« Späť

„Človečina"

„Človečina

Kde si? Akosi si sa stratila z náš sveta. Či to my sme ťa pošliapali? „Človečina tu smrdí!" znelo z detských rozprávok. Vždy som si pod tým predstavovala veľké zviera, ktoré vyňuchá človeka a urobí si z neho večeru.

Človečina = vôňa, pach ľudského tela.
Človečina ako niečo hlboké, čo je v nás.
Človečina ako to, čo nás definuje ako ľudí.
Človečina ako niečo, čo z nás je "cítiť".
Človečina ako ľudskosť.

Akosi ju dnes "necítiť".
Prekrývame ju parfumami pýchy a egoizmu, 
nasadzujeme masky, skrývame sa...

Pohreb.
Práve tu možno ľudskosť vo veľkej miere „zacítiť“.
Zdá sa mi, že práve tu ju nachádzame v akejsi najčistejšej miere.
Všetci rovní.
Nik nemá potrebu posudzovať druhých, lebo je sám trápený smútkom.
Čierna farba akosi tiež stiera akékoľvek rozdiely.
Plač je prirodzený, za slzy sa tu nik hanbiť nemusí.
(Čo je v bežnom živote nežiadané, neprípustné, tabu.)
„Nerev, nebuď slaboch!“ tu také frázy nepočuť.
Vreckovky sú povinnou výbavou.
Tečúce slzy nie sú nezvyčajné, tu sa s nimi ráta Naplno, veď sú predsa normálnym prejavom našej ľudskosti!

Avšak z našej spoločnosti sa práve ĽUDSKOSŤ najviac vytráca.
Sme všetkým možným i nemožným, no zabúdame byť ľuďmi.
Objatia, slová lásky, súcitu či povzbudenia ⇒ to, po čom cítiť našu človečinu.

Na pohrebe počuť v oveľa väčšej miere ako kdekoľvek inde.
Nikto nemá potrebu hovoriť prázdne reči,
nikomu nie je veľmi do reči,
mlčanie a objatie má oveľa väčšiu výpovednú hodnotu.

Prečo na to zabúdam(e) vo všednosti?
Čo tak znovu načrieť do hĺbok svojej ľudskosti a práve tam objaviť tichý Boží hlas?

A byť opäť ľuďmi, ktorí sú si vedomí toho, že sú STVORENÍ NA OBRAZ BOŽÍ.
Znova BYŤ ČLOVEKOM.

Nebáť sa i plaču.
Môže byť očistným. Aby sme lepšie videli.

Očistenie sklíčok okuliarov nášho srdca.
Lebo tak slabo vidím(e),
tak slabo vnímam(e),
tak povrchne žijem(e),
tak málo milujem(e).

Je nevyhnutné pýtať sa sám seba: „Cítiť zo mňa človečinu?" („Žijem svoju ľudskosť?")
Odpoveď najlepšie precítia tí, čo žijú okolo nás...

 

„Už to je veľké zlo, že nerobíme nič dobré." (sv. František Saleský)

 

obrázok: reflexion of Christ

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
„Už to je veľké zlo, že nerobíme nič dobré." (sv. František Saleský)

Ak sa nám stratila človečina, znamená to, že nám chýba pokora. A chudobný duchom znamená nie byť pyšný, ale pokorný, vypočula som v prednáške na tejto stránke . Aký je vlastne pokorný človek, asi nie je odkázaný len na svoju spokojnosť, ale spolieha sa hlavne na Boha, na jeho lásku. A človek odkázaný na Boha, či bohatý v Bohu, by mal byť v stave pomáhať a obetovať sa hlavne pre druhých ľudí.
Veľmi dobre to vystihol napísať v duchovnom okienku, katolícky kňaz Peter Nákačka, „ Zdá sa, že v dnešnej dobe planéta Zem vyzerá ako obrovský štadión, kde sa každý s každým (ja si doplním, že bezohľadne) preteká.“
Odoslané 8.10.2014 10:31.
Ja som šťastná, že ju tu i tam objavujem v srdciach ľudí.

Mnohí a mnohí ma obdarovali svojou najľudskejšou človečinou, ktorá má vôňu tých najľúbeznejších ruží na svete...

Človečina znamená i srdečnosť od slova srdce. Ak si ho otvoríme dokorán, uvidíme tie zázraky každodenného života.
Vracia sa späť, to mi verte.
Človečina je ovocie nášho srdca. Ak ho ponúkneme na tácke pre hostí ako tie najkrajšie jablká, verte, že mnohí po nej siahnu, lebo im neodolajú. Tak aj srdce plné lásky nasýti lačného po dobrote.
Ja žasnem, ako ma zdiaľky, alebo zozadu, nečakane osloví, pozdraví, zakýva človiečik, ktorému som čo i len nepatrne pomohla. Uvedomujem si, že to nie ja som bola pre neho potrebná, ale on pre mňa. Obohatí ma na duši nečakane, ani sám nevie, ako veľmi. Vždy viem, že svojím i najmenším skutkom lásky som si získala priateľa na celý život. Či sú to deti, či chudobný brat. Obdarúvajú ma tým, čo majú: svojím milujúcim srdcom...

Ja ďakujem Tebe, Zuzanka, že tak mladý človek vidí tento svet takými krásnymi očami. Očami lásky...
Odoslané 8.10.2014 11:27.
Ja som asi na nižšej náboženskej úrovni, keď hľadám význam slova pokora. Aby moje otázky neboli len negatívne, poznám tiež ľudí vo svojom okolí, ktorí mali takú múdrosť, čo boli tak bohatí v Bohu, že boli darom pre druhého človeka.
Odoslané 8.10.2014 13:41 ako reakcia na Eva Vráblová.
My vieme ľúbiť len tých čo nás ľúbia
byť ľudskí k tým, čo sú k nám ľudia...
spieva Peter Nagy, s témou súvisia i slová tejto piesne, to je niekedy aj náš prístup, náš kresťanský štýl. Či sú sú tie slová pravdivé, nech si odpovie každý sám. Pre mňa je tiež veľa vecí v živote ťažkých, ktoré nezvládam, preto potrebujem žiť v milosti Božej.
Odoslané 8.10.2014 17:13.
Zitka, je to v poriadku. Láska a pokora sú dve najväčšie čnosti, väčších už niet. Sú to práve oni, dva povestné stĺpy brány do neba emoticon
Odoslané 9.10.2014 9:57 ako reakcia na Zita Podhradská.
Len človek, kto má v sebe lásku, sa dokáže dívať na blížnych očami lásky a prekypuje toľkým nadšením z poznania vzťahu medzi ľuďmi, ktoré sú v každom prípade obohacujúcim faktorom.
Odoslané 9.10.2014 10:44 ako reakcia na Eva Vráblová.
Tomáš Kempenský o milosti božej:
Niet teda nijakej svätosti, ak ty, Pane, odtiahneš svoju ruku.
Neosoží mi nijaká múdrosť, keď ju ty prestaneš riadiť.
Nepomôže nijaké hrdinstvo, keď ty prestaneš strážiť.
Nie je istá nijaká čistota, ak ju ty neochrániš.
Vlastná bdelosť nepomôže, ak nebude prítomná tvoja svätá stráž.
Lebo, keď náš opustíš, tonieme a hynieme, ale keď nás navštíviš, zdvíhame sa a žijeme.
Sme nestáli, ale ty nás upevňuješ, ochabujeme, ale ty nás roznecuješ.
(Nasledovanie Krista III. 14,2)

Keďže sa zaujímam o duchovné veci, zaujala a inšpirovala ma potreba milosti božej, ktorá pomáha konať dobré skutky, vedie k svätosti a posväcovaniu života. Je to nadprirodzený dar, ktorý nám udeľuje Duch Svätý. Dočítala som sa v učebnici náboženstva pre stredné a odborné školy z roku 1944, je dvojaká:

- milosť pomáhajúca a
- milosť posväcujúca.
Odoslané 9.10.2014 12:56.
Sv. Augustín o nepoužití milosti božej
Beda mi! Ešte sa opovažujem povedať, že si mlčal vtedy, keď som sa od teba vzďaľoval? Či si naozaj predo mnou mlčal? A čie to boli slová, ak len nie tvoje, slová, ktoré si ústami mojej matky dal zaznievať v mojom sluchu? A predsa ani jedno z tých slov nedostalo sa tak ďaleko k môjmu srdcu, aby som podľa neho žil... Voslep som kráčal ďalej...
(Vyznania 2,3)

Neľutujem, že som opatrovala starú učebnicu náboženstva, ktorá mi pomohla zdôvodniť i zopakovať, že prostriedkom na získanie pomáhajúcich milostí sú sv. sviatosti, častejšia svätá omša, čnostný život a stále sebazdokonaľovanie (askéza), a ktoré sú božské a mravné čnosti.
Odoslané 10.10.2014 9:39.
Som rada, že sme tu dali priestor aj božej milosti, platí to tak ako spievame v piestni:
… bez pomocnej milosti človek žije v hriešnosti..., preto potrebujeme častejšie prijímanie sv. sviatostí, častejšiu svätú omšu,... a budeme mať medzi sebou aj viac človečiny.
Odoslané 10.10.2014 18:29.