Kríž, ktorý ma dobehol

Zaľúbila som sa. Do niektorých miest. Hovoria ku mne mocnejšie a hlasnejšie ako ľudia. Vstúpili do môjho života znenazdajky... Cez tiché pozvania... Cez zdieľanie sa, ktoré je často bolestné a a privádza dušu človeka do hĺbky samého seba. . Dnes sa chcem s vami podeliť s jednou z mojich "miest-nych" lások... Pozývam vás do kameňolomu...

Je sviatok Povýšenia svätého Kríža.

Deň, kedy má byť na hornej etaži v kameňolome v Ladcoch posvätený kríž. Vonku prší a ja sa v duchu modlím, aby Boh odtiahol krhlu vody a poslal fén menom slnko. Aby som znova mohla uvidieť krásu skál...

On si však zapcháva uši. Má svoje plány a chce ma presvedčiť, že tie jeho sú "in." a ja do nich nemusím "kecať."

Je neskoré popoludnie.

Ešte stále mrholí a zem je rozmoknutá.

No v žiadnom prípade to nie je znamenie, že Boh nie je pripravený žehnať. Dokonca sa rozhodol pre zázrak ...

Toto miesto túži požehnávať cez exorcistu - pátra Eliasa Vellu z Malty, ktorý tam na mieste, kde sa nebo dotýka zeme bude sláviť svätú omšu a vyprosovať požehnanie pre celé okolie....

A tak sa vydávam na cestu...

Najskôr autom a potom...

Správne...

Sadám do autobusu ( a z neho aj fotím). Šofér opatrne vyberá zákruty preraďuje rýchlosti...

Sám priznáva, že "radšej vozí" ľudí z práce aj do nej, ako brázdi po etážach v kameňolome.

Konečne sme hore.... Pri obrovskom balvane (ktorý sa mi nezmestil do fotoaparátu) a pri kríži, ktorý je zabudovaný doň

Všetko je už pripravené na svätú omšu....

Páter Vella spolu s približne desiatimi kňazmi prichádza, aby požehnal kameň, kríž a aby vyprosoval milosti pre okolie..., zvlášť pre cementáreň.

Prestalo pršať. Aj slnko na chvíľu vykuklo a zvedavo si obzerá to divadlo.

Cez kázeň sa dozvedáme, že kríže nás naháňajú a že nikto z nás ku nim v ústrety neuteká....

Aj Ježiš sa najskôr bránil. Prosil Otca: "Ak chceš, tak vezmi odo mňa tento kalich," ale pretože vedel, že je to najväčší dôkaz, ako ukázať ľuďom že ich miluje, prijal ho, aj keď to nebolo ľahké....

A ešte niečo...

Pozerajme sa na kríž a dávajme na Ježišove visiace ramená všetko, čo nás bolí... svoje slabosti, hriechy, problémy blížnych....

On si s nimi už poradí...

Vo chvíli, keď páter dorozprával o tom, čo Ježiš "chcel" a čo "prijal".... začalo znova pršať....

Napadlo mi, že je to rovnako s nami... "Chceme pekné počasie" ale musíme "prijať to čo príde" - teda aj dážď..

Veď ani ten neprekáža Bohu, aby požehnával svet....