Povedali by sme možno, že je to pôrod - alebo ešte horšie - nočné vstávanie k novorodencovi - alebo byť krásna manželka, milujúca vzorná mamina a k tomu šikovná gazdinka v jednom. Ale nie, s tým si žena bežne a hravo poradí ...

Úloha, ktorú žena často nezvláda je presne tá, na ktorej sa popálila aj Eva v raji - a tou je - ostať takou a tam, akou a kde má žena podľa Božieho zámeru byť.

„Dravé ženy“ dnes nie sú žiadnou zriedkavosťou, ani tie, ktoré si svojho milého „ulovili“, ani tie, ktoré pre kariéru obetujú deti i manželstvo... no keď sa pozeráme na ich život - zdanlivo je všetko v poriadku až natoľko, že nič nie je v poriadku. Tak ako pre Evu - aj pre nás je ťažká úloha Božej ženy, ktorá v sebe zahŕňa jednu vec náročnejšiu než tú druhú - veď  posúďme samé:

Boh stvoril ženu, aby bola po boku muža - a nás to akosi láka byť vždy trocha popredu a občas pozadu - len nie vedľa a spolu. Mala by byť blízko jeho srdca - a my ženy veľmi dobre aj bez slov vieme, že hoci náš muž nič nepovie, nesúhlasí s tým, čo robíme. Nemalo by nás to nechať ľahostajnými... Byť autonómna a super samostatná je možno obraz, ktorý nám podávajú médiá, nie však ten, na ktorý sme boli stvorené.

Žena by mala robiť rozhodnutia spolu so svojím mužom a Bohom.
Óch - vieme dobre, ako sa nám nepáči, keď sa máme prispôsobovať rozhodnutiam niekoho iného - a u týchto dvoch je väčšinou pravdepodobné, že budú mať prinajmenšom nejaké pripomienky... Netreba však zabúdať, že keby Eva POČKALA na Adamov a Boží názor a OPÝTALA SA ich, had by ju nikdy nebol podviedol. Tak, ako ani Eve nešiel o 30 sekúnd autobus a nemusela sa rýchlo a promptne rozhodovať, tak aj v našich ženských životoch je veľmi málo takých situácií, keď nemáme čas opýtať sa svojho manžela a Pána (iba žeby sme to nechceli - prípadne vedeli samé najlepšie). Žena by mala dôverovať svojmu manželovi - a tu je hádam najzákladnejší problém, pretože táto vec vôbec nie je taká jednoduchá – no pravdou je, že najviac chýb narobíme, keď všetko vezmeme do svojich nežných ženských rúk a snažíme sa to svojimi silami akosi udržať...

Čakať a poslúchať

To ženám veru nie je veľmi vlastné - hoci práve to sa od nás často vyžaduje - počkať, kým sa dostaví ten pravý a nevydať sa loviť ho sama, počkať, kým sa osmelí a požiada nás o ruku, namiesto toho, aby sme ho dotlačili, či kľakli si pred neho s prsteňom, počkať, kým bude pripravený stať sa otcom, namiesto toho, že ho postavíme pred hotovú vec, počkať, kým sa naučí byť hlavou rodiny a nezabrať mu toto miesto. Radšej podnikneme jeho kroky ako tie svoje - byť v modlitbe oporou jeho srdca zvnútra - posilňovať a chrániť ho tak, že o tom nevie nik - iba on a Boh. Ak máš pocit, že tvoj muž na to nemá, že nikdy nebude taký a onaký, že je a bude neschopný - nie je to pravda. Boh ho stvoril, aby bol schopný viesť dobre svoju manželku a rodinu - no nevyhnutne k tomu potrebuje  tvoju podporu a modlitbu a ochotu nechať sa viesť. Žiaden muž nie je dokonalý vodca - ale TY môžeš svojou láskou zakryť jeho chyby a dať mu zažiť prijatie, aj keď sa pomýli.

Taká jednoduchá, a preto možno taká ťažká je pre ženu jej vlastná úloha- no predsa:

„keby sme rozdali celý svoj majetok ako almužnu a keby sme obetovali svoje telo, aby sme boli slávne / uznávané, a lásky by sme nemali, nič by nám to neosožilo...“ 1 Kor 13,13  

Boh nám teda dal najkrajšiu a našu najťažšiu úlohu – z úprimného srdca a naplno jednoducho MILOVAŤ, CHRÁNIŤ A NEOPÚŠŤAŤ SVOJHO MUŽA
 

Venované môjmu drahému a výnimočnému manželovi Martinovi