« Späť

Mamka sa občas hnevá a ja neviem prečo

Mamka sa občas hnevá a ja neviem prečo

Ľúbim svoju mamku. Vyrástla som v jej brušku a už sedem mesiacov sme spolu celé dni aj noci. Poviem vám, je nám spolu dobre. Aj keď musím sa priznať, že s tatínkom je niekedy väčšia sranda. Ale mamke to radšej nehovorte, aby z toho nebola smutná. Dnes napríklad pár krát bola a ja vôbec nechápem prečo.

Keď cez deň papám mliečko, vždy skúmam jej ruku. Neuveríte, aká je to zaujímavá vec. Má na sebe také malé chĺpky a tá koža sa dá parádne naťahovat a žmoliť v prstoch. Je to skvelé! Oveľa rýchlejšie mi tak prejde čas papania, fakt, skúste to niekedy tiež. Len mamke sa to akosi nepáči. Nerozumiem tomu. Väčšinou, keď sa takto hrám, skríkne áu a vraví mi: to nesmieš! Hovorí mi, že ju to bolí, no nejde mi to do hlavy, veď je to taká zábava. Ááá, ja to budem vytrvalo skúšať znova, určite sa to raz zapáči aj jej.

Páčia sa mi aj mamkine vlasy. Hore ich má také tmavé a na konci sú žlté ako slniečko v rozprávkovej knižke, v ktorej si listujeme s taťkom. Teším sa vždy, keď ma vezme na ruky, lebo vtedy si ich môžem chytiť a poriadne ohmatať. Tééda, keby ste vedeli, ako poriadne jej tam držia. Občas by som si ich rada vzala a trochu sa s nimi pohrala, no môžem ťahať koľko chcem, ešte nikdy sa mi nepodarilo si ich od nej požičať. A poviem vám, aj toto ju vie poriadne nahnevať. Čím viac ťahám, tým viac kričí. Nechápem, prečo sa o ne tak bojí, veď ja by som jej ich o chvíľu vrátila.

Veľmi rada sa hrám so svojimi ponožkami. Dávam si ich stále dole a mamka mi ich znova a znova nasadzuje. Je to taká zábava. Volá ma pri tom ponožková princezná a všetkým o tom hovorí. Večer, keď je už unavená a ja sa chcem stále hrať, sa pri tom síce už veľmi neusmieva, ale čo je skvelé, nikdy sa so mnou neprestane hrať. Ešte sa mi nestalo, žeby mi tie ponožky znova nenavliekla. Musí tú hru mať naozaj veľmi rada.

A viete čo? Ja sa už viem sama otáčať. Je to úplne skvelé. Robím to stále, keď sa dá, a najradšej na prebaľovacom pulte. Dnes som sa dokonca pretočila tak, že som buchla hlavou do stola a skoro som vylilala hovienka z nočníka. Mamku to nahnevalo. Povedala, že si môžem ublížiť a nech sa už aspoň chvíľu nehýbem, lebo takto ma nikdy neprebalí. Ona ale určite nevie, aké je otáčenie skvelé. Nikdy ju totiž nevidím sa takto otáčať. Mala by som ju to naučiť, to bude zábava, keď to budeme robiť spolu.

Mamka sa poobede chvíľu pozerala do mobilu a vyzerá to tak, že to, čo tam videla, sa jej páčilo. Určite pozerala tú Fíhu, ktorú mi občas s taťkom pustia, keď obedujú. Fíha jej musela povedať niečo pekné, lebo keď sa do mobilu prestala pozerať, objala ma a povedala mi, že ma ľúbi. A ešte dodala, že aj keď je niekedy nervózna, nie je to moja vina. Že to tak majú občas všetky mamy. A potom sú znova veselé ako my deti. Poviem vám, odľahlo mi. Vždy, keď sa totiž mamka neusmieva, myslím si, že som na vine ja. Taťkovi potom povedala, že si čítala nejaký článok o tom, ako majú mamy zvládnuť to, keď ich občas my deti hneváme a že jej veľmi pomohol. Ja sa síce na mamku vôbec nehnevám, ale som rada, že si ten článok prečítala, lebo potom sme už mali super deň.

Večer, keď sme hovorili s Ježišom, mamka mu povedala, že ma ľúbi a mrzí ju, že dnes bola na mňa nahnevaná. Pravdu povediac, neviem celkom, čo znamená to mrzí, ale tvárila sa pri tom milo a potom ma objala. Asi je to mrzí dobrá vec. Skúsim sa to naučiť aj ja.

Aj keď sú niektoré dni smutnejšie, ako tie iné, po objatí sa zaspáva vždy dobre. Skúste to, fakt to funguje. My deti to vieme najlepšie. 

Ďalej