Blog

« Back

Som empatický?

Som empatický?

Empatia je vlastnosť človeka, ktorá patrí medzi tie najpozitívnejšie, najvyhľadávanejšie - po ktorých túžime najviac, ale zároveň sa nad ňou často až tak veľmi nezamýšľame. Takže na uvedenú otázku väčšina z nás spontánne odpovedá "áno" a ak by nás niekto charakterizoval ako "málo empatických" alebo dokonca "neempatických", cítili by sme sa nepríjemne, ba dokonca azda aj urazene. Vrátane mňa, aspoň do dnes.

Nerobil som žiaden výskum, ale dovolím si odhadnúť, že napriek tomu, čo si ľudia o sebe myslia, v skutočnosti je empatických len celkom málo ľudí - ak vôbec niekto! Je to skutočne veľmi výnimočná vlastnosť, resp. schopnosť.

So skutočnou empatiou to totiž nie je vôbec také jednoduché. (A o inej než skutočnej sa ani nebavme - podobne ako o láske!)

"Empatia" je schopnosť "vcítiť" sa do prežívania druhého človeka. Nie je to teda to, čo nazývame "súcit" - cítiť niečo s niekým druhým (napr. radosť alebo smútok), ale cítiť niečo tak ako to cíti ten niekto druhý. Môžeme hovoriť tiež o schopnosti "vžiť sa" do "prežívania" toho človeka. Nuž, a to je iná káva!

Chce to celý rad veľmi náročných mentálnych i emocionálnych operácií:

Potrebujem sa dozvedieť, čo ten človek prežíva. Objektívnu stránku. Vzal by som si ako príklad radšej niečo pozitívne, ale - pochopiteľne - empatiu potrebujeme zvlášť, keď druhý človek prežíva niečo negatívne. Takže vezmime si stratu blízkej osoby. Môjmu priateľovi zomrela mama. Prvá vec je oboznámiť sa s touto skutočnosťou. Potiaľ je namieste súcit: Je mu to ľúto? Aj mne je to ľúto. Lenže mne je to ľúto "po mojom" - vzhľadom na to, že to bola priateľova mama (nie moja) - a skúšam si predstaviť, čo asi môže prežívať (spomínajúc na to, čo som v podobnej situácii prežíval ja).

A tu to začína byť náročné. Ak chcem byť empatický, potrebujem porozumieť práve tomu. Čo preňho znamená, že mu to je ľúto. Ako to prežíva on? Aké pocity má on? Aké myšlienky mu pri tom chodia po mysli? Aké nálady to so sebou prináša? A to všetko nie nejako vo všeobecnosti, ale s prihliadnutím na to, aký človek je ten môj priateľ. Teda akú má povahu, aké emócie sú preňho typické (vlastné), aké uvažovanie atď.

Na to všetko, samozrejme, vplýva špecifický vzťah, ktorý mal môj priateľ so svojou mamou - jeho spomienky s ňou, od malička formované vzájomné prejavy, slová, gestá, "rituály"... Lenže to všetko zakomponované do jeho dnešného prežívania, na rovine celej svojej osobnosti.

Až potom prichádza konečný krok tejto operácie: vžiť sa do tohto jeho prežívania tejto skutočnosti, s prihliadnutím - ba viac - vcítením sa do jeho myšlienok, emocií, na základe jeho vzťahu so svojou mamou. A to mám dokázať ja, ktorý som celkom iná osobnosť, s inou povahou, iným prežívaním, inými myšlienkami, iným... všetkým, dokonca aj iným "ponímaním" mamy ako osoby a vzťahu, ktorý aj ja mám, ibaže ja so svojou mamou, niekým celkom iným ako je priateľova mama.

Nezdá sa to aj vám extrémne náročné, prinajmenšom na to, aby sme si to len tak ľahko pripisovali, že to dokážeme, že sme takí, že je to naša charakteristická črta atď.?

DÁ SA TO vôbec?

Úprimne poviem, keď to vezmeme naozaj dôsledne, obávam sa, že je to pre človeka príliš veľké sústo.

Hovorme radšej o úprimnom úsilí o empatiu, ako o ideáli, ktorý nikdy nedosiahneme, ale - vo vzťahu s druhým človekom a v úprimnom úsilí pochopiť jeho prežívanie akejkoľvek skutočnosti - sa k tomu chceme aspoň trochu priblížiť.

 

Včera som mal vážny rozhovor s jedným priateľom a upozorňoval som ho, že v jeho profesionálnych vzťahoch by sa mohol viac usilovať o empatiu - teda aby nežiadal od svojich podriadených porozumenie jeho povahy, prežívania a pod., ale aby sa sám pousiloval vžiť do povahy, prežívania a pod. každého zo svojich podriadených (nemá ich až tak veľa). Tak by s nimi mohol lepšie komunikovať - "ich jazykom", teda spôsobom, ktorému oni budú rozumieť.

Zároveň sa však stalo, že mne celkom unikla jedna dôležitá poznámka, ktorú ten priateľ vyslovil na začiatku rozhovoru o tom, čo on aktuálne prežíva... "Došlo mi to" až oveľa neskôr, keď som sa dnes ráno vrátil v mysli k tomu rozhovoru a uvažoval som, prečo sa priateľ tak negatívne postavil k tomuto môjmu návrhu, rade, odporúčaniu. Až vtedy som si uvedomil, že aj mne vlastne v rozhodujúcej chvíli chýbala empatia, pretože keby som sa nad tou jeho poznámkou len trochu hlbšie zamyslel, bol by som pochopil, že včerajší deň a stiuácia neboli vôbec vhodné na takúto debatu.

Hm, začal som si empatiu  oveľa viac vážiť. Mám voči nej bázeň a zároveň ako ja sám túžim dávať si väčší pozor, aby som sa aspoň trochu viac empaticky správal vo vzťahoch s ľuďmi okolo seba, budem s oveľa väčšou opatrnosťou o nej hovoriť... a verím, že aj oveľa viac oceňovať každý úspešný pokus aspoň o trochu viac empatie vo vzťahoch medzi ľuďmi.

Zároveň som si však čoraz väčšmi vedomý, ako aspoň toto úsilie je pre dobré vzťahy medzi ľuďmi absolútne nevyhnutné.

Jednoduchý príklad: Keď v susednom Maďarsku chcem odovzdať nejakú informáciu okoloidúcim, zbytočne to budem robiť po slovensky... a naliehať na nich, aby sa usilovali pochopiť mňa, veď ja to s nimi myslím dobre, mám tie najčistejšie úmysly a pod. Alebo iný: keď chcem milovanej osobe prejaviť lásku, hm, musím to urobiť jej "jazykom lásky", inak sa nemôžem čudovať, keď to ako prejav lásky nebude chápať. (Odporúčam o tom úžasnú knihu Garyho Chapmana, 5 jazykov lásky).

A to je len jazyk. No, použil som ho úmyselne, pretože práve jazyk máme ako privilegovaný ľudský nástroj komunikácie. A tu sa často stáva, že aj s ľuďmi, s ktorými používame ten istý jazyk (napr. slovenčinu), niektoré slová používame a chápeme navzájom inak. Môžeme ich nútiť, aby oni porozumeli, ako to my chápeme a používame. Ale asi by bolo milšie a efektívnejšie, keby sme im to - v prípade nedorozumenia - vysvetlili a aby sme sa vzájomne usilovali o porozumenie, ako to chápe ten druhý. To už by bol pekný krok na ceste k empatii! Nik nám totiž do srdca ani do mysle nevidí - len počuje (číta) naše slová. Tak sa usilujme, mať "čo na srdci, to na jazyku" dostatočne zrozumiteľne, a zároveň sa cez slová druhého človeka usilujme porozumieť aspoň trochu, čo má na srdci on. Veď na to sme dostali dar verbálnej komunikácie. Aj evanjelium nás k tomu vyzýva, keď Ježiš hovorí, že "z plnosti srdca hovoria ústa" (Lk 6,45) - tak nech je to naozaj tak, zrozumiteľne pre našich poslucháčov - a my počúvajme s aspoň trochu empatickou vôľou po porozumení. A bude svet krajší.