Každý z nás robí niečo, čo je preň charakteristické. Predstavte si, že ste našli knihu. Ešte ste ju ani neotvorili a už vám z nej letia všakovaké lístočky, záložky a iné „drobnôstky“. S najväčšou pravdepodobnosťou v rukách držíte tú moju...
Sväté Písmo ma sprevádza chodníčkami života. Čítať v ňom možno sled starozákonných a novozákonných príbehov, no okrem toho, nachádzam v ňom ešte jeden- ten môj. Samozrejme, v trošku inej forme.
Stromy a kvety sú živé Božie diela v ktorých sa odráža Božia záľuba v pestrosti a rozmanitosti tohto sveta. Raz som kdesi počula, že kvety treba nechať rásť, trhať ich je zakázané. A až uvidíme ten, ktorý sa nám zapáči, máme ho nechať tak, nech rastie pre krásu a na slávu Hospodinovu. V tomto smere asi nie som najlepším príkladom. V prevažnej väčšine sú totiž práve ony tými „drobnôstkami“ či záložkami oddeľujúcimi jednotlivé stránky mojej Biblie. Nájsť v nej možno všeličo: od krehkého vlčieho maku, cez lipový list v tvare srdca, až po krásnu voňavú, no tŕňami ozdobenú ružu. Svoje miesto si našiel aj zvonček, ktorým, ako to vyjadril Milan Rúfus, Boh v letnej tráve zvonil, či šípkový lístok chladnej a neskorej jesene. Pestrý výber. Každý sa spája s určitou etapou, s obdobím pre mňa nesmierne vzácnym a dôležitým.
Dnes doň kladiem sirôtky...
Maša Haľamová je moja obľúbená slovenská poetka. Mám rada jej „krehkú žensku lyriku“ a spôsob, akým sa dokáže dostať až na dno dievčenských duší: V jednej zo svojich básní píše:
Na biely hodváb vyšijem kyticu poľných kvetov.
V červený mak výčitku krvavú,
v lilavé sirôtky vyplačem žiaľ.
Kus slovenského neba strhnem
do oka nevädze.
So smútkom duša nevládze:
do lístkov zelených
veľké nádeje vložím.
Bielym hodvábom je mi moja kniha. Navyšívam, no zakladám. A tento herbár je mi nie len povzbudením, ale aj spomienkou či potešením..
