Tak často sa bojíme strát
tak často mlčíme,
keď chceme rozprávať.
Tak často sa bojíme vyjsť
s vlastnou kožou na trh,
že nakoniec uviazneme
v chronickom strachu
popretkávanom únavou
z nás samotných,
že nie sme tými,
za ktorých sa pokladáme
a učíme sa umlčať vlastné srdce.

Tak často sa dívame do minulosti
a spomíname na tie dni,
kedy sme mohli niečo zmeniť,
ale nespravili sme to
pre milión dôvodov,
pre milióny racionálne
zdajúcich sa vecí.
A potom, keď desí nás tma
a prázdnota nášho srdca
vidíme, že sme uviazli v niečom
čomu sme sa chceli vyhnúť.
Prázdni cynici so slzami v očiach.
 

Načo je nám potom ľudská zloba
a všetko to zlo, ktoré páchame?
Celkom si postačujeme sami,
keď nekonáme dobro, ktoré chceme.
A že neveríme na splnenie snov?
Aj tak ich snívame po nociach
a plačeme nad skutkami,
ktoré sme stvorili.
 

Nie! netreba nám žiadnej zloby,
netreba nám žiaden trest.
My sami sme sa potrestali
a vymerali si odmenu
za smrť a nie za život.
A napokon je ťažké neustrnúť
v predstavách, že všetko je márne,
keď svoj svet zmeniť nevieme,
lebo nechceme zmeniť
svoje vlastné ja.