Ako absolventka som hneď po škole na pár mesiacov nastúpila ako lekárka na GYN-PÔR oddelenie. Pamätám si, že hneď prvý deň po nástupe som si do malého poznámkového bloku napísala otázky, ktoré sa mám pýtať žien na šestonedelí. Medzi nimi bola aj otázka: “Rozbieha sa laktácia? Dojčíte?”. Pýtala som sa to denne každej pacientky po pôrode.

Po pár týždňoch strávených na oddelení som vizitovala mladú 20-ročnú pacientku, ktorej som sa opýtala tú istú otázku, aby som si mohla pomyselne odfajknúť ďalšiu otázku zo zoznamu, ktorý sa musím opýtať. V tej chvíli mladá žena zosmutnela a bez slova pokrútila hlavou. To isté sa opakovalo aj nasledujúce 3 dni, pričom v posledný deň sa mladá pani veľmi rozplakala a povedala, že nech robí, čo robí, nedarí sa. Trápila sa. Veľmi. Ja som jej na to len rýchlo povedala , že musí bábätko viac prikladať a laktácia sa určite rozbehne. Nech sa netrápi, veď má nádherné zdravé dieťa. Absolútne vôbec som nedokázala pochopiť, prečo ju (NE)dojčenie dokáže takto rozhodiť, prečo sa kvôli tomu takto trápi, veď aj keby náhodou nedojčila, tak dnešné umelé mlieka sú bomba.

Po pár mesiacoch som na presne tej istej izbe ležala ja. Pár hodín po akútnom cisárskom reze som sa snažila prikladať svojho syna na prsník každú sekundu, len aby sa prisal. Nešlo to, myslím, že za celý pobyt v nemocnici nevypil ani glg materského mlieka (ktoré som mala). Bola som smutná, ale nie zúfalá, lebo som si ako lekárka vedela vyargumentovať to, že dojčenie sa po cisárskom reze rozbieha poväčšine dlhšie. Naozajstný PROBLÉM (a použitý Caps lock nie je náhoda) nastal až keď som prišla z nemocnice domov. Každý sa zaujímal, ako sa má bábatko, či som rodila prirodzene ( o tom potom) ale najdôležitejšia a pre okolie najzaujímavejšia otázka takmer od každého bola “A KOJÍŠ?”. Nevedela som si na to zvyknúť, každý deň som strávila v priemere 5-6 hodín odsávaním mlieka, ktoré som mala, ale ani na skundu sa malý nechcel prisať. Vždy, keď som počula tú otázku stúpol mi tlak, rozbúchalo sa mi srdce a cítila som sa ako najhoršia matka na svete, ktorá zlyhala na plnej čiare kvôli tomu, že jej dieťa od prvého dňa života priberá len z Nutrilonu a ako dezert si vypije horko ťažko odsatých 100ml mlieka. Zovšadiaľ som počúvala len PRIKLADAJ, jedz to a to, nejedz to a to, nevzdávaj to, materské mlieko je pre dieťa to najlepšie, čo mu môže mamička dať. Prišli situácie, keď sa ohľadom dojčenia nášho syna ľudia pýtali môjho manžela… “Barbi kojí?” …jedna blízka osoba mi povedala, že TO RÝCHLO VZDÁVAM, a že ak by som so svojím synom stroskotala na opustenom ostrove, tak by som ho NEDOJČENÍM ODSÚDILA NA SMRŤ. V tú noc som nespala asi ani sekundu, tak som plakala. Chcela som utiecť, zakopať sa, nemala som potrebu s nikým si písať, volať, stretnúť sa, lebo som sa bála odkiaľ na mňa vyskočí otázka “A KOJÍŠ??? TO UŽ NEKOJÍŠ? A DOSŤ PRIKLADÁŠ?”

Cítila som sa tak strašne zle, úplne ako žena, ktorá zlyhala, ako najhoršia matka na svete, ktorá nedokáže dať ten zázrak menom materské mlieko svojmu dieťaťu ( a áno rozumiem úplne všetkým, ktorí toto, čo píšem nedokážu pochopiť, lebo ani ja som nevedela, kým som to nezažila). Bola som tak veľmi smutná, že som sa niekedy zabúdala tešiť z toho, že mám zdravého syna. Môj manžel už nedokázal počúvať zvuk odsávačky a myslím, že ani pozerať sa na to, ako sa trápim. Všetkú tú bolesť a celé to rozpoloženie som prenášala na svojich najbližších a hlavne na moje milované bábätko. Dokázala som stráviť hodiny čítaním MODRÉHO KONÍKA. “Doktorka gyndoška” si čítala portál, ktorý z duše neznáša len preto, lebo som sa chytala aj slamky a čakala som, že tam natrafím na spásonosnú radu a začnem plnohodnotne dojčiť. V mojom najhoršom štádiu týchto dní som bola úplne presvedčená, že nikdy nebudem mať také puto so svojim synom ako majú matky, ktoré svoje deti dojčia.

Trvalo to 4 mesiace. 4 predlhé mesiace som sa zožierala, vyčítala si, že ako matka za nič nestojím, že umelé mlieko urobí a fľašu podrží absolútne hocikto. 4 mesiace som žila v úzkosti a strachu, aby tú tému niekto nevytiahol, nepýtal sa ma na to, nedával mi rady… 4 mesiace som mala naozaj depresívne stavy a nedokázala sa naplno tešiť zo zázraku, ktorý som doma mala.

A potom to prišlo, bola som už tak psychicky a fyzicky unavená, že som sa zo sekundy na sekundu rozhodla, že prestanem odsávať. Panebože. Beriem to ako jedno z najlepších rozhodnutí, aké som kedy urobila. Prestala som na seba vyvíjať tlak, čítať, počúvať nevyžiadané rady. Začala som si užívať každú sekundu bytia s mojím milovaným synom (ktorý priberal vďaka NUTRILONKE, pánbohzaplať za umelé mlieka.) Nebola to ani potom čisto len prechádzka ružovou záhradou a občas mi prišlo ľúto, a aj som si poplakala, ale uvedomila som si jednu vec, ktorú si možno dnes potrebuje prečítať niektorá iná žena, ktorá sa cíti rovnako- *HODNOTU ŽENY AKO MATKY NEURČUJE TO, ČI DIEŤA DOJČÍŠ ALEBO NIE. ONO TVOJU LÁSKU CÍTI V KAŽDOM JEDNOM DOTYKU, SLOVE, POHĽADE.”