Blog

« Back

Čím potešiť Otecka?

Čím potešiť Otecka?

Ale kde teraz brať motiváciu k snahe o čokoľvek? Strach zo zatratenia? Niektorí ho odsudzujú, ako brzdiaci. Aj pre mňa je to slabá motivácia. Nie, žeby mi bolo jedno či prežijem večnosť v neutíchajúcej nenávisti (oddelení od Milovaného), ale...

Často čítam ako "nás v detstve vychovávali" slovami "počkaj, však Pánboh ťa potrestá. Z toho môže prameniť naša pomýlená viera a strach z Božieho trestu. Takisto z toho (vraj) pramení problém plne sa odovzdať do Božej lásky.

Neviem posúdiť, ja som takto vychovávaná nebola. Ked som "hnevala", moja mamička bola smutná. A, neviem, či mi to priamo tak povedala, alebo som si to nejako odvodila, ale verila som, že aj Boh je smutný, keď robím niečo zlé (keď konám hriech).

Vtedy bolo dosť ľahké "byť dobrá", alebo sa o to aspoň všemožne snažiť. Samozrejme, niektoré sebazaprenia mi boli ťažšie, ale mala som dobrú motiváciu. Nie strach, ale snahu robiť Tomu, ktorý mňa miluje radosť.

 

Neskôr som sa niekde dočítala, že Boh je večne a nekonečne blažený. A my na tom nič nezmeníme. Nemôžeme urobiť nič, čím by sme ho urobili viac, alebo naopak menej šťastného. Dáva to zmysel. Boh vo svojej jednoduchosti a dokonalosti nemôže byť závislý na našich rozmaroch, všetky city popisované napr. v Biblii sú personifikácie, aby sme my lepšie pochopili, čo od nás chce.

Ale kde teraz brať motiváciu k snahe o čokoľvek? Strach zo zatratenia? Niektorí ho odsudzujú, ako brzdiaci. Aj pre mňa je to slabá motivácia. Nie, žeby mi bolo jedno či prežijem večnosť v neutíchajúcej nenávisti (oddelení od Milovaného), ale vnímam, že strach skôr ochromuje, akoby mal k niečomu pohýnať. Aj prirodzene ľahšie urobím niečo pre druhého (ktorý to potrebuje), ako sama pre seba - na to som priveľmi lenivá 8)

Ako z toho von? Mám sa snažiť? O čo? Prečo? Kde vziať odhodlanie?

 

Mohla by byť riešením druhá božská osoba - Ježiš?

On bol / je človekom rovnako ako my. A hoci predpokladám, že "teraz" (ako Boh) tiež prežíva nekonečnú blaženosť, kým žil na zemi, poznal, čo je smútok, bolesť, samota...  Zvlášť v Getsemanskej záhrade - keď všetky naše hriechy pocítil na sebe. A podľa niektorých práve v tom spočívalo najväčšie utrpenie Zeleného štvrtka (tajomstvo: "Ktorý sa pre nás krvou potil"), keď videl pre koľkých ľudí bude to všetko zbytočné.

Myslím, že každý náš hriech zväčšuje Jeho utrpenie - aj keď by sa zdalo, že už muselo byť tak nekonečné, že tá jedna "maličkosť" už hádam ani nezaváži. Som si istá, že zaváži.
A naopak, každý náš skutok lásky je preň povzbudením. Však On povedal: "Čokoľvek ste urobili jednému z mojich bratov, mne ste urobili."

A tak sa snažím podávať pohár, navštíviť, vypočuť... (aj keď nie vždy sa darí - duch je síce ochotný, ale telo slabé). Nerobím to zo strachu, aby ma azda Kráľ pri poslednom súde nezaradil medzi capov. Ale z lásky, aby som v blížnom poslúžila Tomu, ktorý pre mňa dal všetko. A stále, aj teraz ma zahŕňa svojou láskou.

Comments
sign-in-to-add-comment
Pri "prehŕňaní sa" staršími príspevkami som našla tento môj starší článok. Plný otázok, možno nevypovedaných nejako zjavne. Možno tiež plný nádejí na akúsi odpoveď... Ale stále si v tých otázkach / úvahách pripadám sama a tak trochu stratená. Zaujíma ma váš názor. Zdá sa vám, že píšem úplne od veci? Alebo som sa aspoň čiastočne trafila?

Hm...
Posted on 9/10/12 4:18 PM.