Je neskoro večer, sedíš so svojimi kamarátmi v bare pri pulte. Všade počuješ hlučnú hudbu, oplzlé slová, dívaš sa na tváre okoloidúcich, ktorí si myslia, že svet im leží pri nohách. Tvoji kamaráti sa hlučne zabávajú. Držíš v ruke ciga-retu a pred tebou stojí zopár prázdnych pohárov od alkoholu. Na tvojej tvári je úsmev, cítiš sa „svetovo“. Ešte si však neuvedomuješ, že tvoj život sa rúti do záhuby. Predtým by ti ani nenapadlo, že takto skončíš. Snažil si sa jedno-ducho splynúť s davom. Stratil si náklonnosť svojej rodiny, priateľov a hlavne si stratil sám seba pre takú úbohú chvíľku blaha. Stojí to naozaj za to? Má tvoj život vôbec nejaký zmysel? Jedinou tvojou priateľkou je fľaša alkoholu. A ty, ktorý čítaš tieto riadky a čuduješ sa, o čom to vlastne píšem, aj ty môžeš raz podľahnúť. Najhoršie na tom však je, že alkohol je taký nevinný. Povieš si, čo sa mi môže stať, keď si zopár pohárikov dám? Potrebujem sa „dostať do nálady“. Ja ti teda hovorím, že sa môžeš stať závislým. Ty to určite vieš, ale nezaujíma ťa to. Povieš si: „Je to moja vec, veď tým ubližujem maximálne sebe...“ Nemáš však pravdu, ubližuješ tým hlavne ostatným.

Napísať tieto riadky som sa rozhodla po tom, ako som si prečítala jednu poviedku od Mariany Komorovej zo zbierky Sklenená ovečka. Písalo sa v nej: Na cintoríne sedel starec na ďalekej opustenej lavičke. Díval sa do prázdnoty zjavne nešťastný so svojím životom. Vtom sa pri ňom pristavil muž, v obno-senom oblečení a s nepríčetným výrazom. Prisadol si k nemu a rozprával, ako mu žena vzala všetky peniaze, ako čaká na svoju výplatu a ako si nemôže kúpiť žiadnu fľašu. Spoliehal sa na to, že azda tento starec mu nejaké peniaze dá a možno si aj spolu vypijú. Starec však akoby nereagoval na jeho slová. Po chvíľke sa postavil a dlho sa díval do neba. Muž v ošúchanom kabáte sa mu predstavil a čudoval sa, čo na tej oblohe vidí. Vtom starec prehovoril: „Myslíš si, že chodím na toto miesto len tak, náhodou? Veru nie.“ Povedal: „Mám tu pochovanú dcéru.“ A muž sa začal vypytovať, čo sa jej stalo. On odvetil: „Zabil som ju.“ Muž sa zatváril vyľakane a už-už chcel odísť, keď ho starec zastavil, že spolu pôjdu do krčmy. Samozrejme, muž sa nechal nahovoriť, veď išlo o pitie zadarmo. Začudoval sa , keď si jeho spoločník nedal ani glg. Starec sa ho spýtal: „Zľakol si sa mojich slov na cintoríne?“ Muž prikývol a keby ho tu nedržal alkohol, tak by s týmto bláznom už dávno nesedel. „Žena mi kázala, aby som postrážil našu malú dcérku, ale ja som ju zabil. Bol som opitý a nedokázal som ju ustrážiť. Zrazilo ju auto,“ riekol smutne starec. Ukázal mu, čo všetko spôsobuje alkohol a poradil mu, aby prestal. Potom odišiel. A ako to dopadlo s tým mužom? Prestal s alkoholom pre závažnú chorobu.