V službe Krista sa nestarne, ale iba dozrieva k večnej mladosti

2012-10-16T09:53:13Z

Tak ako slnečné leto ustúpilo chladnejšej, možno nostalgickejšej, ale krásnej jeseni, tak aj roky mladého človeka plynú a nebadane sa prehupnú do veku staršieho – seniorskeho.

V našej prešľovskej eparchii sa myslí aj na týchto vekom starších ľudí a preto sa v Ľutine konala Púť seniorov.

Aj ja som rozmýšľala, či sa zúčastniť tejto púte, veď vekom ešte k seniorom nepatrím, no čas strávený v Ľutine neľutujem. Púť začala slávnostným sv. ružencom, počas ktorého mnohí veriaci pristúpili k sviatosti pokánia. Svätú liturgiu slávil súdny vikár otec Juraj Popovič, za účasti ďalších kňazov. Vo svojom príhovore vyzdvihol z Božieho slova dve postavy Simeona a Annu, ako vzor života pre starších.

Po ukončení sv. liturgie a krátkej prestávke začala pekná prednáška o.Jozefa Voskára. Jeho myšlienky boli veľmi hlboké, čerpané zo životných skúseností a hlavne zo spojenia so živým Kristom. Netrúfam si urobiť prierez tejto vysoko fundovanej prednášky, ale chcem spomenúť aspoň niektoré myšlienky, ktoré ma veľmi oslovili.

Hneď v úvode to bola myšlienka kardinála Tomáška, ktorú citoval o.Voskár: “V službe Krista sa nestarne, len dozrieva do večnej mladosti.“ Je to ozaj povzbudzujúce, ak si uvedomíme, že aj keď telo starne, náš duch môže ostať mladý.

No nielen táto myšlienka bola pre nás prítomných povzbudzujúca, ale počuli sme aj o štyroch čnostiach starca: byť nábožný, byť spravodlivý, túžiť po spáse a nechať sa viesť Svätým Duchom. Tie hovoria za všetko. Ak sa necháme viesť Božím duchom, dokážeme urobiť aj to ostatné, čo bolo v príhovore spomínané – prijať svoj vek, samotu, nesťažovať sa, nebyť závislý na majetku, peniazoch, zdraví, dokázať sa zrieknuť seba samého, nezúfať si pri strate blízkeho, zrieknuť sa moci, v manželstve si byť oporou.

Pri našom dozrievaní by sme mali smerovať k múdrosti, miernosti, k vnútornému pokoju, trpezlivosti, vľúdnosti, vďačnosti – proste byť nabitý Božou láskou. Vrcholom dozrievania človeka by mala byť schopnosť mlčanlivosti, ticha, lásky k samote v Božej prítomnosti.

Záver prednášky patril znovu nádhernej myšlienke: Michelangelo na otázku ako sa mu podarilo vytvoriť také nádherné dielo Piety odpovedal, že neurobil nič iné, len odstránil z kameňa to, čo tam nepatrilo. Teda aj my máme nechať nášho Nebeského Otca z nás odstrániť všetko, čo do nášho života nepatrí.

Záver púte patril adorácii pred Najsvätejšou Eucharistiou a pri návrate domov som nemohla povedať nič iné, ako vďaka Bohu za tento požehnaný čas.

Mária Lizáková

V službe Krista sa nestarne, ale iba dozrieva k večnej mladosti