Na otázku, čo sa ma najviac za tento víkend dotklo a čo ma oslovilo existuje veľmi veľa odpovedí. Keď sa na to pozerám s odstupom času, kedy vychladla väčšina emócií, spomínam aj tak stále na veľa vecí. Vypichol by som tú, že ma prekvapila totálna „nesvetskosť“ celého víkendu. Zažil som asi prvý krát, že po modlitbe, omši alebo čomkoľvek inom sa nešli všetci hneď baviť o veciach nejakých iných, ale ostali chvíľu ešte len tak v tichu sa ešte chvíľku modliť. Keby som asi len tak niekde chatoval s kamošmi alebo bol kdekoľvek na školskom výlete, najväčšou spomienkou by pre mňa bolo asi kúpanie sa v jazere s ľuďmi, ktorých som stretol prvý krát a boli riadne super. Spomínam na to s úsmevom, ale dôležitosť tohto zážitku je odstavená na druhú koľaj. Takto však môžem spomenúť, že s ľuďmi, z ktorých som 90% videl po prvý raz, som mohol sedieť na skupinke a zdieľať sa s nimi o tom, čo som za ten krátky čas prežil a počuť, aký je Boh originálny, keď sa dotýka ľudí. Že sme mohli len tak sedieť v izbe a rozprávať sa a to ako som mohol počúvať príbehy druhých ľudí, ktoré ma silno zaujali. Prekvapujúce pre mňa bolo zistenie, že niektorý zažili chvály po prvýkrát v ich živote. Tak som si spomenul na moje prvé chvály v živote, keď som sa na ľudí pozeral ako na bláznov. Asi musel byť veľký rozdiel medzi ich prvým vnímaním chvál a mojím.
Ďalšia silná vec pre mňa bolo vidieť 50 mladých ľudí zapálených pre službu. Ľudí, ktorí vyhrávajú nad lenivosťou a vkladajú sa do služby.

A to je všetko, čo som mal na srdci J