(iba niekoľko myšlienok o hriechu)
Existuje toľko veľa hriechov a každý z nás často mnohým z nich podľahne. Majú tieto hriechy niečo spoločné? A prečo vlastne človek koná hriechy?
Odpovede treba hľadať pri samotnom vzniku prvého hriechu v rajskej záhrade. Boh dal Adamovi zákaz jesť zo stromu poznania dobra a zla, pretože keď z neho bude jesť, zomrie. Diabol však prišiel k Adamovi a povedal mu, že ak z neho bude jesť, bude ako Boh. Klamal? - Nie. Ukážeme si prečo. V akom zmysle sa myslí to, že bude ako Boh? Adam sa kľudne mohol napchávať ovocím zo stromu života a byť nesmrteľný (až po tom, čo jedol zo stromu poznanie nemohol jesť zo stromu života). Jesť nemohol (spočiatku) iba zo stromu poznania, prečo? Prečo tento strom z neho spraví akože Boha? Celý príbeh je symbolický a tak ho treba čítať. Ak pochopíme, čo sa týmto príbehom chce povedať, môžeme to aplikovať aj na dnešnú situáciu.
Čo je to ovocie zo stromu poznania dobra a zla a prečo je to taký hriech?
To ovocie zo stromu poznania dobra a zla je považovanie seba samého za autoritu pri určovaní dobra a zla. Teda žiadne také, že Boh mi bude vravieť, čo je dobré a čo zlé ale ja budem mať vlastné poznanie toho, čo je dobré a čo zlé.
Tento prvý hriech nie je iba historicky prvým hriechom. Je to podstata, princíp všetkých našich hriechov. Veru, všetky hriechy sú postavené na tomto. V mojom prvom blogu (Ako (ne)komunikovať s ateistami) som písal o tom, že ateisti keď odstránili myšlienku Boha, stali sa sami určovateľmi dobra a zla, teda stali sa sami bohmi (tak ako to sľúbil diabol Adamovi) a často si za dobré určujú napríklad potraty, rozvody a rôzne iné veci. Správne je jednoducho to, čo oni považujú za správne a to len preto, že im to vyhovuje. Ale to nie iba ateisti. Nie sme to azda aj my kresťania, kto sa hráme na Boha, pretože si myslíme, že to čo konáme je dobro, ajkeď cirkev vraví niečo iné? Je prirodzené, že človek túži po dobru ale často nasleduje zlo v mienke, že je to dobro. A Boh to vie, preto nám zoslal na hore Sinaj desatoro, potom Tradíciu a cirkev, a na záver sv. Písmo aby sme vedeli rozlišovať dobro od zla. Boh nám zjavil, čo je dobré a čo zlé aby sme sa k nemu mohli vrátiť a aby sme vedeli navzájom spolu žiť - na to však potrbujeme pokoru.
Preto sa človek musí naučiť zapierať samého seba a počúvať Boží hlas, ktorý zaznieva z úst cirkvi. V dnešnej dobe často počujeme: „buď sám sebou“, „ver len sebe“. To však nie je správne – seba samého treba zaprieť a veriť treba Bohu. Ak nie, nastúpi subjektivizmus a každý bude mať svoje vlastné poznanie dobra a zla a potom to aj tak bude vyzerať. Nedávno ma šokoval postoj jednej kamarátky – kresťanky - k výstave s ľudskými telami. Napriek tomu, že cirkev to označila za nesprávne, ešte aj na markíze to dávali, že cirkev je proti tomu, ona na tom nič zlé nevidela a šla tam, podporila to. Ach, aká povrchnosť nás kresťanov! Koľko krát si pri nejakom cirkevnom prikázaní, nariadení či zakázaní položíme otázku „a čo je na tom zlé?“. Koľko krát ignorujeme nariadenia cirkvi, pretože sa nám zdajú pritiahnuté za vlasy alebo staromódne?! Stále hľadáme odpoveď na otázku dobra a zla v sebe a potom sa čudujeme, prečo je ten svet taký, aký je - zlý.
Čo je teda príčinou každého hriechu? - náš egoizmus. Hriech je porušenie prikázania, to porušujeme preto, že ho často ospravedlníme svojou vlastnou teóriou. V človeku sú stále prítomné následky prvého hriechu, stále je v nás túžba byť ako Boh a určovať si, čo je dobré a čo zlé. Dávajme si na to pozor a zapierajme samých seba – majme na to odvahu a silu, nepodliehajme subjektivizmu a naučme sa podriadiť autorite a magistrátu cirkvi. Naučme sa byť pokorný, pretože cirkvi nebude stačiť pokorný pápež, cirkev musí mať pokorných a poslušných kresťanov.
KKC(405) hovorí, že: „následky prvého hriechu ostávajú v človekovi a vyzývajú ho do duchovného boja. „ - a ja teda vravím: Do boja! Do boja proti sebe samému
