« Back

SV. HILDEGARDA Z BINGENU - POLYHISTORKA S HLBOKOU VIEROU

Všestranná žena – mníška z 12. storočia bola vizionárka, teologička, mystička, učiteľka, lekárka, farmaceutka, prírodovedkyňa, spisovateľka a hudobnú skladateľka, a pritom bola praktickou ženou, manažérkou – opátkou kláštora. Hildegarda z Bingenu zostáva jedinečnou postavou svetových dejín.

Už oddávna ma uchvacuje neobyčajný až šokujúci život Hildegardy (1098-1179). Ako prírodovedca ma fascinujú jej znalosti o prírode. Ako sa mohlo v jednej osobe stretnúť toľko darov? Boh rozdáva, ako uzná za vhodné, má svoje plány, ktorým nerozumieme. Nevieme, prečo práve jej dal takéto poslanie vo svete a v cirkvi. Jej životopis je prístupný na internete vo viacerých verziách, tak ho načrtnem len zľahka. Viac sa zameriam na niektoré jej dary a miesta s ňou spojené, ktoré sme so spoločenstvom navštívili.

Kláštor sv. Hildegardy v Eibingene uprostred viníc s Rýnskym Rizlingom.

Pri povrchnom záujme o Hildegardu, nájdeme na internete Opátstvo sv. Hildegardy (Abtei St. Hildegard) v Eibingene. To je ono! Podľa obrázkov to vyzerá veľmi pekne. Kamenný románsky kláštor vysoko nad riekou Rýn uprostred viníc. Pri pozornejšom čítaní sa dozvieme, že toto miesto je marketingový ťah. Naozaj ho navštevuje množstvo ľudí, pre ktorých je Hildegarda zaujímavou osobou, liečiteľkou, ezoteričkou, stredovekou emancipovanou ženou a ekologičkou.

Kláštor z roku 1904 v Eibingene.

Neorománsky kostol a kláštor sv. Hildegardy v Eibingene navštevuje mnoho hostí.

Neorománsky kostol sv. Hildegardy v Eibingene s ružami a bylinkami svätice.

V opátstve v Eibingene sídlia benediktínky, predávajú sa tu pamiatkové, umelecké i praktické veci spojené s Hildegardou, ako bylinkové čaje, liečivé oleje podľa jej receptúr, výborné miestne vína. Je tu stredoveko vyzerajúci kostol s peknými maľbami zo života Hildegardy a svätých nemeckých žien, ale nie je to miesto hlavnej úcty k svätej mníške. Hildegarda tu za života nebola. Kláštor v neorománskom štýle tu postavili až v roku 1904 ako možnú repliku pôvodného kláštora z Eibingenu. Súčasný kláštor je nástupcom kláštorov Bingen-Rupertsberg a Eibingen, ktoré založila svätá Hildegarda. Po postavení súčasného kláštora sa tam presťahovalo 12 benediktínskych mníšok z pražského opátstva sv. Gabriela.

Pôsobivá výzdoba neorománskeho kostola s výjavmi zo Svätého písma a života sv. Hildegardy.

Socha Panny Márie s Ježiškom má na hrudi relikviu sv. Hildegardy v neorománskom Kostole sv. Hildegardy.

Ľudia, ktorí sa o Hildegardu zaujímajú ako o svätú katolíckej cirkvi, sa na nástenke dozvedia, že jej ostatky sú v Kostole sv. Hildegardy vzdialenom autom len 1,5 km v mestečku Rüdesheim am Rhein. Tento kostol bol v roku 1935 postavený na pozostatkoch bývalého kláštorného kostola sv. Hildegardy v Eibingene. Na tomto mieste, kde stál vypálený augustiniánsky kláštor, Hildegarda zriadila svoj druhý kláštor v roku 1165, neďaleko od prvého kláštora na skale Rupertsberg v Bingene. Bolo to na opačnej strane Rýna, ktorý tu je širší ako Dunaj v Bratislave, má až 500 m. Vzdušná vzdialenosť Bingenu a Eibingenu je len 3,5 kilometra. Na rozdiel od kláštora v Rupertsbergu kláštor v Eibingene prijímal nielen šľachtické, ale aj bežné ženy. Po zničení kláštora Rupertsberg v Bingene Švédmi počas tridsaťročnej vojny (1632) sa mníšky presťahovali do Eibingenu (1641). Abatyša dokázala zachrániť relikviu svätej Hildegardy a Hildegardin poklad relikvií v tunajšom kláštore. Zachránené boli aj rôzne rukopisy vrátane Knihy Scivias svätej Hildegardy.

Kostol sv. Hildegardy v Rüdesheim am Rhein s jej ostatkami bol postavený na základoch pôvodného kostola druhého kláštora v Eibingene.

Relikviár sv. Hildegardy z roku 1929 napodobňuje stredoveké relikviáre. Latinské motto nad reliéfmi znie: „Pán ma obliekol do rúcha spásy, zahalil ma do plášťa radosti ako nevestu ozdobenú svojimi šperkami.“

Eibingenský relikviárny poklad zhromažďuje relikvie zo zbierky sv. Hildegardy, napr. obsahuje lebku patrónky Belgicka sv. Guduly.

Počas cesty do Nemecka som chcel navštíviť s priateľmi prvý kláštor sv. Hildegardy v Bingene na vrchu Rupertsberg. Ako mnohí iní aj ja som zažil sklamanie, lebo tento kláštor neexistuje. Ďalšie sklamanie je to, že nejde o žiadny vrch. Bola to skala, ktorá sa týčila na mieste, kde sa rieka Nahe vlieva do Rýna. Táto skala tiež neexistuje, lebo bola odstrelená, aby nezavadzala železnici. Sv. Hildegarda založila Rupertsberské opátstvo okolo roku 1150 na mieste pochovania sv. Ruperta z Bingenu, ktorý žil v 8. storočí. Sv. Hildegarda napísala jeho životopis podľa tradície. Po otcovej smrti ho matka Ruperta vychovávala v kresťanskej viere. Vo veku 15 rokov sa vydal na púť do Ríma. Po návrate domov dal na rodinných pozemkoch postaviť kostoly a domy. Zomrel na horúčku vo veku asi 20 rokov a bol pochovaný v kostole, ktorý tam postavili on a jeho matka. Svätá Hildegarda dala tento kostol zrekonštruovať a postavila tam svoj kláštor Rupertsberg.

Rekonštrukcia Kláštora v Bingene nad riekou Nahe (bingen.de).

Na miestach, kde vidno kostolné veže sa nachádzal pôvodný kláštor sv. Hildegardy v Bingene.

Trojloďový kláštorný kostol bol vysvätený v roku 1152. V tom čase už Hildegardino prvé dielo, Liber Scivias, dosiahlo veľkú slávu. Väčšina jej diel vznikla počas jej pôsobenia v Rupertsbergu. Kláštor bol zničený Švédmi počas tridsaťročnej vojny v roku 1632 a nikdy nebol obnovený. V roku 1857 museli jeho ruiny uvoľniť miesto pre výstavbu železnice. Keď bola skala, na ktorej stál kláštor, odpálená, zničená bola aj pohrebná krypta pod chórom. Mnohí verili, že päť arkádových oblúkov v pivnici jedného domu sú zvyškom krýpt kláštora. Ale aj to bolo nedávno spochybnené.

Údolie Rýna pod Kláštorom sv. Hildegardy s typickými vinicami.

Hildegarda bola ako dieťa zverená mníške Jutte zo Sponheimu na výchovu.

Hildegarda sa narodila neďaleko rieky Rýn v šľachtickej rodine ako desiate dieťa. Od troch rokov mala dar pre zvláštne videnia Božích vecí a predvídania budúcich udalostí. Ako osemročnú ju dali na desať rokov na výchovu pustovníčke blahoslavenej Jutte. Vtedy boli benediktínske kláštory centrom vzdelanosti. Mladá Hildegarda sa nevzdelávala len v teológii a kláštorných pravidlách, ale učila sa základom rétoriky, filozofie, aritmetiky, geometrie, astronómie, hudby a gramatiky. Ako pätnásťročná sa stala benediktínskou mníškou a v roku 1136 predstavenou kláštora. Viedla vyrovnaný život zameraný na štúdium a modlitbu, až kým nezačala mať intenzívne mystické videnia. Tie začala na vnútorný popud zaznamenávať s pomocou mnícha Volmara a žiačky Richardy. Radila sa o tom aj so sv. Bernardom z Clairvaux. Súbor spisov, ktoré za život vytvorila, nemal v stredovekých európskych dejinách obdobu. Ani mužskí súčasníci Hildegardy nevytvorili taký komplexný súbor spisov.

Živé svetlo osvetľuje myseľ sv. Hildegardy počas jej vízií.

Napriek mnohým darom bola telesne slabá, často chorá. Takto asi Boh vyrovnával jej dary, aby neupadla do pýchy. Hildegarda vysvetľovala svoje videnia ako náhly vhľad do významu Svätého písma. Vo víziách odhaľovala hlbšie tajomstvá Biblie. Zdôrazňovala, že svoje videnia neprijíma v stave extázy alebo v akomkoľvek inom druhu vytrženia, ale vždy je v jasnom bdelom stave. Jej zjavenia odobrili biskupi i pápeži tej doby. Jej chýr vizionárky, liečiteľky a múdrej ženy sa rozšíril po celom kraji. Ľudia ju vyhľadávali. Radila, riešila konflikty, zmierovala protivníkov, povzbudzovala, učila a kázala. Udržiavala rozsiahlu korešpondenciu s dôležitými osobnosťami politiky a cirkvi. Dopisovala si s kráľmi a pápežmi, arcibiskupmi a opátkami. Jej listy i činy niekedy vyvolávali kontroverzie, neboli prijaté s pochopením, dostávala sa aj do nemilosti.

Vo vyššom veku vykonala štyri namáhavé misijné cesty po Nemecku, aby bojovala proti šíriacemu sa bludu katarov v Porýní a v okolí. Zomrela osemdesiatročná v kláštore sv. Ruperta pri Bingene. Hoci boli zaznamenané zázraky počas jej života i po jej smrti, pokusy o jej kanonizáciu v 13. a 14. storočí boli neúspešné. Jej meno bolo zapísané do Rímskeho martyrológia v 15. storočí a jej uctievanie sa schválilo len pre nemecké diecézy. Pápež Benedikt XVI. rozšíril úctu k svätej Hildegarde, svojej krajanke, v roku 2012 na celú Cirkev a zaradil ju do zoznamu svätých a povýšil ju za Učiteľku Cirkvi.

Ikona sv. Hildegardy v rovnomennom kostole.

Jej početné spisy pokrývajú širokú škálu tém, od teologických spisov, zbierky listov, životopisov svätých, autobiografie, básní a piesní až po knihy o medicíne a prírodovede.

Vyšľachtená ruža na počesť sv. Hildegardy.

Prírodovedecké diela sa venovali štúdiám o prvkoch, rastlinách, stromoch, mineráloch, rybách, vtákoch, štvornožcoch a plazoch. Tieto diela boli na svoju dobu výnimočné. V čase, kedy bola veda v plienkach, spisovala poučenia, ktoré boli známe pod titulom Physica. Išlo o encyklopédiu, ktorú používali ako učebnú pomôcku na známej lekárskej škole tej doby v Montpellieri. Hildegarda sa pri svojich opisoch a vysvetľovaní prírodných zákonov neodvoláva na vízie. Javy vysvetľovala z prírodných príčin a následne podávala teologický výklad. Bádateľské pozorovanie prírody kládla vedľa teologického výkladu, ale nepokúša sa harmonizujúcim spôsobom spájať prírodné vedy a teológiu a vytvárať demonštratívnu jednotu. V tých časoch, keď o hygiene mnoho nevedeli, radila Hildegarda, ako sa vyhnúť najobávanejším stredovekým chorobám – vodu z rybníkov a riek pokladala za pitnú až po jej prevarení.

Obraz Jednoty Najsvätejšej Trojice z prvého mystického diela Scivias nad Relikviárom sv. Hildegardy.

Základ pre každý mystický zážitok videla Hildegarda v schopnosti človeka otvoriť sa srdcom a priznať si svoje slabosti, lebo len takého človeka, obnaženého, navštívi Boh: „Boh si nevyberá svoj pobyt v zdravom tele, ale – ako hovorí sv. Pavol – svojou silou rozvíja činnosť v slabosti. Táto slabosť sa nedosahuje vonkajšou askézou, ale spontánnym vyliatím Božského do človeka, ktoré sa doň tak vnorí, že úbohé telo nemohlo tomu odporovať.“

Hildegardina mystika má dve fázy: opis (videnie) a nadväzujúce alegorické vysvetlenie Božským hlasom (počutie). Hildegarda žila bezprostredne v skutočnosti stvorenia, ako ukazujú jej obdivuhodné prírodovedecké a lekárske poznatky a jej vysoké hudobné nadanie. Všetko to však je pre ňu prostriedkom pre otváranie sa Božiemu svetlu, z ktorého čerpá silu chápať duchovne dejiny sveta a spásy.

Hildegardine vízie ju primäli vidieť ľudí ako „živé iskry“ Božej lásky, prichádzajúce od Boha tak, ako denné svetlo pochádza zo slnka. Vzťah medzi Bohom a svetom je bezprostredný, živý a stále sa obnovujúci. Boh je práve tak skutočný ako tvorstvo, v ktorom sa s nami stretáva a v ktorom je možné ho vidieť a zakúsiť. Hriech zničil pôvodnú harmóniu stvorenia. Takto to vidia pravoslávni kresťania. Kristova vykupiteľská smrť a zmŕtvychvstanie otvorili nové možnosti. Cnostný život znižuje odcudzenie od Boha a od iných, ktoré spôsobuje hriech. Tak ako všetci mystici, aj Hildegarda videla harmóniu Božieho stvorenia a miesto žien a mužov v ňom. Táto jednota nebola mnohým jej súčasníkom zjavná.

Moderná socha svätej mníšky pred Kostolom sv. Hildegardy.

Všetkému stvorenstvu podľa Hildegardy je vlastné osobité iskrenie bytia, osobitý jas, ktorý svedčí o jeho živom spojení so Stvoriteľom: „Boh sídli v kvapke rosy, vo vzduchu a všetkej zeleni. Preto neexistuje nič stvorené, čo by v sebe neobsahovalo určitý jas, či je to zeleň, semená, kvety alebo krása. Inak by to nebolo súčasťou stvorenia. Boh udržiava chod celej prírody, nielen živej, ale aj neživej, akýmsi neviditeľným pôsobením. Žije aj vzduch vo svojej zelenej sile a rozkvete a vody plynú akoby boli živé. Aj slnko žije vo svojom vlastnom svetle a mesiac sa zapaľuje slnkom v okamihu, keď sa stráca, takže žije akoby znovu od začiatku.“

Príroda nie je božská, je však posvätná. Nesmieme od seba oddeľovať Stvoriteľa a stvorenstvo, ako sme to často robili vo svojej tradičnej spiritualite. V nej bola dôležitá len jedna jediná vec: náš vzťah k Bohu; ale pritom sme neuvažovali o tom, že náš vzťah k Bohu sa celkom konkrétne prejavuje v tom, ako zachádzame s jeho dielom. Kto chváli Boha v stvorených veciach, ten ich nechce užívať pre seba, ale môže ich ponechať v ich pôvodnej kráse. Kto si neváži prírodu, neváži si často ani seba, a často ignoruje i „váhu“ Božej prítomnosti v stvorenstve. Ekologická výzva nie je len výzvou pre ľudí, ale aj pre Boha, ktorý neváha a postupuje so všetkou rozhodnosťou: „Zakaždým, keď ľudia svojimi zlými skutkami znečistia prírodné živly, použije Boh ľudské utrpenie a pohromy, aby ich očistil. Lebo Boh chce čistú zem a nedopustí, aby sa jej ubližovalo, alebo aby ju ničilo ľudské konanie.“

Moderná socha sv. Hildegardy pred kláštorným kostolom.

Počas svojho pontifikátu pápež Benedikt XVI. povedal: „Vždy vzývajme Ducha Svätého, aby v Cirkvi inšpiroval sväté a odvážne ženy ako sv. Hildegardu z Bingenu, ktoré rozvíjaním darov, ktoré dostali od Boha, prinášajú svoj vlastný osobitný a cenný príspevok k duchovnému rozvoju našich spoločenstiev a Cirkvi v našej dobe.“

Hoci Hildegarda nie je ekologička v dnešnom ponímaní, predsa jej neochvejné presvedčenie o vzájomnom prepojení všetkých vecí a o láskyplnom súcite Boha, ktorý stvoril všetko z lásky, má nám aj dnes čo povedať. Mnohí a mnohé hľadajú v Hildegarde „ekologické“ alebo „feministické“ myslenie. Svätá mníška však bola svätá pre hlboký vzťah s Bohom, s Ježišom, pre hľadanie a plnenie Jeho vôle.

Socha sv. Hildegardy v nároží kostola z roku 1957.