« Back

9. CESTA K NOVÉMU ŽIVOTU.

Sandro žil u mojej mamy veľmi dlho. On pracoval v jednej továrni na topánky, a ja zas v krajčírstve. Cítil som však, že takto to nemohlo pokračovať. Raz v noci som cítil v srdci Ježišove slová: “ Syn môj začína pre Teba nový život.“ Tieto slová sa my vryli do mysle, a veľa som nad nimi rozmýšľal. A tak, ja a Sandro, zozbierali sme tých pár peňazí, čo sme mali, a vybrali sme sa na cestu do neznáma. Písal sa rok 1998. V tom čase bolo v Umbrii zemetrasenie. Popri ceste som videl zničené domy. A práve tak som sa aj cítil. Mal som však chuť začať odznovu, v mlčaní a v skrytosti. Zastavili sme sa v Assisi. Sandro sa ma pýtal, že čo budeme robiť. Ja som ho uisťoval, že Boh sa postará, len sa treba modliť. A tak sa aj stalo.
Zavolal mi jeden kamarát , ktorého som ja nazýval "ocko Sanzio“, lebo mi bol od začiatku nablízku. Žiadal ma o modlitbu. Sanzio žil v Polverigi – Ancona. Pýtal sa ma, že kde sa nachádzam. Keď som mu povedal, že v Assisi, bol veľmi zvedavý, že prečo práve tam. Povedal som mu, že som sa nechcel vrátiť domov, a, že som chcel začať nový život. Ako to odo mna Pán žiadal. Hneď bol ochotný ma prijať do svojho domu na nejaký čas. Prešiel mesiac, a ja som nenašiel nič konkrétne. Chcel som odísť, lebo som nechcel zneužívať jeho ochotu. On ma uisťoval  že to tak nieje, akoby urobil skutočný otec. On ma spojil s jednou dobrovoľníčkou charity v meste Fermo, aby mi pomohla hľadať prácu. Šli sme spolu do Ferma, kde sme stretli Antoniettu, ktorá ma odprevadila do rôznych továrni. Nič sme však nenašli. Keď sme sa chystali odísť, videl som jednu továreň  Povedal som Antoniette, aby sme sa šli spýtať aj tam. Ona neverila , že by ma práve tam prijali, cítil som však, že tam mám ísť. A tak sme našli prácu pre mňa a aj pre Sandra. Ako by som mohol pochybovať o Božej Prozreteľnosti?! Sanziovi bolo ľúto, že nás tam musel nechať. Upokojil som ho, a rozlúčili sme sa. Antonietta nás nemohla prijať na noc, lebo nás nepoznala. Odviedla nás teda k jednému opustenému kostolu. Upozornila nás, aby sme boli opatrní, lebo to bola poškodená budova. V tom kostole, spali sme na fare (v Taliansku často fara je súčasťou kostola- poznámka prekladateľa ), sme strávili asi tri týždne. V robote bolo všetko v poriadku. Bolo to veľmi nepohodlné bývanie; a tak som musel dodávať Sandrovi odvahu, lebo chcel odísť. Raz večer som mu povedal, aby prestal šomrať, a šiel sa radšej modliť do kostola; prozreteľnosť by nám určite pomohla; hlave ak ju bude prosiť On. Ako sme dojedli náš každodenný chlebík, Sandro neochotne šiel so mnou modliť sa svätý ruženec. Na druhý deň, keď sme sa vracali z práce, pred kostolom nás čakala jedna pani. Mysleli sme si, že aj odtiaľ nás vyháňajú; v skutočnosti však Pán opäť konal svoje zázraky! Pani Luciana mala o nás starosť, lebo to bolo nebezpečné miesto. Povedala nám , aby sme si zobrali naše veci, a, že nás prijme v podkroví svojho domu. Pre nás bolo veľkým darom mať opäť pohodlie skutočného domu; nemohli sme preto tomu od radosti veriť. Navždy budem vďačný Luciane, zato, že nás prijala do svojho domu, hoci nás nepoznala. Ona už mala svoj kríž: ťažko chorého manžela.  Ako sa patrí , po mesiaci sme sa jej chceli zavďačiť za prijatie; dokonca aj varila pre nás; a starala sa o nás, ako o svoje deti. Ona nič nechcela! Naopak, ďakovala nám zato, že sme rozmaznávali jej manžela; a priniesli trochu radosti do ich domu. My sme nechceli zneužívať tú jej ochotu; potrebovali sme aj súkromie; a tak sme začali hľadať bývanie. Luciana a Antonietta nám pomohli pri hľadaní. Našli nám bývanie, a pomohli nám aj pri upratovaní. Odvtedy sa začala moja nová cesta. Žil som moju mystickú skúsenosť v tichu a v modlitbe; ani moji kolegovia v práci o ničom nevedeli. Po dlhom čase, Sandro, z osobných dôvodov,  vrátil sa do Neapola. Ja som pokračoval v mojom živote v regióne Marky, v tichu a v kľude každodenného života. Navštevoval som niektoré modlitbové skupiny.

Na fotografii sú Elio e jeho manželka Flóra . Moji priatelia z Polverigi – Ankona. Priatelia, ktorí , ako “ ocko Sanzio“ ma podporovali a pomáhali mi v posledných rokoch. Otvorili dvere ich domu, aby prijali modlitbovú skupinu, ktorá sa dodnes stretáva.

Z taliančiny preložil D. R.

https://www.incamminoconmaria.it/2018/12/04/cesta-k-novemu-zivotu/?lang=sk