« Späť

Každý deň stretnúť človeka....

                               Je ráno, práve vstávam a rozmýšľam, čo prinesie tento deň. Aké udalosti, situácie a...Akých ľudí...Premýšľam, či práve tento deň bude ten zlomový , že práve dnes stretnem niekoho, na koho bude tažké zabudnúť...Je večer, práve zaspávam a spomínam...Spomínam na to, čo som prežila, udalosti a situácie,  v ktorých som sa ocitla a... ľudí ktorých som stretla...Pýtam sa sama seba , či niekto z nich je práve ten nezabudnuteľný...A takto  to je každé ráno i večer....A ten nezabudnuteľný sa občas vynorí, potom zmizne... Niekedy len malý záblesk , inokedy veľká žiara, no občas úplna tma...Tma, ktorej prázdnota je tak hlboká, že hrozí nebezpečenstvo utopenia....Prečo? Lebo som ho nestretla...                    

A možno som mu nedala  šancu sa so mnou stretnúť.A on tak veľmi chcel...Hneď  ráno som ho stretla  pri raňajkách, ale bola som veľmi nevyspatá, a tak som mu len odvrkla a on smutne odišiel.Neskôr ma chcel stretnúť po ceste do školy, ale ja som počúvala mp3, a tsk len ticho kráčal pár metrov za mnou.Našťastie, jeho to neodradilo a celý čas v škole sa zo všetkých síl snažil so mnou stretnúť., no ja som sa venovala nepodstatným veciam. A on iba sedel  a pozeral sa na mňa.Na obede som sa pre istotu naňho ani nepozrela, aby som nevidela ten pohľad, ktorý by vyvolal vo mne výčitky.Neskôr som ho stretla aj v obchode za pokladňou, ale neusmiala som sa na naňho, len som nervózne zavrčala, že sa ponáhľam.Vtedy mu stiekla po líci slza smútku...Prišla som unavená domov a hneď  som sa nahnevala, pretože aj tam na mňa čakal a túžobne ma chcel stretnúť... Vyhovorila som sa, že teraz si potrebujem oddýchnuť, až neskôr.No neskôr som si tiež nenašla čas, pretože som sa zaoberala rôznymi aktivitami, len nie ním...Až pred večerom som zahliadla jeho pohľad, pohľad plný smútku, samoty, no zároveň lásky,cez ktorú sa rinuli slzy...V tú noc som už nezaspala.Stále som mala v mysli ten pohľad a vtedy som sa prvýkrát v živote opýtala sama seba, či ja som bola tým nezabudnuteľným človekom... či som stretla niekoho, kto na mňa nezabudne... A pochopila som...Pochopila som,ako sa skrývam.Uvedomila som si, že mne tá prázdnota vyhovuje, pretože nedokážem nabrať  odvahu vyjsť sama zo seba, zo svojho vnútra...Napriek mojej úbohosti...A takto je to s každým z nás...Chceme,naozaj túžobne chceme stretnúť  skutočného človeka, ale nechceme ( nedokážeme ) sami byť tým človekom...Prečo?   

Pýtam sa sama seba, ale pýtam sa aj každého z vás.Staviame si okolo vlastného srdca múry, hradby, aby tam nikto neprenikol, pretože naše srdce je častokrát tak pozraňované životom, že nevládzeme, neveríme a nechceme znovu vykročiť...Bojíme sa sklamania, sklamania z lásky, je jedno akého druhu...A tak, radšej sa uchyľujeme k istejším veciam ako vzdelanie, tituly, závislosti,peniaze...Ukrývame sa do virtuálneho sveta, pretože tam nie sme nútení pozerať sa druhému do očí...Máme svoju známu vetu: ,, Prepáč,nemám čas...Možno nabudúce...“ Prečo? Prečo sa z nás stávajú dobrovoľní  väzni vlastnej prázdnoty a samoty... ? Tej prázdnoty , ktorá pomaly, ale isto ničí? A on sa tak veľmi snaží nás stretnúť, prosí, plače, kričí...  No my sme hluchí , nepočujeme okrem seba nikoho iného. A sme šťastní? Som šťastná? Si šťastní? Skutočne šťastný? Ak áno, tak potom je všetko v poriadku, ale ak nie . tak niekde niečo chýba, niečo chýba v našom vnútri, v našom srdci, v našom živote....

                                     Ján Kostra vo svojej básni píše: ,, Každý deň stretnúť človeka, to stačí...“  No možno by bolo lepšie: ,, Každý deň sa stávať tým človekom, ktorého je radosť stretnúť...“                                                                                       

Predchádzajúci
Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Láska nemôže ostať sama- nemalo by to zmysel.
Láska sa potrebuje dávať.
A tým darom je služba.
Ako môžeme dávať našu lásku Bohu ?
Tým, že budeme verní svojej rodine, dielu, ktoré nám Boh zveril.
Nezáleží na tom, či sme zdrasví alebo postihnutí, chudobní alebo bohatí.
Nezáleží na tom, ako veľa robíme,
ale koľko lásky vkladáme do našich skutkov.
V celoživotnom dávaní sa druhým.
/ Matka Tereza z Kalkaty/
Odoslané 11.7.2011 23:09.
Katarínka, je však úžasné sa s Nim stretnúť, preto sa ja teším každý štvrtok, keď máme adoráciu, tu je On a ja sa s Ním stretávam a nechávam sa opaľovať Jeho milosrdenstvom
Odoslané 14.7.2011 19:55.