« Späť

Infarkt duše

Infarkt duše

Samovražda. Či pokus ňu. Infarkt duše. Akoby sa s nimi vrece roztrhlo.

„Vzorní“ farníci len zalamujú rukami, že aký to bezbožník.
Nie sme to však skôr my, ktorí by sme sa mali biť na prsiach?
To, že si niekto vezme život, je vinou nás všetkých.
Zlyhali sme.
Celá spoločnosť.
Vytvorili sme múry, hradby, technické systémy.
No zbúrali všetko, čo bolo skutočne podstatné.
Technika skrátila vzdialenosti a urýchlila komunikáciu,
ale nevytvorila žiadnu blízkosť.

Prosím, keď budete nabudúce počuť o niekom,
kto už nevládal bojovať ďalej a vzdal to,
neposudzujte ho,
nehovorte, že je zatratený,
nezalamujte rukami a nepohoršujte sa.
Skôr si položte otázku: čo som urobil/a pre to, aby sa tak nestalo?

Nie je normálne, že človek bežne myslí na svoju smrť.
Pokiaľ tak učiní, nekonal pri plnom vedomí, čiže jedna podmienka ťažkého hriechu odpadá.
Nám ostáva veriť, že je už v náručí Božom.
A že mu Boh vynahradí to, v čom sme my zlyhali.

Kedysi sa samovrahom odmietali cirkevné pohreby.
Možno budeme prekvapení, koľkí z nich sú s Pánom.
A možno budeme prekvapení, že nám to tam tak ľahko nepôjde.
Pretože sme sa mali až príliš dobre.
A nevšimli sme si trpiaceho vedľa seba.

Priala by som si byť pri každom, kto sa o to pokúsi.
Nič nehovoriť.
Len ho objať.
A plakať s ním.
A povedať jediné: 
Viem, ako sa cítiš.
Viem, že sa to javí ako jediné riešenie, sama som to párkrát zakúsila.
Viem, že si na dne, ale aj tu je s tebou Boh, nepochybujem o tom.

Ale nepovedala by som mu žiadne otrepané frázy o tom,
že to bude hriech, keď to urobí,
že život je krásny,
že nech sa vzchopí.

Lebo keď je v duši prázdno a tma, tieto frázy posunú človeka len bližšie ku koncu...

 

 

obrázok: fano

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Celkom, súhlasím, Zuzka... príliš citujeme (doktrínu a Písmo). Čo keby nebolo to či ono? Iba človek... Pán mu dal dušu - ona je hlavným pokladom viery. Duša uschopňuje upriamiť človeka na Najvyššieho a na Jeho veci... Príliš sa opierame o ten či onen prameň... A málo sa sami do seba ponárame, aby sme naozaj aspoň trochu pozerali na svet tak, ako Boh nazerá... Jeho súdy sú iné ako naše, aj keď sme Jeho Cirkev. No, ak to, čo nás učí Písmo a Tradícia, nepretavíme kontextovo správne, túto pomoc zhora (Písmo a Tradíciu) sme nepoužili adekvátne...
Odoslané 20.5.2014 21:21.
Pretavujte, dievčatá, ak to naša generácia neurobila dobre......ale naozaj nepretavujte bez Písma a bez tradície. Je atraktívne lietať, spievať, ruka hore, ťapi-ťapušky - ale zabudnúť na Kristov kríž, dejiny spásy a cirkvi , to do víťazstva ani do Pánovej náruče nevedie. Nie som mravokárca, doteraz robím s mladými a viem sa aj výborne baviť, ale niektoré trendy sa mi nepáčia.
Odoslané 20.5.2014 23:26.
Dobre si to vystihla, Zuzka. Je to smutná realita a málo kto ju vníma ako deficit osobnej nedostatočnosti pri podpore iného človeka, ktorého duša i telo je v núdzi... Nie , nesúďme! Ani neodvracajme tvár, môže sa nám ľahko stať, že ai "nevšimneme" ani duchovné boje u ľudí, ktorí sú nám blízki... Toto je utrpenie duše, ktoré preteká cez okraj srdca a niet človeka, ktorý by pomohol. To je naša vec! Ak nevidíme. Modlím sa za ľudí, ktorí takým spôsobom trpia a za všetkých tých, ktorí opúšťajú svet takým spôsobom... Boh miluje ľudí a neverím, že by trestal tých, ktorí veľmi trpia na duchu a zostali sami bez pomoci iných, že nevedeli inak riešiť svoju situáciu, a rozhodli sa takto ukončiť svoje trápenie. Pozerajme sa! Modli e sa za ludí, za mladých v núdzi a v ohrození na živote!
Odoslané 21.5.2014 0:50.
Áno, žili medzi nami, s nami. Mladučkí, zrelí, starší. Slobodní, otcovia či matky rodín, viac či menej vzdelaní, priatelia či blízki, žili.... už ich medzi nami niet. Tajomstvo ich predčasného odchodu nikto nepochopí, nikto nevidel do ich duše, iba Všemohúci. Nemáme právo ich odsudzovať. Máme právo však byť viacej otvorení pre bolesti duše toho druhého, máme právo dať mu svoj čas, počúvať, čo hovorí v mlčaní, nechať plakať na našom ramene, prosiť v modlitbe.
Bože živých i mŕtvych, odovzdávame Ti ich, milovaných ľudí, ktorí nám boli blízki. Veľmi nám chýbajú a smútime za nimi. Ďakujem Ti za naše priateľstvo, za všetko, čo pre nás znamenali, za všetko, čo sme spolu prežili a o čo sme sa delili, čo nás tešilo a zbližovalo. Ďakujem Ti za to, v čom boli jedineční, za ich spôsob vnímania sveta a za to, čo nikto nemohol vidieť tak ako oni. Prosíme Ťa za nich, odpusť im všetko, čím sa previnili, daruj im radosť z pohľadu na Teba a z lásky k Tebe v novom živote, ktorý smrť už nemôže zničiť. Nás utešuj vo viere v zmŕtvychvstanie Tvojho Syna, kým sa opäť uvidíme v tvojom svetle. Amen.
Odoslané 22.5.2014 12:00.