Slnečné blúznenie
Niekedy sa človek môže celkom nečakane ocitnúť uprostred oslavy aj na pravé poludnie. Sedíte si v plážovom klube, slnko pečie, vy po týždňoch zhonu relaxujete. Džús je oranžovej farby, slnko sa opiera do slamených klobúčikov, keď vám túto rozkošnú idylku naruší majiteľ plážového klubu a všetkých hostí pozýva na šampanské. Má narodeniny a hoci dodnes neviem, koľko mal vlastne rokov, zdržali sme sa do neskorého večera. Skvelú náladu umocňovala grilovaná kukurica a suši. Tanečky na pláži, priatelia to je lambáda, keď sa otvára ďalší kartón šampanského a slnko je príliš vysoko.
Večer si ešte kladieme cudzojazyčné otázky a ani to slnko nie a nie sa ponoriť do vody..
,,Aj vy máte more?" pýta sa Eduardo, už ani neviem pri koľkom pohári vína.
,,Kdeže...", s úsmevom odpovedá môj brat Ján.
,,My máme až 4 ! ", zdôrazňuje Eduardo a vymenúva, že z tej strany také, z tam tej strany také a z tamtej strany onaké... a ukazuje rukou na všetky strany, až začnem celkom strácať prehľad o svetových stranách.
Po chvíli Eduardo stále neveriacky krúti hlavou ,,Skutočne, vy nemáte more...?"
A premýšľa, ako sa tam u nás dá vôbec žiť. Chvíľu sa nad tým zamyslím i ja, veď bez mora je vzduch celkom iný..
Je to srdce, čo si niekde uložíš, a ktoré na teba čaká. Naše deti a rodičia, naši priatelia, naše vzťahy a naše spomienky.
Slnko sa zmenilo na akýsi ružovkastý nádych hladiny a kraj sa zahalil pouličnými lampami. Plážové kluby žijú, inde je ticho a počuť len tlmený šepot mora. Ján sa lúči a lúčim sa i ja.
Odchádzame z pláže pozorujúc miestnych ako zakladajú ohňostroje, asi nejaký miestny zvyk. Ešte dlho kráčame popri mori a zdravíme toto iskrivé pobrežie. Aj miestny nám s úsmevom kývajú. Hej, aj ty Eduardo, si spomienka niektorého slnečného leta voňajúceho pohostinnosťou a otvorenosťou priateľského srdca.