa stavaju odchody nasich zverencov z tohoto sveta. Kedze tuto noc sa nachadza viacero v poslednom stadiu, ubezpecime sa navzajom o vzajomnej pomoci v pripade, ak by nastala posledna faza, preberie ta druha vsetky zvonenia. Nikto by nemal zo sveta odchadzat sam, iba, ak by si to sam naplanoval, co sa tiez niekedy stava: cloviecik si pocka, kym po hodinach stravenych pri nom na chvilocku odides, a on sa prave v tejto chvili poberie.

00:00 - 06:00

Kontrolami, vymenami inkontinencneho materialu, odbiehavanim na zvonenia a riesenim neriesitelnych problemov (ako je vymena ziarovky do nocnej lampy, ktoru nemam k dispozicii, a ktorej strata moze pre dementneho cloveka znamenat katastrofu), sa snazim dokumentovat vsetko zazite, prezite, odzite....Hodinu stravim hladanim noveho najomcu po tajomnych studenych pivnicnych priestoroch, s ulavou ho nachadzam v muzskej satni, kde svojich 200cm vysky poskladal na malu pohovku a obalil sa zavesom strhnutym z okna....Na. chodbe stretavam uplakanu damu, je vyobliekana a namalovana akoby sa chystala na viedensky bal. Krici na mna, ako sme ju v tomto dome mohli nechat celkom samu, nikde nikoho, a ona este ani obed nedostala...Privadzam ju k babicke, sediacu pri vysokych oknach za ktorymi sa chumeli sneh a obcas zjavia svetla aut. Ved co, ked uz maju (z dovodu ich diagnozy) vymenene dni za noci, nech sa necitia opustene, mozno si maju co povedat.

07:00

Facit poslednych 12tich hodin v sluzbe: priblizne 70 zvoneni a zelani.

Co som v tuto noc pocula:

-sestra, niekto mi ukradol moje auto, neviem, ci sa odtial dostanem, pomozte mi.

-sestra, vy mate taku nadhernu pokozku, myslite si, ze mi tento novy krem od syna pomoze a budem ju mat taku, aku ju mate vy?

-sestra, ja som tuto plienku neroztrhala, to su snehove vlocky, len a len pre vas.

-sestra, mohli by ste mi doniest sportove oblecenie? Moj syn ma dolu urcite caka ( o 4 rano)

- sestra, ja viem ze zvonim uz 15ty krat za poslednu hodinu, ale ja som bol velky sportovec, verte mi, trocha pohybu vam nezaskodi.

-sestra, nevideli ste moju sestru? Vyzera ako vy, vy ste sestra? Moja sestra? Vsetky sestry su rovnake

- sestra, strasne si zelam, aby som sa rano uz nezobudila......

Najvacsia tma..

2014-05-26T19:30:27Z

Ráno vstávam na neslávne známy tón budíka, ktorý ma neutíchajúcim pípaním napokon predsa len vytiahne z postele. Po absolvovaní typického rituálu v kúpeľni a chutného rituálu v kuchyni sa vyberiem do mesta. Ešte mám necelých desať minút do odchodu autobusu. Rýchlo nahádžem veci do kabelky, prehodím cez tricka kabát a obujem si... topanky? Kde mám topánky?

Pohľadom preletím botník a nič nevidím. Hľadám predo dvermi. Neúspešne. Vybehnem na balkón. Nič. O chvíľu odchádza autobus. Do kelu! Utekám do každej miestnosti a v duchu nadávam, že máme štvorizbový byt. „Kde sa podeli, veď som si ich nechala tu!“ ukazujem na podlahu pri šatníku, miesto, kde si zvyčajne narýchlo odkladá obuv celá família. Čas ma tlačí, a tak chytro skočím do botasiek, dam do kabelky este saty a vybehnem von. Hneď sa pošmyknem na čerstvom snehu, čím letná damska obuv utrpí šok. Autobus mi pred nosom odíde. Do mrkvy! (malá obmena ošúchaného „do kelu!“), povzdychnem si a spomínajúc aj ostatnú zeleninu sa odšuchcem domov. O štvrťhodinu ide ďalší spoj, takže sa ešte pokúsim pohľadať stratené čižmy. Ale ani za ten čas ich nikde nenájdem. Dochádzam k záveru, že som si ich azda musela nechať predo dvermi a ktosi ich ukradol. botasky vymením za staré baganče a nastúpim do autobusu, ktorý opäť len tak-tak stihnem. Zrazu zistím, že moja dopravná karta nefunguje. Nech ju na snímač prikladám akokoľvek, zhora, zdola, zozadu, prevrátene a ešte raz priamo, nejde, lístok nedostanem. Čo sa deje? Veď som si ju minulý týždeň nabila na tri mesiace dopredu! Nádych, výdych, tlak mi stúpne, nervy pracujú a ja som nútená napriek dostatočnému kreditu na karte kúpiť si lístok. V meste vystúpim a hneď si to namierim zistiť, čo sa mojej karte nepáči. „Je prasknutá, zlomená. Tuto, aha,“ ukazuje mi teta za okienkom. Fakt! Vôbec som si to nevšimla. Čo teraz? Opäť platím a dostávam celkom novú kartu. Našťastie, nabitý kredit je zachránený. V meste povybavujem, čo treba a znova nasadám do autobusu smerom domov. Tentokrát ho stíham v pohode a aj nová karta pracuje ako má. Celou cestou sa v myšlienkach vraciam k nezvestným topánkam. Ani som si ich nestihla vyčistiť, stále som to odkladala. Moje drahé čižmy! Skutočne drahé, aj finančne. Hoci ma poriadne nehriali, takže som si musela dávať aj dvoje ponožky, veľmi som si ich obľúbila a nosila som ich všade. Už ich nikdy nevyčistím. Už ich nikdy nezašpiním. Už ich nikdy... neuvidím! Keď sa môj otec dozvie, že u nás úradoval zlodej, okamžite ako detektív obehne všetkých susedov. Následne prehľadá všetky skrine, nazerá pod kreslo, pod posteľ a dobre že neobviní nášho psa, že ich azda zožral on. So susedom na chodbe začne nekonečnú debatu o následkoch kriminality a mafiánskom podsvetí, zatiaľ čo ja sa pokúšam rozpamätať, kde som svoje čižmy naposledy videla. „To nie je možné, musia byť iba niekde tu,“ hovorím si a znova odhŕňam záves na botníku. A vtom ich zbadám. Skrčené a otočené inak než zvyčajne, takže som nevidela bielu kožušinku, podľa ktorej by som ich ihneď identifikovala. Ach, ten stereotyp! Človek má zaužívaný zvyk a keď sa nejakým spôsobom naruší, je stratený. Určite mi ich takto odložil niekto z našich. Nebol to zlodej, nebol to mafián. Chvalabohu! Otec pokrúti hlavou, prevráti oči, zalomí rukami a ja takmer počujem, ako mu v hlave zaznie: Ach, ženská! Spadne mi kameň zo srdca a som šťastná, že sa moje lacne topanky našli. Hoci som ich vyčistenie zase odložila, sú doma! A aj keď mi nezmizli spred dverí, preventívne si ich odvtedy odkladám do botníka. Áno, uhádli ste, kožušinkou dopredu.

Opäť som sa presvedčila, že príslovia a porekadlá majú predsa len niečo do seba. Veru tak, pod lampou býva najväčšia tma.

Byt zenou je skvele

2014-05-26T19:26:55Z

Väčšina žien sa po rozvode zaprisaháva, že nikdy viac nechce vidieť žiadneho muža. Nebola som výnimkou. Vyhovovalo mi, že do môjho aerobikového štúdia chodia cvičiť v drvivej väčšine ženy. Moje damske oblecenie tvorili tepláky a lacoste tenisky. Batoh na cvičenie mi nahrádzal lacne kabelky.

Bola som nútená nájsť si prácu na leto. Pre štúdio je totiž letné obdobie doslova katastrofou. Začínala som, ako animátorka. Cvičila som s našimi turistami pri mori. Moje tri deti na striedačku chodili so mnou, aspon ze so sebou mali hracky. Mala som 35 rokov, nebola som krásavica, ale ani tá najškaredšia. Dvorili mi domáci, ktorí to majú v popise práce aj v krvi. Dvorili mi aj muži, ktorí prišli na dovolenku s partnerkou, či dokonca celou rodinou. Chorvátovi stačilo povedať nie a šiel sa poobzerať po inom objekte. Dokonca si ma viac začal vážiť. Horšie bolo povedať nie Slovákovi. Hneď mi dal pocítiť, kto som, čo som. Rozvedená ženská s troma deťmi a ešte si bude aj vyberať!!

Vydaté ženy mi rozprávali, ako mi závidia. Nemusím behať okolo chlapa, variť mu, prať, žehliť, môžem si ísť kam chcem. Radili mi, aby som si nejakého našla, ale iba tak, bez záväzkov. Išla by som s ním na večeru, pomilovali by sme sa a potom by som ho pekne krásne poslala domov. Samozrejme v jeho náplni by bolo aj nosenie darčekov, platenie dovolenky... Niektoré ženy to tak robia a ak im to vyhovuje, nieje čo riešiť. Mne to nevyhovovalo. Nemala som chuť a ani čas. Dobre som vedela, ako to v živote chodí. Stačilo by, aby ma ľudia dva krát videli na káve s iným mužom a už by som bola k....

Vydatú ženu môže muž podvádzať, dokonca biť, no stále bude PANI tá a tá. Ako to viem? Veď tiež som bola vydatá, tiež ma muž podvádzal, no kým som mala status vydatá, akoby som bola chránená od ,,babských,, rečí. Po rozvode som mala pocit, že musím o svoje dobré meno bojovať dvojnásobne. Nielen s mužmi, ale aj so ženami.

Prešlo desať rokov. Rany zo sklamania sa síce zacelili, ale jazvy zostali. Mala som deti, pribudli mi vnúčatá. Napriek tomu som začala túžiť po objatí muža. Túžila som po láske medzi mužom a ženou. Najskôr som sa toho pocitu naľakala. Dokonca som na spovedi hovorila kňazovi o tom, že nechcem cítiť niečo také. Mám predsa rodinu, priateľov, tak čo ma to pokúša? Diabol? Kňaz sa začal smiať až mu slzy tiekli. Povedal mi: ,,O akom diablovi to hovoríš, Ty si ŽENA, potrebuješ muža. No nie takého, čo s Tebou vypije víno, odvedie ťa do postele a potom odíde a nevráti sa. Modli sa, aby si Ťa našla pravá LÁSKA."

V mojom šatníku neboli sukne, ani šaty. Nechodila som kozmetičke, nepoužívala som make up. Cítila som sa mamaotcom. Slová kňaza, Ty si žena, mi rezonovali v hlave, v srdci. Nie, nezačala som sa maľovať, nenakúpila som si topanky a sexy saty. Začala som si však uvedomovať samu seba. Začala som si uvedomovať, že som niečo v živote dokázala. Začala som si vážiť samu seba. Zdvihla som ramená, hlavu a začala som sa viac usmievať a modliť, nech si ma nájde ten, ktorý si zaslúži mňa a ja jeho.

Niekedy som veľmi chcela byť mužom, lebo som si myslela, že muži to majú v živote ľahšie. Dnes ženy moje, som nesmierne rada, že som jednou z Vás. Byť ženou je ťažké, ale krásne.

Prajem nám, nech sa máme radi také, aké sme. Veď každá sme nenapodobiteľný originál. Vážme si samé seba, lebo inak si nás nebudú vážiť ani iní. Tešme sa z toho, čo máme a neplačme nad tým, čo nemôžeme mať. Prajem nám LÁSKU a to nielen na MDŽ:-))

Konecne sa zacalo darit :)

2014-05-26T19:23:12Z

S hostami sa tuto sezonu roztrhlo vrece. Ked som pre dvoma rokmi zacinala moje malicke B&B s dvoma izbami na prenajatie, spociatku sa toho az tak vela nedialo. Obavala som sa, ze sa diat ani nezacne, lebo tento opusteny kusok Holandska sa vlastne po zrelsej uvahe na B&B ani velmi nehodil. Ved kto by isiel sem, a naco, priroda je sice uzasna, ale aj tak trochu prazdna a desiva, vecne zachmurene nebo s nizko visiacimi mrakmi, farby hnede, sedive az burkovo cierne, tazka ilova zem mokra a smyklava, vietor, ktory hravo prefuka aj ten najhrubsi kabat. Skratka, okolie sice ako stvorene pre samotarov a umelcov, ale turisti? Sotva, myslela som si a chystala pripisat projekt B&B na zoznam svojich omylov. Mylila som sa.

Rozbiehalo sa to pomaly a nenapadne. Sem-tam zazvonil telefon a zensky alebo muzsky hlas sa pytal, ci mam izbu na jednu alebo viac noci. Vzdy som sa velmi potesila, ze ma niekto nasiel a nadsene som vravela, ano, pridte, cakam. Rozhodla som sa, ze si kazdeho hosta cenim a budem ho individualne rozmaznavat. Davam do izieb cerstve kvety a na nocne stoliky ukladam vyber knih a casopisov, pre zeny take kde je damske oblecenie, pre panov znackove oblecenie (nove cisla, nic nenavidim viac ako mesiace stare, usmudlane casopisy v cakarnach). Televizory v izbach su nove a ploske ako postova znamka, je tam aj mala naplnena chladnicka pre nocny smad. Postelne obliecky vo farbach, ktore sa hodia ku tapetam, lahucko skrobim a zehlim tak krasne, ze na nich niet ani jedneho zahybu. Na ranajky podavam cerstvu pomarancovu stavu, kvalitnu kavu, cerstvy chlieb (ked sa velmi snazim, tak vlastnorucne upeceny), rozlicne syry, najmenej styri druhy udenin, domace dzemy a cerstve vajicka od susedkinych sliepok. A to vsetko za cenu prijemnu, ba priam socialisticku.

A tieto super sluzby dosli ozveny. Najprv ma nasli jednonocni navstevnici. Povacsinou muzi, ktori mali nieco docinenia s tazkym alebo lodnym priemyslom. Prichadzali k podveceru, skoro vstavali a mizli na obchodne stretnutia. Potom sa zacali hlasit vikendove rodiny a priatelky, ktore si prisli oddychnut alebo sa rekreovat v nedalekych kupeloch (kde je sice hotel, ale pre mnohych pridrahy a potrebujete push up plavky). Napokon ma nasli osoby excentricke a umelci, moje dve najoblubenejsie skupiny.

Prvy bol Andre van Bergen, performance artist z Amsterdamu. Andre na seba uputal pozornost mimo ineho tym, ze vytvoril akusi prenosnu sprchu, ktoru si upevnil na chrbte spolu s rezervoarom plnym vody a potom s lakonickym kludom vysiel na ulicu v strede Amsterdamu a sprchoval sa. Ano, nahy. (Ak chcete vidiet sprchu a ostatne Andreho prace, staci zadat Andre van Bergen a stryko Google to vsetko najde). Ale to som este o nom nevedela v ten vecer, ked niekto zazvonil pri mojich dverach a ja som otvorila dvere vysokemu tmavovlasemu muzovi s postelovymi ocami, ktorych pohlad mi okamzite prudko zlepsil naladu. Andre ostal u mna niekolko dni, pracoval na novom projekte pre mesto Groningen, a odvtedy sa ku mne pravidelne vracia. Poziciavam mu knihy a on mne posiela stare filmy s Alainom Delonom. Raz som sa vecer vratila z prace, bola uz skoro tma a v zahrade ako prekvapenie sedelo sest krasnych mladych ludi, na cele lahko ovineny Andre, ktory hned volal, ze potrebuju noclah. Pili dobre sampanske z plastikovych poharikov. Pridala som sa k nim a dlho do noci sme popijali a diskutovali o umeni.

Pamatam sa aj na dvojicu, navlecenu vo vojenskom ubore typu Rambo. Manzelia, velki, vysoki, svalnati, nakratko ostrihani. Vysvitlo, ze ich najvacsie hobby je skakanie z lietadla, pricom dufaju, ze sa padak vcas otvori. Ostali niekolko noci, cele dni travili na malickom letisku par kilometrov od mojho B&B. Izbu zanechali v poriadku hodnom absolventov West Pointu.

Prisli dve priatelky, sestdesiat a patdesiat rokov. Patdesiatnicka s hlavou plnou cervenkastych kucierok, bola vydata, druha dama s dlhymi sedivymi vlasmi intenzivne hladala partnera. Ked som jej povedala, ze na druhej strane ulice sa nachadza ovdoveny a vonkajskom uchadzajuci sused, zaplesala a snazila sa ma dostat do ulohy Amorka. Damy sedeli kazdy vecer v zahrade, dost tvrdo popijali a rano vyspavali. Uteraky hadzali na dlazdicky kupelne (asi aby im neprechladli nezne nozky) a kazdy den pytali dve ciste osusky. Zatala som zuby a myslela na obrat. Cerstvy chlieb som im nenapiekla.

Nezabudnutelny bol pan Idema, hudobny recenzent. Sprevadzala ho manzelka, ktorej zboznujuci pohlad sa ani na sekundu nespustil z jeho chudej, asketickej tvare. Pan Idema sa vznasal vo sferach vyssich, nam obycajnym smrtelnikom neznamych. Hlavu ustavicne naklanal trocha nabok, akoby pocuval neviditelny orchester, hrajuci iba pre jeho usi. Plache priatelstvo sa medzi nami vytvorilo vo chvili, ked vrhol pohlad na moju kniznicu, skoro pat tisic rokmi nazbieranych zvazkov.

Protivna bola dvojica, ktora usilovne hladala, kde by nasla nejaku chybu alebo nedostatok. Pan skontroloval knihy, ktore nasiel polozene na nocnom stoliku a pytal sa ma tonom, ktory tu moznost vylucoval, ci som ich aj ja citala. Sklamala som ho. Pani po dlhom rozmyslani prisla na to, ze v kupelni by mali byt pohare, ktore tam chybaju a v izbe by mala byt miesto knihovnicky vacsia skrina na šaty a panske tricka. Prijemne som jej vysvetlila, ze kniznicu povazujem za dolezitejsiu ako skrinu, ved moje B&B ma v mene este jedno B, a to od Books.

Potom sa zacali trusit robotnici rozlicnych narodnosti, z Ruska, Polska, Bosnie, Montenegra a Turecka, ktori pracuju nablizku ako zvaraci. Moj obrat zacal vyzerat velmi sympaticky. Tito muzi ostavaju niekedy aj cele mesiace, cely den ich nevidno, lebo casto pracuju aj strnast a viac hodin denne, vecer idu pod sprchu a padnu do postele. Chyba im len jedna malickost do idealneho hosta: ranajky chcu o piatej rano, co pre mna znamena, ze ich servirujem v stave komatoznom.

Minuly tyzden som dostala email, v ktorom postarsia dvojica chcela rezervovat izbu na tri noci, pod podmienkou, ze ja alebo chyzna (!) polovicku postele pokryje gumovou plachtou. To sa muselo urobit velmi precizne a aby som vedela, ako, pripojili sest fotografii. Preskumala som tie fotografie v 200% zvacseni, zvinuta od smiechu a ohromne som sa bavila hadanim, o co ide. Inkontinencia? Nezdalo sa mi, guma bola hruba a velka a podla zelania musela lezat na plachte a nie pod nou. Kinky sex? Na zvacsenej fotke bolo vidiet akesi divne zalezitosti na nocnom stoliku. Odpovedala som, ze nemam ziadne volne izby.

Pred mnohymi rokmi som zboznovala som knihu od Sue Kaufmannovej, Dennik americkej manzelky. Mlada zena, trapena depresiou a nespavostou, sa pokusa zaspavat pri predstave akejsi viktorianskej kastelanky. Tato suchoce po dome, oblecena v dlhej barchetovej zastere (krasne slovo, barchet), pri pase zvazok klucov od izieb, skrin, spajzi. Kontroluje vsetky skrine a ich obsah, ukludnujuco pocita krabice a konzervy. Vsetko je v poriadku, vsetko je pod kontrolou. Pred par tyzdnami som si uvedomila, ze sa trocha zacinam tomu obrazu podobat. Vsetko to staranie, cistenie, nakupy, zasoby. Zachytila som v tom akysi stary, bazalny, zensky pocit pokoja. A stastia. Slovenska viktorianska kastelanka.

Maminina spoved

2014-05-26T18:07:09Z

Mamina spoved: Moj syn Ondrej ma dnes 24 rokov. Neviem, ako som sa dopracovala k tomu, ze mam doma dospeleho mladeho muza, lebo ja sama sa citim na dvadsat. Ako (zrejme) kazda matka, citim sa vinna za vsetko zle a nespravodlive, co sa mu v zivote stalo. Kladiem si otazky typu "co keby som vtedy urobila to ci ono?'' alebo "co keby sme zostali doma a neodstahovali sa za mlaku?"....

V USA stravil presne polovicu svojho mladeho zivota. Prisiel sem so mnou ako dvanastrocny. lebo aj toto rozhodnutie som urobila za neho ja. Najprv tu bol zo vsetkeho ohureny. Obchody plne tovaru, na ktory som doma vela penazi nemala, aj ked tu mali lacne kabelky... a nadbytok vsetkeho ostatneho. Potom prisla skola a kruta realita, pred ktorou som ho nedokazala uchranit. So slabou anglictinou a prizvukom sa stal tercom posmechu a poznamok... Sposobilo to, ze skolu nenavidel, az kym nezmaturoval. Stal sa z neho tak trochu samotar, sexy zeny ho nemali moc v laske, avsak nastastie ma kresliarske nadanie, zboznuje hudbu a tieto dve zaluby mu vyplnali vsetko volny cas.

Od sestnastich rokov robi. Vsetko, co potreboval (alebo jednoducho chcel), si kupoval z vlastneho zarobku. Len co dosiahol 16 rokov, chcel vodicsky preukaz. "Americania mozu jazdit od sestnastich, ale ty si Slovak a my jazdime az v osemnastich..." to bola moja odpoved. Velmi sa mu nepacila, ale prijal ju. Prve auto si kupil sam za 350 dolarov - ojazdene 1989 Dodge Daytona a preniesla som v nom vianočné stromčeky. Bol stastny ako blcha, popracoval na nom trochu a veru mu zopar rokov sluzilo. Po mensej nehode zan dostal od poistovne 1200 dolarov a kupil si dalsie.

Je zaujimave pozorovat, ako sa vase vlastne dieta meni na uzasneho cloveka. Niekedy pride len tak z nicoho nic a ocitnem sa v jeho dospelom objati. Na Den Matiek sme sa spolu vybrali na niekolkodnovy vylet do statu Rhode Island. Pomahal tam akejsi kapele a pozval ma s nim. Po dlhom case sme boli zase len my dvaja, ako za starych cias doma na Slovensku. Minuly rok ma zobral na koncert Queen, lebo vie, ze je to moja najoblubenejsia skupina na svete. Bol to jeden z najuzasnejsich zazitkov - vidiet Queen spolu s Ondrejom. Aj on ma k nim velmi specialny vztah - vyrastol pri tejto muzike (zase moje rozhodnutie) a dobre ju pozna. Sam je hudobnik a vie ocenit dobrych gitaristov ako je Bryan May.

Pred par dnami sa rozhodol poriadne si upratat si izbu. Prisiel so skatulou plnou Lega a s kadejake panske tricka, ktore si sem doniesol so sebou zo Slovenska. Sentimentalne si vzdychol a podal mi Lego. A ja som si spomenula na to, ako som velmi davno stala takmer 5 hodin v rade pred uplne prvou predajnou Lega v Bratislave (nedaleko Univerzitnej kniznice). Bolo to v zime pred Vianocami a tych par malych skatuliek mu urobilo pod stromcekom vacsiu radost, nez vsetky ostatne darceky, vratanie listkom na good angels. Stravil hodiny skladanim a rozkladanim, nepotreboval nic ine. Ako som sa teraz na neho pozerala, videla som, ako rad by sa isiel pozriet opat na Slovensko. Stratil kontakt s byvalymi kamaratmi, ale laska k Slovensku u zostala. Tu si dokazem robit zasluhy trosku aj sama. Jeho hovorena slovencina je bezchybna (hoci v pisani obcas robi chyby), lebo doma hovorime vylucne po slovensky.

Po styroch rokoch sa konecne rozhodol, ze pojde naspat do skoly. Dnes nielenze ma narodeniny, ale zacina sa mu aj skola (ako takmer kazdy skolsky rok v jeho mladom zivote). Toto rozhodnutie urobil sam za seba. K narodeninam mu prajem len to najlepsie, nech si v buducnosti najde pracu, ktora mu bude aj konickom. No a kdesi v hlbke duse mu prajem, nech si nikdy nenecha zarast cestu domov a nech zostane taky uzasny, aky je. Vsetko najlepsie, Ondrejko!

Hnus v telke len kvoli nahananiu sledovanosti

2014-05-26T17:53:52Z

Streda vecer - nic v telke, mojepiestanske cajky nedavaju nazivo ( napriek tomu, ze mam digital ). A tak prepinam a prepinam gombicky. Ked tu zrazu na BBC3 zacina program - F**k Off, I am a hairy woman!

Anglicka komediantka pakistanskeho povodu Shazia Mirza sa rozhodla po rokoch holenia vsetkych chlpov na tele namiesto ich odstranovania ze si ich necha narast.

Znie to strasidelne?

Ano, hlavne pre muzsku polovicku ludstva. Ved kto by uz len chcel chodit ( alebo dokonca spat )s bradatou alebo fuzatou babou?

Pobavene som sa usadila na gauci a sledovala, co z toho bude.

Shazia nasla umelkynu, ktora navrhla lacne oblecenie a lacne saty ,plavky s kopou zenskych vlasov. Chcela usporiadat modnu prehiadku - kde by tieto modely odpredvadzali zeny s prirodzenym ochlpatenim. To bol vsak problem - najst modelku (profesionalku), ktora by sa dala presvedcit nechat si narast ochlpenie v podpazusi a na nohach.

Musela zacat od druheho konca - sexy zeny, ktore s tymto problem nemaju. Verte ci neverte - nasla - 32 chlpatych zien. A tak nakoniec bola aj modna prehliadka, ktora mala celkom velky ohlas.

Shazia vsak nechcela provokovat alebo zaujat. Jej zamerom bolo aj zistit preco sa vlastne zeny holia.

Zasla teda do historie. Vsetky velke malby nahych zien su bez chlpov - vsetky su nahe. Nie ze by tomu bolo aj tak v skutocnosti ked dielo bolo v procese tvorenia - islo skor o akusi tradiciu z priam este antickych cias - boli to bohyne na tich obrazoch a tie musieli byt dokonale.

Shazia vsak stale nechapala preco by mala byt aj dokonala zena bez chlpov?

Zasla teda za expertom, ktory jej vysvetlil, ze napriklad taka znacka Gilette je na trhu pre zeny uz od prvej polovice 20teho storocia a ze zeny si odstranovali tuto chybicku krasy uz od pradavna.

Nuti ma to zamysliet sa. Pravda je, ze my zeny minieme na ziletky a depilaciu nehorazne mnozstvo penazi za cely zivot. Niektore z nas sa jednoducho musia holit aj kazdy den - maju fuziky alebo bradu. Najhorsie je to v lete, ked prve slnecne luce vykuknu a vy si chcete obliect suknu a tielko. Vtedy treba ist najprv do kupelne a chopit sa diela - stvorit zo seba dokonalu zenu.

Ja si osobne myslim, ze chlpy v zenskom podpazusi alebo aj na ich nohach nie su vobec sexy. My nie sme predsa muzi ale nezne a krehke bytosti. V ochlpeni je nieco drsneho - muzneho, aj ked napriek tomu v dnesnej dobe sa uz holi aj muzske pokolenie.

Shazia ma teda nepresvedcila - nedam si narast nic na mojom tele okrem mojich vlaskov na hlave - tie su jedine, pre mna akceptovatelne chlpky na mojom tele, ktore s hrdostou vzdy ukazem.