Keď sa Jung Jik zo Severnej Kórey nakoniec rozhodol nasledovať Ježiša, nezvyčajné aktivity jeho starej mamy, keď bol ešte dieťa, nadobudli úplne novú perspektívu...

„Moja stará mama bola kresťanka, ale to som vôbec nevedel,“ hovorí Jung Jik*. „Každé ráno, keď varila ryžu, mrmlala. Než išla spať, posadila sa a zamrmlala. Myslel som si, že verí v nejakú poveru, ale keď sa pozriem späť, teraz viem, že to bola modlitba.

Nemohla hovoriť o svojej viere – dokonca aj deti hovorili úradom o tajnom kresťanstve svojich príbuzných. To by viedlo k jej uväzneniu alebo poprave. Ale Jung Jikova stará mama sa vedela modliť. A to malo hlboký dosah.

Správa z väzenia

Úrady vedeli, že jeho otec sa stal kresťanom, a preto ho poslali do väzenia. Jung Jik ho nemohol navštíviť, ale jeho súrodenci áno – a predtým, ako zomrel, keď bol ešte v cele, nechal pre nich odkaz. „Napísal im na ruky, že je Ježišovým nasledovníkom,“ hovorí Jung Jik.

Jung Jik sa narodil v 60. rokoch minulého storočia. Od malička bola indoktrinácia zo strany režimu rýchla a účinná – hovorili mu, že Kim Ir-sen (zakladateľ a prvý vodca Severnej Kórey) je jediný boh. Ďakoval mu aj keď si kupoval sladkosti v obchode...

Keď jeho otec utiekol zo Severnej Kórey počas ničivého náročného pochodu – hladomoru, ktorý viedol k vyhladovaniu troch miliónov ľudí – Jung Jik bol na neho nahnevaný. „Myslel som si, že chce zabezpečiť jedlo len pre seba, aby prežil,“ hovorí Jung Jik.

Jeho otec však objavil oveľa viac ako len jedlo. „V tejto cudzej krajine môj otec zistil, že jeho starý otec bol slávny kórejský mučeník, ktorého počas kórejskej vojny zavraždili severokórejskí vojaci,“ pokračuje Jung Jik. „Môj otec sa sám stal kresťanom. Po nejakom čase bol zatknutý a deportovaný späť do Severnej Kórey.

„Dnes si myslím, že keďže môj otec nasledoval Ježiša, zvyšok mojej rodiny by ho mohol nasledovať – mohli sme odísť z krajiny a prežiť tam, prísť zo Severnej Kórey a veriť v Ježiša. V Biblii jedno semienko zakopané v zemi sa môže stať veľkým stromom. Chcel by som veriť, že toto sa stalo s vierou môjho otca.“

Bezmenný a očíslovaný

Rovnako ako jeho otec, keď utiekol, aj Jung Jik bol zajatý po úteku zo Severnej Kórey. Aj keď nebol tak kruto mučený ako jeho otec (v tom čase ešte nebol kresťanom), táto skúsenosť bola stále hrozná.

„Vo väzení vás už nepovažujú za človeka,“ hovorí Jung Jik. „Nikdy ma nevolali menom, ale číslom. Nebolo tam takmer žiadne jedlo. Šupky kukurice nemali v sebe žiadnu soľ, inak by väzni mali energiu na útek. Väzenská cela bola veľmi malá. Boli sme stiesnení, vo vnútri bolo 30 ľudí. Nemohol som si ani ľahnúť. Ak ste chceli spať, museli ste sa oprieť o väzňa vedľa vás.“

Po 20 dňoch vo väzení sa Jung Jikovi podarilo utiecť cez stenu pokrytú elektrickými drôtmi. "Našiel som hák a hodil som ho o drôty," hovorí. „Žiadne iskry. Vedel som, že kvôli výpadkom prúdu nejde elektrina. Vošiel som do rohu, a keď sa strážca odvrátil, preliezol som cez stenu."

Útek od stráže a stretnutie s Bohom

Po druhom prekročení hranice sa o Jung Jika postaralo cirkevné spoločenstvo. Tu sa po prvý raz učil biblické verše, spoznal modlitbu a dokonca vnímal pôsobenie Ducha Svätého – to všetko mu pomohlo, keď ho opäť zajali a vrhli späť do väzenia, z ktorého predtým utiekol. "Prvýkrát v živote som sa naozaj modlil k Bohu: 'Svätý Bože, ak existuješ, prosím, nechaj ma žiť!"

Jung Jikovi zovrelo srdce, keď jedného dňa uvidel strážcu, pred ktorým predtým utiekol. „Modlil som sa k Bohu, aby ma nespoznal. Ukázal na mňa. Ale našťastie to nebolo preto, že vedel, že ja som ten väzeň, ktorý utiekol z jeho pazúrov; práve ma vybral, aby som robil nejakú prácu mimo väznice."

V ten večer vo svojej väzenskej cele Jung Jik poďakoval Bohu za záchranu a povedal: „Ak mi otvoríš cestu, budem študovať Bibliu. Počul hlas: "Dobre." Nasledujúci deň väzenský dozorca povedal Jung Jikovi, aby išiel do jeho domu po alkohol. Dal mu hodinu na to, aby to zabezpečil. Jung Jik odišiel a nevrátil sa.

Známa pieseň

Keď Jung Jik po tretíkrát opustil Severnú Kóreu, vrátil sa do kostola, kde sa o neho predtým starali – no tentoraz už ako veriaci. Niekoľko rokov študoval Bibliu a jeho vášeň hovoriť druhým o Ježišovi vzrástla. Nakoniec pocítil volanie po návrate do vlasti. "Odišiel som ako zradca, ale teraz som bol rozhodnutý vrátiť sa ako evanjelizátor."

„V tú zimu som sa pripravil na návrat,“ pokračuje. „Hraničná rieka je v tom čase zvyčajne zamrznutá. To bol čas, keď som prekročil hranice. Ľad bol však veľmi tenký. Musel som si ľahnúť na brucho a plaziť sa po ľade ako had, aby som neprelomil ľad.“

Za hranicami sa Jung Jik stretol s rodinou a po dvojdňovom pobyte spoznal pieseň, ktorú si pohmkávala jeho 73-ročná babička. Bolo to „Ježiš ma miluje, to viem, lebo mi to hovorí Biblia“. Jung Jik sa jej spýtal, odkiaľ tú pieseň pozná, a ona povedala, že pred kórejskou vojnou ju matka vzala do kostola. Jung Jik potom vyznal svoju vieru a rodina dala svoj život Ježišovi!

Kvôli nebezpečenstvu pre neho a jeho rodinu mohol Jung Jik zostať len niekoľko dní, ale keď sa zima takmer skončila, ľad sa topil, takže Jung Jik mohol len ťažko uniknúť.

„Celú noc sme sa spolu modlili. Hneď na druhý deň bolo veľmi husté sneženie, veľmi studený vietor a všetky potoky i rieky zamrzli! Rodina prišla za mnou a povedala: ,Strýko, Boh naozaj žije!' Spýtal som sa ich: 'Ako to viete?' Odpovedali: ‚Modlili sme sa a stalo sa! Pred pár dňami sa ľady roztopili. Teraz je rieka úplne zamrznutá!“

"Keď som prišiel do Severnej Kórey, prešiel som cez rieku ako had, ale keď som odišiel, prekročil som rieku v tanci!"

„Boh používa vaše modlitby“

Jung Jik teraz žije v Južnej Kórei so svojou druhou manželkou a  dieťaťom. Jeho prvá manželka sa s ním rozviedla, keď utiekol z krajiny. Majú spolu dieťa, ktoré je v Severnej Kórei. „Modlite sa, aby som znovu videl svoje dieťa a mohol im sám rozprávať o Ježišovi,“ hovorí.

 „Nebuďte sklamaní, keď sa modlíte,“ hovorí Jung Jik. „Boh používa vaše modlitby. Stále je tu veľká podzemná cirkev. Pretože sa modlíte, mnohí ľudia sú zázračne uzdravení a zažívajú Božiu moc. Prichádzajú k viere. Semeno Evanjelia nikdy nevyschne. Vďaka vašej podpore a modlitbám sa dvere Severnej Kórey otvoria, aby viac ľudí spoznalo Boha. Kvôli vašim modlitbám sa podzemná cirkev v Severnej Kórei rozširuje.

„Keby som išiel len po ľahkej ceste, nemyslím si, že by som toľko veril v Boha. Utrpenie je prospešné. Toto je dôvod, prečo verím v Boha. V týchto utrpeniach a ťažkých časoch, v týchto skúškach zažívam, ako Boh odpovedá na moje modlitby, a takto teraz verím, že môj Boh je živý Boh. Chcem Ho nasledovať až do konca."

*Meno zmenené z bezpečnostných dôvodov

Preklad a foto: Open Doors