A týmto článkom to bude vonku. Moje svedomie si už nebude môcť pripisovať zásluhy. Stalo sa to už asi pred rokom, keď som niekomu niečo dala len tak. Zadarmo. Lebo som mala pocit, že mám. Urobila som nákup :)
Kým som bola v Nitre stretávala som denne niekoľko bezdomovcov. U nás v Rimavskej to až také bežné nie je, alebo ja som málo v meste? Neviem, ale väčšinou som vždy len prešla okolo kľačiaceho človeka zbožne sa tváriac, že mňa sa jeho problémy netýkajú a aj tak mu pár drobných nepomôže. Ale v ten deň to bolo iné. Pamätám si, že som sa veľmi ponáhľala. V takých chvíľach nechcete, aby vás niekto vyrušil, stretol. Proste som len upaľovala za svojim cieľom. Ale pán okolo ktorého som vtedy prešla bol niečím iný. Snažila som si nevšímať neodbytnú myšlienku, aby som sa pri ňom zastavila. Vrátila som sa a začala s ním rozprávať. Ľudia na mňa divne hľadeli, ale ja som vedela, že tých pár minút je pre toho človeka dôležitých. Spýtala som sa ho, načo potrebuje peniaze. Odvetil, že na jedlo. Tak som sa otočila a išla do potravín nakúpiť. Doslova na mňa neveriacky civel, keď som sa vracala s igelitkou plnou jedla. Dala som mu ju a odišla. Ale ten pán mal v očiach viac ako len obyčajnú vďačnosť za jedlo. Možno po dlhom čase (ak nie prvýkrát v živote) ho niekto vnímal aj inak ako smrdľavého bezdomovca. Dokonca som v istej chvíli mala chuť ho objať, ale to som egoisticky rýchlo v sebe odmietla. A možno som mu vrátila aj vieru v človeka, že keď niekto niečo sľúbi, aj to splní. Dnes si uvedomujem, že tá situácia bola viac pre mňa, ako pre toho pána. Ja som si myslela, ako som mu nezištne pomohla, ale vlastne on pomohol mne. Dal mi zažiť, aké úžasné je pomôcť, hoci z toho nič nemám a ešte navyše, keď o tom nikto nevie. Keď sa nemám pred kým vychváliť. A Boh mi cez neho ukázal i to, že aj keby som dávala jesť všetkým chudobným na svete a nepoviem im o pravom Chlebe, všetko je to márne. Ja som dala pár drobných, ale zadarmo som dostala vďačný úsmev, nový pohľad na človeka a pomoc a väčšiu blízkosť k Ježišovi.
