Sú medzi nami ľudia, ktorých možno podľa našich predstáv „dať zarámovať do obrazu a vystaviť v kostole.“ Milí, dobrí, svätí... jednoducho dokonalí... Rovnako ako Timon...
Nikdy neodsudzoval ani nerozprával o chybách iných...
Nebol to ani muž, čo sa „vyhráža“ božím trestom...
Bol to....
Bol to človek
NAVONOK
plný pokoja,
lásky,
radosti,
s darom NAČÚVAŤ INÝM...
Jeho okolie si na neho zvyklo.
„Máš problém?“ hovorili si medzi sebou ľudia.
„Choď za Timonom. Vypočuje ťa, poradí ti...“
A to bola aj pravda.
Ten človek mal v sebe niečo,
čo nám z času na čas chýba...
Pokoj...
Bol ako chlieb s maslom
mäkký, čerstvý a voňavý...
Nuž mať takého Timona pri sebe,
je niekedy viac ako VÝHRA v športke.
A Timon?
Slúžil...
Pomáhal...
Počúval...
Miloval...
Bol rovnako ako Boh
milosrdný
pokojný
pokorný....
jednoducho DOKONALÝ.
Až do istého dňa...
Vtedy sa do jeho duše
sa vkradla bolesť...
Problém, ktorý prechádzal do
BEZMOCNOSTI.
Timon si hovoril sám pre seba:
„Boh to vyrieši...“
A tak nikto nič nezbadal...
Timon bol NAVONOK stále „TEN ISTÝ“
...počúval iných...
... tešil ich....
... modlil sa za nich...
Lenže tá jeho bolesť,
sa menila na balvan,
ktorý tlačil jeho dušu k zemi...
Už aj premýšľal,
že by mal začať rozprávať
o svojom srdci...
ale vždy sa toho vzdal.
VEĎ...
Nuž mal za sebou niekoľko sklamaní...
ZRÁD ZO VZŤAHOV,
kedy tí, ktorým veril,
sa hrali na hlásne trúby....
Vtedy stratil priateľov
(ak to vôbec boli priatelia)
a ROZHODOL SA,
že bude veľmi opatrný....
A okrem toho,
VERIL,
že ak ho má niekto skutočne rád,
tak sa ho spýta,
ako sa má...
VERIL,
že ten človek vybadá,
že tu niečo neladí,
VERIL,
že ostane,
aj keď jeho bolesť bude
ťažká
a bezmocnosť prejde aj na druhého....
Lenže,
čo ak sa taký človek nenájde?
Čo ak svoj problém
hodí pred „nechápavcov“?
Čo ak ho vysmejú,
nepochopia,
nebudú chcieť počuť...?
Strach zvíťazil....
A zaujímavé je,
že hoci ho každý deň
niekto navštívil,
nikomu ani len nenapadlo,
že Timon „bojuje... o život.“
Timon vedel že je „ťažšie ako ťažko“
Skúšal a hľadal
niekoho,
kto by mu
pomohol...
Chcel niečo povedať...
ako „Vieš, bolí ma...“
no skôr, ako dopovedal,
prišla odpoveď:
„Keby si vedel, aké mám ja problémy,
tie tvoje, to sú nič oproti mojim...“
Alebo: „Rozmýšľam nad smrťou...“
a odpoveď:
„To nech ti ani nenapadne...“
A skúšal to aj mlčaním,
no odpoveď bola jednoznačná:
„Haló. Počúval si ma vôbec?
Prišiel som, aby som ti povedal,
že....“
JE NESKORO
Timon urobil bodku za životom.
A pridal aj výkričník!
Keď píšem tento blog,
modlím sa za neho
a za spásu jeho duše...
Bola svätá,
a bezmocná v bolesti...
jemná
ustráchaná...
a podľa ľudí „dokonalá.“
Správal sa tak,
ako najlepšie vedel...
Zvykli sme si na jeho hereckú rolu života
a na jeho „prácu...“ počúvať a tešiť.
A keď si chcel vziať „dovolenku“
a povedať niečo o sebe,
„nepodpísali sme mu lístok...“
Zbytočne sa pýtame:
„Ako mohol skončiť svoj život,
keď bol vždy taký šťastný,
keď z neho vyžarovalo toľko pokoja?
A bude vôbec spasený?“
Akosi rýchlo sme zabudli na dobro,
čo k nám pretekalo
cez jeho slová,
ruky,
i srdce...
Verím však, že Boh nezabudol...
Pamätá, že mu bol v mnohom podobný.
A modlím sa za seba,
i za teba,
čo čítaš tieto riadky...
aby sme boli „vnímaví“
na potreby ďalších
dokonalých Timonov,
ktorí žijú
okolo nás...
Aby sme netúžili
po ich prítomnosti iba preto,
že sú „skvelí,“
ale aby sme v sebe objavili
odvahu vstúpiť do ich príbehu života.
Totiž
nie vždy vidíme vlastnými očami
NEZAODETÚ PRAVDU...
Človek často vidí iba to,
ČO CHCE VIDIEŤ!
A možno každý usmievavý klaun
za svojim smiechom skrýva slzy bolesti..
Pane, daj nám odvahu
načúvať druhým.....
a zbav nás našej vlastnej dokonalosti.
