« Back

Odvaha milovať

Odvaha milovať

Pane, čo mám robiť? Často prežívame nepochopenie. Preto kým sme. Pre vieru. Pre to, čo nás robí šťastným. No práve preto sa za to oplatí bojovať. Byť sám sebou a nebáť sa. Veď On je za nás ! :)

 

Nepredám svoje srdce nájomníkom, ktorých stretnem a neviem o nič nich, ani tým, o ktorých si chcem vytvárať ilúzie.  Dám ho tým, o ktorých viem, že si ho zaslúžia. 

Boli sme stvorení, aby sme boli odvážni. Práve dnes v túto chvíľu. Práve vtedy, keď nemáme chuť a sme zraniteľní. Ja nedokážem byť silná... bez Neho. Dokážem sa tešiť len s Ním. Nemôžem Milovať, keď nemiluje On mňa a ja jeho. Pretože inak by bola moja sila krehká, moje šťastie umelé a moja láska nebola vôbec. Kým by som bola potom? Človekom bez zmyslu, ktorý tápa v hlbinách vlastného života, slepcom, ktorý má všetko to, po čom naozaj túži pred sebou, ale nechce to vidieť?

Nechcem byť taká.  Už viac nie. Koľko míľ vlastnej cesty musíme prejsť aby sme pochopili? 

Zahľaďte sa niekomu do očí, vidíte bolesť. Neustále.

Zahľaďte sa do očí človeku, ktorý vás práve potupuje, ktorý vám núti svoju (ne)pravdu.

Človeku, ktorý vás tak veľmi zranil.

A nie je to práve on? Zranený. Tak hlboko, že sa s tým nedokáže vyrovnať. Sám nie. Viac a viac si zatvrdzuje srdce.

Čo všetko to stojí opäť ho urobiť šťastným?

Detstvo, zničené vzťahy, odmietnutie. Postupne si odovzdávame všetky sklamania. 

Pozrite sa ešte raz. Čo vidíte za týmto všetkým. V jeho očiach, jeho duši. Vtedy, keď si myslí, že ho nie je vidno. Keď odhodí masku a opäť je sám sebou. Možno iba na krátku chvíľku. 

Žiaden človek nedokáže dlhší čas nosiť jednu tvár pred sebou a druhú pred ostatnými bez toho, aby nakoniec sám nemal zmätok v  tom, ktorá je tá pravá.

 

Možno nezvládnuté skúšky. Napriek tomu pre žiadneho človeka nikdy nie je neskoro. Aké krásne :) 

V každom človeku.  Je On.

Na ruku každého človeka dáva pečať, aby všetci ľudia jeho dielo poznali. (Jób)

Napriek tomu ako nám niekto ublížil, napriek tomu aké je to silné, práve tam sa skrýva odpustenie. Niekedy je to akoby sme naše srdce dávali do ohňa. Mučia ho slová, skutky toho ktorého tak milujeme. Vidíme ako sa ničí, ako všetko okolo neho upadá a my nevieme, ako mu pomôcť. Odpustenie je také krásne, že keď odpustíte človeku, ktorý vám ublížil, vlastne dovolíte jemu aby si to uvedomil a odpustil aj on sám. V tej chvíľke, dochádza k niečomu omnoho väčšiemu ako si mnohokrát uvedomujeme... áno... možno to nepríde hneď...možno prídu odmietnutia a my si budeme vravieť,  prečo sme do toho vlastne šli. Odovzdajme to Bohu. To všetko, čo do toho dáme, znamená, ako veľmi toho druhého milujeme.

Boli sme stvorení pre veľké veci. Boli sme stvorení, aby sme milovali a boli milovaní. Matka Tereza

Stojí to zato!

Na neho hľaďte a budete žiariť. (Ž 34,6)

Buďme s ním. Poďme za svetlom. Po čase naša láska - Jeho láska prebúra zábrany aj v tom najtvrdšom srdci.  A popri tom budeme rásť aj my. Verím tomu. Verím tomu, že každý je schopný lásky. Pretože -  sama  Láska sa mu darovala.

Tŕnie, ktoré znášame pre Krista sa často časom zmení na ružu. Ján XXIII.

Comments
sign-in-to-add-comment
Pekne a pravdive! Aj ja tak citim! Vdaka za vzacne myslienky :0)
Posted on 9/12/12 7:17 AM.