Keďže zatiaľ nemám na to, aby som svoje myšlienky položila na papier (v tomto prípade skôr na obrazovku) nejako zmysluplne, znova ponúkam postreh niekoho iného. Tento krát to bude Max Kašparu a bude to z knižky V spätnom zrkadle 

Príčina zla

"Ten náš svet je čím ďalej tým horší..., ľudia už ani nie sú ľuďmi..., každý je sebec, nikto necíti s druhým..., každý pozerá, ako druhého dostať, nikomu sa nedá veriť..., všetci sú lakomci..."

Možno tieto slová používate tiež. A každý, kto ich vysloví, zaručene pridá i vysvetlenie, prečo je to tak. Niekto sa odvoláva na následky komunizmu, iný vidí príčinu v konzumizme, ďalší v zle nastavenej ponovembrovej morálke. Iný sa sťažujú na slabú disciplínu v školách, stratu kresťanskej viery alebo absenciu rodičovskej autority. Jednoducho povedané, čo našinec, to jasné vysvetlenie.

Pretože sa osobne bránim čierno-bielemu videniu sveta, s každým, kto nad ním lamentuje, súhlasím len čiastočne. Pravdu majú asi všetci dohromady. Každý svoj malý kúsok. No čo by som to bol za našinca, keby som nechcela mať väčší kus pravdy ako tí ostatní a v diskusiách s nimi by som nemal vyniesť eso.

Ak iní hľadajú vysvetlenie pre zlobu sveta v školách, politike, biznise alebo rodinách, ja som ho našiel tam, kde by ho asi nik nehľadal. Na cintoríne. V ostatnom čase som sa totiž musel - skôr z povinnosti ako z dobrej vôle - zúčastniť na niekoľkých pohrebných obradoch. S nebožtíkmi sa nad rakvou lúčili členovia všetkých spolkov a korporácií, v ktorých boli zaživa členmi. A jeden rečník za druhým hovoril o mŕtvych ako o dobrých priateľoch, poctivých jedincoch, vzorných občanoch, príkladných povahách, ušľachtilých bytostiach, verných kamarátoch, obetavých spolupracovníkoch... Keď som odchádzal z cintorína, došlo mi, prečo svet, do ktorého sa vraciam, je taký zlý. Dobráci už pomreli.