Lenka Pčolinská

Návraty

2016-04-11T23:31:11Z

Podobenstvo o márnotratnom synovi, alebo niekedy nazývané aj podobenstvo o milosrdnom otcovi.

Zaiste ho všetci dobre poznáte. Je o takej „nezvyčajnej“ rodine. Otcovi a jeho dvoch synoch. Starší je vzorným synom, drží sa príkazov i rodinných zásad, podieľa sa na zveľaďovaní majetku. No ten mladší je jeho pravým opakom. Rozmarne pristupuje k životu, ku zodpovednosti a dokonca mu napadne veľká opovážlivosť. Bez zásluh si vypýta od otca svoj dedičný podiel a odchádza do sveta. Niekde ďaleko, kde by zažil veľkú slávu, uznanie a užil si.

Jeho triumfovanie však dopadne tak, že sa ocitne na mizine, doslova v bahne.

Dalo by sa čakať, že jeho osud je spečatený a otec s ním už nikdy nebude chcieť mať nič. No na naše počudovanie tento príbeh končí úplne inak, ako by sme si predstavovali.

…

Otec a dvaja synovia. Ktorý zo synov je vám bližší?

Mladší, ktorý toho navystrájal a nakoniec sa vracia domov prosiac o odpustenie, alebo starší, ktorý sa vždy správa podľa nariadení svojho otca, ale nakoniec zostáva v zatrpknutosti, hneve a v závisti?!

Všetci skôr upneme pohľad na toho nedbalého syna, ktorý prehajdákal všetko, prichádza domov pokorený a otec, čuduj sa svete, ho vôbec nekára. Dáva mu prsteň, bohaté rúcho a robí veľkú hostinu na počesť synovho návratu.

Zažili ste to už niekedy od nejakého človeka? Že sa raduje z vášho návratu, ak ste spravili chybu a nepripomína vám vaše minulé zlyhania? Podľa vlastnej skúsenosti tvrdím, že je to ojedinelé... ľudia sú toho málokedy schopní.

Ježiš hovorí podobenstvá preto, aby nám nimi niečo objasnil, v symboloch, osobách, resp. situáciách. Aby nám ukázal často nás samých a naše správanie, ale hlavne ukázal nám miesto Boha v našich životoch a to, ako nás vníma On sám. Chce nám zjaviť lásku nášho nebeského Otca. V otcovi nám chce Ježiš vykresliť nebeského Otca ako milosrdného, plného lásky k tým, ktorí chybujú vo svojom živote, ktorí zistia svoje omyly a vracajú sa späť „domov“. Do Otcovho náručia, ktoré je im vopred pripravené. On nemá problém s našimi prešľapmi. V láske k nám je doslova márnotratný. Plytvá ňou. Nezostane tvrdý, aby nám ukázal, že On je tu hlava rodiny, že On je ten, ktorý teraz vynesie rozsudok... Otec plytvá láskou... a dáva ju tým, ktorí o ňu predtým vôbec nestáli, ale zistili, že im nesmierne chýba. V tom je veľkosť Otcovej lásky k nám – jeho deťom. Bez toho, aby nás nechal dohovoriť naše pripravené formulky ľútosti nám vybehne naproti, otvára pre nás svoju náruč a strojí veľkú hostinu na počesť nášho návratu. Neodvrhuje nás. Vracia nám naše miesto syna/dcéry vo svojom dome.

..... a čo ten druhý syn? Toho si až tak nezvykneme všimnúť a analyzovať, resp. zostáva pre nás tým, ktorý v konečnom dôsledku skončil v tom rozprávaní asi najhoršie, bez radosti a šťastia, vonku, mimo otcov domov. Prekvapivo...

Syn, ktorý stále robil dobré veci, nikdy neprekročil žiaden príkaz: nikdy nekradol, nezabíjal, nesmilnil, necudzoložil, ctil si svojho otca i matku, neutekal z rodiny, neopíjal sa, žil podľa pravidiel a nakoniec zostáva akoby bokom. Nepripomína Vám niekoho?

Nestalo sa Vám to už niekedy, že sa snažíte robiť dobré veci, slúžite, robíte dobro iným a... akoby bola niekde chyba... veci v živote sa nedaria, akoby išli bez šťavy, naprázdno, predstavy o živote sú nenaplnené... A ešte sa ujde pochvaly aj tým ľahtikárom.

V staršom synovi sa všetko búri, rastie hnev i zloba. Prečo asi? Cíti hnev oprávnene? Možno z časti áno.

... V tej rutine života a dodržiavaní pravidiel však tento starší syn zabúda na jedno podstatné.... že on nie je o nič ukrátený. To, čo môže mať, radosť a šťastie je priamo pri ňom... Je pri otcovi, s ktorým žije pod jednou strechou... že ten majetok, ktorý otec má, je v skutočnosti jeho. „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje...“, sú otcove slová. A sú to slová nášho nebeského Otca aj voči nám... Možno sa tiež často zvykneme hnať, prepíname svoje sily, aby sme vyhoveli, aby sme boli dobrí..., robíme dobré skutky, dodržiavame Desatoro, aby sme mali otvorenú nebeskú bránu, ako keby išlo o nejaký výmenný obchod a často si nevšimneme, že to robíme už len rutinne, možno zo strachu zo zatratenia, možno kvôli zásluhám pred Bohom, možno preto, aby sme mali dobrý imidž pred ostatnými. Nevšimneme si, že sa sami dostávame zo synovskej pozície do pozície obchodníkov, otrokov. Zabúdame, že my nie sme otroci, ktorí majú vymedzený diel za zásluhy, ale že sme synovia, ktorým patrí celé dedičstvo Otca. Zabúdame na lásku vo vzťahu k Otcovi. Zabúdame na Otca a na vzťah s Ním.

No, aj napriek nášmu zabúdaniu, náš Otec nemení svoj postoj voči nám!

Sme Božími deťmi, o ktoré sa stará! Otec vraví, že všetko, čo má On, je naše... To znamená, že nám patrí nebeská večnosť, všetky dobrá.. dokonca si myslím, že v tom myslel i na slávu, ktorú má náš Otec v nebi.

Za jednej podmienky. Ak prijmeme jeho synovstvo.

Cítiš sa ako Boží syn, ako Božia dcéra?

Skrze Ježiša Krista, jeho smrť a víťazné zmŕtvychvstanie je nám vrátený náš podiel synovstva... je zotretý úpis, ktorý vymeriaval náš dlh, resp., ktorý by určoval zásluhy.. Ten dlh už bol splatený... Ježišom Kristom. A to je viac, než čokoľvek iné. Možno túžime po prsteni, plášti, kozliatku.. No miesto syna v dome, „teplo domova“, ktoré vychádza z lásky Otca, nemôže vynahradiť nič iné.

…

Podobenstvo nehovorí o tom, čo urobil starší syn. Zostáva to nedopovedané. Na začiatku by aj možno on išiel rád do sveta. A keď odchádzal ten mladší, možno mu skryto závidel. Zostal doma. Chcel byť dobrým synom. Neuviazol však v bahne sveta, ale v putách dodržiavania zákonov.. A tak ako mladší brat, zostal tiež bez lásky. Nikam neodišiel, no tiež sa potrebuje vrátiť. Vrátiť sa k otcovi.

A možno sa aj my potrebujeme ako starší synovia symbolicky vrátiť k nebeskému Otcovi. Opätovne nájsť svoju pozíciu v dome – pozíciu syna/dcéry a byť vďační Otcovi, za to, ako sa o nás stará.

Nechať sa zahŕňať Jeho dobrotou. Vyjsť si s Ním napr. do záhrady, no nie k ornému pluhu, aby sme oddrali svoj podiel, ale možno len tak, sadnúť si s Ním na lavičku, dať si kávu a prebrať s Ním svoj život, svoje plány. Zvykneme sa s Ním takto zhovárať?

.......

„Vstanem a pôjdem k Otcovi...“ (Lk 15, 18)

Nie som otrok, ani obchodník s nebom, ale som dcéra nebeského Otca, ktorá má Otca, Jeho lásku a ktorej patrí všetko, čo má Otec! Nemusím sa hnať, strácať istotu... Otec na mňa nezabúda.

Božia láska je „márnotratná“ k nám všetkým...

Boh Otec nám ju neustále dáva plným priehrštím najmä v duchovných daroch – môžeme ju zažiť v láske, pokoji, slobode a radosti, ktorá sa dá zažiť iba v Jeho prítomnosti... "Hľadaj radosť v Pánovi a dá Ti, za čím túži Tvoje srdce!" (Ž 37,4)

Majme radosť z toho, že máme takého Otca...

Nech nás aj v tomto čase, v roku Božieho milosrdenstva, márnotratná láska Otca pobáda do opätovného návratu k Nemu každý deň, aby sme neupadli do smútku zo šťastia tých druhých, z ich veľkých návratov, ale tešili sa spolu s Otcom, že sme spolu, boli si vedomí, že Otec sa teší z toho, že sme "neodišli z domu", a chce aby sme žili, nielen živorili, aby sme prežívali Jeho lásku a tešili sa z toho, že On - Boh Otec sám nám stačí...

Pozn.: Viac o obrázku nájdete tu:

http://www.ecva.org/wordimage/articles/parker_reconciliation/parable_01.htm

Všechsvätých... alebo Halloween?

2015-10-26T14:08:50Z

Je skorý večer, no tma akoby už bolo desať. Keďže sa čas o hodinu posunul dozadu, tma prichádza skôr. Vraciam sa po týždni z práce domov v nádeji, že si počas sviatkov Všetkých svätých oddýchnem a načerpám sily do ďalšej polovice školských dní.

Ešte som sa nestihla ani obrátiť a vybaliť veci, ktosi klope na okno. Pozerám von a pod oknom vidím smrtku. Uvažujem, či som tak prepracovaná alebo čo. No k smrtke sa hneď pripája aj múmia a ďalšie strach vzbudzujúce postavy. Áaa, veď tých sa až tak báť nemusím... veď ich poznám. Sú to decká zo škôlky... Ale čo to vonku robia?! Veď karneval nebýva v tomto čase. Až neskôr si uvedomím, že je 31. októbra, predvečer sviatku Všetkých svätých. A ja som úplne zabudla, že pre mnohých má tento večer už iný význam. Je Halloween. Čas po zotmení, čas tmy, čas, kedy na každom rohu môžete stretnúť strašidelnú masku... V tento večer chodia mnohé deti prezlečené za strašidlá a na podnet svojich rovesníkov z Ameriky žiadajú od ľudí cukríky alebo nejaké iné drobnosti. Ak im nič nedajú, vystrašia ich. Trošku mi to pripomína vianočné koledovanie... no asi to nemožno porovnávať.

Keď si dobre pamätám – v čase detstva, ešte pred dobou internetu, robili sme niečo podobné. Tekvice, nazbierané na jeseň z poľa, sme doniesli domov, vyrezali z nich strašidlá a nechávali ich skoro celú jeseň pred domom so sviečkami vo vnútri. Alebo sme ich roznášali po zotmení susedom pred dvere, zazvonili a utiekli. So zámerom nastrašiť ich... Taký detský výstrelok. No vieme, aký má povôd? Zostáva to v dnešnej dobe len pri detskej hre? Často veru nie. V mnohých prípadoch má detská hra ďalekosiahlejšie dopady a pôvod nie je až taký nevinný, ako by sme si mohli myslieť. Často nevedomky podľahneme tomu, čo sa nám ponúka v televízii, či v iných médiách a pritom ani nevieme, odkiaľ takéto zvyky pochádzajú a čo podporujú. Odkiaľ sa sem tento sviatok dostal?

Strašiaci z tekvíc majú pôvod v pohanskej tradícii. Ľudí stále priťahovalo čosi tajomné, chceli vedieť viac, chceli prejsť za hranice prirodzeného chápania. Svetielka v tekviciach vyzerali v tme ako tajomné bytosti a vzbudzovali v ľuďoch akési napätie až strach. Práve sviatok Halloween, ktorý sa u nás v posledných rokoch tak agresívne udomácňuje, má pôvod v podpore pohanských zvykov oslavujúcich smrť, démonické mocnosti a zlé sily.

Ak sa rozhliadneme okolo seba v tomto čase, aké obrazy či symboly v obchodných domoch môžeme vidieť? Okrem tekvíc a pavúkov sú to strigy, ježibaby, čarodejnice, bosorky a rôzne iné hrôzostrašné masky. V rozprávkach boli tieto osoby negatívne vykreslené ako také, ktoré sa oddali zlým mocnostiam a škodili ľuďom. Dnes je už normálne mať takéto postavy doma, vešať si ich ako dekorácie, dokonca ich používať ako prezývku osoby, či ich oslavovať.

No nejde len o čarodejnice na metlách či vydlabané tekvice so sviečkami... Boli by ste prekvapení, ale už aj na Slovensku sa na bilboardoch popri cestách propaguje oslavný spôsob Halloweenu v podobe upírskych plesov, čarodejníckych bálov a večierkov, na ktorých sa prezentuje krv, smrť, strach a vo veľkej miere tieto akcie podporujú i neviazanú zábavu v alkoholickom či drogovom opojení.

Jeden z najpovolanejších ľudí, ktorý sa stretáva s prejavmi zla aj v reálnom živote a má k tejto otázke čo povedať, je grécko-katolícky kňaz – exorcista, otec Jozef Maretta. V jeho knihe „Povery ničiace rodiny“ je Halloween zaradený do sviatkov čarodejníkov a bosoriek. Týmto sviatkom sa oslavujú démonické sily, čo v dnešnej dobe zďaleka nie je iba vo filmoch.

Halloween je náboženský, nie však kresťanský deň. Tom Sanguinet, bývalý najvyšší kňaz v keltskej tradícii povedal: „Moderný sviatok, ktorý voláme Halloween, má svoj pôvod v splne mesiaca, ktorý je najbližší 1. novembru, ktorý je novým rokom bosoriek. Bol to čas, keď sa duchovia (démoni) dostali na vrchol svojej moci a vracali sa na planétu Zem. Halloween sa rozvinul na britských ostrovoch Druidmi. 31. októbra bola noc boha teroru, ktorý sa volal Samhain. Dávno pred Kristom (min. 2.000 rokov) Druidi v Británii, Írsku, Škótsku, Francúzsku, Nemecku a v iných keltských krajinách oslavovali koniec leta tým, že prinášali obete Samhainovi. Kelti považovali 1. november za deň smrti, pretože padalo lístie, začínalo sa ochladzovať a klesali teploty. Verili, že Muck Olla, ich boh slnka, stráca v tomto období silu a Samhain, pán smrti, získava nad ním moc. Ďalej verili, že 31. októbra Samhain zhromaždil duchov všetkých, ktorí zomreli počas predchádzajúceho roka. Počas roka mali prebývať v telách zvierat ako trest za zlé skutky. 31. októbra, na sviatok Samhaina, mali dovolené vrátiť sa do svojich pôvodných domovov, aby navštívili žijúcich ľudí. Druidskí kňazi viedli ľudí k diabolským ceremóniám, v ktorých boli prinášané obete z koní, mačiek, čiernych oviec, kráv a ľudí. Je úplne jasné, že Halloween bol vždy oslavou smrti. V tú noc chodili Druidi z domu do domu a žiadali dieťa alebo pannu ako ľudskú obeť (treat). Tým, ktorí im vyhoveli, sľubovali úspech. Ako vďaku za obeť nechali pred domom vyrezanú tekvicu s tvárou a zapálenou sviečkou vyrobenou z ľudského tuku. Toto malo ochrániť všetkých v dome v tú noc pred démonmi smrti. Ak túto obeť nedali, čakalo ich nepríjemné prekvapenie (trick). Na dvere bol nakreslený symbolický šesťuholník. Tej noci satan, alebo jeho démoni niekoho v dome zabili. „Trick or treat“ je novodobým uskutočňovaním druidských praktík. Ľudské obete nahradili sladkosti, ale uspokojovanie nenásytných zlých duchov zostalo. Tí, ktorí nie sú obdarovaní, totiž na odplatu vyvedú niečo zlé. „Keď dáte počas Halloweenu sladkosť, v skutočnosti prinášate obete falošným bohom. Tým sa zúčastňujete na modloslužbe,“ hovorí bývalý najvyšší kňaz Tom Sanguinet v keltskej tradícii.

Ďalšie „ovocie“ Halloweenu:

Halloween zdôrazňuje mrzačenie, vraždy a krv. Halloween, je zameraný na násilie a búra zábrany, ktoré majú deti voči vraždám. Halloween zdôrazňuje strach. Strach nie je žart. Strach je mocný a často ničí cítenie. Počas tohto dňa sa propagujú rôzne Domy hrôzy, Strašidelné hrôzy, z ktorých najmä deti majú neskôr nočné mory. Načo je dobré vystavovať deti takýmto traumatizujúcim vplyvom? Môžu vyústiť do dlhotrvajúcich citových problémov.

Halloween ubližuje, pretože je zameraný na okultné veci. Deti sú najčastejšie zoznamované s okultizmom práve prostredníctvom tohto sviatku, ale aj hudby. Často je tento sviatok podporovaný aj vzdelávacími inštitúciami, školami pod zámienkou zábavy. (Maretta, J.: Povery ničiace rodiny. 2013)

Verím, že mnohí z nás tento sviatok predkladaný médiami vnímajú skôr ako nevinnú zábavu, či jesenný sviatok, spestrujúci nastupujúce zimné dni, ktoré sú prevažne ponorené do pološera, tmy. Možno si spestrujeme dni jesennou výzdobou tekvíc, či iných lampášov, čo samo o sebe nie je zlé. No môže sa stať, že prejdeme – nevedomky – do propagácie negatívnych vecí.

Najmä deti a mladí ľudia sú prirodzene priťahovaní k tomuto tajomnému svetu. Deti a mladí ľudia sú zvedaví na strašidelné príbehy, či horory. Majú radi nevysvetliteľné javy. Fascinuje ich to, čo nemôžu hneď poznať. K tomu tiež dopomôže zo západu pretláčaná „reklamná omáčka“ v podobe masiek, dekorácií, tajomnej atmosféry. Nie je prekvapujúce, že aj cez takéto vyhľadávanie tajomna sa mnoho ľudí priklonilo a prikláňa na stranu duchovných temnôt – aj keď len zo zábavy. A máme z toho oslavný deň. No „omáčka“ podnecuje chuť k hotovému jedlu – a tým je, aj keď maskovane – uctievanie zla, zlého ducha.

Je však toto cesta kresťana? Veď strach, ktorý spôsobuje úzkosť, či je spojený s násilím a smrťou, pochádza zo zlého zdroja. Má byť kresťan fascinovaný prejavom zla? Nie!

Kresťan má žiť v nádeji v živého Boha, v radosti a pokoji, ktorý mu prináša Ten, ktorý je sám pokojom - Ježiš Kristus. Tieto hodnoty – pokoj, slobodu, radosť, samotný život sme nedostali len tak, zadarmo, cenou je obeta Ježiša Krista na kríži, v ktorej bola zlomená moc smrti a hriechu. Svet však stále zostáva v moci zlého, ktorý sa rôznym spôsobom chce dostať všade cez to, čo je pre nás na prvý pohľad príjemné. Tak, ako je v Božom Slove napísané: „Vieme, že sme z Boha a celý svet je v moci zlého.“ (1 Jn 5, 19). Satan chce oklamať človeka a prikloniť si ho k sebe. Chce ho zničiť, pretože sám stratil možnosť byť pri Bohu, stratil možnosť žiť vo večnosti s Bohom.

Nedajme sa preto oklamať. Nerobme a nepodporujme skutky tmy, ale skutky svetla. Neberme všetko ľahostajne, len ako nejaký druh zábavy. Oslavujme život a nie smrť, dobro a nie zlo, učme naše deti kresťanským hodnotám a pravde. Učme sa rozlišovať, čo je prospešné a čo už nie je, aby sa potom nesťažovali, kam tento svet došiel a čo za prevrátené hodnoty to uznáva.

Je čas pred sviatkom Všetkých svätých, ľudí, ktorí žili na zemi tak ako my a svojím životom oslavovali Boha. Žili spravodlivo, podľa Božích zákonov a aj napriek prirodzenej ľudskej slabosti vynikali čnosťami. Vytrvali na ceste k Bohu do konca svojho života. Určite nemali na ružiach ustlané, no v kľúčových chvíľach sa obrátili k Všemohúcemu a prosili ho o pomoc. Práve teraz využime čas a prosme ich o ochranu pred zlom, o posilu a pevnú vieru v živého Boha.

Možno práve tieto dni sú časom, aby sme si pripomenuli našich nebeských patrónov, ktorých meno nosíme od krstu, alebo sme si ich vybrali pri sviatosti birmovania. Pripomeňme si ich životné okamihy, ako oni dosiahli svätosť, ako sa im darilo prekonávať ťažkosti života. Možno budeme milo prekvapení, ako veľa spoločného máme s nimi. Schválne, pamätáte sa na nich?

Použitý zdroj: Maretta, J.: Povery ničiace rodiny. 2013.

Pozn. Článok vyšiel v novembrovom čísle Farského informátora farnosti Nacina Ves v roku 2013.